ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam bez ďalších prekážok prišiel podvečer pred B—ský zámok. Už zďaleka ho videl vyčnievať na vysokej skale. V širokej doline, na brehu Váhu sa vypínalo bralisko, z troch strán neprístupné a z jednej strany spojené úzkym chrbtom s ostatnými okolitými, ihličnatými lesmi zarastenými vrchmi. Adam zastal na ustatom koni na brehu rieky oproti zámku a obzeral bralo, na ktorom stál; krútil hlavou nad vysokými, surovou silou naň účinkujúcimi múrmi a s čudujúcim údesom meral očami ozrutnú vežu Nebojsu, ktorá sa i výškou, i mohutnosťou vypínala nad ostatné veže a staviská hradu. Adam bol vycvičený lezec, lebo ako chlapec podučil sa škriabať hore každou čo ako strmou stenou Rozsutca, no a na tom jesto krkolomov každého druhu. I teraz v duchu oproboval vyliezť hore tými skalami, na ktorých stál ten pevný hrad, a myslel si, že nebolo by nemožné vyjsť nielen hore skalami, ale i hore nevakovanými múrmi, najmä tam, kde sa dva zišli v uhle.

Ale červenou žiarou omaľované lúče zachádzajúceho slnka, odrážajúce sa od oblokov a múrov hradu, ho upomínali, že bude čas prejsť cez Váh a dostať sa na noc pod strechu. Jeho nálada nebola najlepšia, lebo stál pred neistotou, či ho do zámku pustia a ako ho tam prijmú.

Otázka, ako prejsť cez rieku, tiež nebola najľahšia, lebo mosta na celej ceste, zo Žiliny až po hrad, nikde nenašiel. Cestujúci bŕdli cez menšie riečky a potoky a cez Váh sa prevážali na jednom—druhom mieste na kompách, a keď sa zhlukli vody od dažďov alebo jarného tepla z vrchov do riečnych korýt, museli i dni vyčkávať, dokiaľ natoľko opadli, že bolo možno bez nebezpečenstva utopenia sa prejsť.

Adam poduril koňa a jachal dolu brehom, vyzerajúc či brod, či nejaký čln alebo kompu, na ktorej by sa previezol. Hodne ďaleko zašiel, keď prišiel k jednej búdke na brehu, kde bol skutočne prievozník, ktorý ho na svojom veľkom člne previezol na druhú stranu, kde bola na brehu dedina pod hradom.

Spýtal sa prievozníka, či môže ešte teraz ísť do zámku.

— Parom ho tam vie, — odvetil zarastený, otrhaný chlap, — či vás teraz ta pustia. Lebo koho pustia, koho nie. Probujte, veď uvidíte.

Prievozník mu ukázal cestu, ktorou sa dostane pod bránu. Adam zliezol z koňa a vedúc ho za uzdu kráčal širokým chodníkom dohora.

Prišiel pred širokú priekopu, ktorá pretínala celú šírku chrbta, spájajúceho i hradné bralo s okolitými vrchmi, a zastal. Veľké okuté bránisko medzi dvoma nevysokými, ale rozložitými vežami ho ohromilo svojou silou a rozmermi. Videl na bráne i malé dvierka, ktoré zrejme slúžili na to, aby nimi jednotlivci mohli prechádzať. Nad bránou bol oblôčik, ktorým strážnik videl príchodzieho. Na vežiach nebolo obloka, len niekoľko dlhých, úzkych výstrelní.

Adam chvíľku počkal, potom, keď videl, že nič nevyčká, húkol, najprv nesmelo a potom, vyprobujúc si hlas, celou silou.

— Hahou, otvorte!

Otvoril sa oblok nad bránou a zjavila sa vysmiata tvár dievčaťa v ňom, čo Adama veľmi, preveľmi prekvapilo, lebo si myslel, že v takom mocnom zámku len samí suroví chlapi musia bývať. To dievča celkom nepristalo medzi tie tvrdé skaly.

— Čo chcete? Kto ste? — vrieskol dievčenský hlas.

— Ja som dragúň z pálffyovského vojska a nesiem správu pánovi zámku! — zavolal Adam nazad. Bol si dávno rozmyslel, keď sa ho budú pýtať, prečo chodí sem.

