ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trvalo skoro dva týždne, dokiaľ po odchode Fera prišla Brigita do Rovnian. Za tento čas stav Ondrejov sa hodne zlepšil. Prišiel k sebe a zmocnel; ľahšie rany sa mu zahojili, len podošvy a niekoľko otvorených rán na tele sa mu hnojilo a vyžadovalo omnoho dlhšieho liečenia. Konôpka bol tej mienky, že sa Ondrejovi nohy nikdy úplne nezahoja.

Ondrej bol v prvé dni ku Konôpkovi a Adamovi veľmi vďačný a hovoril s nimi ako so seberovnými. Ako sa jeho stav lepšil, jeho správanie sa zo dňa na deň stávalo nemilším a odpudzujúcejším. V ostatné dni Konôpka a Adam vôbec nevošli k nemu, len keď to bolo nevyhnutne potrebné. Najmä proti Adamovi bol do krajnosti surový, nadával mu a jeho služby neprijímal. Adam si z toho mnoho nerobil. Pomyslel si: „Hľa, pán! Dokiaľ kapal, bol ako med, a teraz už cerí zuby. Parom po ňom! Beztoho odídeme dnes—zajtra a nevidím ho azda nikdy viac.“

Príčinou premeny Ondrejovej bolo, že mu zišlo na um, že on, Ondrej Praskovský, bozkával ruky Konôpkovi a Adamovi, keď ho s nasadením svojho života tak hrdinsky vyslobodili z jeho ukrutného položenia. Krv mu vstúpila do hlavy a srdce sa mu búrilo, keď si spomenul, že sa natoľko uponížil a zabudol, že hlúpym, ani nie zemanom, a čo viac, celkom sprostému sedliakovi, bozkal ruku! Pokladal to za najväčšie poníženie. Pravda, on sám sa ponížil, lenže v takom stave, keď nebol celkom pri sebe, a tí niktoši, žobráci opovážili sa od neho prijať taký znak vďaky, ktorý ho poníži na celý život. Zdalo sa mu to najbiednejším činom jeho celého doterajšieho života, ktorý sa vyznačoval i tak dosť nechválnymi skutkami. Psa, koňa, hocijakého zvera by bol Ondrej bez ostýchania vybozkával, ale ruku bozkať poddanému, to prestupovalo každú medzu pohanenia.

A Konôpkovi a Adamovi vôbec ani na um neprišlo, že im Ondrej bozkával ruky, obidvaja si tento jeho výčin ani neuvedomili. Keď vošiel k nemu Konôpka alebo Adam a díval sa na ich „ručiská“, zanovite mlčal, a keď sa ho niečo pýtali, odpovedal surovosťou. K pani Kláre, naopak, správal sa až prehnane vďačne a uznanlivo. Za každú službu sa jej nevedel dosť naďakovať a prenasledoval ju vďačnými a obdivujúcimi rečami a pohľadmi, čo zasa jej nebolo milé, pretože ho tiež len vtedy navštívila, keď tomu nebolo vyhnutia. Vcelku bol ponechaný na opateru starej Katy, ktorá sedela celé dni pri nohách jeho postele na nízkom stolčeku a zväčša ticho driemala. Rovniansky ho pozrel každý deň i viac ráz. Vošiel vždy s hurtom k nemu a rozprával sa s ním o rozličných dávnejších udalostiach, poľovačkách a ženách. Títo dvaja sa najlepšie znášali.

Konôpkovi v Rovňanoch horela pôda pod nohami. Pani Kláre vyhýbal tak, ako i ona jemu. Túžili po sebe, ale báli sa byť spolu osamote. Väčšinou chodil alebo jazdil po okolí sám alebo s Adamom. Najradšej bol sám so svojimi myšlienkami a citmi. Začínala sa v ňom zakoreňovať myšlienka, že si bez oprávnenia namýšľal, že ho pani Klára miluje. Veď, hľa, vôbec mu vyhýba, pričom zabúdal, že on to isté robí. I pani Klára, i on boli zo dňa na deň akísi chudší, nejedli, nespali, bledli. Na obidvoch i povrchný pozorovateľ musel vidieť, že im čosi zožiera srdce, len Rovniansky nepobadal nič; hovoril, žartoval ako človek so všetkým úplne spokojný, dom sa ozýval jeho hromovým hlasom a smiechom.

