ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konôpka trávil smutné časy v Trnave. S Rátkaim si vyrozprával svoje dobrodružstvá a teraz si už nemali čo povedať, lebo Rátkai zaujímal sa len o svoje najosobnejšie veci a rozličné pletky a klebety. Krajinské a svetové udalosti mu boli úplne ľahostajné, keďže nemali na jeho postavenie nijakého účinku. Konôpku zas stále trápili myšlienky na celkový smutný stav krajiny a cirkvi evanjelickej; k tomu prichádzala stále ho mučiaca túžba za pani Klárou. Zbiednel a žil beznádejne, bez vôle k životu. Máloktorú noc spal viac ako dve—tri hodiny; obyčajne trávil dlhé hodiny, sediac alebo chodiac hore—dolu po svojej izbičke.

Bola polotmavá noc a mesiac bol v poslednej štvrti. Konôpka okolo polnoci stál pred zamrežovaným oblokom a díval sa na pustý dvorček, na ktorom temné tône okolitých stavísk kreslili svoje obrysy. Oproti jeho obloku bol vysoký múr, na ktorom bol veľký otvor, zavretý drevenou okenicou. Okenica začala sa potichu otvárať a z otvoru vysunovala sa pomaly noha v žltej čižme a v širokých puliderách. Za nohou sa vyhla fúzatá tvár s končitou baranicou a potom skočil ozbrojený chlap do dvorčeka. Čosi hovoril do otvoru, a za ním skočili dvaja chlapi s ním rovnako odetí. Jeden z nich bol Mihvok. Konôpka ho s úplnou istotou poznal po vysokej postave a čaptavých nohách. Hneď bol načistom s celou nástrahou. Útok pokladal za namierený proti sebe. Skočil do izby, vyložil na oblok svoje zbrane a pozoroval, čo sa bude diať. Chlapi sa poobzerali na všetky strany a potom prikročili k dverám do domu a ohľadávali ich. Očividome chceli sa dostať do domu. Konôpka roztvoril oblok a zavolal na nich:

— Chlapi, čo tu chcete? Choďte odtiaľto, lebo vás postrieľam!

Pravda, vôbec nemyslel na to, že by skutočne strelil na nich, lebo si pomyslel, aké nepríjemnosti by nastali z toho, keby na dvore kalvínskeho kazateľa bola nájdená jedna alebo viac mŕtvol. Celkom iste by celú vec obrátili proti kňazovi.

Mihvok mu odpovedal:

— Či ste vy ten kalvínsky kazateľ? Chceme mu len povedať, že mu pán Praskovský odkazuje, aby sa vypratal z Trnavy, a to nadobro, lebo ináč bude s ním zle.

— A preto musíte hneď traja prísť, a to nočným časom?

— No, traja sú istejší ako jeden, a tuto Cypruš vie tak pekne nahovárať, že by kazateľ nebol viac nikdy kázal, aspoň v Trnave nie. Však, Cypruš?

— Veru hádam, — riekol tretí chlap a zasmial sa.

— Ak sa neodpracete odtiaľto, dokiaľ načítam do desiatich, začnem strieľať! — odsekol im Konôpka ostro a šťukal kohútikom pištole.

Mihvok zabočil tak, aby zazrel, kto je v obloku, lebo hlas mu bol podozrivý, a potom všetci traja odchádzali, ale Konôpka počítal, sprvu pomaly a nakoniec sa tak chytro prehadzovali cez otvor za okenicou, že sa Konôpka mimovoľne zasmial.

Podľa rozkazu Mihvok ešte v noci šiel k Praskovskému, ležiacemu v posteli, a oznámil mu, ako pochodili u kazateľa; nemohli ho zlapať, lebo ich Konôpka odohnal.

— Kde sa tam vzal? — pýtal sa Praskovský prekvapený.

— Veľmožná milosť, ten človek nám je vo všetkom na závade. Bolo by s ním urobiť poriadok.

Praskovský zamumlal čosi nezrozumiteľne; napokon riekol hlasne:

— Ak môžete bez veľkého kriku, chyťte ho. Vezmeme ho so sebou do zámku; tam uvidíme, čo s ním urobíme.

Praskovského mrzelo, že nemohol Rátkaiho tak ľahko chytiť a odpratať. Teraz musel s väčším aparátom pracovať, aby ho dostal z mesta. Jemu by bolo lepšie zodpovedalo, keby ho bol mohol tajne chytiť, lebo by bol Pázmánovu podmienku vyplnil a predsa nevystavil sa priveľmi pred protestantskými veľmožmi, s ktorými už i len pre známosť nechcel byť tak celkom na zlej nohe.

Na druhý deň predpoludním dal k sebe pozvať na poradu zo tridsať vplyvnejších mešťanov a radných, ktorí všetci prišli vyobliekaní a pyšní, že ich taký veľký pán dal volať. Prišli i tí, ktorí nesúhlasili s jeho politikou. Praskovský ich pozdravil vo veľkej dvorane svojho paláca, kde boli poprestierané i stoly s množstvom nápojov a zákuskov. Medzi tými tridsiatimi boli i naši známi zo „Zelenej lipy“. Keď sa boli najedli a napili, Praskovský vstal a povedal im reč. Hovoril, že jedine katolícka viera je pravá, že on to nahliada a preto i prestúpil na ňu. Jedine katolíci, spojení s cisárom, môžu vyhnať Turka a oslobodiť Uhorsko. Luteráni a kalvíni sa s Turkom spájajú na skazu vlasti a viery.