— Počkajte, otvorím vám, — zavolalo dievča a zmizlo.

Ponad priekopu bol stále spustený silný padací most z dubových trámov. Nebola maličkosť most vyťahovať tým primitívnym mechanizmom, pomocou ktorého sa to dialo, a preto ho nechali ležať, lebo veď v tú chvíľu nebolo nablízku nepriateľa a potom vchod do zámku bránili okrem brány i ťažké padacie mreže, ktoré bolo možno spustiť ich hrotnatými koncami na vdierajúceho sa nepriateľa.

Adam videl zvonku dosť zámkov, ale ešte nikdy ani v jednom nebol, a preto nie bez bojazlivej chúlostivosti obzeral hrúbku a výšku múrov, ktoré obtáčali neveľký dvor, na ktorý vyšiel z brány.

Dvor bol vydláždený nepravidelnými hrubými dlaždicami a ohraničený z jednej strany múrom, na ktorý viedli miestami schody, a vyššími—nižšími budovami s pomerne malými, zamrežovanými oblokmi. Čo videl dvere na staviskách, to boli všetko malé a vybíjané veľkohlavými klincami, robiace dojem veľkej pevnosti. Oproti bráne stála druhá, ktorou sa prechádzalo do druhého dvora. V rohu medzi dvoma dvormi stála ozrutná okrúhla veža Nebojsa, na ktorej len tu i tu bolo vidno výstrelne a len od polovice výšky boli na nej riedko a nepravidelne roztratené malé oblôčiky. Pod samou končitou strechou bola zvonku okolo nej drevená pavlač, z ktorej musel byť krásny výhľad na okolité vrchy, lúky a rieky.

Pred ktorýmisi dvermi sa dotuha škriepila staršia tučná žena so sluhom, držiacim putne v rukách, po dvore postávali dvaja ozbrojení chlapi a popod múr, ako keby sa vkrádal, išiel ukradomky fúzatý, bradatý chlap, nesúci biednu potravu pre väzňov, keď vošiel Adam na dvor. Ozbrojení chlapi pristúpili k nemu.

Jeden z nich, s visiacimi dlhými fúzmi a ostrým, naľavo zatočeným nosom, ho oslovil:

— Čo ťa sem nesie, chlape?

Adam zľaknuto a úctivo strhol klobúk.

— Prosím ponížene, ja som vojak od Pálffyho a poslal ma sem pán strážmajster, pán Sekera.

— Sekera ťa poslal? — povedal druhý ozbrojenec, majúci posmešnú tvár s krátkou červenou bradou. — Pekných to cicákov nazbiera ten Sekera do svojho pluku. A prečože ťa sem poslal ten Sekera? Nám máš pomáhať, alebo sa ťa bál?

— Poslal ma sem, aby som tu čakal, dokiaľ i on nepríde so svojou čatou, — odvetil Adam a položil si klobúk na hlavu, lebo ho pichol posmešný hlas vojakov.

— A ťa už mater dnes pridojila? — pýtal sa zasa posmešník.

V Adamovi sa celkom predrala na povrch kozinská ľahká a smelá krv.

— Veru ma moja mať už tak dávno pridojila, že by sa i mne, i tu môjmu koňovi zišla nejaká živnosť, lebo nám obom v bruchu Cigáni klince kujú, — odvetil Adam a potľapkal koňa po šiji.

Posmešník zavolal:

— Števo! Števo!

Z ktorýchsi dverí vybehol paholok.

— Zaveď koňa do stajne a daj mu porciu ako druhým koňom, a ty, Pavo, zaveď tohto hladoša ku kapitánovi, — riekol druhému vojakovi.

Adam stúpal za fúzatým vojakom, ktorý ho zaviedol k múru, v ktorom boli malé dvercia a neďaleko nich malý zamrežovaný oblok. Hore niekoľkými strmými schodíkmi vošli do malej komôrky, v ktorej nebolo okrem jednoduchého jedľového stola a troch—štyroch stolíc nijakého náradia. Bola to strážnica. Pri stole sedel veľmi pekný, počerný, mladý, asi dvadsaťosemročný mužský a hral sa s druhým, starším, bradatým v karty. Komôrku osvetľovala len jedna lojová sviečka v železnom svietniku.

