ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam si obzrel svojho druha Jonáša Mihvoka, a nebol s ním veľmi spokojný. Jonáš bol vysoký chlap s veľkou lebkou a s maličkou, ostrou tvárou. Mal okrúhly chrbát, čaptavé nohy a k tomu škúlil. Adam pozeral naň bokom a pomyslel si: „Aká to mátoha, nie na božský obraz stvorená!“

Vysadli na kone. Adam sa síce nosieval doma na holom koni, ale na osedlanom nikdy nesedel, i bol dosť podivnou figúrou na ňom, najmä v širokom klobúčisku, ktorý mu na hlavu vtisli, a v zodratom sivom plášti, ktorý musel obliecť. Ale nič preto, z koňa nespadol, čo by bol kôň čo vyčíňal.

Vyšli z mesta a poberali sa chvíľu po veľmi zlej ceste, ktorá viedla do Trenčína. Cesta bola širočizná, lebo keď sa na jednom mieste vydrala, zachodili povozkovia vždy o šírku voza ďalej do poľa. Kone na nej vpadúvali do pol kolien do blata, ktoré pri každom ich kroku pliaskalo ako miesená hlina. Jonáš, vidiac, že takto veľmi pomaly môžu napredovať, hodil sa poľom, kým neprišli k potôčiku, obrúbenému vŕbami, pozdĺž ktorého bol príjemný chodník, ktorým sa dali. Cestou sa teraz začal Adama vypytovať, ako to bolo s tým grófom. Adam nemal v Jonášovi dôvery i nechcel rozprávať.

— S akým grófom?

— Nuž s tým, čo ťa po Žiline naháňal, ktorého si to ubil?

— Ja som neubil nijakého grófa.

— Ty, netaj! Ak mi nepovieš pravdu, nuž ťa v najbližšej dedine zavediem k richtárovi, aby ťa zlapal.

— Zavedieš, nezavedieš, ovca na porážku som ja nie. Keď už chceš vedieť, nuž dobre, poviem ti. Akýsi pán bil chlapa a jeho dievča v poli, ja som ich ratoval a pritom som sa bránil, keď i mňa chcel zachytiť. To je všetko.

— Ty, Adam, úfam, že si ho poriadne vytrepal?

— Hodil som mu tam ktorúsi poriskom valašky, keď veľmi dokúčal do mňa.

— Ty, Adam, a ty si sa len teraz zverboval?

— Čo som mal robiť, keď ma ten váš strážmajster chcel oznámiť, ak nepôjdem za vojaka. Mne sa veru ani nesnívalo o tom, že by som ja vojenčil.

— A dal ti verbovné?

Adamovi nebolo milé, že sa ho opytuje o verbovnom. Šípil, že ten zákrt čosi zmýšľa s ním. Chytil sa zrazu po vreckách na hábach, hľadajúc ich tam, kde ony i na jeho sedliackych šatách boli.

— Júj, tisíc hrmených, veď som ja tie rimštiaky v mojom sedliackom odeve nechal! No, ten Juro mi ich iste utarmoní, z tých ja už nebudem lízať!

— To akiste nie. Na tie môžeš rukou hodiť. Ale si ty len hlúpy! Toľké peniaze takto umárniť!

Adam sa škrabal za ušami a hľadal ešte peniaze po všetkých vreckách. Mal ich a vedel, že ich má v pruslíku, ale pretváral sa, že ich nikde niet. Klial a nariekal za nimi, že ho Jonáš nakoniec musel zahriaknuť, aby už toľko nelamentoval pre ne, pričom fľochol naň predsa len nedôverčivo.

Jonáš sa bol úfal, že od Adama aspoň polovicu verbovného vylúdi. Vidiac, že to ťažko pôjde, začal hútať, či by sa nedal inak speňažiť. Keby ho tak najbližšiemu richtárovi ponúkol za odmenu, ktorá je naň vypísaná, čo by sa vraj stalo? Ktože bude Adama vyhľadávať, keď sa niekam podeje? Nikto na svete. Iba ak strážmajster. No a tomu ľahko narozpráva, že mu ho cestou zajali, ten veru nebude celú vec veľmi vyšetrovať. Hodí rukou, a Adam bude odbavený.

