ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej a Rudo kázali osedlať kone. Vzali so sebou štyroch chlapov a prikročili ľahkomyseľne, ako keby sa vyberali na poldňovú poľovačku, na rozlúštenie úlohy, ktorá, ak sa mala vydariť, vyžadovala omnoho vážnejších príprav.

Prešli, veselo sa zhovárajúc a žartujúc, podzámockou dedinou, cez ktorú cesta bola omnoho horšia ako vedúca voľnými poľami, lebo dobytok ju rozkvasil a z biednych dvorov vytekala na ňu všemožná nečistota. Otrhané a špinavé deti a ženy, ktorým núdza hľadela z vpadnutých tvárí, pozerali tupo, s nevšímavosťou na jazdcov, ktorí prechádzali popri nich.

Keď vyšli z dediny, zazreli pred sebou širokú, rovnú lúku, ktorou uháňali v nepovedomej radosti z vyslobodenia sa zo zámockého zátvoru ani na dostihoch, dokiaľ im kone neustali. Potom sa obrátili bokom, na cestu, vedúcu do Banskej Bystrice, a nikoho ani sa len nespytujúc na ľudí, ktorých naháňali, zaberali napred ako na isté.

Keď kone ustali, pustili ich na pašu a sami si zajedli zo zásob, ktoré mali so sebou. Krátko popoludní dostali sa do hlohovských lesov, ktorými viedla ešte horšia cesta, miestami skoro zarastená krovím. Tu išli takým poriadkom, že Ondrej jazdil vopred, vprostriedku štyria chlapi a naostatok, asi sto krokov za nimi, kapitán. Napredovali pomaly, lebo cesta bola taká zlá, že by pri behu boli bývali vystavení nebezpečenstvu, že kone popadajú a pokaličia sa.

Sotva boli v lese pol hodiny, idúc ticho, lebo lesná samota a s ňou spojená možnosť väčšieho nebezpečenstva utlmila ich bujarosť, keď zrazu obskočilo ich desať—dvanásť chlapov s holými mečmi a na výstrel hotovými mušketami. Ondrej vytrhol meč a s výkrikom „Po ňom!“ bez rozvahy hodil sa na dvoch pred ním stojacich ozbrojencov, z ktorých ho jeden odboku udrel pikou po ramene tak silne, že mu meč z ruky vypadol. Ondrej sa teraz zľakol a povzbudil koňa ostrohami do behu. Kôň obskočil pred ním stojaceho chlapa s puškou a cválal vopred, ale už po niekoľkých skokoch zaplietol sa do koreňov, trčiacich na ceste, a padol. Ondrejovi sa pádom nestalo nič; vyskočil na nohy a chcel ujsť do hory, ale traja zbojníci ho dolapili, strepali na zem, odzbrojili a poviazali. Jeho štyroch mužov, ktorí sa srdnate bránili, zabili. Keď Rudo videl, čo sa robí, obrátil koňa, a keďže bol od bitky dosť ďaleko, ušiel, ani len nevystreliac alebo meč nevytiahnuc. Jazdil s väčšou opatrnosťou ako nešťastný Ondrej, a tak sa dostal šťastlivo z lesa na roveň, ktorou uháňal za čas takým cvalom, ako len vládal jeho ustatý kôň.

Bola už tma, ked prišiel do zámku nazad.

Nad zámkom po odchode Ondrejovom a jeho družiny rozprestrela svoje krídla najtemnejšia dlhá chvíľa.

Návštevy do zámku prichádzali len zriedka a k starým Praskovskovcom už skoro vôbec nie. Príčinou boli neisté pomery a politické roztržky. Katolík sa na zámku necítil dobre, lebo starí Praskovskovci boli evanjelici, a evanjelici preto nie, lebo mladí boli katolíci. Ťažkosti robilo i to, že vtedajší páni sami vlastne nevedeli, na čom sú. S kým držia, či s Bethlenom, či s kráľom, lebo sa krútili podľa potreby raz ta, raz sem, a tak im bolo ťažko pozerať jeden druhému do očí, keď nevedeli, ktorý v tú chvíľu aké stanovisko zaujíma.

Vo svojej namyslenosti Praskovskovci vôbec pokladali za nemožnú vec, aby obcovali s nižším alebo podriadeným človekom. Takí ľudia žili len na to, aby im slúžili a pred nimi sa klaňali. Jedinú výnimku tvoril Konôpka, postavenie ktorého najmä mladí Praskovskovci trpeli nie bez odporu.

Večer toho dňa, keď Ondrej odišiel, Praskovský sedel so svojou ženou vo svojej obľúbenej izbe na svojej stolici. Pani Barbora vyšívala a rozprávala bez prestania už mnoho ráz opakované udalosti, s mnoho ráz prednesenými poznámkami k nim, ktoré všetky jej muž už dávno naspamäť vedel. Peter Pavel sa díval na ňu a len tu i tu prisvedčil hlavou alebo hodil rukou. Chýbala mu spoločnosť, chýbal mu Konôpka a Ondrej, jednako len ľudia, ktorí mali aspoň nové myšlienky, o ktorých sa dalo hovoriť, pričom mu myšlienky Ondrejove svojou neodôvodnenosťou boli milšie ako rozumné Konôpkove, lebo mu dali príležitosť preukazovať svoju rozvahu.

Vošiel husár a oznámil príchod kapitána, žiadajúceho výsluch.

Praskovský bez slova kývol hlavou na znak privolenia a pani Barbora sňala si okuliare z nosa odložiac vyšívanie, obrátila sa s očakávaním smerom ku dverám.