— No, čo je? — zavolal nevrlo mladý mužský na vojaka.

— Pán kapitán, prišiel teraz jeden vojak z Pálffyho dragúňov a chce tu čakať, dokiaľ nepríde sem strážmajster Sekera so svojou čatou.

— Nuž nech čaká pre mňa i do súdneho dňa! — odvrkol kapitán.

Starší dôstojník sa zamiešal do veci:

— Rudo, pošli ho k tomu starému trkvasovi, nech sa zabáva s ním, aspoň sa mu čas minie. Vieš, že mu ide hlava odpadnúť od dlhej chvíle.

— Pravdu máš. Choď s ním k veľkopánovi.

Starší dôstojník pod starým trkvasom rozumel „veľkopána“, pána Petra Pavla, nedávno ešte Praskovského, dnes už vplyvom Pázmánovým Praszkóczyho, majiteľa zámku B—ského a ešte mnohých iných panstiev a hradov.

Vojak viedol Adama do paláca. Prešli bránou do druhého dvora, veľkého štvorcového priestoru, ktorý bol hladšie vydláždený ako prvý dvor. Oproti bráne boli pred hlavným vchodom do paláca široké parádne schody, nad nimi stáli vysoké a široké dvere z vyrezávaného dreva medzi dvoma kamennými stĺpmi dórskeho slohu. Celý tento dvor bol dookola ohradený jednoposchodovými stavbami so širokými oblokmi, s kamennými pilastrami pri bokoch. Bola to stavba v renesančnom slohu, ale slohu, pri ktorom sa staviteľ len akiste zhruba pamätal na jeho zložky. Nad hlavným vchodom bola na poschodí veľká dvorana, označená i zvonku vyčnievaním nad ostatné stavby a neobyčajnou veľkosťou oblokov; pri jej bokoch boli menšie jedálne a iné spoločenské miestnosti. Oproti dvorane bola na poschodí galéria, otvorená a dosť široká chodba, ktorá bola oproti dvoru ohradená oblúkmi, pospájanými trochu nízkym stlporadím. Dojem, ktorý urobil tento dvor na Adama, bol veľký; obzeral ho zo všetkých strán, roztvoriac oči a ústa s bojazlivou úctou. Bolo už pološero a tak i veľkosť dvora, i jeho obrysy účinkovali ešte väčšmi. Vojak kráčal do dverí v jednom kúte dvora, za ktorými boli úzke točité schody pre služobníctvo. Vyšli hore nimi a potom kráčali dlhou, trochu úzkou chodbou k akýmsi dverám, pred ktorými si vojak ošuchoval čižmy a vysúkal fúzy. Adamovi srdce hlasne bilo. Vojak s úctivou lahodnosťou stisol železnú kľučku a dvere tichučko roztvoril. Izba, do ktorej vošli, bola temer prázdna, bola v nej len dlhá, miestami zodratou medveďou kožou prikrytá lavica pozdĺž jednej steny a kozub. Pri obloku stál s rukami na chrbte zakľúčenými husár a díval sa, vyzivujúc, von oblokom. Husár, zazrúc ich, vytiahol obočie prísne dohora a opýtal sa:

— No, čo je?

Vojak, ktorý v prvom dvore nehľadel s veľkým rešpektom na husára, tu v nezvyčajnom okolí, skromne pošuškal:

— Šikujem tu, hľa, — ukázal palcom nad plece, — tohto pálffyovského dragúňa k veľkomožnej milosti. Poslali ho pán kapitán.

— No, neviem, či ho teraz prijmú, majú vážnu poradu. Pozriem.

I vošiel do susednej chyže. O chvíľu sa vrátil a riekol krátko:

