ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Klára, rodená Oršovská, pochádzala z dobrého, ale schudobnelého zemianskeho rodu. Ako sedemnásťročné dievča trochu podivnou náhodou dostala sa do Viedne, do domu bohatého florentínskeho bankára Niccolu Fuorabosca, pri dcére ktorého, Erminii, strávila dva roky ako jej spoločnica a priateľka. Taliani hľadeli v ten čas na všetky ostatné národy, a najmä na Nemcov a Uhrov, ako na barbarov. A to istým právom, lebo kultúrne stáli vysoko nad všetkými. V správe života vo veľkej miere líšili sa od ostatných. Nemci a Uhri, napríklad, len že poznali bielizeň, keď u Talianov bola už dávno predmetom veľkého prepychu. Na telesnú čistotu Taliani kládli veľkú váhu, a nielen umývali, ale i kúpali sa i viac ráz denne. Pri jedení upotrebúvali obrúsky, vidličky a v pití vína a iných liehovín boli veľmi mierni, keď Nemci a Maďari, vlastne Uhri, pokladali — ako i dnes — za zvláštnu slávu zmôcť čím najviac opojných nápojov.

Pani Klára privykla na taliansky spôsob života a zachovávala ho pri mnohých prekážkach a posmeškoch, ktorým bola preto vystavená. Najmä upotrebovanie vreckovky dalo podnet k mnohým a nie veľmi vkusným vtipom.

Za Šimona Rovnianskeho, ktorý bol v porovnaní s ňou ozajstný divoch v každom ohľade, ale ju majetkove veľmi prevyšoval ako bohatý stredný zeman, vydala sa z ľútosti k nemu. Poznala v surovom, neotesanom a zlumpovanom mužskom dobré jadro, mäkké srdce, i myslela si, že svojou výchovou urobí z neho človeka. A naozaj podarilo sa jej vyzískať si nielen jeho lásku, ale i jeho bezpodmienečnú oddanosť, a tak sa stal v jej rukách iba vykonávačom jej vôle. Svoju moc nad ním nikdy nezneužila, ba naopak, zachádzala s ním vždy s najväčšou šetrnosťou, prečo on vďačne niesol milé a ľahké jarmo. Nemilovala ho, ale jej sa dosiaľ nikdy ani neprisnilo stať sa mu nevernou. Odporoval tomu nielen duch času, ktorý zväzok manželský pokladal za veľmi vážny, ale i celé jej ponímanie života, jej cit mravnosti a nie v ostatnom rade i jej živý vkus.

Konôpka spôsobil teraz také silné otrasenie jej celej bytosti, že cítila, že prichádza do takej vážnej fázy svojho života, ktorá vyžaduje od nej zobrať všetky svoje duševné sily, ak nechce upadnúť.

Ráno i po večeri prichádzala pozrieť, ako je Ondrejovi. Raz, keď i Konôpka prišiel k nemu, našiel tam pani Kláru, premieňajúcu mu obklady. Trochu sa pozhovárala s Konôpkom, čo myslí o položení chorého. Kňaz bol spokojný, nakoľko chorý čiastočne odpuchol a bol celkom pri povedomí, lenže i veľmi slabý. Pani Klára odbehla doniesť mu mlieka.

Keď odišla, Ondrej chytil Konôpku za ruku, pritiahol ho k sebe a začal mu hovoriť takým tichým hlasom, že skoro šepkal:

— Možno umriem, tlačí mi to dušu, musím vám to povedať, aby ste mi odpustili. Boh ma potrestal. Ja som nespravodlivo súdil nad Adamom a nespravodlivo som vás — vás, pán kazateľ, a Adama — išiel prenasledovať s piatimi chlapmi a s kapitánom Rudom, keď ste utiekli zo zámku. Mysleli sme si, že akiste utekáte na Bystricu, a tak sme padli v hlohovských horách zbojníkom do rúk. Bolo ich viac ako nás. Naši chlapi sa bránili, ale presila ich chytro premohla. Ja som padol pod koňa, chytili a poviazali ma a ukrutne ma mučili. Výkupné nechceli prijať, smiali sa, že kto bude za tým behať. Zavesili ma za nohy a bili po podošvách a po celom tele. Bože, aké muky zapríčiňujeme i my často nevinným ľuďom! Pane Bože, odpusť moje hriechy, a svätá Panna Mária, oroduj za mňa! Chcel som utiecť. Rudo hneď utiekol, ani raz nevystrelil. Ja som chcel utiecť — chcel som utiecť…

Ondrej začal tratiť niť rozprávky a zamdlel.

