ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer po nočnom útoku Konôpka šiel k Adamovi, bývajúcemu stále u Pohánku, lenže už nie v komore, ale v poriadnej izbe s oblokmi na námestie. S jeho pomermi sa veľmi zmenilo i jeho ponímanie života. Nikto by nebol pomyslel, že s istou sebavedomosťou vykračujúci, vyobliekaný mladý muž ešte pred niekoľkými mesiacmi pásol na dedine ovce. Adamovi sa darilo veľmi dobre. S Betkou bol úplne načistom a ich sobáš závisel už len od kadejakých formalít a bol len otázkou času. Konôpku privítal vďačne, ale už nie s takou poníženosťou, s akou sa bol k nemu správal ešte pred niekoľkými týždňami. Adam hľadel na Konôpku teraz trochu zhora. Nevidelo sa mu, že sa ničoho nechytá; myslel si, že keď je Konôpka i dobrý a učený, ale jednako len zdarebáčený. Kdeže, taký mocný, zdravý chlap, a tak nemilobohu márniť čas a peniaze!

Keď Konôpka vyrozprával Adamovi, čo sa tej noci prihodilo, Adam pokrútil hlavou.

— A či vy myslíte, že vás mršina Mihvok nepoznal?

— Nemohol ma poznať, stál som vo tme.

— No ja hovorím, aby ste si dali pozor. A či budete ešte dlho v Trnave, keď nemáte tu čo robiť? Múdrejšie by ste urobili, keby ste sa niečoho chytili, ako takto čas tráviť.

Konôpka pozrel ostro na Adama a povedal len jediné slovo:

— Dobre.

Chvíľku mlčali. Konôpka ocenil veľmi správne naivnosť duševného nastrojenia Adamovho, no nie bez trpkosti.

— Idete teraz domov? — pýtal sa ho po chvíli Adam.

— Idem.

— Mohli by ste radšej tu zostať cez noc, lebo Mihvok je potvora, — riekol zas Adam.

Cítil, že sa proti Konôpkovi previnil svojím správaním, ale hanbil sa mu to, ako i sebe samému, priznať.

Konôpka vedel, že by urobil múdrejšie, keby zostal, ale chcel dať Adamovi pocítiť, že nesprávne konal, a preto odišiel s krátkym: — Zbohom!

Sotva urobil na úplne tmavom námestí niekoľko krokov a prišiel k jednej z uličiek, keď akýsi chlap skočil mu do cesty. Ako ho chcel odsotiť, dostal po hlave úder, i spadol bez vedomia na zem. Keď prišiel k sebe, našiel sa v temnej, mokrej pivnici poviazaný na holej zemi s potkanmi, pobehujúcimi po ňom a okolo neho.

Na druhý deň Adam stretol sa s Miškom Trojakom, ktorý mu povedal, že už zajtrajšieho dňa odídu z Trnavy. Adam ho zavolal na rozlúčku k sebe. Miško mu rozprával, že Praskovský musel dostať ukrutne mnoho peňazí, lebo chlapi u arcibiskupa nakladali ťažké truhly na vozy, a že Konôpka je v paláci v pivnici zavretý, že ho vezmú so sebou do zámku.

— Bol strašný. Ja som ho videl, keď ho včera večer doniesli, bol bledý ako smrť a dolu tvárou mu tiekla cícerkom krv.

Do Adama ani keby strelili, keď to počul. Veľmi mu ho bolo ľúto. Pomyslel si, ako sa nemilo rozišli, aký bol k nemu nevľúdny.

— Bože môj, Bože môj, čo s ním zmýšľajú? — zvolal a zalomil rukami.

— Dobrého nič, to je isté, — dotvrdil Trojak. — Hodili ho do temnej pivnice ani nejakú mrcinu.

Adam chodil v najväčšom nepokoji po izbe, rozmýšľajúc, čo urobiť. Prišlo mu na um, že predpoludním bol u Pohánkov žid Šlojmo, ktorý doniesol kožky z kún na predaj, a rozprával, že pri Brankovciach, päť—šesť míľ od Trnavy, na ceste do B—ského zámku stretol sa s oddielom Bethlenových hajdúchov.