— Musíme byť všetci úprimnými katolíkmi a podľa svojich síl odporovať protestantizmu. Hanba je, že v Trnave, v sídle arcibiskupa, trpíme kalvínsku cirkev a kalvínskeho kňaza. Ja som si umienil, že záslužný skutok vyčistenia Trnavy vykonám i sám, ak mi vy pomocnú ruku nepodáte.

Mešťania skoro všetci poskákali a kričali:

— Vivat, vivat, sláva Praskovskému! Všetci budeme pomáhať!

Len Cibuľka krútil hlavou. Keď Praskovský zatíchol, vstal a od rozčúlenia trasľavým hlasom hovoril o nikolsburskom pokoji a o tom, že luteránski páni nedovolia vyhnať kalvínskeho kňaza, a že keď ho dnes i vyženú, zasa ho dovezú nazad.

Mešťania okolo neho pokrikovali a nadávali mu. Praskovský vstal a povedal pyšne:

— Keď ho teraz vyhodíme, potom uvidíme, či nám ho nanútia zasa. Našou povinnosťou je vyhodiť ho. Či ho páni protestanti dovezú nazad, o tom potom.

Cibuľka znova chcel hovoriť, ale ho nepripustili k slovu. Istá vec je, že Cibuľka mal pravdu. Rátkaiho o niekoľko mesiacov mesto muselo nazad prijať; prinútil ho snem. Cibuľka bol celý život pyšný, že on bol múdrejší ako bohatý veľký pán, ktorý ďalej od nosa nevidel.

Praskovskému, pravda, na tom celkom nič nezáležalo, čo sa s Rátkaim stalo, keď ho on raz z Trnavy odstránil. I on si myslel, že ho akiste zasa privedú nazad. Ale čo jemu bolo po tom? On dostal svoje peniaze a svoj dekrét.

Mešťania s Praskovským sa uzhovorili, že nasledujúceho dňa ráno vyvezú Rátkaiho so ženou i s kantorom a s celým ich náradím z mesta do najbližšej dediny a tam ho zložia. Nech si potom robí, čo chce, brány pred ním zavrú. Praskovský vyšle na miesto svojich zbrojnošov pre prípad, že by sa kalvíni azda protivili. Radní páni zas sľúbili vyslať i mestských drábov.

Konôpka bol Rátkaimu vyrozprával o nočnej príhode a popoludní počul i to, o čom sa u Praskovského dohovorili proti nemu.

„To sú naničhodníci! Nie že by človeku dali pokoj, keď im nič nerobí,“ pomyslel si Rátkai a potom vyhľadal Rózku a povedal jej, že ich ráno akiste nasilu vysťahujú z Trnavy.

— Nuž pôjdeme domov, do Bystrice k rodičom, — zaradovala sa nevinná Rózka.

Rátkai sa zasmial.

— Máš sa čomu tešiť, že nás odtiaľto vyhodia a že prídeme o chlieb!

— No, veru, je to chlieb! Taký nájdeme hocikde, — mykla Rózka plecom.

— Nuž tak poďme si poukladať čo najlepšie veci, aby nám ich tá čvarga nepobrala, — riekol Rátkai.

Majúc zámožného tesťa, skutočne si z celej veci veľmi málo robil. Na svoje stádo veľmi nemyslel, a na to, aký boj sa z toho zvíri, ešte menej.

Nasledujúceho rána poprchával drobný dáždik, keď štyri rebrinové vozy zastali pred domom Rátkaiho v sprievode stopäťdesiat—dvesto ľudí, chlapov, žien a detí. Okolo tlupy vykračovalo i niekoľko Praskovského zbrojnošov a mestských drábov.

Dvaja chlapi zabúchali na zavretých dverách Rátkaiho príbytku. Rátkai pristúpil k obloku a otvoril ho.

— Čo chcete, ľudia? — spýtal sa.

— Nepotrebujeme tu kalvínov, von s nimi! Choďte preč z Trnavy! Pakujte sa odtiaľto, kacíri! — kričali ľudia pred domom.

— Protestujem proti tomuto násiliu! — zvolal Rátkai a zavrel oblok.

Za krátky čas povykladali náradie a zariadenie jeho na vozy a on, odoberúc sa napochytro od niekoľkých svojich farníkov, ktorí sa opovážili ukázať sa na ulici, vysadol i s Rózkou na jeden z vozov a odišiel i so svojím kantorom z Trnavy.

Celá vec sa tak rýchle a ľahko zbehla, ako keby boli všetko vykonali podľa obapolne ustáleného plánu.

Praskovský ešte v ten deň dostal od Pázmána svoje peniaze i umienil si, že už nasledujúceho dňa pôjde nazad na svoj hrad.