Konôpka ho vínom a vodou chytro prebral a zakázal mu hovoriť. Keď prišla pani Klára v spoločnosti svojho muža s mliekom, nechal ich a odišiel.

Novina Ondrejova účinkovala na neho podivne.

„Hľa, aké zvláštne spravovanie božie,“ pomyslel si. „Ako ľahko vytrhne ono meč z ruky silného a oddá ho slabému do moci! Nevyspytateľné sú cesty tvoje, ó, Hospodine!“ Pomyslel si, čo by bol s ním robil Ondrej, keby ho bol chytil, zaiste by jeho konanie proti nemu nebolo bývalo veľmi priateľské. Konôpka bol úplne načistom, že nielen konanie ľudí proti druhému, ale aj ich cítenie závisí od okolností, v akých žijú. Vôbec náš cit je výsledkom veľmi rozličných okolností a pomerov. Na Ondrejovu prípadnú pomstu za to, že oslobodil Adama, hodil rukou a viac ani nemyslel na to.

Prešiel k Adamovi, ktorého našiel s veselo holengajúcimi nohami na posteli sedieť.

— No, Adam, ako ti je?

Adam si pomykal obväzok rukou.

— Ešte ma to trochu mrví, ale ináč som už chlap. Len niečo pod zuby keby bolo.

— Neboj sa, nedáme ti hladom umrieť… Adam, nuž ako sa ti zdajú títo páni?

— Pani sa mi veru páči, to je veru inakšia, ako boli naše na zámku.

— Nuž vidíš, i medzi pánmi sa nájdu ľudia.

— Nájdu, ale zriedka, pán kňaz. Dosiaľ sú len títo ľudia, akí majú byť. A ktovie, aký to ešte vezme koniec?

Konôpka prešiel ticho hore—dolu po izbe a potom zastal pred Adamom, dívajúc sa naň.

— Ty Adam, a vieš, ako sa dostal pán Ondrej zbojníkom do rúk?

Adam vyvalil oči zadivene.

— Neviem.

— Išiel so svojimi ľuďmi i s kapitánom nás naháňať, a vtedy ho lotri zlapali. Čo povieš na to?

— Nás naháňali? — I spľasol rukami. — No, tu máš! No, to je trest boží. Veru mu za jeho prácu statočne zaplatili. Dostal, čo zaslúžil, to už hej. No, keby som to bol vedel, ja by som sa nebol zaň pral, to už nie. Verabože nie!

— Nuž, veď si sa ty nebil zaň, ale za seba a za mňa. Lebo keby boli lotri so mnou poriadok urobili, nebol by si ani ty suchý obišiel, môžeš byť istý. A tak si sa musel biť, či sa ti chcelo, či nie.

Adam sa zmraštil a pošúchal si zarastenú tvár.

— Ani sám neviem, prečo som sa vlastne bil. Len to je isté, že keď som videl, že ste sa pustili do roboty, musel som vám pomáhať, či sa mi to videlo, či nie. Veď som vás nemohol opustiť. Veď by som si bol musel sám do očí napľuvať. No, ako je, tak je, trest boží ho neminul, to mi nikto nevybije z hlavy. Ale je i posmech, že sme ho my vymohli z pasce, do ktorej nás on chcel dostať. To mu veru nebude veľmi po vôli.

— Akiste nie. No, veď uvidíme, čo bude ďalej. Ale počkaj, odej sa, pošlem ti nejaké jedlo.