Raz popoludní Konôpka vyšiel zasa na prechádzku do okolia dediny. Bolo mračno a zdalo sa, že podvečer alebo v noci bude pršať, čo ho však nezdržalo od vychádzky. Kráčal zamyslene poľami a lúkami, stále si lámuc hlavu na nejakom rozuzlení svojho pomeru k pani Kláre, a to na rozuzlení takom, ktoré by aspoň čiastočne zodpovedalo jeho túžbe. Ale o každom zosnovanom pláne sám nahliadal, že je to len márne snenie.

Zadíval sa na kvety na lúke. Aké boli rozmanité a krásne! Jeden krajší od druhého. Ako to môže narásť také krásne? Čo je toho príčina, že sú také rozmanité? Zohol sa a odtrhol tu i tu kvietok. Obzeral pekný kvietok; dojímala ho jemnosť kalicha a prášnikov, podivuhodné zafarbenie a rozličnosť listov. Zdalo sa mu, ako keby kvet bol žijúcim tvorom, ktorý sa trasie v jeho prstoch a schyľuje dovedna. Videl, že je kvet veľmi zložitý výtvor prírody. Pomyslel si, že keby koruna tvorstva, dušou obdarený človek, mal zložiť taký kvet, ktorý zo semena vyrastie z hlúpej, nemej, necitnej zeme, že by múdrosť a umenie celého žijúceho a živšieho človečenstva nestačila na to, aby zložila čo i len jednu trávičku. I zazdalo sa mu, že každá rastlinka je zázrak, že i najposlednejšia bylina je ohromujúcim obrazom božej moci a že tieto všetky divy len preto neúčinkujú na nás, lebo si ich pre ich všednosť nevšímame. Veď, hľa, celá príroda, celý všehomír, je nič iného ako zázračným dôkazom jestvovania Stvoriteľa.

V takýchto myšlienkach zabratý vykračoval si, trhajúc a obdivujúc najkrajšie kvety, až vyšiel na dosť vysoký kopec, z ktorého mal z jednej strany rozhľad na rovinu, veľmi riedko posiatu dedinami, a z druhej strany na kopec a vyššie vrchy s hustými horami a s holými, len zelenou trávou krytými štítmi. Keď zastal na temene kopca, zachádzajúce slnko klonilo sa nad rovinou; za ním tvorili tmavé mraky oponu, zahaľujúcu vidiek, takže len nejasné obrysy jeho prezerali cez hustú oblačnú hmlu. Jednou z medzier oblakov, pozlacujúc ich okraje, v rovných čiarach kužeľovite prebleskúvali lúče slnca a osvetľujúc ani magickou lampou kruh kraja, v ktorom bolo jasne vidieť dedinu Rovňany so stromami, domami, kostolom a kaštieľom, blýskavo sa odrážali od oblokov týchto budov. Okolie ostro osvetleného kruhu bolo v hlbokej tôni.

Tento, keď i nie každodenný, ale vcelku obyčajný zjav zasa vzbudil v Konôpkovi myšlienky na božskú moc.

„Hľa, ani pre zábavku, aký veľkolepý obraz si utvorí Hospodin, že naplní ľudskú dušu úžasom a podivením! Nuž Pán vie, čo chce, a my musíme robiť a robíme len jeho vôľu! A Pán dal do môjho srdca a do srdca tej ženy pocit, ktorý nás ženie jedného druhému do náručia. My sme jeho tvormi, musíme ho poslúchať… Akože? Musíme sťa vôľu Hospodina poslúchať každý cit, ktorý sa v nás ozve? Teda mám zabiť neprajníka, mám odcudziť šperk, po ktorom bažím, mám odlúdiť ženu, ktorú milujem, i keď prisahala inému vernosť? Veď on mi dal i rozvahu a dal mi nepodplatiteľnú a neoklamateľnú smernicu môjho činenia a konania, dal mi svedomie! A čo ono hovorí na takéto činy? Hospodin žiada od svojho najvyššieho tvora boj proti prirodzeným náruživostiam, a ten boj je tým slávnejší, čím je ťažší…“

Konôpka hlboko vzdychol a sklonil hlavu nízko na prsia.

