ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S veľkou opatrnosťou napredujúc, prišli podvečer do Rovnian, obce, prináležajúcej pánu Rovnianskemu, s ktorým sme sa boli na chvíľu stretli u pána Volku.

Konôpka a Adam bez váhania išli do kaštieľa, ako bol všeobecný zvyk. Zemský pán bol by pokladal za veľkú urážku, keby ho precestujúci pán brat bol obišiel. Urobili to tým viac, lebo stav Ondrejov bol taký, že nebolo možno s ním ďalej putovať. Opuchol celý, telo mu od bitia počernelo, robiac až príšerný dojem. Otvorené rany sa mu zapálili, následkom čoho dostal veľkú pálčivosť, ktorú Konôpka, rozumejúci sa dosť dobre do medicíny, chcel liečiť seknutím žily.

Kaštieľ Rovnianskeho bol neveľký jednoposchodový dom, z jednej strany s rozľahlým, pomerne čistým dvorom a z druhej s veľkou záhradou, v ktorej boli napredku krásne platany a viac radov ovocných stromov. Celé obydlie robilo príjemný, priateľský dojem najmä tým, že všade bolo plno kvetov okolo domu, ako i v zamrežovaných oblokoch.

Keď Konôpka a Adam vošli do dvora, obstala ich čeľaď, z ktorej poniektorí hneď utekali oznámiť ich príchod panstvu, ktoré pred niekoľkými hodinami bolo prišlo z návštevy u pána Volku.

O krátku chvíľu vybehla pani Klára a za ňou kráčal pomalšie veľmi vysoký, mocný chlap, jej manžel.

Konôpku prekvapila pri pani Kláre, viac ako jej krása, milá dobrota, ktorá žiarila z jej tvári, a nie bez rozpakov strhol klobúk a klaňajúc sa hlboko, povedal:

— Panstvo, prosím vás o prístrešie pre ťažko skatovaného Ondreja Praskovského.

Klára zalomila rukami:

— Praskovského? A kde sa to s ním stalo?

Konôpka v krátkosti rozpovedal, čo sám vedel.

— Akým spôsobom sa dostal do moci tých ľudí, neviem; to sa dozvieme, keď príde k sebe.

Pani Klára obzrela poraneného a keď i bola dojatá jeho strašným zohavením, jednako veľmi nenariekala nad ním, lebo v tie časy nebola veľká zriedkavosť vidieť ľudí dokaličených.

Urobila hneď poriadok, aby bol uložený do primeranej izby, a poznášala všetko, čo mohlo byť potrebné na jeho ošetrovanie. V každom dome boli vtedy rozličné masti a lieky poruke a zároveň upotrebúvali pri liečení i ocot, víno, lieh a tomu podobné prostriedky vo väčšej miere ako dnes. Veď vtedy viac ako teraz bola hlavná vec pre chorého, aby bol liečený; či liek pomáha, nebolo také veľmi vážne. Pani Klára kázala všetko naznášať alebo doniesla i sama, pričom jej muž—obor stále chodil za ňou, hľadiac jej všemožne poslúžiť a nehovoriac mnoho. Zaobchádzala s ním trochu ako s veľkým deckom; hrešila ho a pacla ho po ruke, keď bol neobratný.

Konôpka ju začas celého jej chodenia a konania nespustil z očí, vábila ho pekná postava a hladké, ľahučké pohyby. Keď bolo prinesené všetko, čo bolo potrebné, previazal najprv Adamovu ranu, ktorá už prestala krvácať. Pani Klára mu pri práci obratne pomáhala, čo Adamovi tak dobre padlo, že dívajúc sa na ňu ako vďačný psík, bol by nedbal, keby bol mal tých rán i viac, aby sa s ním musela dlhšie zaoberať. Obdivoval pani Kláru a divil sa, že taká pani trápi sa s ním. Krútil hlavou, lebo sa mu pochopy o pánoch začali pliesť.

Ondrejovi Konôpka sekol žilu a pustil mu dosť hodne krvi; pouväzovali mu otvorené rany dávno v domácnosti vyskúšanou masťou a obložili ho celého do octovej vody namáčanými handrami, čo chorému očividome dobre robilo, lebo sa prestal hádzať a blúzniť. O chvíľu ticho zaspal. Adama uložili do čistej a dobrej postele, čo zasa vrazilo klin do jeho hlavy.

Keď dokončili prácu okolo Ondreja, pani Klára zavolala Konôpku na večeru, nechajúc pri chorom svoju starú, vyskúšanú Katu.

