ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Grófka Brigita, ležiac v posteli, počula nárek pani Barbory na chodbe a zdvihla sa zostrašene z perín. Ona milovala svojho muža, i zľakla sa, počujúc plač, že sa mu prihodilo nejaké nešťastie. Cítenie lásky a túžba po nej, len na podklade prirodzeného inštinktu ženy, boli u nej silne vyvinuté. Ona túžila za mužmi vôbec, a jej lásku si vydobyl, kto najlepšie zodpovedal jej chúťkam, bez zvláštneho ohľadu na duševné vlastnosti. Také ženy môžu i verne a dlho milovať jedného muža, keď im nepríde do krážov iný, ktorý ich túžbu po pôžitkoch lásky a ich obrazotvornosť silnejšie nepodráždi. Tohto druhu ženy opatrujú chorého manžela s najkrajnejšou starostlivosťou, ovdovejúc chcú sa na jeho hrobe pripraviť o život a — o dva—tri týždne vydajú sa za iného.

Pani Barbora vbehla do spálne Brigitinej s krikom:

— Ondreja zabili, už je po ňom, už je po ňom! — i hodila sa na posteľ grófkinu, plakala a bila sa zúfalo po hlave.

I Brigita skričala zdesene:

— Preboha, kde je, čo je s ním? Rozprávajteže! — i drmala bezohľadne pani Barboru za plecia a hlavu.

— Zbojníci ho zabili! A ako sme mu bránili, aby nešiel, ako sme ho prosili, neposlúchol!

Brigita pri neočakávanej strate žalostne nariekala a zalamovala rukami. Medzi nárekom, odpovedajúc na zimnične predkladané otázky, pani Barbora vyrozprávala, čo bola počula od kapitána.

— Nuž to je ešte nie isté, že ho zabili. Len ho chytili — zvolala Brigita. — Tu treba všetko urobiť, aby sme ho vymohli.

I zoskočila z postele a pobrala sa obliekať.

Žoša a druhá slúžka, stojace dosiaľ nehybne ani sochy pri skriniach, pribehli k nej a pomáhali jej, trasúcej sa od slabosti a rozčúlenia na celom tele.

Keď sa ako—tak obliekla, utekala opierajúc sa o slúžky, do izby Praskovského; za ňou šla, pokrivkávajúc, pani Barbora, vykladajúc o svojom synovi, aký bol dobrý, podarený, ako ju vždy poslúchal, a ako len teraz bez neho bude.

Peter Pavel Praskovský synovi vôbec sotva bol venoval myšlienku; hútal o tom, ako si teraz zariadi život a ako nadviaže zasa spojenia so svojimi dávnymi priateľmi a najmä so ženskými, ktoré sú či vo Viedni, či v Prešporku.

Keď Brigita a pani Barbora vošli naraz s hurtom a nárekom, oblapil grófku, pohladil ju po zblednutej tvári a dal výraz svojmu predstieranému hlbokému žiaľu a ľútosti.

— My už hľadíme do hrobu, my už nevysloviteľný bôľ dlho nepotrpíme. Ale ty, dcéra moja, pred ktorou stojí život, ty si odsúdená na dlhé utrpenie. Nech ťa Boh poteší. Len on ťa môže pozdvihnúť, k nemu sa obráť, dieťa moje nešťastné.

Tu sa trochu ponamáhal, ba podarilo sa mu i dosť prirodzene zaplakať a zo dve—tri slzy vytisnúť.

— Nie, pán otec, ja neverím, že by Ondrej bol mŕtvy. To je nemožné, on musí žiť! Veď by ho boli tí zbojníci hneď na mieste usmrtili ako ostatných, keby neboli mali s ním iné úmysly. My musíme všetko možné urobiť, aby sme ho vyslobodili! — zvolala rozhodne Brigita, krútiac hlavou.

— Brigita má pravdu, on celkom iste žije a my ho musíme vyslobodiť. Len ty si taký nedbaj a hneď i na to najhoršie pristaneš, — osopila sa na muža pani Barbora.