Kapitán vošiel; jeho zjav sám hlásil nešťastie; bol bledý, vlasy rozstrapatené; háby mal v neporiadku a ruky sa mu triasli. Pani Barbora zalomila rukami.

— Čože sa stalo, preboha? Kde je Ondrej? — zavolala zdesená.

Praskovský sa bez slova díval na neho s rukami, opretými o kolená, nachýliac k nemu tvár s dlhou šedivou bradou, s vymaľovanými perami a obrvami.

— Ondrej, pán Ondrej je nie tu, — začal kapitán zajakavo. — Prepadli nás v hlohovských horách zbojníci, našich chlapov porúbali a pána Ondreja zajali, podviedli…

Pani Barbora skričala, ani keby ju niekto bol bodol, a začala nariekať a rukami zalamovať; vôbec výbuch materinského žiaľu úplne zotrel z nej všetku drezúru a urobil ju rovnou každej, ňou tak opovrhovanej sedliačke. Kričala a trhala si šedivé vlasy; stratila úplne všetku rozvahu, opanovaná jedine zdrvujúcim pocitom straty jediného syna.

Praskovský sa opýtal, hľadiac ostro na Ruda:

— A ty ako si ušiel?

— Ja som ušiel takým spôsobom, že som sa cez troch chlapov presekal. Videl som, že všetci naši chlapi už ležia pod koňmi, že Ondreja obstali a že je už na zemi. Bolo ich toľko, že bolo úplne vylúčené ho spomedzi nich vysekať. Obrátil som sa a utekal som hľadať pomoc.

— A bližšie jej nebolo, len tu? — pýtal sa starý, nespúšťajúc oči z Ruda.

— A kde, veľkomožný pane? Bližšie je len hrad Dorházyho, no a ta by som darmo šiel.

— Tak je Ondrej stratený! — vyriekol Praskovský ako neodvolateľný výrok a sklonil hlavu na prsia, že mu dlhá brada odstávala od brucha.

Rudo stisol plecami, čo keď pani Barbora zazrela, vystupňovala nárek a ako chytro vládala, utekala ku grófke, aby mala aspoň pôžitok, že ona jej oznámi hroznú novinu. Cestou zalamovala rukami a nariekala, že sa ozývalo v celom paláci.

Starý Praskovský sedel ďalej s rukami na kolenách opretými a s hlavou hlboko sklonenou. Hlavou mu vírili všelijaké myšlienky.

„Nerád som mal toho chlapca, bol môjmu srdcu cudzí. Koľko som musel naň obetovať a koľké príkorie prežiť! A ráno som ho i preklial… Čo tam po tom, teraz som ja ostatný svojho rodu. Musím ukazovať žiaľ a musím ho mužne prenášať, ako sa patrí na Praskovského.“ I vydvihol hlavu, a urobiac utrápenú tvár, zavzdychol bolestne a hlboko: — Môj Ondrej, môj jediný syn, ty si nás opustil! — a spustil hlavu zasa.

Kapitán pri všetkej ľahkomyseľnosti s útrpnosťou hľadel naň. Nevediac, čo riecť alebo robiť, prestupoval z nohy na nohu.

„Ostatný rodu som,“ myslel ďalej Praskovský. „Môžem teraz potroviť, čo majetku mám. Môžem ísť bývať do Prešporka alebo do Viedne, nemusím v tejto temnici sedieť… Ondrej sa pominul, a podivné, že mi je celkom nie ľúto za ním. Naopak, ako keby mi ťarcha bola odpadla. Nuž teraz som ja ostatný svojho rodu. Akú to žiaru hádže okolo mojej postavy. Som ešte hodný a silný chlap. Keď vo Viedni pri dvore vystúpim vo svojej skvostnej dedovskej šate, aké šuškanie bude okolo mňa: ,Hľa, ostatný z rodu Praskovských! Aká škoda toho rodu, aký chlap!´ I mladším ženám zatrepoce srdce. Možno i mne láska kvitne!“

Mimovoľne zvolal: — Ach! — a zodvihol hlavu; roztúženú tvár obrátil dohora a rozhodil ramenami.

Rudo cítil bolesť, ktorá podľa jeho mienky musela lomcovať Praskovským, a veľmi naň účinkoval mužný spôsob, akým ju prenášal bez plaču a nariekania. Keď videl jeho ostatný posunok a počul slovo „ach“, myslel si, že ho bolesť azda predsa premôže a že začne nariekať, i hodil sa pred ním na kolená a dotkol sa nesmelo jeho nohy.

— Veľmožná milosť, veď je ešte nie všetko stratené. Môžeme poslať chlapov za tou bandou, možno ho vyslobodia, možno vykúpia!

Praskovský pozrel na Ruda a spamätal sa, bol úplne zabudol naň, že je v izbe.

— Rudo, pre mňa viac niet potechy na tomto svete. Ja som už človek mŕtvy. Mne už len o to ide, tento bôľ, túto skúšku nášho Boha preniesť, aby som neurobil hanbu svojim dedom.

I zdvihol hlavu s výrazom svätca a položil si jednu ruku na srdce a druhú žehnajúcu na hlavu Rudovu.

— Boh ťa požehnaj, syn môj, a zachráň od každého bôľu, ktorý presahuje ľudské sily.

Rudo chytil Praskovského ruku a bozkal ju, pričom mu slzy hrali v očiach; potom vstal a hlboko sa pokloniac, vyšiel.

Keď starý Peter Pavel Praskovský zostal sám, poobzeral sa a zasmial sa hlasne. Hneď sa i strhol a obzrel ustrašene ešte raz po izbe, lebo sa mu zdalo, že okrem svojho smiechu počul aj iný, a to musel byť — diablov.