ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer prišiel na ustatom koni fulajtár do kaštieľa a oznámil príchod grófky Brigity so sprievodom na nasledujúce predpoludnie.

Ráno sa pani Klára podivne dobre cítila. Naplnená bola radosťou, že urobila s Ondrejom dobrý skutok a že bude môcť preukázať nežnosť svojho súcitu i Brigite. Obliekla sa do prostých, ale jej svedčiacich svetložltých hodvábnych šiat, a i pocit, že je dnes sviežejšia ako v iné dni, žiaril jej z tváre, keď sa zišla s Konôpkom, na obdivujúcom pohľade ktorého poznala účinok, ktorý urobila naň. I Rovniansky sa obliekol do svojho pekného zemianskeho kroja, že každý s úľubou pásol na ňom oči. Jeho mocná, vysoká postava a výrazná mužská tvár s blýskajúcimi očami a čiernymi fúzmi bola by upútala i ľahostajnú ženu.

Okolo poludnia zaznel na konci dediny hlas trúby a Rovnianskovci s Konôpkom vyšli predo dvere kaštieľa, aby tam privítali milého hosťa. Nečakali dlho, keď na krásnom bielom koni v spoločnosti poručíka vošla do dvora grófka Brigita, obkolesená svojimi jazdcami. Mala na sebe tmavozelený jazdecký úbor a na hlave tmavou kožušinou lemovanú ľahučkú čiapočku s perom. Zastala predo dvermi kaštieľa a hneď zbadala, ako silne pôsobí na ňu neobyčajná mužská krása Rovnianskeho; no vzbudil sa v nej silný pocit odporu proti pani Kláre. Cestou si bola umienila, že bude k Rovnianskovcom milá a vďačná, a teraz sa jej úmysel zrazu premenil na opak pod účinkom čarovného zjavu pani Kláry, ktorým sa cítila ponížená. Grófka Brigita bola vysoká a pekne urastená osoba, ale jej tvár a celý zjav sa úplne tratil popri zjave pani Kláry, ktorá bola tiež dosť vysoká, lenže postavy súmernejšej. A Brigitina tvár s tvárou ľúbeznej Kláry vôbec nemohla sa porovnať. Brigita to pocítila a preto Klára stala sa jej odpornou. Keď zastala, Rovnianskovci priskočili k nej, aby jej pomohli z koňa a aby ju privítali. Ale milý úsmev zmizol na perách pani Kláry pri opovržlivom a pyšnom pohľade grófky a jej pozdvihnuté ramená klesli. Zastala zarazená a pozrela spýtavo na Konôpku, stojaceho oproti. Konôpka sa ľahko usmial a hodil rukou. Rovniansky privítal Brigitu zajakavo a s prihlbokými poklonami, lebo mu veľmi imponovala jej veľkopanskosť. Chcel jej podložiť dlaň pod nohu a tak jej pomôcť zo sedla, ale ona ho obidvoma ramenami oblapila okolo hrdla a silne sa k nemu privinula, i zosadil ju ako dieťa.

— Vy ste Rovniansky a „ona“ je vaša žena? — hovorila Brigita neprirodzene lenivým hlasom a podala Rovnianskemu ruku na bozkanie, a potom ju dvíhala i pani Kláre k ústam, ktorá ju chytila, ale nebozkala.

Konôpkovi a Adamovi len rukou pokývla.

— Vy ste tu? Potom vás dám zavolať, aby som sa vám poďakovala, — riekla hrdo a kývla hlavou.

Vzala úctou až strnulého Rovnianskeho pod rameno a vošla s ním do kaštieľa. Pani Klára kráčala s Konôpkom za nimi. Adam zostal vo dvore pohovoriť si so známymi zo zámku.

Správanie sa grófkino pokazilo dobrú vôľu pani Kláre, ale keď sa popri nej kráčajúci Konôpka dotkol jej ramena a keď videla jeho veselo sa usmievajúcu tvár, jej mrzutosť sa pominula pri blahom pocite jej spolupatričnosti s ním. Brigita žiadala, aby ju hneď zaviedli k jej mužovi. Všetci štyria vošli k Ondrejovi, ktorý vedel, že jeho žena má prísť, a očakával ju s najväčšou rozčúlenosťou. Jeho posteľ bola v kúte oproti dverám, takže ho Brigita pri vkročení do izby hneď zazrela.