— Choďte, — ukážuc pritom i rukou dovnútra. Adam vošiel za vojakom do veľkej izby, steny ktorej boli do vyše polovice svojej výšky vyložené dubovými doskami s poličkou navrchu. Boli v nej dva obloky v hrubom múre, takže sa utvorili pri nich výklenky, v ktorých boli lavice, pokryté rozličnými kožušinami. Obloky boli dosť veľké, zamrežované a skladali sa z drobných sklených tabličiek v olovených rámcoch. V izbe bol veľký dubový stôl, kredenc s točenými stĺpikmi, zaujímajúci skoro jednu celú užšiu stenu, a niekoľko ťažkých starých, už ošúchaným čiernym remeňom obtiahnutých stolíc. Pri stole sedeli dvaja mladší mužskí: jeden pobelavý, s dlhým tenkým hrdlom, s malou hlavou, s vygúlenými očami a veľmi dlhými riedkymi fúzmi, a druhý plecitý mocný mužský s čiernymi hrubými, do ostrého hrotu vysúkanými fúzmi. Obďaleč nich sedela stará, veľmi tučná pani s visiacimi lícami, pokrytými drobnými tmavočervenými žilkami, ktorej dolná pera visela skoro až po bradu. Na hlave mala čepiec a na nose veľké okrúhle okuliare, a sliepňajúc na svoju prácu, vyšívala akúsi hábu farbistými hodvábmi. Lojová sviečka v striebornom svietniku jej stála tak blízko hlavy, že si skoro popálila na nej temer celkom šedivé vlasy. Na holom stole bola kanvica s vínom, sklené poháre na vysokých nohách a rozličné zájedky.

Medzi stolom a oblokom sedel na širokom stolci s vysokým operadlom, k obloku obrátený, starý mužský mohutnej postavy s bielymi vlasmi a skoro celé prsia zakrývajúcou, už úplne šedivou bradou. Jeho husté a neobyčajne veľké obrvy boli úplne čierne a podivne sa odrážali i veľmi červené pery v záplave bielych fúzov a brady.

Starý pán bol Peter Pavel Praskovský, podľa výroku oficiera z prvého dvora starý trkvas.

Praskovský sa vyznačoval náramnou obrazotvornosťou a básnickým nadaním istého druhu, lebo pri všetkom tvorení a účinkovaní svojom hľadel na to, aby urobil dojem. Rozprávať vedel živo a dopodrobna, lenže nikdy nie pravdu, ale svoje výmysly. Bezohľadne luhal a pristrihoval pravdu alebo kvôli dojmu, alebo aby svoju tézu dokázal. Bol prísny mravokárca, oduševnený vlastenec, plakal nad úpadkom krajiny, bol silným zástancom svojej viery a hrešil odpadlíkov. Ale bol sa narodil z katolíckych rodičov, vo svojom mužskom veku prestúpil na evanjelickú vieru a teraz pod účinkom reči a nahovárania Pázmánovho sa zasa klonil ku katolicizmu. Oduševnil sa za každú myšlienku, sľuboval na jej vykonanie veľké sumy, a nedal alebo nič, alebo čím najmenej. Ešte donedávna nemierne pil; keď začal, neprestal, dokiaľ sa neopil do bezvedomia. Od dvoch—troch rokov prestal tak piť, lebo cítil, že ho to dovedie pred časom do hrobu. Svoj veľký majetok zle spravoval a veľkú čiastku dedovizne utratil, lebo vždy len podľa svojej hlavy konal. Jeho okolie a jeho „priatelia“ mu do očí lichotili, opovrhujúc a okrádajúc ho pritom pri každej príležitosti. Pokladal sa za prebitého diplomata, nikdy nešiel rovným chodníkom, a každý i najtajnejšie jeho úmysly hneď prezrel a prekrižoval. Pokladal sa za dynastu, za človeka v ťažkej službe krajiny a viery zošediveného. Aby dojem svojho zjavu zvýšil, farbil si pred krásnym benátskym zrkadlom každodenne obrvy a pery. Jeho spôsob reči bol veľmi vážny, upotrebúval rád zvraty ako prorok a predpovedal ťažké pohromy, keď jeho poslucháči nechceli bezpodmienečne uznať správnosť alebo pravdivosť jeho tvrdení.

Z dvoch pri stole sediacich mužov bol pobelavý jeho syn Ondrej a druhý jeho domáci kazateľ slova božieho Samuel Konôpka, ktorým svojím výzorom a chovaním hodil sa lepšie za vojaka než za kňaza. Stará pani bola jeho manželka, rodená Barbora Rozvadecká z Rozvadíc.