Keď Konôpka kráčal chodbou, počul v jednej z izieb pani Kláru veľmi hlasno hovoriť, ba temer kričať, čo ho veľmi nepríjemne prekvapilo, lebo to celkom nepristalo k obrazu, ktorý si o nej už utvoril, že by mohla na niekoho kričať. Dvere na izbe boli pootvorené, a tak počul mimovoľne i rozhovor v nej.— Tera, nevďačná si, otca, mať neposlúchaš, a oni ti chcú dobre, — hovorila pani Klára.

Plačúci dievčenský hlas odpovedal:

— Radšej sa hodím do Váhu. Ja toho človeka nemôžem ani vidieť.

Pani Klára pokračovala:

— Vidím, že s tebou nič nevykonám, ty hlavaté, zanovité stvorenie!… Ani ty, Juro, nechceš Terku?

Nebolo počuť nijakej odpovede.

— No, hovor, keď sa ťa pýtam! — zvolala prísne pani Klára.

— Nechcem, — odvetil zaťato Juro.

— No, počujte ma, čo vám teraz poviem. Ak neposlúchnete, beda vám! Ešte som to nikdy neurobila, ale tentoraz nebudem mať milosrdenstva s vami, vy naničhodníci! (Bolo počuť hlasitý nárek Terkin.) Darmo plačeš, to ti všetko nepomôže. Tak počujte moju nezmeniteľnú vôľu. Nebudete viac mne a rodičom frčky hádzať. Ty, Juro, dostaneš od môjho muža zeme Pod jarkom do úžitku, ale si musíš vziať za ženu túto neposlušnú, zlú Terezu. Rozumeli ste? Pristanete?

— Čo to hovoríte, pani urodzená? — zvolal prekvapene Juro. — Túto, túto Terku si mám vziať za ženu? — i zasmial sa radostne. — No, Terka, čo povieš na to?

— Nonono, dajte mi pokoj, vy nezbedníci! — ozval sa smejúci sa hlas pani Kláry.

Konôpka pozrel do izby, čo sa tam deje, i videl, že Terka a Juro, tento šumný mladý párik, bozkáva pani Kláre ruky, šaty, kde ju mohli zachytiť.

— Akúže to máte zábavku? — pýtal sa Konôpka.

— Ale títo dvaja neposlušníci nechceli počúvať rodičov a zosobášiť sa, ako oni chceli, nuž som im teraz z trestu nasúdila, aby sa zobrali. Pristanú si, takí rovnakí. Lenže sa mi zdá, že to nepokladajú za veľkú pokutu. Čo, Terka, čo Jurko?

— Nech vás Pán Boh požehná s celou vašou rodinou. Celý život sa budeme za vás modliť, — riekol dojate Juro.

— No, teraz choďte zbohom. Ty, Juro, prejdi k úradníkovi, nech ti vydá poverujúci list na tie zeme. On už vie, čo má robiť.

Juro s Terkou blažení odišli. Konôpka sa s potešením díval na milú, rozohriatu paniu.

— Mne sa zdá, že ste vy, šľachetná pani, vedeli, že sa radi majú.

Pani Klára prikývla hlavou.

— Pravdaže som vedela. Trochu som si zahrávala s nimi, lebo som im chcela ešte väčšie a príjemnejšie prekvapenie urobiť. Sú to podarení mladí ľudkovia, mám ich rada.

Konôpka hľadel na ňu s takým rozcíteným pohľadom, že sa pani Klára zapýrila a sklopila oči.

— No, poďme, — povedala ticho a vyšla na chodbu.

— Poviem vám zaujímavú okolnosť ohľadom pána Ondreja. Teraz, keď som bol pri ňom, sa mi priznal, že mňa a Adama prenasledoval so svojimi zbrojnošmi, a vtedy ho zbojníci chytili. Čo poviete na to?

— Podivné! On vás chcel lapiť, a vy ho vyslobodíte z rúk tých, ktorí boli nevedome vlastne vaši priatelia. Naozaj, podivná hra osudu. Svojich priateľov ste pobili, aby ste nepriateľa vyslobodili!