„Pane Bože, tvoja najsvätejšia vôľa nech sa stane! Vďačne by som obetovať život, ale ešte ťažšiu obeť žiadaš. Daj mi sily, aby som ju dôstojne doniesol.“

Kráčal dolu vŕškom, ustáliac sa, že zajtra vyhľadá pani Kláru a že jej oznámi výsledok svojho rozjímania a obodrí i jej dušu pre potrebné zriekanie.

Konôpka nemohol pomýšľať na „práva indivídua“, lebo vtedy ešte filozofi neboli vynašli tento kepienok každej ľudskej slabosti. Keď boli vtedy ľudia obeťami svojich náruživostí, tak boli na vlastnú päsť, a ostatní ich neobdivovali ako „nadľudí“, ako hérosov, šliapajúcich božské a ľudské zákony, aby sa „vyžili“ podľa svojej vôle, ale ich odsudzovali ako diablom posadnutých zlosynov.

Na druhý deň popoludní Konôpka kráčal do záhrady, kde bol zazrel biele šaty pani Kláry mihať sa medzi stromami na kvetmi posiatom trávniku. Išiel za ňou a pozdravil ju. Ona mu odpovedala na pozdrav, ani sa neobrátiac k nemu. Šiel niekoľko krokov popri jej boku a potom začal pritlmeným, mäkkým hlasom:

— Šľachetná pani, čo vám je? Vo vás musí hlodať akási bolesť. Vy ste v ostatné časy…

Tu sa pani Klára obrátila k nemu a zložiac ruky na prsiach, pozrela mu do očú. Silný cit pretrhol ani príval všetky hrádze umienenosti, mravných zásad a viery.

— Vy sa to pýtate? — zvolala nie bez bolestnej výčitky. — Milujem vás, a nesmiem. Viem, že každý môj vzdych je smrteľný hriech. Rútim sa do priepasti, a nemôžem sa zastaviť. Daromné sú všetky moje prosby, márne moje modlenie. Každý svätý má vašu tvár a aj najsvätejšia Panna mizne pred vaším obrazom. Chcem vás nenávidieť, a mám vás tým radšej. Sputnaná som železnými okovami povinnosti, ktoré by som chcela pretrhať, a nemôžem. Zmilujte sa nado mnou! Ukážte mi cestu, kadiaľ mám kráčať, aby sa mi vrátil môj pokoj!

Konôpkovi sa zdalo, že sa zem s ním zdvihla a všetko okolo neho že sa zahalilo rajským svetlom. Bol by sa najradšej hodil pred ňou na kolená a vzýval ju ako božský obraz. I zložil pred ňou ruky:

— Vy ste môj život! Ja vás vidím zahalenú do zlatého oblaku takej dokonalosti a krásy, že je to pre ľudské stvorenie ani nie možné. Ako vás milujem, aká ste mi drahá, to vám ani nemôžem vysloviť. Som najblaženejším tvorom, že mi Boh daroval neoceniteľný poklad vašej lásky. Klára, drahá moja, my musíme byť tejto veľkej milosti božej hodni. My ju nesmieme poškvrniť, ona musí zostať čistým spojením našich duší teraz a vždy, a tak nám zostane i prameňom stáleho a nevýslovného blaha.

Pani Kláre sa pri reči Konôpkovej oči zasvietili a sadol jej šťastný úsmev na tvár. Jeho reč našla živú ozvenu v jej srdci; vyzdvihla sa i ona s ním do vysokých vrstiev ideálov.

— Nech sa stane, ako si žiadaš, drahý môj, — povedala a zložiac ruky na prsiach, sklonila hlavu.