Praskovský vykladal mladým mužským o skaze vysokej šľachty pre nesvornosť. Hovoril hlbokým, vešteckým hlasom:

— Vidím prichodiť deň, keď vysoká šľachta zmizne z povrchu zeme. Čo je šľachetné, to zhynie a panovať budú kupčíci, kňazi a časom i poddanstvo. Nás neskazí cudzia ruka, samovražedným spôsobom sami podrežeme svoje žily a vykrvácame, áno, vykrvácame.

— Smutná je to vec, tá nesvornosť, — vzdychol Konôpka a nalial vína sebe i Ondrejkovi, — veru smutná. Ale čo má človek robiť? — štrngol do Ondrejovho pohára. — Vypime si.

Praskovský si vysiakal nos, pokýval trúchlivo hlavou a pohladil si bradu. Vtom vošiel do izby husár a oznámil vojaka s Adamom.

Všetci uprene hľadeli na dvere. Vošiel vojak a za ním Adam. Nastalo na chvíľku ticho. Starý Praskovský konečne vzal v známosť, že niekto vošiel do izby, i spýtal sa pomaly:

— No, koho to vedieš pred nás, Pavel?

Vojak sa ponížene poklonil, ustúpil nabok a potrhol Adama, aby sa postavil pred veľkopána.

— Tohto dragúňa zo Sekerovej čaty, veľkopanská milosť, — odpovedal.

— No, a kto si ty a akú novinu nám nesieš? — spýtal sa veľkopán, hľadiac si bradu.

Darmo tajiť, ale Adam sa sprvu zajakal a triasla sa mu brada, keď sa zhováral s veľkopánom.

— Ja som Adam z Kozinskej, Adam Šangala z Kozinskej, vojak, zverbovaný pánom Sekerom.

— N—no, a kedy si sa zverboval a prečo?

— Pred štyrmi dňami v Žiline, a preto, lebo sme nemali doma čo jesť.

Ondrej poznamenal, že sedliaci strašne mnoho jedia. Jeho matka mu prisvedčila, že je to naozaj pravda.

— Tí ľudia pojedia toľko, ako svine alebo dobytok. Rozumie sa, nič im nestačí. Ja zjem funt mäsa alebo päť—šesť vajec na ráno, a oni ohromnú misu kaše a na obed sú lační, ako keby neboli jedli od predošlých hodov. Skutočne ako dobytok.

Pri reči Praskovskej vojak štuchol Adama do boku a zašeptal mu, aby pri každom oslovení povedal: „Veľmožná alebo veľkopanská milosť“. Praskovský si zasa rozmyslel, čo sa má Adama ešte pýtať.

— N—no, a prečo ťa, práve teba, neskúseného, neznámeho vojaka, poslal strážmajster Sekera k nám?

Adam sa pozbieral a riekol:

— Veľmožná milosť, aby som oznámil, že príde sem so svojou čatou.

— N—no, a prečo teba poslal, či nemal iného koho poslať?

— Veľkomožná milosť, poslal nás dvoch, — hovoril Adam neistým hlasom, cítiac, že mu začína prihárať.

— A kde je ten druhý?

— Cestou sa mi stratil, veľkopanská milosť.

— A to bol starší vojak?

— Veľkomožná milosť, starší.

Praskovský sa ostro díval na Adama, ktorý sa potil a triasol.

— Chlape, ty mi čosi tajíš. Hovor pravdu, lebo ťa dám vystrieť.

Adamovi prebehol mráz po chrbte a kolená sa mu zatriasli, ale sa vzmužil.

— Veľmožná milosť, poviem pravdu. Utiekol som mu, lebo som mu nedôveroval.

— Ach, tak! A prečo si mu nedôveroval?

Adam videl, že musí s pravdou von, i vyrozprával svoje skúsenosti s Jonášom. Pri rozprávaní zabudol na všetok strach a cítil len svoju krivdu, i podal celú vec tak, že poslucháči boli na jeho strane.

— No, pekne a zručne si sa držal. Ale prečo si musel utekať zo Žiliny? — pýtal sa veľkopán, spokojný sám so sebou, že vie z Adama vybrať, čo by on radšej bol zatajil.

— Lebo som cestou do Žiliny ubil akéhosi pána, a preto ma chceli chytiť.

— Čo si ty všetko neporobil! Nuž a prečo si toho pána ubil?

Adam vyrozprával, ako sa to stalo.