— Čo sme mali robiť? Je celkom isté, že sa s tými ľuďmi nedalo zhovárať. Boli zbojníci najhoršieho druhu, ubehlíci. Čo tých ľudí, Turka, Nemcov a Maďarov, mohlo spolu držať, ak nie zbojstvo? Keby sme ich neboli prepadli, celkom iste boli by oni koniec urobili s nami. A inak sme Ondreja vyslobodiť nemohli, — doložil Konôpka neistý sám sebou.

— Veď máte pravdu, máte pravdu, ale je to jednako len neslýchaná vec, — krútila hlavou pani Klára.

— Toto vedomie zaviňuje vo mne rozkol. No darmo je, nemohol som inak. Neviem, či by som to bol urobil, keby som bol vedel, že nás prenasleduje.

— Myslím, že by ste to i vtedy boli museli urobiť, lebo by ste sa neboli mohli dívať na zverské mučenie svojho chlebodarcu, ktorého by ste si týmto skutkom naveky zaviazali.

— Stala sa vôľa božia. Čo robiť? Premeniť to viac nemôžeme. Len Adam má novú príčinu sa naň hnevať.

— A vy ste to Adamovi povedali? — pýtala sa pani Klára s prízvukom trochu posmešným.

— Povedal som mu to, — odvetil Konôpka.

— Nuž, hľa, takí ste vy mužskí. Ja by som mu to na vašom mieste nebola povedala, teraz aspoň celkom iste nie.

Konôpka sa podíval do jej posmešných očú.

— Šľachetná pani, uznávam, že často i najzávažnejšie skutky urobíme vo chvíľkovom rozhodnutí, pudení citmi. Vnútorný náš človek nás ženie a my ho poslúchame, uznávam, často na našu škodu. Ale ja som mal pocit, že som povinný byť k Adamovi úprimný. Je len prostý chlapec, ale my dvaja sme nasadili jeden za druhého život, i nemôžem ho zavádzať.

Pani Klára sa prestala usmievať; sklopiac oči, povedala:

— Máte pravdu. Odpusťte.

Konôpka sa tak cítil, ako keby jej bol výčitku urobil, a nechcel zotrvávať na veci nepríjemnej pre paniu mu temer z hodiny na hodinu milšiu; preto začal hovoriť o tom, že je potrebné uvedomiť Praskovskovcov o položení a pobyte ich syna.

— Otázka je, ako ich uvedomiť? — pýtal sa Konôpka.

Medzi rečou vyšli na dvor. Keď vyšli z temnej chodby na jasné svetlo dvora a videl pred sebou pani Kláru, zvráskovatelo mu čelo ako človeku, ktorý trpí ťažkým duševným rozporom.

Pani Klára mala na hlave drobný vyšívaný čepček, spod ktorého jej vybehúvali okolo tvári čierne kučerky. I vyšívaný a trochu vykrojený driečik prezradzoval nielen jej štíhle, okrúhle hrdlo, ale i jej jasné, svetlohnedasté plecia, a obrysúval jej svižký driek. Nôžkou v tmavozelenej papučke chcela obrátiť na dlažbe na chrbte ležiaceho a trápiaceho sa chrobáka. Išla z nej príjemná, okúzľujúca vôňa krásnej, mladej ženy. Konôpka sa díval na ňu a tak mocne účinkovala na neho jej milá, dobrotivá krása, že cítil temer nepremožitelnú túžbu privinúť si ju k sebe. Bol by dal vďačne život za jediný mesiac spolužitia s ňou. Pozreli jeden druhému do očú — a zabudli na svoje reči a na všetko na svete.