Zamĺkli a sklopiac oči, dívali sa na zem. Na tú všematku zem, ktorá stále oplodňuje a rodí, ktorá sa hojnosťou svojich detí prikrýva ako najpestrejším kráľovským plášťom a ktorej deťmi boli i oni.

I zdalo sa im, že celé pozdvihnutie ich duší je na slnku rýchlo sa tratiaca hmlička; zdalo sa im, že tak bolestne cítia neukojenú túžbu po sebe ako pálenie žeravého železa, a také napätie vôle bolo potrebné nehodiť sa jeden druhému do náručia, aké je potrebné nevyhnúť sa páli ohňa, keby to bolo ľahko možné jednoduchým pohybom.

Konôpkovi vysadol pot na čelo a nohy sa pod ním triasli. Videl, že jediná možnosť vyhnúť prestúpeniu božieho zákona je, keď sa vzdiali, i odišiel bez slova neistým krokom, cítiac sa slabým a ustatým na spadnutie. Pani Klára sa trochu zatočila a spadla na trávu, do ktorej sklonila hlavu na zložené ramená a plakala tak usedavo a s takým prenikavým žiaľom, že si žiadala ako jedinú úľavu hneď umrieť.

Konôpka sa obzrel a videl, ako sa krásna postava pani Kláry zakolísala a spustila na zem; videl na jej chvení, že náruživo plače. Myslel si, že rozumie jej bôľu, lebo i on trpel. Ale sa mýlil. Ani netušil, aký rozdiel je medzi rozsahom jeho cítenia a jej. Preň bola láska pani Kláry len epizóda, pravda, taká, ktorá nechá nezmazateľné stopy v jeho celom živote. Láska ho neopanovala natoľko, aby na jeho konanie bola mala rozhodujúci vplyv, keď bol so sebou načistom, že pani Kláru opustí.

Pani Kláre sa zdalo, že jej láska je všetko na svete. Celý jej život bol spravovaný len týmto pojmom. Dokiaľ nepoznala Konôpku, bola v Rovňanoch so svojím mužom, so svojimi poddanými a susedmi spokojná, keď i nie šťastná. Teraz rozhovory s Konôpkom vzbudili v nej zasa túžbu po vyššom živote, z ktorého sa bola nevdojak vyšmykla. Pravda, klamala sa, lebo nie rozhovory boli príčinou tejto túžby, ale sám Konôpka, stelesňujúci vyššiu kultúru, ktorú privlastňovala jeho rečiam. Zdalo sa jej, že Rovňany bez Konôpku sú najostatnejšou obcou na svete, že jej muž a jeho priatelia sú najvšednejší ozembuchovia, mŕtvu tichosť umu ktorých nepobúri nikdy nijaká odťažitejšia myšlienka; sedliaci že sú nečistá, do krajnosti poverčivá, stále hladná a chorá zberba. V tomto očistci musí stráviť ostatný svoj život, odrezaná od sveta a vystavená stálemu nebezpečenstvu prepadnutia od bohvieakých sverepých bánd. Takto teraz má žiť, odlúčená naveky od najmilšieho, čo na svete pre ňu jestvuje, zožieraná neukojiteľnou túžbou za ním. Predstava, že by s Konôpkom mohla stráviť život v krajnej biede, hoci v temnom žalári, ju naplňovala blaženosťou. Celý jej život bol sústredený len v ňom, bez neho nemalo pre ňu nič viac nijakého záujmu.

Keby bol Konôpka vedel, čo sa s ňou deje, bola by azda v ňom skrsla obava, že jeho konanie môže znamenať i jej zahynutie. Bol by svoje počínanie musel ešte raz preskúmať, a možno by ono bolo bývalo iné. Bol by azda povážil, že obetuje cennú ženu bezcennému, len pudovým životom žijúcemu mužovi, a možno by mu bolo prišlo vnuknutie, ktoré by bolo uspokojilo i jeho svedomie, i jej poľahčilo znášať svoj kríž. Bol by nahliadol, že spolužitie pani Kláry s jej mužom bolo pre ňu pri všetkom napätí sily jej duše fyzicky také možné, ako môže byť nemožným požitie pokrmu, ktorý žalúdok odopiera.