Pri večeri Konôpka rozprával dopodrobna udalosti, ktoré zapríčinili jeho i Adamov útek zo zámku. Keď spomenul otvorene, že je luteránskym kňazom, Rovniansky sa zamračil, na čo sa pani Klára veselo zasmiala a pozrela vyčítavo na svojho muža. Samy udalosti, ktoré rozprával, nespôsobili zvláštneho vzrušenia ani pri panej, ani pri mužovi, lebo v tie časy a najmä v tých krajoch boli ľudia privyknutí na najpodivnejšie príhody. Ukazovanie sa rozličných nadprirodzených zjavov bolo v tie časy temer každodennou udalosťou, lebo ľudia, veriac pevne v mátohy a príšery, pokladali mnohú tôňu alebo mnohý mimoriadnejší zjav za nadprirodzený úkaz.

Pani Klára dívala sa na rozprávajúceho, a keď on pozrel na ňu, sklopila oči, a to isté sa dialo s Konôpkom, ktorému pohľad milej panej zaviňoval dosial nikdy necítenú, blaženú, rozpačitú napnutosť.

— Nedali ste vy včera istému, obesiť sa chcejúcemu chlapovi dva dukáty? — pýtala sa zrazu pani Klára.

— Dal, dva falošné dukáty, — odvetil Konôpka s podivením.

Pani Klára mu rozpovedala, aký bol následok jeho daru.

— Chvalabohu, že sa to tak dobre skončilo, — povedal Konôpka.

— Keby Klára nebola toho medveďa skrotila, bolo by sa to s tým chudákom horšie skončilo.

Ináč ona i horších medveďov vie na dobrú cestu priviesť, však, Klára? — podotkol Rovniansky, pritlmujúc nežne svoj basový hlas.

Klára chytila do svojich rúk jeho ohromnú, vložila si líce do jeho dlane a dívala sa pritom usmievavo na Konôpku.

— Veru si ty len medveď! Ty si dobrý, všetko urobíš, čo mi na očiach vidíš, — riekla mu pani Klára.

— Myslíte, že som urobil chybu, keď som mu dal falošné dukáty? Nevedel som si inakšie pomôcť, — podotkol Konôpka, dívajúc sa nie bez závisti na Rovnianskeho.

— No, lepšie by boli bývali ozajstné, — zasmiala sa pani Klára.

— To je pravda. Lenže u mňa sa dukáty velmi nepovaľujú, — bránil sa Konôpka.

Pani Klára vzala pohár s vínom a hľadela, usmievajúc sa, cezeň najprv na svojho muža a potom trochu dlhšie na Konôpku a štrngla si s obidvoma. Oni si vďačne vypili dobrého vína, pričom Konôpka pocítil podivné zatrepotanie srdca. Pani Klára len pery omočila doň.

— Brr, nanič je, — povedala, striasla sa sa a odložila pohár.

Obidvaja mužskí sa usmiali.

— Ty sa do toho nerozumieš, čo si inak aká múdra, — zahundral Rovniansky a naplnil poháre znova.

Dlho do noci sedeli a rozprávali si o rozličných udalostiach svojich a krajinských. Strašná neistota pomerov tlačila ich dušu. Často ich navštevovali rozličné oddiely vojsk, či cisárskych, či bethlenovských, a brali, čo mohli; rekvirovali a neplatili. Keď sa niekto v zúfalstve postavil na odpor, bolo s ním zle, bili ho, mučili, ba i zmárnili. Preto bol nedostatok stálym hosťom tých obcí, a často i hlad. Znepokojovali ich najrozličnejšie chýry, najčastejšie bezzákladné, ale vždy stačili, aby zavinili trápne starosti.

Konôpka spomenul, že videli po tieto dni dve vydrancované a vypálené obce, a že šli poľom, z ktorého čiastky polopochovaných mŕtvol vyčnievali zo zeme.

— Áno, to muselo byť pri Bránici. Tam bola vlani zrážka medzi bethlenovcami a cisárskymi, — dotvrdila pani Klára, dívajúc sa zronene na stôl, a vzdychla.

— Na vlase obstálo, že i Rovňany nie sú také ako tie dediny, — riekol Rovniansky.

— Veru áno, skoro i po našich kostiach už mali konské kopytá šliapať, — riekla nie bez akejsi pýchy pani Klára, že i ona prešla ťažkými skúškami. — Keby nie môj muž a naši dobrí ľudia, neviem, ako by to bolo bývalo s obcou a so mnou.

— Nie je tomu ani štvrť roka, čo nás prepadli celkom nenazdajky spahiovia. Parom ho vie, ako sa dostali sem. Je pravda, že sme od tureckej hranice sotva na tri—štyri míle, čo je tým lotrom na ich koňoch nie mnoho, — rozprával Rovniansky takým hlbokým hlasom, že to dunelo.