— Nuž čože mám urobiť, čo? A chceli ste ma poslúchať, keď som mu kázal, aby tu sedel? Neskočila si na mňa i ty? — hovoril starý Praskovský nie bez uspokojenia, že sa jeho obavy vyplnili. — A či viete, kde je? Viete, či ho už neodvliekli do Turecka? Alebo ak je i v našej krajine, kde ho budeš hľadať a kto?

— Peter, ty si ani nie otec! Ako môžeš takto hovoriť? Ved ty tak hovoríš, ako keby ti ani nezáležalo na tvojom dieťati, — skočila mu do reči jeho žena.

— Pošli poslov o pomoc všade, k Bethlenovi, k Buquoyovi, k stolici, priateľom a známym našim! Musíme ho nájsť; musíme vedieť, čo sa s ním stalo! Bože môj, Bože, nemôžeme ho tak opustiť! — kričala rozčúlená Brigita, behajúc po izbe a zalamujúc rukami. — Viem, potrebné sú peniaze, dám všetko, čo mám, len ho neopúšťajme.

Na tupú dušu Praskovského predsa účinkoval do istej miery žiaľ Brigitin. Plač jeho ženy mu bol protivný.

— No dobre, dieťa moje, dobre. Veď sa to rozumie samo sebou, že urobíme všetko, čo je v našej moci, aby sme mu pomohli. Zavolajte všetkých potrebných ľudí, aby sme sa poradili.

Pani Barbora i Brigita utekali a poslali k Praskovskému každého, kto im pod ruku prišiel.

Peter Pavel, zostanúc sám, hodil rukou. Zamrmlal:

— Načo daromné komédie? Ale ženy musia niečo vyčíňať, či to pomôže, či nie. Kdeže ho nájdeš v hlohovských horách, človeče, pomysli si, v hlo—hov—ských ho—rách!

Na druhý deň sa rozbehli po susedoch a po rozličných vojskách v okolí poslovia s listami, ktoré Brigita zväčša vlastnoručne napísala, s prosbou o pomoc. Výsledok jej ustávania bol, že susedia prichádzali dosť husto do zámku, zajedli a zapili si, pobesedovali a podľa svojej povahy tešili alebo strašili svojich hostiteľov. Donášali rozličné zvesti, ktoré sa všetky dokázali byť nepravdivými. Jeden z Bethlenových „óbešterov“ poslal čatu za zbojníkmi, pravda bez výsledku. Komandant oddielu cisárskych vojsk pýtal popredku tisíc zlatých na výdavky, ktoré mu Brigita poslala, dúfajúc, že obeťami prinúti osud, aby jej bol prajný. Nezabudla sľúbiť svätej Brigite kaplicu a nepretržitý polročný pôst, keď sa jej muž šťastlivo navráti.

Až na šiesty deň po zmiznutí Ondrejovom prišiel okolo poludnia do zámku Cigán Fero Gregor s Konôpkovým listom.

Správa, že je Ondrej na živote a že je v bezpečnosti, urobila grófke a pani Barbore takú radosť, že zabudli na všetky ostatné nepriaznivé okolnosti, a najmä na tú, že je veľmi dokaličený a chorý. Praskovský, ktorému novina nepríjemne prekrižovala zámery, zakrýval nedostatok radosti nad novinou svojou strojenou starosťou, či je Ondrej nie poranený priťažko alebo azda až na smrť, čím na svoje uspokojenie pridúšal i veľmi mu nepríjemnú radosť „tých bláznivých žien“.

Pani Barbora teraz našla nový dôvod, že sa Ondrej musí zdravý vrátiť. Vypočítala všetky jeho dobré vlastnosti, spomínala jeho milé detské kúsky ako dôkaz jeho zvláštnej nadanosti. Zabúdala, že keď i jeho detinstvo sľubovalo azda zvláštnejšieho človeka, že jeho mužský vek ten sľub nesplnil. Ale jej to stačilo za dôkaz, že takého človeka Boh nemôže zničiť, a preto opakovala:

— Peter, ty si zlý otec, keď sa neraduješ, že žije a že zdravý príde domov.