— Miško, a kadiaľ pôjdete nazad? — spýtal sa zrazu Trojaka, dívajúceho sa naň zadivene.

— Ja myslím, že tadiaľ, kadiaľ sme prišli.

— Miško, dobre sa mi maj a zostaň zbohom! Ak ti bude možno, príď sem do Trnavy, tu u nás dostaneš robotu. Ja musím odísť, lebo mám ešte pilnú robotu.

Miško Trojak odišiel znechutený, keď ho Adam tak nakrátko odbavil.

Keď Adam zostal sám, dobre si všetko porozmýšľal, čo urobí, a potom išiel k Betke. Našiel ju pri robote s bielizňou. Betka mu videla na tvári istú strnulosť.

— Čo je s tebou, Adam? — pýtala sa znepokojená.

— Betka moja, Praskovský zajal Konôpku, odvlečie ho do zámku a tam ho zmárni. Musím mu pomôcť. On ma zachránil, nemôžem ho ani ja opustiť. V Brankovciach sú Bethlenovi hajdúsi, prebehnem ta a vyslobodím ho ich pomocou. Len ty nikomu nič nehovor!

Betka zbledla a z trasúcich sa rúk jej vypadla bielizeň.

— Veď tam môžeš zle pochodiť, a ak ťa zabijú alebo dokaličia, čo bude so mnou? Ešte prídeš o hlavu. Adam, Adam, nerob to, pre Pána Boha!

— Ech, zabiť ma nezabijú, len ty nikomu nič nehovor.

— Adamko, nechoď mi, ja ťa nepustím, — i oblapila ho kŕčovite okolo krku, — nechoď, si moje všetko na svete! Čo ťa tam po cudzích ľuďoch!

— Betka, nebude na nás božieho požehnania, ak ja toho človeka opustím. Pozri, už sám Pán Boh tak všetko zariadil, aby som mu pomohol. Musím ísť.

Betka začala zúfalo plakať a rukami zalamovať. Prosila ho všemožne, aby nešiel.

— Darmo je všetko, — riekol Adam, — musím ísť.

— Tak keď ideš, viac sa mi neukáž na oči. Keď ti je cudzí človek milší ako ja, choď si s ním, — povedala už teraz Betka s hnevom.

— No, už len radšej teba. Ale či rád, či nerád, nemôžem si inakšie pomôcť.

— Nuž dobre, tak si choď, ale mi viac nazad nepríď. Choď, choď zbohom… Bože, Bože, akému mužovi som chcela byť ženou! — zalamovala rukami.

Adam trochu nerozhodne postál, potom pristúpil k Betke a chcel ju oblapiť, ale ona ho odsotila.

— Choď si už zbohom! Nemám viac s tebou nič čo robiť.

— Betka, neboj sa, všetko bude dobre. A potom, ženský plač jarný sneh. Dobre sa mi tu maj! Otcovi povedz, že som išiel k Horányimu s robotou.

Betka sa hodila na posteľ a plakala, že ju len tak podhadzovalo. Adam chvíľočku pozeral na ňu a potom ticho vyšiel.

Vzal si zbrane, plášť a mentieku, ktorú mal oddať Horányimu, osedlal Havrana a o pol hodiny už cválal po šírom poli za Trnavou. Keď sa zotmelo, bol v Brankovciach. Cestou ho raz naháňali akísi podozriví jazdci, ale Havran ich ľahko zanechal za sebou. V Brankovciach bola skutočne stotina hajdúchov pod velením kapitána Ezechiela Molnára, tučného vypitého chlapa s tvárou do meďočervena opálenou, s drobnými čiernymi fúzikmi. Adama doviedli hajdúsi pred neho. Lapili ho, ako vchádzal do obce, a nezachádzali s ním veľmi priateľsky.

Adam sňal pred Molnárom čiapku a pekne sa poklonil, ako ho Konôpka a Rátkai boli naučili.

