ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O týždeň, raz predpoludním, Konôpka i Adam obliekli sa do nových šiat a šli k Pohánkovi. Adamovi nikdy tak nepokojne nebilo srdce ako teraz, hoci vedel, že mu nové šaty veľmi pekne pristanú; s úľubou ich pohladkával a poprával na sebe.

Zo sklepenej brány Pohánkovho domu vošli do dlhej, tiež sklepenej miestnosti, ktorej steny boli zavešané kušnierskym tovarom. Osvetlená bola dvoma neveľkými oblúkovitými oblokmi, ktoré boli zasklené drobnými, do olovených rámcov zapustenými tabličkami. Dĺžkou izby, od oblokov až k širokým dverám, vedúcim do dielne, ťahal sa dlhý, široký stôl, slúžiaci na vykladanie a prezeranie tovaru. Za stolom pri obloku sedel starý Pohánka s veľkými okuliarmi na nose a šil. Konôpka bol Adama vyučil, aby nehovoril nič, len na prípadné otázky aby odpovedal, a keby sa zišli s Betkou, aby sa jej nedal do známosti, len keby sa mu ona priznala.

Konôpka pozdravil Pohánku:

— Pozdrav vás Boh, majster Andreas Pohánka!

— Pán Boh uslyš, — odvetil majster, vytisol okuliare na čelo a díval sa na vošlých, pričom mu ovisla brada.

— Pamätáte sa na mňa? — pýtal sa Konôpka. — Asi pred štyrmi týždňami sme sa boli zišli večer v „Zlatej lipe“.

— Pamätám, pamätám, ako by nie, — odvetil bystro Pohánka, v nádeji na nejaký dobrý obchod.

— Nuž tak sa i na to pamätáte, že ste mi kázali priviesť vám pisára?

Pohánka bol sklamaný vo svojej nádeji na obchod a vec pisára mu bola v najväčšej miere nepríjemná. Hneď po tej lumpačke na druhý deň ráno bol sa rozhodol, že pisára nepotrebuje; veď on bez takého daromníka viedol svoj obchod so zdarom. Prvé dni bol v stálom strachu, že mu pisár príde na krk; neskoršie pozabudol na neho a teraz už bol pevne úfal, že táto jeho obava je bezpredmetná. A zrazu mu padol ani tehla na hlavu! Potriasol rázne hlavou a riekol:

— Pisára? A akého pisára? Nič neviem o tom!

Konôpka sa usmial na pomätenej tvári Pohánkovej.

— Slabú pamäť máte, majster. Vaši priatelia, ktorí boli s nami, iste sa lepšie pamätajú, že ste mi naložili, aby som vám doviedol súceho pisára, a hľa, tu je, — ukázal na Adama, ktorý s priateľským úsmevom prikyvoval Pohánkovi hlavou, hoci by ho bol radšej za dlhú bradu potriasol.

Pohánka vyskočil zo stolice a hodil o stôl kožuštek, ktorý bol šil, i okuliare z čela.

— Ja sa nepamätám, a ja takého darmožrúta v dome nepotrebujem! Choďte zbohom!

Bolo na ňom vidieť, že sa pamätá na všetko, a svojím správaním sa len utvrdil Konôpku v jeho úmysle — nepopustiť.

— Keď sa nepamätáte, pôjdeme, pôjdeme, lenže rovno na magistrát, majster Pohánka. Ja som toho pisára až hen zo Žiliny dal pre vás a na váš rozkaz a účet doviesť, čo dosvedčia i Šimek, Janček a Cibuľka. On tam opustil pre vás iné miesto. Pôjde nazad, ak mu zaplatíte cestu a zaopatríte druhé miesto. Pôjde, prečo nie?

Pohánka začal kričať chrapľavým hlasom:

— Joj, ale toto kto slýchal, takto mi nasilu chcieť obesiť na krk niktoša, chlapčisko akési?! Nechcem ho, choďte si na magistrát; veď vás tam naučia, vy odkundesi akísi!

Vtom bolo počuť zo susednej dielne hlasitý nárek chlapca a ženský hlas:

— Ty naničhodník, do klady ťa dáme zavrieť! Ty si sliepku utopil, a to už druhú, ty niktoš, darebák — na, na!… — ozývalo sa plieskanie po tvári.

Chlapec reval, ani keby ho rezali, a preskakujúcim hlasom odriekal:

— Ja som to nebol, to ju Števo hodil do putne s vodou, ja som len vodu doniesol.

Konôpka s Pohánkom zatíchli na krik a počúvali, čo sa robí. Pohánka zrazu prešiel ku dverám dielne a zavolal:

— Betka, Betka, čože robíte taký krik? Poďže sem.

Betka pohrozila ešte chlapcovi: — Počkaj, ešte vás vyplatím! — a vošla do prednej miestnosti.

