Adam Šangala

Včasráno Praskovský dal zavolať Konôpku k sebe; ležal ešte v posteli a zdal sa o desať rokov starší ako včera.

— Amice, celú noc som nespal, až mi svitlo v hlave, čo znamená tá, tá, — nevedel, ako pomenovať mátohu bez urážky, — tá postava. Konečne nad ránom sa mi urobilo svetlo i v mojej duši. Zhrešil som, keď som prestúpil na evanjelickú vieru. Musím svoj hriech napraviť. Mea culpa, mea maxima culpa! — hovoril trochu chrapľavo, búchajúc sa päsťou po zarastených, širokých prsiach.

Konôpka si mrzuto vysukoval hrubé fúzy a hovoril potom s veľkým sarkazmom.

— Je to možné, veľmožný pane, je to možné, že ste zhrešili. A ako by i nie, keď vám Pázmán sľúbil, že vám vykoná od dvora tých osemdesiattisíc zlatých, ktoré sú vám, ako hovoríte, dlžní, keď prestúpite. A dajú za vás toľko bez otázky, lebo veď s vami musí do desaťtisíc duší prestúpiť na katolicizmus.

— Nestojím o peniaze, ide mi o spasenie duše. Bože, zmiluj sa nado mnou! — stonal Peter Pavel Praskovský, ktorý v tejto chvíli strachu skutočne nemyslel na peniaze.

— Tak prestúpite? — Pravda, to ešte Rhédeymu nepovieme?

— Pán Boh zachovaj a zavaruj! Rhédey, Bethlen, všetci mi len podaromnici robia starosti.

— Myslím, že v takúto chvíľu pozdvihnutia duše mal by človek pravdu hovoriť, — riekol teraz už celkom vážne Konôpka, hľadiac vyčítavo na Praskovského.

— Veď pravdu, pravdu! Veď keď — veď máte pravdu. Veď ja nechcem nikoho uškodiť. Ale prečo si mám ťažkosti robiť, keď to nemusí byť? A čo tým Rhédey vyhrá, keď mu to poviem z mosta doprosta? Nič. A ja prehrám. Pätnásťtisíc zlatých preto nevojde do jeho kapsy a moje dediny za to budú trpieť.

— Dajte mu tých pätnásťtisíc florentínskych, patria mu.

— Kde ich vziať? Kde ich vziať, povedzte mi! — zakričal Peter Pavel nervózne.

— Šatý grófky Brigity, ktoré mala včera, sú viacnásobne toľko hodny. Keď bude za hrsť menej drahokamov v nich, i vtedy budú krásne a bohaté.

— Šatý grófky patria jej, a ona by ich nikdy nedala pre kacíra. To viete tak dobre ako ja. Ale i ja by som urobil hlúposť, keby som už teraz polovičatému nepriateľovi chcel pchať peniaze do vrecka.

Konôpka sa díval na zem mlčky, konečne riekol:

— Rozumiem.

O chvíľu sa spýtal:

— Rozkážete ešte niečo?

Praskovský sa obzrel na neho, ako keby bol dávno zabudol na jeho prítomnosť, a zvolal:

— Choďte do pekla, Samuel Konôpka, choďte ta, — a hodil rukou.

Konôpka povedal ešte raz: „Rozumiem,“ a vyšiel.

Vo dverách sa stretol s kapitánom hradu. Pozdraviac sa pozreli jeden na druhého. Kapitán sa usmieval. Husár sa prišiel opýtať veľkopána, či môže kapitán vojsť, má vraj čosi veľmi vážneho oznámiť.

— Pusť ho, nech príde, — kázal Praskovský.

Kapitán bol v izbe zo štvrť hodiny, keď Praskovský kázal zavolať i svoju ženu, i syna k sebe. Obidvaja prišli. O ďalšiu štvrťhodinu vyšiel kapitán, vzal so sebou dvoch chlapov a vošiel s nimi do čeľadínca, kde chytili Adama Šangalu, dali naň ťažké putá a zaviedli ho do tretieho dvora, do Bašovej veže, kde ho zavreli do tmavej, vlhkej temnice, ktorá len malým oblôčikom pod samou povalou dostávala trocha svetla.

Adam zastal vprostriedku desnej diery a stál ako človek, ktorého udreli po hlave zrazu a neočakávane. Nemal ani poňatia o tom, čo sa s ním deje a prečo.