ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi hodinu predtým, ako sa tieto udalosti zbehli, pricválali na pekných koňoch, surovo rozháňajúc jarmočný svet, šiesti jazdci na mestský ratúz. Piati z nich boli rovnako do jasnozelených a červeno vyšnúrovaných dolománov poobliekaní husári a šiesty bol gróf Imro Markoč, odetý v tmavolilavom vrchnom, do drieku strihanom plášti bez rukávov, z ktorého vyzerali karmínové zamatové rukávy spodného krátkeho kamizola. Na hlave mal na ľavé ucho podnikavo založenú kožušinovú, tiež karmínovú čiapku s vysokým perom. Pred bránou ratúza všetci zoskočili a gróf, vysoký, bradatý pán, opovržlivo, bez pozdravu pozrel na ľud, stojaci okolo neho s otvorenými ústami, sprosto—úctivo obnaženými hlavami, a potom strmo kráčal na čele svojich ľudí do brány ratúza, nechajúc jedného husára pri koňoch. Keď prišli pred poradnú sieň, jeden z husárov s rachotom rozhodil dvere, vošiel do dvorany a zavolal:

— Tu sú ich vysokourodzenosti, pán gróf Imro Markoč, pán Lysice a Kečky.

Vo dvorane bolo zo päť—šesť radných a mešťanosta žilinský. Títo, všetko starší, tichí kupčíci a remeselníci, skočili na rovné nohy a klaňali sa hlboko pred grófom. Mešťanostom bol Romuald Pekárčik, tučný starší chlap s okrúhlou červenou tvárou a ešte červenším nosom. Mal malé, ale prešibané oči. Predstúpil pred grófa a ešte raz sa pokloniac, riekol:

— Vítam ponížene jeho grófsku milosť a prosím, aby sa grófskej milosti ľúbilo povedať, čo rozkáže a čím môžeme poslúžiť.

Gróf, štrngajúc ostrohami, hrdo pristúpil k stolu a udrel jazdeckou palicou po papieroch a knihách na ňom nakladených, že sa len tak skúdolil z nich mnohoročný prach.

— Kde je ten Kozinčan, ktorého som vám rozkázal zlapať?

— Prosíme ponížene, grófska milosť, kázali sme ho chytiť, ale je ešte prikrátky čas, čo sa naši drabanti rozišli, ešte ho nemohli dostať. Ale pevne dúfame, že zakrátko ho musia doviesť. Áno, ako hovorím, doviesť.

Grófa odpoveď neuspokojila. Práskal palicou ďalej po stole a kričal, až mu žily navreli na čele, na ktorom mal hodnú opuchlinu od úderu Adamovho.

— Vy ste naničhodná zberba. Vy o to nestojíte, aby ste svoje milostivé panstvo, z ktorého žijete, obraňovali. Naopak, tešíte sa, keď nás stihne nehoda. Ale ja vás naučím!

Mešťanosta kývol jednému z radných a šepol mu niečo. Radný odišiel bočnými dvermi.

Mešťanosta i radní ubezpečovali grófa, že urobili všetko možné, aby Kozinčana dostali. Skoro celý senát chodí po jarmoku, vyzerajúc toho chlapa, a všetko služobníctvo mesta. Zajakavý radný Strnád, tenušký, slabý chlapík, u—u—uisťoval pa—pána grófa, že i jeho žena ho vyzerá, a tá sa nijakého Kozinčana ne—ne—nezľakne. Nie, na moj dušu.

Grófa Strnádova reč vonkoncom neuspokojila.

— Dali ste ho vybubnovať? — zakričal.

Mešťanosta pokrčil plecami a ponížene prosiac za odpustenie, povedal, že nie, lebo by to bolo ako ozaj ísť s bubnom na zajace.

— Náhle Kozinčan počuje, že ho hľadajú, zmizne ako gáfor, grófska milosť, ako gáfor, — šeptal mešťanosta, fúknuc do povetria a ukazujúc rukami širokým rozmachom, že sa niečo rozišlo v povetrí.

Grófa nedojala mešťanostská obozretnosť, kričal ešte silnejšie, aby naskutku dali chlapa vybubnovať, lebo ináč uvidia, čo vykáže mestu. Mešťanosta zasa stisol plecami.