— A dediny na samej hranici šetria, lebo platia daň i Turkom, i kráľovi, — vysvetľovala pani Klára, na čo Konôpka, ktorý to vedel, prisviedčavo kývol hlavou.

Rozprávku pani Kláry Konôpka počúval až s bolestnou zaujatosťou a ona, vycítiac to, venovala celú pozornosť jemu, nespustiac z neho oči. Keď začal hovoriť jej muž, zbadala sa a ako na nápravu svojho zanedbávania položila mu svoju bielu, mäkkú rúčku na jeho žilnatú a opálenú.

— Bolo už podvečer, keď sa zberba vyrútila na obec. Našťastie bolo ich len zo štyridsať, ale robili taký vresk, ako keby sa bolo celé peklo na nás oborilo. Možno bolo naše štastie, že v dedine skoro ešte nikoho nebolo, všetko bolo v poli, kde sa ľudia mohli ľahšie zhromaždiť a naraz spolu udrieť na Turkov. Ja som vo svojej izbe s dievčatami šila, keď sme zrazu počuli podivný, strašný krik, a hneď zatým vbehol do izby husár bledý ako smrť a zakričal: „Turci sú tu!“ Skočili sme a utekali k oblokom a už sme videli vo dvore niekoľko ľudí. Všetci sedeli na koňoch, mali vysoké čiapky rozličnej farby, plášte a piky alebo meče v rukách. Boli skoro čierni a zdali sa ako ozajstní diabli, okále a zuby sa im blyšťali a vrieskali divým, chrapľavým hlasom ani zvery. Videla som, ako starému Jandurovi jeden z nich zaťal do hlavy; neborák, hneď padol mŕtvy. Kázala som zatarasiť dvere, čo naši už boli urobili a zavreli ťažké vráta na kaštieli. Boli v dome i traja chlapi a zo šesť ženských. Všetko behalo ako bláznivé po izbách, kričiac, zalamujúc rukami a hľadajúc nejaký úkryt. Zvolala som ich a rozkázala, aby sa každý podľa možnosti ozbrojil, že sa budeme brániť, dokiaľ naši neprídu. Čo som mala robiť? Bolo mi hrozne, najradšej by som sa bola hodila na zem a hlavou o zem bila a sa modlila. Ale musela som sa držať. Bolo to strašné, hovorím vám, hrozné!

— Veru vám verím, — povedal dojato Konôpka.

Rovniansky chcel už prv prehovoriť, lebo mu veľmi zle padlo vždy, keď počul Kláru rozprávať o jej úzkostiach. Teraz jej skočil do reči:

— My v poli sme sa chytro dozvedeli, čo sa stalo. Deti z dediny sa rozpŕchli po poliach a za krátky čas sa nás zbehlo zo dvesto ľudí, mužských a ženských s kosami, motykami, sekerami. Nikomu neprišlo na um utekať; všetci sme mali taký pocit ako mater, keď vidí dieťa ohrozené vlkom alebo medveďom, vrhne sa naň, nehľadiac na svoj život. Všetci sme vedeli, že je Klára v nebezpečenstve, a utekali sme do dediny, čo nám stačil dych a nohy…

Pani Klára pretrhla:

— Keď sme videli z oblokov, že naši utekajú do dediny, Bože, akú radosť sme pocítili! Turci dolu trepali sekerami, čakanmi na dvere. Každý úder sme cítili, ako keby na nás padol. „Bože drahý! Ako dlho vydržia dvere? Utekajte, ratujte nás!“ Najprvší dobehol môj muž s takým čakanom v ruke, že by ho iný ani dvoma nepodvihol. Bol strašný, ani šialený. A za ním ostatní ľudia. Strašné to bolo. Vo dvore sa strhol zrazu krik, vresk, streľba. Ale za veľmi krátky čas všetko utíchlo; bolo počuť iba jednotlivé výkriky a potom už i plač a nariekanie. Naši ľudia vo svojom bese pobili všetko, ešte i koňom rozmlátili kosti a hnáty.

— Všetkých vo dvore zavrznutých Turkov sme pobili ani besných psov, — končil rozprávku Rovniansky. — Každý dostal toľko rán, že by i desiatim bolo bývalo dosť. Ostatok sa rozpŕchol. Pravda, i našich padlo sedem ľudí, piati chlapi a dve ženské. I ranených bolo mnoho.

— Chudáci, nás ratovali, a sami umreli miesto nás, — spomenula zajakajúcim sa od dojatia hlasom pani Klára.