Ondrej, vychudnutý, ešte s prebelasenou tvárou a s pripuchnutým jedným okom, bol ako biedny Lazár. Keď zazrel Brigitu, vystrel oproti nej túžobne vychudnuté ruky a tvár sa mu od dojatia plačlivo stiahla.

— Gituška, moja drahá, jediná Gituška! — zvolal s plačom. — Pozri, čo so mnou urobili!

Grófka, pustivšia rameno Rovnianskeho, pokročila do stredu izby a zastala. Opanovala ju nie ľútosť nad biednym Ondrejom, ale hanba, že ten chudý, bledožltý neborák, to plačúce dieťa je jej muž. Pozrela na krásnych mužských pri sebe, videla ľútostivý pohľad pani Kláry, i zmocnila sa jej hnevná hanba. Prikročila k jeho posteli, podala mu ruku a bozkala ho letmo na čelo. Ondrej plačúc špúlil ústa a chcel ju objať, ale ona sa mu vyhla.

— Len sa nerozčuľuj, veď to bude všetko dobre. A ako sa máš? Lepšie, lepšie, čo? Vidím, že ťa tu dobre opatrujú. Idem sa preobliecť a potom prídem k tebe, — povedala a odvrátila hlavu od neho, lebo rozličné masti a ešte nezacelené rany nepríjemne páchli.

Ondrej sa hodil na hlavnicu, zaťal zuby a na tvár mu vysadol zanovitý hnev. Pani Klára ho ľutovala, a keď grófka s jej mužom a s Konôpkom vyšli, pristúpila k nemu a pohladila mu mäkkou, hladkou rukou čelo.

— No, radi ste, že prišla vaša pani? Teraz skorej ozdraviete, len sa upokojte.

Ondreja dojala jej láskavosť, i chytiac ruku pani Kláry, bozkával ju slziac.

— Vy ste ozaj svätá, vy ste anjel! Ale moja žena je bezcitný, nadutý nemecký paholok. Ó, Bože, ako som ju očakával, ako som sa tešil na jej príchod!

— Nuž vidíte, že vás musí mať rada, keď takú cestu k vám vykonala. Ale vy mužovia ste nespravodliví, vy chcete, aby sa tu hneď nad vami v slzách rozplývala. To sa predsa grófke nesluší. Milý priateľ, len sa utíšte; uvidíte, že budete celkom spokojný.

Ondrej, vzdychnúc, ako—tak sa upokojil.

— Bože môj, aká je to žena, aký je to poklad! — zvolal, keď Klára lahodnými pohybmi odišla a ešte mu s milým úsmevom zasvietila vo dverách svojimi dobrotivými očami.

Grófka sa preobliekla do bohatých domácich šiat a dala zavolať k sebe Rovnianskovcov, Konôpku a Adama. Keď sa všetci zišli v jej izbe, poďakovala sa im spôsobom, dokazujúcim, že sa cíti nad nimi veľmi povýšenou. Šimona menovala „milým“ Rovnianskym a dívala sa mu mnohosľubne do očí; pani Klára jej bola „ona“ a hovorila s ňou v tretej osobe. Konôpkovi a Adamovi poďakovala sa chladne za ich zásluhu.

— Je pravda, že ste vlastne vy zavinili celé nešťastie, — povedala napokon, — lebo keby ste neboli utiekli zo zámku, nebol by vás musel môj muž prenasledovať. Ale aby ste vedeli, že my vždy vieme uznať služby nám preukázané, vám, Konôpka, dávam sto dukátov a tebe, Adam, tridsať dukátov za to, že ste vyslobodili môjho muža. Tu máte, — i podávala peniaze vyšperkovanou rukou Konôpkovi a Adamovi.

Pani Kláru jej konanie rozčuľovalo, i pritisnúc zubami spodnú peru, odvrátila svoju začervenenú tvár do obloka. Konôpka neodpovedal hneď na grófkine narážky, no o chvíľu prikročil k nej, prevzal i svoje, i Adamove peniaze a oddal obidvoje Adamovi.