— Pozdrav Pán Boh, pán kapitán! Prosím, keby ste so mnou medzi štyrmi očami pár slov stratili.

— A akúže máš tajnosť! Ak ju nepovieš podobrotky, vyšteklíme ju z teba, — riekol Molnár surovo.

— Poviem, pán kapitán, ale len vám. Veď sa ma azda nebojíte?

— Ja sa teba báť? Ty pačrev! Odstúpte chlapi, nechajte nás samých.

Hajdúsi odišli.

— Pán kapitán, zajtra alebo pozajtre pôjde týmto vidiekom veľmožný pán Praskovský s dvadsať—tridsať jazdcami. Vezie so sebou toľko peňazí, že ich chlapi v truhlách na vozy vykladali. Nuž myslím, že by sa i vám tie groše zišli.

— Praskovský, Praskovský! — rozmýšľal Molnár. — Mne sa zdá, že je to náš človek.

— Neviem, či je váš, ale predvčerom vyhnal kalvínskeho kazateľa z Trnavy.

— Ťuhaj! Ale iste? Chlapče, ak ma klameš, visíš!

— Nedbám, ak vás klamem. Idem teraz rovno z Trnavy len preto, aby som vám to oznámil.

— Nuž, ty loptoš, i ty chceš z tých peňazí dostať?

— Pán kapitán, nie preto som prišiel. Praskovský vlečie so sebou zajatého luteránskeho kňaza, ktorý je môj najlepší dobrodinec, toho chcem oslobodiť. Keď ho dostane do zámku, nuž ho tam zmárni.

— Nuž čože ti už takého urobil ten kňaz?

Adam vyrozprával v krátkosti kapitánovi, čo Konôpka urobil za neho. Molnár potľapkal Adama po pleci.

— Ak je to všetko pravda, tak si ty rúči čeľadník. A ako sa voláš a odkiaľ si?

— Ja som Ondrej Krúpka z Brezovej z Oravy.

Adam nechcel prezradiť svoje meno.

— No, hodní chlapci musia rásť v tej biednej Orave.

— Nájdu sa, pán kapitán, i hodní. A pán kapitán, prosím vás, ak by som ja mal dostať niečo z tých peňazí, dajte to tomu kňazovi.

— A či ty chceš odísť?

— Musím byť ráno doma. Lebo sa môže všetko vykľuvať a ja prídem o hlavu.

Molnár sa podíval na Adama a posvietil si naň ešte i sviečkou. Potom mu podal ruku.

— No, choď šťastlivo, synku. Ak chceš, dám ti niekoľko chlapov, čo ťa odprevadia.

Adam sa poďakoval a zmizol. Havrana vzal za ohlávku a vyviedol z dediny. Ráno došiel do Horányiho kaštieľa, kde oddal mentieku, vzal peniaze a šiel domov. S veselou dušou prišiel do Trnavy. Betka sa hnevala na neho viac naoko zo tri—štyri dni, a potom ho mala omnoho radšej, ako keby ju bol poslúchol.

Na tretí deň prišli ku kapitánovi jeho vyzvedači, že na trnavskej ceste vidno čatu jazdcov a vozy. Hajdúsi ich prepadli, čiastku zostrieľali, niekoľkých zajali. Praskovský s Mánikom a s desiatimi vojakmi ušiel. Kapitán ich nerozkázal prenasledovať, lebo jemu šlo o vozy. Medzi zastrelenými bol i Mihvok, ktorého práve vtedy trafila guľa, keď sa nožom rozohnal, aby preklal vo voze ležiaceho Konôpku, ktorý bol slamou tak zahádzaný, že sa mal skoro zadusiť, a tak poviazaný, že sa nemohol ani pohnúť. Hajdúsi ho vyslobodili, rozrezali povrazy na ňom a zaniesli ho ku kapitánovi, ktorý sa zhrozil nad ním. Keď sa o niekoľko hodín trochu zozbieral, Molnár mu vyrozprával, komu môže ďakovať za svoje oslobodenie, a Konôpka, ktorého nervy boli úplne vyčerpané, plakal ako dieťa od dojatia, keď počul o Adamovej obetavosti.