Cítili, hoci si to nepovedali, že sa tak milujú, ako nemali ani tušenia, že je možné milovať sa. Zdalo sa im, že sú navzájom stelesnením svojich najtajnejších a najvrelejších žiadostí. Konôpka, hľadiac na pani Kláru, bol presvedčený, že tie oči, ústa, plecia, ramená, driek, nohy, ľúbezný výraz tváre, mäkký, lichotivo veselý hlas, že to všetko je také ako najdokonalejší ideál ženy, a preto ju tak miluje, preto láska tak naraz preniká i najhlbšie korene jeho bytia. Pani Kláre sa na Konôpkovi zdala jeho mužná, pritom úhľadná postava a jeho beznáročná, akoby nepovedomá odhodlanosť. Jeho v tie časy veľmi neobyčajná dobrota srdca ju očarovala, lebo zodpovedala jej vlastnému cíteniu.

Konôpka bol so sebou na čistom, žena, ktorá stála pred ním, bola láskou jeho života, a nebola mu súdená. Aby jej vyznal svoju lásku, zdalo sa mu nezmyslom, ktorý sa úplne priečil jeho celému ponímaniu života. Svoju lásku pokladal za úder od Boha, ktorý musí pretrpieť. A jednako s oblažujúcou radosťou badal, že cit, ktorý ho opanoval, buráca i v nej, lebo jej nežný, túžobný pohľad a milý, sladký prízvuk jej reči neluhal.

Dívali sa jeden druhému do očú a hodnú chvíľu trvalo, kým sa spamätali. Ako to vždy býva, prvá bola žena, ktorá sa opanovala.

— Otázka je, ako, hovoríte? Že sa im musí odkázať, je isté. I ja som už myslela na to, — povedala pani Klára a potlačila vzdychnutie.

— Ja nemôžem ísť pre Ondreja. Ani Adama poslať nemožno, a neobratného človeka upotrebiť na to znamená zničiť ho. Celú výpravu urobiť nemožno od vás žiadať. Naozaj, neviem napochytro túto otázku rozlúštiť, — hovoril Konôpka, teraz už zronene, lebo mu zrazu taký žiaľ zahlodal v srdci, že mimovoľne pritisol si ruku na prsia.

Pani Klára poznala na jeho zronenom hlase i na trpiacej tvári, čo sa s ním deje, i chcela ho potešiť. I jej bolo skoro do plaču, a jednako, usmievajúc sa blysla naň zúbkami a zasvietila mu prosiacimi očami do jeho zachmúrených:

— Ale, ale, taký sveta skúsený človek, ako ste vy, a neviete si pomôcť! Pošlime posla, ktorého si nikto nevšimne. Sú žobráci, Cigáni, túlaví mnísi, ktorí túto úlohu dobre vykonajú, nemyslíte?

I pozrela naň milo, akoby prosiac, aby bol veselý, a zložila mimovoľne i ruky ako na prosbu.

— Pravdu máte; naozaj, taký Cigán sa ľahšie prepletie cez kadejaké prekážky než regiment vojska. A máte takého?

Konôpkovi tak dobre padol jej milý pohľad, že sa ešte väčšmi zamračil, aby sa mu ich viac dostalo.

— Ale mám, nebojte sa. Poďte, napíšeme list starým Praskovskovcom a ja pošlem s ním Fera Gregora.

Chytila ho za ruku a viedla ho trochu šialeným behom do izby, kde mu dala papier, husacie pero i atrament a chytro odbehla. Pani Klára robila všetko so zimničnou rýchlosťou, lebo cítila celkom iste, že keby bola zostala chvíľočku dlhšie pri ňom, boli by si padli do náručia, hnaní neodolateľnou silou svojej vzájomnej náklonnosti. V tú chvíľu poznali, aká silná náruživosť sa vyvinula v nich, a nemali ešte času zakotviť sem a ta zmietanú loďku svojich citov do silnejšej pôdy mravného povedomia.

Konôpka ako veľmi ukonaný človek hodil sa na stoličku a díval sa zamrežovaným oblokom na platany vetrom ľahko kolísané.

„Aké nešťastie to padlo na nás, aké nešťastie, Pane Bože! Musím ísť odtiaľto preč. Čím najskôr, len preč. Nevydržím pri nej, nevyznajúc jej, čo sa deje so mnou. A aký by to malo koniec, keby som jej vyznal, aká mi je nevýslovné drahá!?“

Chytil si hlavu medzi ruky a drmal si husté vlasy.