Ale o tomto všetkom nemal Konôpka ani tušenia. Jeho postavenie bolo v každom ohľade výhodnejšie, lebo bol pánom svojho osudu, a pani Klára, naplnená v kritickej chvíli novosťou idey Danteho Beatrice a Petrarcovej Laury a zdržiavaná i svojou ženskou hanblivosťou a hrdosťou, neukázala mu svoje vnútro v takom stave, v akom bolo. Veď ani sama ešte nebola so sebou celkom na čistom. Spamätala sa, ale keď bolo už neskoro. A keď raz pristala, nechcela, nemohla; hrdosť jej nedovolila svoje slovo rušiť.

Pravda, i Konôpka pobadal, že berie na seba azda väčšiu ťarchu, ako unesie, ale veľkosť obete, donášaná viere a mravnému presvedčeniu, mu pomáhala pretrpieť hlodajúci bôľ.

Neskoršie prišiel čas, keď myslel, trápený nevyliečiteľnou svojou ranou, že pani Kláru priľahko prenechal jej osudu, a keď v nespavých nociach predkladal hviezdam otázky, nemohli mu dať nijakej útechy.

Keď sa po záhradnej schôdzke zišli, pretvárali sa, že sú šťastní, že sú spokojní s takým upravením svojho pomeru, a obidvaja videli, že vynútené úsmevy klamú a žiaľne k zemi obrátený zrak hovorí pravdu.

Konôpka by bol najradšej hneď odišiel, nádejac sa, že poľahčí i pani Klárino utrpenie, i svoje, keď nebudú musieť bojovať stále so sebou, ale keď jej spomenul, že chce odísť, zbledla a skoro stratila povedomie.

— Nechoď, počkaj aspoň, dokiaľ príde odpoveď od Praskovského! — zvolala, obrátiac k nemu prosiace, smutné oči.

I zostal.

Adam, priľnuvší ku Konôpkovi ani k staršiemu bratovi, videl, aký je Konôpka premenený, a neušlo jeho oku ani to, že pani Klára je nie taká, ako bola. Ráno, keď ho Konôpka preväzoval, mu podotkol:

— Počujte, pán kňaz, s vami je čosi nie v poriadku, vy ste tu na zlej paši.

— Synku, človek má všelijaké starosti. Čo taký chlapec vie, čo je život?

— No, i tá naša pani je ešte nie omnoho staršia ako ja, a tiež je celkom taká, ako ste vy. Vyzerá všade za vami, a minule tie kvety, čo ste doniesli so sebou a hodili na lavicu pred domom, všetky zozbierala a celú tvár do nich zanorila, a potom ich túlila k sebe, ani keby dieťa varovala. Ja som ju videl zo záhrady, keď išla s nimi cez pitvor.

— Ty si, braček, len čosi namýšľaš. Iste ich voňala, lebo bola medzi nimi i materina dúška, — vyhováral mu Konôpka ľahkým hlasom, hoci mu srdce silne búchalo.

— No, ja len to hovorím, že je to nie všetko s kostolným riadom. Ja sa dobre pamätám na Terezu Holubčíkovú od nás. Vždy zbierala kvety z kosby Pava Janotíkovej, a keď ho vtiahli do hradu za vojaka, hodila sa do Oravy.

— Boh chráň a zachovaj! — skríkol Konôpka.

Adam nepomyslel, že svojou prostorekosťou taký žialný strach zavalí na srdce svojho dobrodinca.

Konôpka sa zľakol i preto, že môžu i pri ich úplnej nevine nastať pre pani Kláru nejaké nepríjemné zápletky, keď už i taký neskúsený človek, akým bol Adam, badal na nich premenu. Zabudol, že príchylnosť má ostrý zrak a že ich v kaštieli iste nikto tak nepozoroval ako práve Adam.