Adamovi sa zasa Jonáš celkom nevidel. Bol by ho najradšej hneď odbehol, taký mu bol protivný. I jachali bez slova krásnou hornatou krajinou považskou, ktorá sa už začala zahaľovať súmrakom, čo jej obrysy ešte báječnejšími robilo, ale čo, pravda, ani jeden z nich nepozoroval.

Keď sa viac zotmelo, zastali pod vysokou, rozorvanou, svrčinou poprerastanou skalou na briežku potoka, pozdĺž ktorého sa rozprestierala lúčka. Odsedlali kone, sputnali im predné nohy a pustili ich na pašu. Adam sa nie bez bázne obzeral na rozličné skaly, príšerne vyčnievajúce spomedzi chrasti a stromov. Ktože ho tam vie, aké mátohy sa medzi nimi potĺkajú? Noc má svoju moc, i neopovážil sa ani hlasne hovoriť. Ponáhľali sa urobiť ohník, čo sa im za dosť hodnú chvíľu podarilo, keď kresadlom vylúdili najprv iskričku na práchno a dlhým fúkaním zapálili suchú svrčinu. Mali so sebou trochu slaniny, tú poopekali pri ohníku a zjedli s chlebom. Zakrútili sa potom do plášťov a ľahli si spať. Adam sa skrúšene pomodlil a obzerajúc sa bojazlivo po hore, prosil všetkých svätých, aby ho zachránili od každej pohromy. Na svojich domácich ani nepomyslel, toľko roboty mal sám so sebou.

V noci naraz Adam cítil, lebo veľmi nepokojne spal, že akési tenkonohé zviera mu chodí po tele. Pootvoril oči a zazrel nad sebou bledú, ostrú tvár, osvetlenú lúčmi mesiaca. Zľakol sa tak, že mu celé telo zmeravelo a studený pot vystúpil na čelo, neopovážil sa ani pohnúť. V prvom momente myslel, že sám živý čert mu ako obrovská ropucha zaľahol na prsia a že mu svojimi pazúrmi behá po tele. Potom mu blyslo hlavou, že mu Mihvok prezerá háby, iste pre tie rimštiaky. Na svoje šťastie sa nepohol. Zažmúril oči a robil sa, že spí, hoci sa mu prehliadka šiat zdala nekonečne dlhá. Konečne sa odplazil od neho, nenájduc ničoho, lebo Adam bol pred spaním nepozorovane do sáry čižmy vpustil svoj poklad. Keď sa Jonáš vzďaľoval od neho, pootvoril trochu oči a videl, že zdvihol zo zeme dlhý turecký nôž s rukoväťou ako rozpoltené konské kopyto, ktorý dosiaľ na ňom nebol zbadal. Nemusel si dlho hlavu lámať, aby uhádol, na čo si ten nôž pripravil. Jonáš si ho bol prihotovil na každý prípad a záviselo len od okolností, či ho upotrebí, či nie. Po Adamovi prešiel mráz, keď si pomyslel, ako blízko bol smrti. Potom ho nadišiel taký silný hnev, že by bol najradšej vyskočil a chytil Jonáša za krk a vytriasol tú prekliatu dušu z neho. Adam cítil, že keby šlo o boj bez zbrane, že by mohol zmárniť Jonáša jednou rukou. Ale zbraň! A tá mršina vie ňou akiste vrtko narábať. Po dlhšom rozmýšľaní ustálil sa na tom, že pri najprvšej vhodnej príležitosti nechá Mihvoka a oprobuje radšej šťastie na vlastnú päsť, ako by sa mal potĺkať s takým človekom, pri ktorom je nikdy nie istý ani slobodou, ani životom.

Keď sa brieždilo, vstali naraz obidvaja. Adam bol teraz smelší a nebál sa tak svojho kamaráta, keď videl, čo robí; ale oka nespustil z neho. Mihvok, zívajúc a vyťahujúc sa, opýtal sa Adama, čo sa mu snívalo. Pritom sa jedným kútikom tenkých úst usmieval.

— Nesnívalo sa mne nič, spal som ako prasa pod slamou, — odvrkol mu Adam.

