E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Adam Šangala

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Soňa Oboňová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Samuel Trnka, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 499 čitateľov


 

17

Konôpka si oddýchol s Adamom pod lipami a potom sa pobrali ďalej. Vyčasilo sa a slnko pálilo, zalievajúc celú krajinu svojím jasom. Hľadali pri chôdzi tôňu a zhovárajúc sa kráčali ďalej.

Konôpka rozprával Adamovi, ako ho súdili a ako Ondrej nástojil na jeho ukrutnom mučení. Adama toto správanie sa Ondrejovo tak rozčuľovalo, že až zubami škrípal od hnevu a zaťatej nenávisti. Hneval sa naňho už i preto, že mu sľúbené dva dukáty nedal, a jeho terajšie správanie sa roznecovalo jeho zášť až do krajnosti.

— Páni zachádzajú s poddanými, ako sme zachádzali ako chlapci s muchou. Bez príčiny sme jej vytrhali nohy, krídla a nechali ju kapať, — hovoril od rozčúlenia priduseným hlasom.

Konôpka pokračoval v reči:

— Je isté, že si tí ľudia namýšľajú, že sú oni celkom iné tvory ako sedliaci, a smutné je to, že sedliaci sa tak cítia, ako keby páni mali pravdu.

— To je veru pravda! My si nikdy nemyslíme, že sme takí ľudia ako páni.

— Dívate sa na nich, ako keby ich nebola ľudská mater porodila.

— A keď ich vidíme zblízka, nuž sa divíme, že sú biednejšie, ohyzdnejšie a horšie stvorenia ako my.

— No—no, — riekol Konôpka, — nie ste anjelmi ani vy. Páni sú skazení tým, že im je primnoho dovolené, a vy zasa nedostatkom slobody, zakázané vám je i to, čo ani zverovi nemožno zabrániť. I páni, i sedliaci, prestúpiac hranice, pášu skutky, ku ktorým ich nenúti nevyhnutnosť, ale nenávisť a zloba. V Taliansku je väčšia sloboda a ľud i páni sú lepší…

— Počujete, pán kňaz, aké sú to zvuky? — zvolal Adam, počúvajúc pozorne.

Konôpka zatíchol a počúval. Zďaleka bolo počuť akési divné, tiahle hučanie. Vyšli spomedzi stromov na okraj lesíka a rozhliadli sa z vŕšku po rovine. Videli ešte ďaleko v prachu zlej cesty brodiaci sa strakatý zástup ľudí hadiť sa na úpale slnečnom.

Zástup prichádzal smerom k nim.

Bola to procesia dedinského ľudu so zástavami a s horiacimi sviecami. Blížila sa zvoľna, takže bolo už rozoznať jednotlivé postavy. Procesiu viedli mnísi—františkáni. Na jej čele kráčali z nich štyria s kuklami na hlavách, so sviecami v rukách a po bokoch ich išlo ešte niekoľko. Sviatočne vyobliekaní ľudia — chlapi, ženy, starci, deti — spievali ťahavo žalostno—smutné spevy, pričom sa im pot lial z vyhriatych, zarudnutých tvárí. Mnohému svietili oči ani vo vytržení, iných lesk bol zhasnutý, ako býva u ľudí veľmi ustatých. O chvíľu išla procesia popred Konôpku a Adama, ktorí stáli na nízkom kopci nad ňou. Zástavy, zväčša čierne, smutne viseli na krížových drúkoch, ani najmenší vetrík ich nerozdúval. Žalostný spev hádzal tôňu i na dušu poslucháčov, ktorí s obnaženými hlavami hľadeli na umorený svet.

— Aká je to procesia? — pýtal sa Konôpka jedného starého chlapa z ostatných.

Starík zastal a utrel si rukávom utrápenú tvár.

— Vypukli čierne kiahne v našej dedine, nuž ideme na Svätú horu k Panenke Márii prosiť, aby nás ochránila od nešťastia. Kto obíde holokolenačky oltár Panny tri razy, neochorie, ak nemá smrteľného hriechu.

— No, choďte v mene božom, azda sa zmiluje nad vami, — riekol Konôpka a položil si klobúk na hlavu.

— Nech sa stane vôľa božia, — riekol starec oddane a opierajúc sa o kvaku, krivkal za ostatnými.

Konôpka sa díval za utrápeným ľudom a zdalo sa mu, že ho sprevádza krajná nevedomosť, všetka bieda a utrpenie sveta tohto. Plahočí sa v prachu a v úpale slnečnom, putuje dva—tri dni a rozmnožuje svoju biedu a chorobu, ale vedie ho nádej a viera. Vedú ich kňazi v živej viere a vďačne dajú životy sami kňazi tak, ako aj ich veriaci, ktorých vedú do hrozivej smrti.

Mnohí kráčali, pokľakujúc a ťažko dýchajúc, ale ani jednému neskrsla v duši myšlienka, že im neúprosná príroda už i svojím palom a až slepiacim blyskotom dáva na vedomie, že ju nijaké modlikanie a týranie seba neobmäkčí a že nie toto je tá cesta, ktorá vedie k uľaveniu ľudských bied.

Konôpkovi zaľahlo na srdce ani kameň, že človečenstvo z pokolenia na pokolenie vždy vedie nová viera a nádej; a vedie ho kam? Koľko ráz do smrti, nikdy nie na vybájené rajské polia, a človečenstvo jednako vždy znova kráča za svojimi kňazmi so zakuklenými hlavami.

Veď mu iné ani nepozostáva. Cesta je spestrená padnutými. Hľa, i pri tejto procesii vypadúvajú oslabnutí a už ochorevší, ale procesia ide ďalej so svojimi zakuklenými kňazmi, nesúcimi horiace sviece.

Zakiaľ Konôpka stál zahrúžený v myšlienkach, Adam kľačal a modlil sa skrúšene Otčenáš a Zdravas.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.