— Ďakujem vám, osvietená grófka. Viem v týchto okolnostiach oceniť vašu veľkodušnosť. Peniaze od vás s poďakovaním prijímam a darúvam i svojich sto dukútov Adamovi, lebo on dokázal, že je omnoho veľkodušnejší ako ja, keď človeku, ktorý ho chcel ukrutným spôsobom zo sveta sprevadiť, prispel na pomoc s nasadením svojho života.

Pani Klára na tieto slová Konôpkove zbledla od hrdého rozčúlenia a oči jej zasvietili, keď sa stretli s jeho pohľadom. Cítila, že preto tak konal, lebo si chcel získať nielen jej súhlas, ale i obdiv.

Adamovi sa až hlava zakrútila, keď dostal toľko peňazí. Prikročil ku grófke a kľaknúc pred ňou, bozkával jej ruky.

— Nech vám to Boh všemohúci odplatí stonásobne, osvietená pani grófka! Ale sa už len nehnevajte na mňa, že som sa nechcel dať za živa upiecť a kliešťami trhať. To je veru zlá hostina. Ale na moj pravdu, teraz i to urobím za vás, ak rozkážete.

V rovnianskom kaštieli v nasledujúce dni pomery sa dosť podivne vyvinovali. Grófka Brigita cítila sa takou veľkou paňou, že citov a zmýšľania svojich hostiteľov si vôbec nevšímala. Vo svojej izbe dala z postele vypratať krásnu bielizeň pani Klárinu a upotrebila svoje privezené hodvábne obliečky. K pani Kláre sa vôbec správala nielen nevšímavo, ale až urážlivo. Jej jedlami pohŕdala a pri spoločnom obede zhovárala sa len s Rovnianskym, akoby poznámok pani Kláriných alebo Konôpkových vôbec nebola počula. Rovnianskeho nielen vyznačovala, ale až bezohľadne vyhľadávala jeho spoločnosť, usilujúc sa byť s ním osamote, čo jej nebolo ťažko, lebo jej i pani Klára, i Konôpka vyhýbali. Rovniansky cítil sa s ňou vyznačený a bol šťastný, že môže byť s ňou, pričom pani Kláru úplne zanedbával, čo Klára prenášala s istým uspokojením, nerobiac mu preto ani najmenšej výčitky. Správanie sa grófkino ju urážalo, cítila jeho schválnosť, ale ho prenášala ľahko, lebo si ju vôbec nemohla ctiť, a v Konôpkovi mala takú duševnú oporu, ktorá jej robila všetky nástrahy grófkine smiešne malichernými. Grófka sa o svojho muža veľmi málo starala; prešiel i deň, dva, že ani nenazrela k nemu, radšej chodila s Rovnianskym po hájoch a poliach…

Adam so svojimi dukátmi cítil sa veľmi závažným človekom. So Žošou sa zhováral priateľsky, ale trochu zhora. Keď sa Žoša prvý raz s ním zišla na chodbe, zastala zarazená a nemohla prehovoriť ani slova. Najradšej by sa mu bola hodila na prsia, ale cítiac k nemu úprimnú príchylnosť, neopovážila sa vystaviť svoju lásku odvrhnutiu. Adam, zazrúc ju tak stáť, zavolal:

— Čože, jazyk si zhltla? Poďže sem, poď, — prikročil k nej a oblapil ju okolo pliec. — Či ma už nerada?

Žoša si vydýchla a pozrela na neho svietiacimi očami.

— Ach, rada ťa, rada, ale ty ma už nechceš.

— Veď som azda nie blázon, aby som takým šumným dievčaťom pohŕdol, keď sa mi samo núka.

— To by si si ma i vzal? — vyskusovala Žoša.

— No, o tom potom, tak ďaleko sme ešte nie. Pekne by to bolo s nami, keby sme sa tak zobrali! Ale rád ťa budem mať, koľko chceš.

— Ech, i ty si len taký ako všetci iní chlapi.

Schádzali sa, keď len mohli, a veru to neostalo bez skutkových dôkazov lásky, ako to pri takých mladých ľuďoch ani nemohlo inakšie byť. Adama strach pred hriechom nezadržal od toho, aby Žošu neoblápal a nebozkával, keď mohol, a Žoša mu neodporovala, keď ho mala rada.