Adam bol veľmi sklamaný, keď ju zazrel, lebo nezodpovedala naskrze obrazu, ktorý nosil o nej vo svojej duši; mala na sebe širokú, nie veľmi čistú zásteru, zakrývajúcu celú jej postavu, a hlavu obviazanú červenou šatkou, spod ktorej sa jej opálali dlhé konce na chrbte. K tomu bola nahnevaná a jej tvár tým nezískala.

Betka vošla a dívala sa bystro na chlapov.

— Čože chcete, otec?

— Ale tuto tento, — ukázal palcom na Adama, — chce k nám nasilu za pisára. A načože nám je taký človek? — hovoril jej Pohánka, istý, že Betka bude s ním súhlasiť.

Betka sa zahľadela na Konôpku a mimovoľne si popravila zásterku a šatku na hlave. Pri pohľade na šumného chlapa i jej tvár sa vyjasnila a oči jej zablysli.

— Ktorý to chce byť tým pisárom? — spýtala sa omnoho prívetivejším hlasom.

— Nuž tento tu, toto chlapčisko, — riekol Pohánka a drmal Adama za kabát.

Adam sa nie veľmi vľúdne díval na Betku. Zdalo sa, že by bol najradšej za horami, za dolami. Mrzelo ho i to, že sa Betka tak priateľsky dívala na Konôpku.

Betka podišla niekoľko krokov bližšie, takže stála na dva kroky od Adama. Zahľadeli sa jeden druhému do očí, i zrazu sa Adamove city zmenili. „Čiže je hodná, hej, ale je pekná!“ i triaslo sa v ňom srdce, či ho pozná, či ho prijme. Usmieval jej vľúdne a prosebne.

Betka poznala Adama, že je to ten vojak, čo im bol pomáhal koňa chytiť, ale sa robila, že ho nepozná. Bola to osôbka všetkými masťami natretá. Pýtala sa:

— A ozaj sa vyznáte v pisárskom remesle?

— Vyzná sa dobre, — odvetil jej Konôpka.

— Pozrite, aké má písmo, — i vytiahol z kabáta popísaný papier a predložil ho pred Pohánkovcov.

Pohánkovci sa dívali, ruky o stôl opierajúc, a hmkali, ako keby sa do veci rozumeli. Betka sa rezko obrátila a kráčala ku dverám.

— Nuž pre mňa ho vezmite, — povedala, hodiac plecom.

Pohánka zvolal:

— Ani reči o tom! I ty si len taký šaľo ako všetci. Len peniaze vyhadzovať. Vieš, že kto kupuje nepotrebné, predáva potrebné. Ani reči. Choďte zbohom!

Betka zastala pri dverách, počúvajúc a nespustiac oči z Adama; bol veru pekný šuhaj, urastený ani svieca.

— Nedbám, odídeme, ale zaplaťte za cestu a za stratu miesta, — odpovedal pevne Konôpka.

— Ani za svet! Dajte mi pokoj! Veď je toto zbojstvo! — kričal Pohánka.

— Viete čo? Zostane u vás zadarmo, len dotiaľ, kým si iné miesto nenájde, a vy mu dáte len stravu a byt. Pristanete? — povedal Konôpka. — Škoda sa vám naťahovať.

Pohánka sa nerozhodne díval na Betku. Predsa sa len bál súdu. Betka riekla:

— Ale nuž nechajte ho tu. Veď nás nezje, kde sa dvadsiati najedia, zostane i preň, a komôrka sa tiež ešte nájde. A možno sa vám i zíde, veď viete, že nikdy nemáte účty v poriadku a že sa preto s celým domom vadíte.

— No, nedbám, ale ak bude s ním galiba, ty vyhoríš! — pristal Pohánka nakoniec, mysliac si, že Adam za trochu jedla bude musieť pracovať od rána do noci.

A tak Adam ostal u Pohánku a Konôpka odišiel nazad k svojmu priateľovi.

Vyhýbal ľuďom, hmýriacim sa námestím, a málokedy v živote mu bolo tak smutno ako teraz. Teraz bol bez cieľa, odtrhnutý od najmilšej ženy i od priateľa, hoc i nie jemu rovného. Odchádzali od neho, tratili sa mu z očí ani lodi milá otčina. K pani Kláre sa vrátiť? To chcel v prvom návale všetko premáhajúceho bôľu, ale dnes na to viac nepomyslel, to bola úplne nemožná vec, ktorou by celý život obrátil naruby.

Počká ešte v Trnave, dokiaľ sa mu nenaskytne príležitosť odísť. Vedel, že má prísť arcibiskup Pázmán, ku ktorému Bethlen vyslal svojho znamenitého Káldyho, jezuitu, ale kňaza podľa vôle božej. Konôpka dúfal, že bude môcť s ním ísť k Bethlenovi.