— Ako rozkáže grófska milosť. Strnád, pošli naskutku po Kvoru, nech ide toho lotra vybubnovať, a ty, Talabaj, napíš oznámenie.

Radní utekali každý svojou stranou. Vtom prišiel druhý radný k mešťanostovi a podrmajúc ho za rukáv, mrkol naň významne a ukázal očami na jedny dvere.

Gróf vyčítal radným, že ak Kozinčana nechytia, zastaví im mlyny a nedovolí im cestou cez svoje panstvá prechádzať.

— Hladom vás vymorím ani myši. Viete, ako myši! Budete pískať ani potkany v klepci, vy naničhodníci!

Mešťanosta sa úctivo usmial na porovnanie grófovo a prosil ho, aby sa mu páčilo do druhej izby, kde bude môcť počkať, dokiaľ sa nedozvie o výsledku vybubnovania.

Gróf, stále nadávajúc, išiel, kam ho Pekárčik viedol. V susednej izbe, bol dosť veľký stôl, prikrytý krásnym obrusom, a na ňom boli plechovice s vínom a vysoké mnohofarebné poháre, pečienky, šunka a koláče.

— Prosím ponížene grófsku milosť, aby sa ráčila po dlhej ceste občerstviť, — i nalial ako krištáľ čistého vína do vysokého červeného pohára.

Keď gróf videl pripravené veci, strhol sa a razom prestal kričať a nadávať.

— A—a—á, toto je pekné! No, predsa vidím, že ste nie takí zlí, ako by človek myslel. No, na vaše zdravie, na vaše zdravie.

Mešťanosta a dvaja radní si štrngli s grófom, ktorý zamľaskal, keď dopil pohár.

— Tisíc hrmených, pán mešťanosta, vy viete, od čoho muchy kapú! Nalejte ešte z tej kanvice, nalejte v meno božie. Hehehe!

Mešťanosta sa ponáhľal grófovu žiadosť vyplniť, pričom ani na seba, ani na svojich druhov nezabudol.

Keď o pol hodiny doviedli drabanti Jura, už boli páni v zadnej izbe ratúza hodne rozveselení; rozprávali si šťavnaté historky a probovali, predbežne potichu, i ktorúsi pesničku. Gróf vedel veľmi mnoho rozličných žartovných udalostí a znamenite ich podával, takže sa mešťanosta a radní šli popučiť od smiechu.

Keď Jura doviedli, prišiel grófov husár oznámiť, že sú už tu s tým chlapom. Gróf s mešťanmi vyšiel do poradnej siene a na prvý pohľad videl, že je to nie ten Kozinčan, ktorý ho bol ubil, i zvolal:

— Ohó, to ste nepravého chytili. Tohto môžete poslať v čerty. A odkiaľ si, chlape? — spýtal sa ho gróf.

— Z Kozinskej, ich milosť, pán gróf.

— A čo sa tu moceš, čo nesedíš doma?

— Prišiel som na jarmok. Veď každý môže na jarmok prísť, keď sa mu páči.

— Vy Kozinčania máte dlhé jazyky, bolo by vám ich pristrihnúť.

— Máme, aké nám Pán Boh dal.

— A chrbty máte tvrdou kožou obtiahnuté, keď máte také ostré jazyky?

— Ono ani panské nebudú mäkšie, i tie niečo vydržia, — odvetil Juro a smial sa na svojej poznámke.

— Nože, pán mešťanosta, dajte mu vystruhnúť šesť palíc, aby sme tú jeho kožu vyprobovali a aby si zapamätal, kedy sa zhováral na žilinskom ratúze s grófom Markočom.

Mešťanosta veľmi vďačne poslúžil grófovi. Ale ako by nie takou maličkosťou, čo ani denára nestála mesto, a urobil mu radosť. Mädlil si ruky a usmievavo mrkol svojmu hlavnému drábovi:

— Nože, Miško, zariaďte tú vec.

Jurovi sa celý žart nepozdával.

— Vaša grófska milosť, ja som už zverbovaný vojak pána generála Pálffyho, čo sú najvyšší pán nad všetkými vojskami jeho kráľovskej milosti, — bránil svoju kožu Juro, kryjúc sa vymyslenou hodnosťou svojho generála.