Ako sa grófka Brigita dozvedela, že Ondrej žije, hneď sa rozhodla, že pôjde k nemu.

— Cítim sa už celkom dobre, nezostanem tu ani hodinu dlhšie, ako musím.

— Nonono, len tak neutekaj, dieťa moje. Na takú cestu sa musíme poriadne pripraviť. Potrebujeme ľudí pozháňať, musíš mať salvus conductus i od Bethlena, i od cisárskych, musíme vozy uviesť do poriadku. Veď Praskovská, rodená grófka Kahlenberg, predsa nemôže cestovať ako hocijaká pobehlica…

— Vezmeš so sebou periny — tie hodvábne — bielizeň, šatstvo, — skočila Praskovskému do reči pani Barbora. — Hodvábne periny, bielizeň, akože, aby tí ľudia vedeli, s kým majú do činenia.

— Dobre, dobre, pani matka, len všetko čím skorej. Hoci si myslím, že i bez perín poznať na mne, kto som, — mienila grófka Brigita, hrdo pohodiac hlavou.

— No, a čo poviete na to, že práve Konôpka s Adamom, ktorého ste chceli roztrhať, upiecť a obesiť, zachránili Ondrejovi život? Čo poviete na to, milé panie? Myslím, že mu len patrí za to nejaká odmena.

Praskovskému skutočne ani najmenej nezáležalo na tom, aby boli Konôpka a Adam odmenení. Naopak, myslel si, že škoda, že zbojníci i s nimi neurobili poriadok, ale dobre mu padlo i týmto byť paniam nepríjemný.

— Odmena! — zvolala pani Barbora. — A za čo? Že utiekli zo zámku?

— Veď keby nie oni, mohol Ondrej zdravý doma sedieť, — vykladala grófka.

— No, to už zasa nemáte pravdu. Konôpka vedel, aká hostina očakáva Adama, a iste mu to povedal, ako i to, že Ondrej nástojil na tom najväčšmi, aby ho tak ukrutne mučili, a predsa sa bili zaň obidvaja. A nemuseli sa, nemuseli. Bolo by im ľahšie odísť a nechať Ondreja osudu.

— Čože je takému chlapovi biť sa? To mu je ako tancovať. No, veru! A za to ho ešte máme platiť? — odvrávala pani Barbora.

— Pani matka, nie je to celkom tak. Ja viem od môjho otca, že taká bitka je nie práve tanečná zábava, — bránila Brigita viac povolanie otcovo ako Adama a Konôpku.

— Nuž dajte tomu kňazovi desať dukátov, veď taký žobrák nikdy toľko peňazí ani nevidel naraz, a Adamovi päť, — rozhodla pani Barbara.

Praskovský sa zasmial, že sa mu brucho zatriaslo. Grófka Brigita s pohŕdlivým posunkom odsekla:

— Na málo ceníte svojho syna. Môj manžel mi je omnoho drahší.

Na štvrtý deň po príchode Fera Gregora do zámku vyšla z jeho brány výprava do Rovnian pod velením poručíka Rocha Mánika. Grófka Brigita so Žošou sedeli na koči, ťahanom šiestimi koňmi, ktorý sa skladal z polkruhovej skrine, visiacej na dlhých silných remeňoch nad kolesami. Keď sa grófke zunovalo kolísanie, zapríčiňujúce morskú chorobu na takej sprave, presadla na pekného bieleho koňa, na ktorom sedela isto a úhľadne. Keď sa Žoša nabažila vozenia, ktoré na biednej ceste nebolo veľkým pôžitkom, hoci jej ho pešo mimoidúci závideli, vykračovala pešo popri koči, čo mohla tým ľahšie urobiť, lebo o tom nemohlo byť ani reči, že by sa na takej mašine dalo pobehnúť. Okrem koča boli ešte i tri nákladné vozy, jeden z nich vystlatý ako pohodlná posteľ, na ktorej mienili nazad doviezť Ondreja. Výpravu sprevádzalo pätnásť dobre ozbrojených jazdcov; viedol ju Cigán Fero jemu veľmi dobre známymi cestami.