„Nie, nijakým činom nesmiem jej vyzradiť svoje city.“ Pomyslel si, aké by to mohlo mať následky. „Tú anjelskú ženu by som mal zviesť na scestie pre svoju slabosť?… Ale keď sa i ona sužuje, keď i ona trpí…“

Blyslo mu umom, čo by bolo, keby sa tak smeli radi mať! I vyskočil, lebo sa mu zdalo, že sa mu srdce pukne od samej blaženosti. Prebehol izbou hore—dolu a smial sa ako blázon.

„Ó, môcť ju slobodne milovať, aká by to bola blaženosť všetkých blažeností! Môcť ju objať, hľadieť do jej drahých očú a bozkávať jej sladké pery… A rozvrat domácnosti, prípadné vraždy, celé inferno strašných skutkov a nakoniec hnus pred samým sebou na rumoch celej svojej mravnej existencie!“

Zrazu, ako keby strelil doň, prišlo mu na um, či mu pani Klára nepočarila. Veď je to čosi neprirodzeného, aby človeka zrazu, za niekoľko hodín, dostal do moci taký silný cit, ktorý temer zničil jeho slobodnú vôľu.

Konôpka, hoci bol veľmi sčítaný a vzdelaný, nebol úplne istý o nepravdivosti astrológie a mágie. Boj o ich nepravdivosti ani nemohol byť úplne prebojovaný, lebo prírodovedecké podklady neboli ešte dosť silné.

Ale dobrota a milostivosť pani Kláry boli silnými jej zástancami v očiach Konôpkových. Zbadal, že je úplne vylúčené, že by bola mohla urobiť nejaké čary, aby si zadovážila jeho náchylnosť. Veď keď ju prvý raz videl, už sa ozvalo jeho srdce. A potom, ani ona akiste nebola ľahostajná k nemu, no a on nerobil nijaké čary.

Pomyslel si na ňu, predstavil si ju, ako ju videl pred chvíľou, a bolo mu až bolestne ľúto, že niečo také mohol o nej predpokladať. Čary sú jej Bohom daná krása a jej dobrota duše, ktorá jej žiari z veselých, teraz takých túžobných a dojemných očí.

„Nie! Je to skúška Bohom na nás dopustená, pretrpíme ju!“

Konôpka sa zobral, utíšil a napísal Praskovskému list o tom, čo sa s jeho synom prihodilo, kde je a aké je jeho položenie. Žiadal od neho úpravu, čo má s ním robiť. Odporúčal sa do jeho milosti, prosiac za odpustenie pre útek pre seba a Adama, pre ktorého žiadal úplné prepáčenie jeho mimovoľného previnenia, ktoré napravil svojou udatnosťou, lebo keď nechtiac i zapríčinil predčasnú smrť jedného z Praskovských, tak z druhej strany zachránil život nádeji celého rodu, a to s povedomým nasadením svojho života.

Napísal list a odložil pero. A zrazu mu zasa stislo srdce, utíšenie prestalo a nastal v ňom boj o jeho lásku znova.

Koľko rozhodnutí, koľko utíšení, koľko zúfalstva a bezzákladnej radosti prehrmelo ešte jeho umučeným srdcom za niekoľko dní, ktoré strávil v Rovňanoch!

Pani Klára utekala do svojej spálne, kľakla k posteli a vnorila hlavu do hlavnice. Jej srdce bolo plné jasavej radosti a zúfalstva, smiala sa a plakala.

„Aký je milý, drahý, akú má oduševnenú tvár! Ako by som ho privinula na prsia a bozkávala ho! Povedala by som mu, aby nesmútil, že je môj, že ho rada, ach, tak rada mám …“

„Keby tak môj Šimon niekde odišiel, keby som jeho poslala so zvesťou na B—ský zámok,“ blyslo jej hlavou.

I skočila na nohy a obzerala sa po izbe, ako keby sa v nej niekto ukrýval. Trochu porozmýšľala a sadla si na posteľ ako pomätená.