Celý deň sa motali, vše naničhodnými cestami, vše chodníkmi, až prišli podvečer na kraj akéhosi mestečka na brehu Váhu, kde našli rozložitú murovanú krčmu s pajtou. Krčma bola otrhaná, ufúľaná; kedysi bola na ružovo zafarbená, čo len na malých kúskoch ešte nepoodpadanej vakovky bolo poznať. Drobné oblôčiky na nej boli husto zamrežované. Kone voviedli do pajty, hodili im žrať a vošli do pijárne niečoho si zahryznúť. Pijáreň bola veľká, nízka izba so stolmi a lavicami okolo stien. Všetko bolo samé blato a špina. V krčme na laviciach sa povaľovalo niekoľko chlapov a jedna s mužom sa vadiaca sedliačka. Všetci zvedavo hľadeli na vstúpivších vojakov. Krčmár, vysoký, zohnutý chlap, neumývavší sa už od rokov, pristúpil k nim s otázkou, čo chcú. Pýtali niečo pod zuby a krčmár im doniesol trochu ovčej bryndze, zaplesnenej klobásy a kúsok tvrdého ovseného pagáča. Keď pojedli, Mihvok vstal a povedal Adamovi, aby dal pozor na kone a aby ich napojil, on že pôjde do mesta presvedčiť sa, čo nového a čo sa tam deje. Adam vyžúvajúc, povedal chladne, že dobre, on už všetko zariadi. Obidvaja vyšli a Mihvok sa pustil cestou do mesta. Adam vyzeral za ním, dokiaľ sa mu z očú nestratil, potom počkal ešte chvíľku a šiel ku koňom. Trochu nechal kone žrať a rozmýšľajúc stál pri nich. Razom sa odhodlal, stiahol koňom remene na sedlách, popravil im ohlávky a chytiac ich za uzdy, vyviedol ich z pajty.

Adam si všetko dobre rozmyslel. Mihvok môže každú chvíľu prísť nazad; za ten čas by na ustatom koni ďaleko nezašiel. Musel hľadieť Mihvoka a jeho prípadných pomocníkov nejakým spôsobom pomýliť.

Bola už tma. Z oblokov krčmy, osvetlenej len dvoma lojovými sviečkami, vyžarovalo slabé svetlo na voľné miesto pred ňou, a mesiac, brodiaci medzi roztrhanými oblakmi, tu i tu blyskotne ožaroval mláky a vodou naplnené koľaje na ceste, lebo bolo cez deň chvíľami pršalo. Vše zatônili oblaky mesiac i nastala skoro úplná tma a nebolo vidno, len tu i tu mihotanie roztratených hviezd. Adam vyviedol kone za pajtu a potom uzdou tuho udrel svojho koňa po boku, takže kôň, silno sa rozbehnúc, vygalopoval do voľného poľa. Mihvokovho, omnoho lepšieho koňa zaviedol na bok krčmy do medzierky medzi krčmou a stajňou. Adam vošiel potom do dvora a díval sa škárou na roztrhanom plote, či sa Mihvok nevracia.

Nedíval sa dlho, keď zazrel štyri postavy, blížiace sa ku krčme, z ktorých jedna niesla ohromný, ale veľmi slabo svietiaci lampáš. Medzi nimi poznal Mihvoka, iste podľa chôdze a postavy. Adamovi sa srdce naplnilo horkosťou a nenávisťou voči Mihvokovi. Ľutoval, že ho cestou nezrazil, a umienil si, že keby ho mali chytiť, Mihvoka na každý prípad najprv zmárni. Nech sa potom deje, čo chce, ale nedaruje mu jeho mizernú zradu za niekoľko rimštiakov. Medzitým štyri postavy, zhovárajúc sa, prišli ku krčme. Bol to skutočne Mihvok s jedným vysokým, silným chlapom, nesúcim hrkajúce železné putá, jeden nahrubastý, silne oddychujúci chlap s fúzmi ako hrable a jeden starší, trochu zhrbený, čaptavý chlap s lampášom. Pred krčmou zastali a fučiac naložili tomu s lampášom, aby zostal vonku, ostatní traja vošli do krčmy. O krátku chvíľu vyšli a vošli do pajty všetci štyria i s krčmárom.

— Hí, toho už tu niet, — zavolal krčmár, — ten veru ubzikol kamsi i s koňmi.

Fučiaci povedal hrubým, chrapľavým hlasom:

— Zasmrdela mu šibenica.

— To je mršina akási, — nadával Mihvok, škrabúc sa za ušami. — Keby len vedel, kde ho diabli zaniesli. A k tomu obidva kone pojal, to je lotor akýsi.

Vysoký chlap s reťazami povedal surovým hlasom:

— Ten má viac rozumu ako vy.