Konôpka poznamenal, že ten poddaný, ktorého Adam bránil, stratil úplne ľudský cit, keď napadol brániaceho sa Adama, na čo pani Praskovská poznamenala, že sú poddaní predsa nie ozajstní ľudia, len takú podobu majú.

Praskovský kýval hlavou a hmkal.

— No, a kto bol ten pán, ktorého si ubil? — spýtal sa zas.

Adam odvetil zrazu a rozhodne:

— Neviem!

Bolo na ňom vidno, že sa bojí vyjaviť, kto to bol, a že je odhodlaný tajiť to do krajnosti. Praskovský sa ostro díval naň. Ondrej sa posmešne zasmial.

— On nevie, hahaha, on to nevie!

— Nuž iste nevieš?

— Veľmožná milosť, už raz neviem. Nikdy som ho predtým nevidel.

— Hm, hm, nevieš, nevieš, — hladil si Praskovský bradu. — Nože ty, Pavel, zavolaj majstra Gašpara, nech príde sem so šraubami na prsty. On má veľký dar občerstviť pamäť človeka.

Pavel až chtivo odišiel a Adam zbledol. Hlava sa mu zatočila, nevedel čisto myslieť. O chvíľu sa spamätal. Pomyslel si, že radšej povie všetko, ako by ho mali mučiť. Veď keď povie, len ho obesia, a keď nepovie, budú ho i mučiť.

— Veľkopanská milosť, poviem kto to bol.

Celá spoločnosť sa chutne zasmiala, ešte i Konôpka, ktorý sa od radosti nevedel zdržať, aby si zasa neštrngol.

— No, vidíš, Michal, či Juro, či ako sa voláš, — poznamenal Praskovský. — Nuž akože sa volal ten pán, čo si ho tak ubil?

Adam sa hodil na kolená a zložil prosebne ruky.

— Veľkopanská milosť, bol to gróf Markoč.

— Gróf Markoč! — zvolal Praskovský s najväčším úžasom, ktorý zdieľali s ním i ostatní. — Grófa Markoča si ty ubil, ty nikto, ty červík!?

Adam vstal. Cítil, že mu už niet pomoci, že je stratený. Rozbúrila sa v ňom krv, že ho ľudia nevinne takto prenasledujú, i povedal si tvrdo: „Nejdem sa im viac prosiť.“

— Hej, pána grófa Markoča som ubil.

— A veľmi si ho ubil? — spýtal sa Ondrej.

— Dal som mu toľko, koľko som mohol, — odvetil Adam rozľútene.

Praskovský sa obrátil k spoločnosti a zvolal vážne:

— Ten chlap grófa Markoča vymlátil! Rozumiete ma: grófa Markoča, jeho veľmožnú milosť, pána Lysice a Kečky!

Po týchto slovách sa všetci začali smiať, že im až slzy tiekli. Kričiac, zajakajúc sa a plieskajúc po chrbte jeden druhého, volali:

— Markoča vypráskal taký chlap! No, ten mu dal, no, to muselo chutiť, pán gróf! Hahaha, hohoho!

Adam sa díval na spoločnosť ako na bláznov. Jedno videl, že jeho previnenie neberú veľmi vážne, keď sa tak smejú. Konôpka sa ho spýtal:

— Nuž akože si ho to ubil, toho grófa, rozprávaj ešte raz.

Adam rozprával ešte raz o tej bitke a tentoraz neskúpil údermi, ktoré pán gróf Markoč dostal, vidiac, že spoločnosť v nový smiech vypukuje, keď opisoval, ako pán gróf vyskakoval, keď mu šibal po stehnách valaškou.

Veselosť sa po troche utíšila. Praskovský si utrel slzy, pohladil si bradu a vysiakal sa ako predtým, potom zasa urobil tvár ako Jupiter na Olympe a začal:

— Chlape, ty si ubil grófa, a za to ťa trest minúť nemôže. My páni sme povinní jeden druhého brániť. Kdeže by sme prišli, keby hocijaký pobehaj mohol takého veľmoža, ako je gróf Markoč, beztrestne ubiť? Kdeže by sme to prišli?

Tu skočila mu do reči pani manželka:

— Peter, Peter, či sa ti rozum čistí? Akože môžeš trestať človeka, ktorý tvojho najväčšieho záškodníka a nepriateľa ubil? To som nikdy neslýchala, takú galamutu!