Konôpka sa chytro zotavil. Keď prišiel na Bethlenov dvor, zišiel sa s Káldym, a tento znamenitý chlap, poznajúc v ňom rovno cítiacu dušu, odporúčal ho kniežaťu, ktorý si ho dal predviesť a po dlhom rozhovore poslal ho s posolstvom k budínskemu pašovi vyjednávať pre vydanie Michala Tinkla, nemeckého delostreleckého kapitána, ktorého boli Turci zradne zajali a nútili, aby vstúpil do ich služby, čo on urobiť nechcel. Konôpka sa zhrozil nad tým, aký bol Budín pod panstvom Turkov; neopravované domy sa váľali a v bezdnom blate ulíc ležali nielen hnijúce mŕtvoly zvierat, ale i ľudí. Paša vydal Tinkla, ale najprv mu dal odťať pravú ruku, a aby nestiekol z krvi, kýpeť do kotla s vriacou smolou vopchať. Konôpka si doniesol z Budína také poburujúce dojmy, že ich vyjavil i Bethlenovi s poznamenaním, či by nebolo skorej hodno pri hocijakých ťažkých podmienkach držať s cisárom, než s tými neľuďmi.

Bethlen sa díval chvíľu na neho a potom mu povedal:

— Syn môj, vykonal si, ako sa dalo, čo som ti naložil, som s tebou spokojný. Ale jedno si pamätaj, čo ja už dnes dobre viem, lebo ma to mnohé chyby môjho života naučili, za dobre uváženým cieľom neústupne kráčaj. Nedaj sa odkloniť od neho nijakou neskoršou múdrosťou, lebo takým spôsobom nikdy nedôjdeš cieľa. A pamätaj si to, že naraz nemôžeš ísť na dve strany.

Konôpka dojato počúval dobrotivé slová kniežaťa.

— Máš ženu,deti? — pýtal sa Bethlen.

— Nemám, kniežacia milosť, — riekol Konôpka a vzdychol.

— Tak máš milú, za ktorou ťa ťahá alebo ktorú si utratil? Pýtam sa ťa preto, lebo žena hrá v ľudskom živote veľkú úlohu, a je to vidina, ktorá zavedie i najsilnejších na scestie. Musím znať pohnútky činov svojich dôverných služobníkov. Odpovedaj mi verne.

Konôpka sa zapálil a vzdychol zas zhlboka. Chvíľočku mlčal a potom vyrozprával úprimne svoj pomer k pani Kláre. Bethlen ho počúval s najväčšou účasťou.

— Bolí ťa najväčšmi smutná rozluka s ňou? Bol by si spokojnejší, keby si ju videl a rozišiel sa s ňou priateľsky?

— Myslím, že áno, kniežacia milosť.

— Rovňany sú odtiaľto len na dva dni cesty.

Vezmi si so sebou sprievod, choď a zariaď si tú vec.

Knieža mu podávalo ruku. Konôpka kľakol na jedno koleno a bozkal ju.

O niekoľko dní Konôpka prišiel nazad a hlásil sa u Bethlena.

— Nuž čo si našiel, čo je s tvojou holubicou? — spýtal sa s úsmevom Bethlen. — Rozišli ste sa priateľsky?

— Kniežacia milosť, našiel som len jej pomníkový kameň v stene rovnianskeho kostola. Úbohá, musela mnoho trpieť, ak nápis na ňom hovorí pravdu.

— Čože hovorí nápis?

— Nad menom stojí „Najsvätejšia Bohorodička, pritúľ k sebe blúdiace svoje dieťa!“ a na konci tieto slová zo starorímskeho sarkofágu, uloženého vo Vatikáne: „Ušla som; nádej a šťastie zostaňte zbohom; nemám viac s vami nič do činenia: klamte iných.“

Bethlen so súcitom hľadel na Konôpku, ktorý stál pred ním so sklonenou hlavou.

— Čo mieniš teraz?

— Zasvätím život jej pamiatke a budem sa usilovať tak žiť, aby som bol jej súhlasu istý.