Vtom osvietil mesiac na chvíľu krajinu. Čaptavý s lampášom zvolal:

— Pozriteže, či tam v poli ďaleko neuteká kôň pod tým hájom? To je veru kôň!

Všetci sa zhŕkli a ukazovali na utekajúceho koňa.

— Veru je to kôň. A veď i čosi sedí na ňom, — riekol krčmár.

— Nesedí na ňom nikto, — odpovedal fučiaci.

— Ba ako keby sedel, — mienil Mihvok.

V tom mesiac zasa zašiel za oblaky a nebolo vidno ani na tri kroky pred seba.

— Čo si teraz počneme? — spýtal sa Mihvok.

— Dajte si práchno pod chvost a utekajte za ním, — radil mu ten s reťazami.

— Iba daromnej galiby ste narobili. Ja vám veru nejdem za ním frňať, — podotkol fučiaci mrzuto.

— Veď keby aspoň môj kôň bol tu. A či krčmár nemá koní? A hľa, v pajte ešte stoja akési. Vypriahnite ich a poďme za ním.

— Pre mňa, lámte krky, keď chcete, — hundral fučiaci.

Mihvok nelenivý vypriahol kone a on a vysoký posadali si na ne a hybaj za koňom. Sotva odbehli, keď vyšiel majiteľ koní z krčmy a kričal pre svoje kone. Fučiaci a krčmár drgali plecom.

— Choď za nimi, keď chceš, ja ti veru nebudem za nimi utekať.

Majiteľ utekal, kľajúc a kričiac, za Mihvokom a za jeho druhom. Fučiaci — musel byť akýmsi úradníkom — vošiel s krčmárom dnu a sadol si v krčmárovej izbe za stôl. Krčmár mu doniesol v džbánku vína a stál pokorne pri dverách.

Adam videl a počul všetko, čo sa robilo a hovorilo. Bol by sa iste i zasmial, keby mu nebolo šlo o kožu. Myslel: „Keď teraz tí v tú stranu odbehli, vyvediem koňa, sadnem naň a hodím sa opačným smerom.“ Lenže ten čaptavý s lampášom stál nehybne pred krčmou a díval sa ako začarovaný na tú poľovačku. S tým musí urobiť nejaký poriadok, lebo ináč počuje, keď koňa vyvedie. Adam, ako pravý Kozinčan, bol v rozličných pračkách pocvičený. Vedel, že keď mu jednu za uchom na kotrbu šibne, odpadne ako hruška zo stromu a poleží i hodinu bez vedomia. I neodkladal, čo bolo treba urobiť, ale vychytil kolík z plota a udrel starého na označenom mieste tak silne, že mu hneď vypadol lampáš z ruky a on sám sa zvalil horeznačky ani zoťatý. Adam ticho pobehol ku koňovi, vyviedol ho pomaličky a potom sa hodil naň a odcválal smerom, odkiaľ boli prišli.

Keď takto chvíľu uháňal, pozoroval, že kôň ustáva, i skočil z neho, a chytiac ho za uzdu, ťahol ho, utekajúc, za sebou. Vyšiel na mierny kopec a zastal. Schoval sa do chrasti a počkal, kým mesiac zasa zasvieti. Netrvalo to dlho a hodný kus kraja sa ukázal v lahodnom svetle: široko—ďaleko len vŕšky, háje a polia prestierali svoje temné obrysy; živého tvora nebolo nikde vidno.

Adam si vydýchol a teraz už, ticho kráčajúc, viedol koňa za sebou. Rozmyslel si, že sa okľukou dá zasa na cestu do B—ského zámku. Veď sa už len dopýta, kadiaľ sa ta dostane.

Chvíľu ešte išiel, až došiel k lesíku, v ktorom už ticho pošumievali smreky, otriasané nočným vetríkom. Adam vošiel do lesíka, našiel medzi hustými smrekmi suchšie miesto a uviazal koňa dobre k stromu. Trochu bojazlivo sa poobzeral, či sa mu neukáže nejaká mátoha, a potom sa prežehnal a pomodlil:

— Pane Bože na nebesiach a Panenka Mária, ďakujem vám za vašu opateru; vy všetci svätí, neopúšťajte ma, ale orodujte za mňa. Amen.

Takto upokojac dušu, ľahol si a spal ako zarezaný, lebo bol veľmi ukonaný.