Konôpka tiež prispel svojou hrivnou na pomoc Adamovi.

— Veľkopane, gróf Markoč vám zničil, ani neviete, koľko majetkov, zobral vám dva hrady, siahol a siaha vám na život, a vy…

— Ale je veľmož, — riekol Praskovský ako boh.

— Otec, pamätáte sa, ako vás nočným časom skoro chytil v Považskej Bystrici? Boli by ste vtedy človeka, ktorý by ho bol nie ubil, ale zabil, trestali? A keby vás bol zlapal, dnes by ste v najlepšom prípade, sedeli v nejakej temnici, a nebol by vás ratoval ani Bethlen, ani jeho cisársky a kráľovský majestát, — preriekol rozhorčene Ondrej.

— Ale je veľmož, — začal zasa Praskovský, na čo mu znova pani Barbora skočila do reči:

— Netárajže, nie. Ja si toho chlapca vezmem do domácnosti, ani Sekerovi ho nedám. Ty, Ondriš, daj mu ešte i dva dukáty, zaslúžil ich. A ty, starý, opováž sa mu ublížiť, ja ti dám! — hrozila Petrovi Pavlovi s hábou v ruke.

— Tak vy zastupujete inú zásadu než ja, pravda, nepravú, nepravú, — hovoril chladno Praskovský. — Dobre, i vy môžete mať pravdu. Ale čo ako, na ten výprask Markočov si vypijem. Nalejte mi, Samuel Konôpka, nalejte!

Konôpka vďačne nalial do veľkého pohára; vedel, že teraz bude pijatika do rána. Pani Barbora síce odporovala, aby muž nepil, ale všeobecnému nátlaku sa poddala.

Vtom vošiel do izby vojak s majstrom Gašparom, vysokým a mocným chlapom s dlhou, skoro po pás siahajúcou červenou bradou. Mal na sebe zodratú remennú zásteru a v rukách akési príšerné železá. Adamovi mráz prešiel po chrbte, keď si pomyslel, ako blízko bol toho, aby tie železá použili na rozmliaždenie jeho prstov! Konôpka sa zamračil, keď videl kata, a kývol mu rukou, aby šiel preč. Kat stál ani socha. A tu Ondrej zakričal naň:

— Choď už do pekla!

I starý Praskovský mu kývol vážne rukou, aby odišiel. Kat zmizol.

Pani Barbora sa obrátila k Adamovi a kázala mu, aby sa zobliekol. Chcela vidieť, či nemá nejakú chorobu na sebe a či je dosť silný za husára. Adam zhodil zo seba obšúchaný dolomán.

— No, zobleč sa celkom! — zvolala netrpezlivo pani Barbora.

Vojak pomáhal Adama zobliecť, až stál pred nimi celkom nahý. Adam si myslel, že je to veru svinstvo zobliecť sa donaha pred paňou; ale keď kázala?

Pani Barbara ho krútila sprava, zľava, obzerala odpredku, odzadku, svietiac si k tomu sviečkou; štipla ho v ramená, v stehná, ťapkala po chrbte, po prsiach, obzerala zuby, nohy, vôbec prehliadala ho ako kus dobytka.

— Bude súci, bude. Ty, Pavel, zaveď ho do čiernej izby, nech sa mu Katarína dá najesť, veď má brucho ani vypitvané, a potom ho oblečte za husára.

Adam sa chcel tam v izbe obliecť, ale Ondrej zakričal naň:

— Pakuj sa, tu sa nebudeš obliekať. Von!

Adam si zobral háby pod pazuchu a vybehol s vojakom do predizby k husárovi, kde sa obliekol.

Dva dukáty mu Ondrej zabudol dať a pani Barbore tiež viac neprišli na um. Adam sa potom ešte viac ráz prosebne díval naň, ale Ondrej, či nechcel, či nevedel porozumieť nemej prosbe, a slovom ich pýtať sa neopovážil, lebo sa časom presvedčil, že poddaný bol vydaný pánovi na milosť a nemilosť.

Zákony ho síce do istej miery chránili; ale kde bol ten súd, ktorý by ich bol uplatnil proti veľmožovi v prospech úbohého poddaného?