„Aká som zlá! Bože drahý, zachovaj ma od hriechu! Najsvätejšia Panna, stoj pri mne! Jednu skúšku dopúšťaš na mňa, a už padám. Opustím a zničím najlepšieho muža …“

Predstavila si, čo by bolo s Rovnianskym, keby ho opustila a zhrozila sa nad tým obrazom.

A hriech, aký večný, neodpustiteľný hriech by uvalila na svoju dušu! Predstava večného zatratenia bola v nej živá, i striasla sa a skoro nenávidela Konôpku ako diablom poslaného pokušiteľa.

O chvíľu zasa jej malo skoro srdce puknúť od ľútosti, že tomu dobrému človeku mohla tak ublížiť. Veď on jej ani slovom nepovedal, že ju miluje, veď on ju nezvádza, on len trpí. Pomyslela si na jeho smutný, ba zúfalý pohľad a začala plakať.

— Čo robiť, Bože drahý, čo si počať?

Cítila, že ju skoro neodolateľne pudí k nemu. Vstala a šla k dverám:

„Nech sa stane, čo chce, idem k nemu. Veď nás sám Boh ženie jedného k druhému. Prečo prišiel sem? Idem, idem …“

I vyšla na chodbu a šla smerom izby, v ktorej bol Konôpka. Predo dvermi zastala na chvíľu — a šla ďalej

Vzbudil sa v nej pocit, ako keby celý život bol v nej zastal, ako keby nebola tou, ktorou je, ale niekým iným. Cítila, ako keby ju druhý človek viedol a rozkazoval jej.

Išla do dvora a zazrúc sluhu, poslala ho pre Cigána Fera a pýtala sa, kde je jej muž. Sluha jej povedal, že šiel do poľa, no len neďaleko, na Kúty. Obrátila sa domov, obula si čižmičky a utekala k Šimonovi. Utekala pred sebou samou, hľadajúc pri mužovi ochranu.

Prebehla cez dedinský neohradený cintorín s hrobmi, podobnými veľkým krtičím kopcom, čiastočne rozhrabaným, čiastočne už zarasteným trávou a divým kvietím. Onedlho prišla na kraj lúky, ktorá bola obrúbená listnatým stromovím a kríkmi z jednej strany, z druhej sa tratila v rovni, končiacej sa až pri kopcoch, uzavierajúcich rozhľad. Bolo ešte ráno a slnko, vznášajúce sa ponad kopce, blýskalo svojimi zázračnými lúčmi, sušiac rosu na kvetoch a vyháňajúc ju na čelá pracujúcich chlapov. Pani Klára zašla na chodník, vedúci popod stromy, a uľahčene dýchala čerstvý vzduch vo vedomí, žo je ďaleko od domu a od — pokušenia. Veď ako blízko bola pádu! Bože drahý, ona, ktorá — myšlienka jej vohnala krv do tváre — pri svätom oltári kľačiac a dovolávajúc sa pomoci božej a všetkých svätých, prisahala vernosť svojmu mužovi! A už prvý človek, ktorý sa jej pozdal, ktorý účinkoval na ňu svojou povahou a postavou sympaticky, by bol mohol vyvrátiť všetky jej mravné zásady! Ustálila si, že bude k nemu dobrá, milá, ale odmeraná a hlavne bude sa chrániť byť s ním osamote. Cítila — srdce jej zabúchalo — že byť s ním osamote bolo by také pokušenie, ktorému by ťažko mohla odolať. Veď už i pri pomyslení na tú možnosť tratí rovnováhu. Nútila sa myslieť na svojho muža, ako ju má rád, život by dal vďačne za ňu, i naplnilo sa ľútosťou k nemu jej srdce. Ponáhľala sa, aby čím skorej prišla k nemu, a keď ho zazrela medzi kosiacim ľudom, kričala naň: — Šimon, Šimon! — a vystierala za ním ramená.

Rovniansky ju počul, i rozbehol sa k nej a chytil ju ako dieťa do náručia a behal, skákal, tancoval s ňou v šialenej radosti a neskrotiteľnej nežnosti.