— Čo nepovieš? — odvetil s milým úsmevom gróf. — Tak ti je šesť palíc málo. Takého pána vojaka treba uctiť. Nuž vieš čo? Môj Lukáč ti vyčíta tiež šesť, aspoň sa presvedčíš, ktoré sú lepšie, či panské, či meštianske. Dobre?

— No, nech to všetci čerti vezmú i s takou hostinou. Bolo ma tu treba? — hundral Juro, keď ho odvádzali.

Gróf i radní sa z celého hrdla smiali na podarenej zábavke a išli ďalej pokračovať vo svojej práci do bočnej izby…

O krátku štvrťhodinu doviedli dráb a husár Jura k jeho druhom pod bránu v podlubí.

— Pozriže, veď náš Juro pokrivuje! — zvolal kaprál, keď prešli popred stôl.

— Veru kríva, toho museli vytrepať. Poďmeže za ním, čo sa to s ním stalo, — riekol strážmajster a odskočil od stola.

Cestou pošepol kaprálovi, aby, ako keby zo zvedavosti vyšli, vyviedol niekoľkých chlapov z izby. Kaprál tri razy vyskočil a bol v izbe, kde mrkol chlapom, aby šli za ním von. Vyrojili sa a obstali Jura s drábom i s husárom.

— Juro, čo sa s tebou stalo? — spýtal sa strážmajster.

Juro len špatne klial a prekrivoval tvár; bolo mu viac do plaču ako do reči. Dráb a husár sa na jeho grimasách chutne smiali, a to tým viac, lebo pokladali tiež celé za veľmi podarený panský žart. Hodný husár, vysukujúc si čierne fúziky, podal pánu strážmajstrovi vysvetlenie.

— Pán gróf i pán mešťanosta mu kázali dať po šesť, lebo pyskoval. Náš pán gróf to neradi majú.

— A ty si mu ich vyplatil? — spýtal sa strážmajster takým hlasom, ako keby s vecou úplne súhlasil.

— Títo dvaja ma ťali, bodaj ich čert vzal, a poriadne. Jeden sa nad druhého usiloval, — vykladal Juro, ktorého kamaráti vínom preberali.

— Rozkaz je rozkaz, — povedal chvastavo dráb. — My sme veru statoční služobníci, však, Lukáč?

— I veľmi, — odvetil sebavedome Lukáč, mrkajúc obočím.

— Nuž tak, chlapa sme vám oddali, môžeme ísť, — riekol zasa dráb.

— Hneď pôjdete, deti moje, hneď, — odpovedal strážmajster. — Lenže je vo veci hák. My sme vám dali chlapa bez dvanástich palíc, a tie si, na moj hriešnu dušu, vezmete nazad. Jedného pálffyovského dragúňa nebudú mlátiť ani žilinskí šustri, ale ani hocijakí grófski potrimiskári. Chlapci, vystrite ich, a ty, Juro, ak chceš, ak by si sa cítil, daj im tých dvanásť nazad, každému po šesť. Ak bude o niektorú viac, nič preto.

— Pán strážmajster, mňa nech sa netýka! Môj gróf nedá so sebou frčky hádzať, ten sa ukrutne vypomstí, — staval sa zblednutý husár.

Dráb sa začal zajakavo vyhovárať, že on len rozkaz plnil.

— Deti moje, o to sa vy nestarajte, čo budú s nami robiť pán gróf a pán mešťanosta. To je naša vec. Najsamprv vás vyplatíme. Chlapci, dolu s nimi!

Netrvalo ani štvrť hodiny a Juro i drábovi i husárovi vysekal takých statočných dvanásť, akých ani on nedostal. Podivným spôsobom mu všetky bolesti prestali, keď skončil operáciu.

Strážmajster kázal dať i drábovi, i husárovi po holbe vína. Bolestne osrkujúc, prežierali obidvaja nápoj.

— No, tak! A teraz choďte a povedzte pánu grófovi a pánu mešťanostovi, že sa im do lásky odporúča strážmajster Sekera od šiestich pálffyovských dragúňov, že požičané s poďakovaním nazad vracia, ale že sa ešte vždy pokladá za dlžníka pána grófa i pána mešťanostu.

Ako obidvaja odkrivkali, Sekera zohnal svojich chlapov, posadali na kone a o chvíľu nebolo o nich chýru—slychu.