ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam sa v predizbe obliekol a kráčal potom za vojakom do čeľadínca. Toto bola veľká, dlhá miestnosť, ako nejaká chodba, s vysoko umiestnenými malými oblokmi. Jej nábytok boli dlhé priče so slamníkmi a s kobercami, v jednom rohu boli veľké kachle, po izbe niekoľko truhličiek, na stenách na klincoch viselo niečo šatstva. Tu sa Adam preobliekol do husárskej rovnošaty Praskovského, ktorá sa skladala z červených nohavíc a zo žltého dolomána. Bol v tých hábach veľmi driečny a nie bez záľuby ich hladil na sebe.

Keď sa obliekol, išli do kuchyne, alebo, ako to volali, do čiernej izby. Toto bola pomerne malá, začadená miestnosť, ktorej skoro tretinu zaujímal veľký kozub. Ozajstná kuchyňa, v ktorej hotovili jedlá, bola múrom oddelená od tejto kozubárne, a to preto, lebo sa z kozuba veľmi často, ba temer stále kadilo a tak mnoho ráz nebolo možno v nej pracovať. Na stenách viseli panvice, trojnohy, hrnce z medi a hliny, i ražne rozličnej veľkosti a konštrukcie. Misy, taniere, džbány boli v susednej kuchtiarni na policiach poukladané. Dlážka v týchto miestnostiach bola vykladaná tehlou. Keď Adam s vojakom vošli do kozubárne, pecúch — asi pätnásť—šestnásťročný chasník so zapálenými očami — otvoril práve oblok, aby dym vyšiel. Pecúch nemal inej roboty ako udržiavať oheň na kozube a odpratúvať z neho popol. Dolu komínom vše fúkol vietor a rozhádzal iskry, dym, popol do hrncov, natrepal ho na pečienky a do očú prítomným.

Pri obloku na lavičke sedela stará kuchárka Sabína, vysoká a suchá osoba, ktorá tak kašlala, že sa len tak ozývalo; malo jej pľúca vytrhať; pritom pľula okolo seba na všetky strany. Vo dverách kuchtiarne stálo mladé, asi dvadsaťročné dievča, s rukami opretými na bedrách, a radilo sa so Sabínou. Dievča, Žoša, dcéra vrátneho, ktorá bola Adama vpustila do hradu, malo šumnú tváričku a bolo dobre urastené, ale jej posmešné ústa a vyhrnutý noštek poukazovali na uštipačnosť nie bez zlomyseľnosti a na vypínavosť. A tentoraz by sa Lavater nebol pomýlil, lebo Žoša skutočne rada robila nielen posmešky z každého, ale i donášala svojej panej, ktorej bola chyžnou, všetky klebety. Jej pani bola žena mladého Praskovského, rodená Brigita z Kahlenbergu. Pochádzala z Čiech z bohatého grófskeho domu. Jej prastarý otec sa z lancknechtského vodcu Karola V. stál grófom a majiteľom značných majetkov v Nemecku a v Čechách, ktoré bol za schmalkaldskej vojny nadobudol, zväčša nie kúpou.

Žoša škriekala na dobrú Sabínu, že toľko kašle a chriaka a nelieči sa.

— Ešte ste ani u Javorníka neboli, a ten vám pod nosom býva.

— A ten veru pomôže, — zavolala z kuchtiarne druhá dievka Hana, umývajúca tam riad. — Ľaľa, i Capúcha tak pozariekal a poobkiadzal, že na tretí či štvrtí deň vstal.

— Ani na krížnych cestách v Malatíne ste neboli. Ktože to kedy slýchal, tak odŕhať a nepomáhať si. Fuj!

Vojak zavolal na Žošu:

— Čuš už, zavri ústa, ani poriadny človek k slovu nepríde pre teba.

Žoša, ktorá bola s úľubou hľadela na driečneho Adama, teraz zatíchla. Chcela vojakovi odseknúť, ale zabudla na svoju reč, keď Adam predstúpil a pozdravil úctivo všetkých:

— Pozdrav Pán Boh!

Sabína si utrela zaslzené oči zásterou a pozrela naň.

— Uslyš Pán Boh, — odvetila. — Ktože si ty, synku, a čo by si rád? — pýtala sa ho.

Vojak odpovedal namiesto neho:

— To je nový potrimiskár. Prišiel sem ako vojak, ale ho veľkopani prehodila medzi husárov. Kázala, aby ste mu dali jesť, lebo má vraj brucho ako vypitvané. Nuž ho už len napchajte!

S tým sa obrátil a odišiel, buchnúc za sebou dvermi.

Sabína vstala a vošla malými dvermi do komory a doniesla odtiaľ okruch chleba a hodný kus zasolenej a upečenej baraniny, ktorá páchla ani mor. Adama zápach nemýlil, dal sa do nej ako človek, ktorý by týždeň nebol jedol. Chytil mäso do obidvoch rúk a odhryzujúc z neho, rozprával plnými ústami, kto je a odkiaľ je. Honosil sa tým, že ubil grófa Markoča. Rozprávanie jeho prišla počúvať okrem Žoše a Hany ešte i tretia dievka, Róza z kuchtiarne. Rozumie sa, že ho nenechali rozprávať bez prietržky, ale že mu stále predhadzovali poznámky a otázky.

Sabínu, kým on jedol, zasa chytil kašeľ a Adam, chcejúc preukázať svoju skúsenosť, odporúčal jej „múdreho“ z Trenčína, ktorý i jemu pomohol. Tu mu Žoša skočila do reči a vykladala ostrým hlasom, akoby poučujúc:

— Múdry! Tvoj múdry je len medzi sprostými múdry. Ja viem od tetky Marty z Bukoviec — a tá je inakší mudrc ako tvoj „múdry“, tá i biskupov mu kaplánovi predala chromého koňa miesto kozy — že je najistejší liek proti každej chorobe, keď o polnoci na malatínskej krížnej ceste z chlapa, čo tam vždy na šibenici visí, vytrhneš jednu kosť, ktorúkoľvek, potom ju spáliš a popol vypiješ v mlieku alebo zješ v kaši. Vieš? — zakričala potom a s takou tvárou, ako keby najväčší tromf bola vydala.

Na to zvolala Hana:

— No, a ktože pôjde o polnoci na krížnu cestu? Veď by tam od strachu umrel. Veď sa tam čerti so strigami schádzajú! Zachovaj nás od zlého, Pane Bože!

Ostatnú vetu všetci s ňou naraz vyslovili bez rozmyslenia, a to urobili vždy, keď niekto spomenul tie temné mocnosti.

— A akože vytrhneš tú kosť z toho obesenca? — spýtal sa Adam, nie bez posmechu, lebo ho mrzelo, že jeho radu celkom za nič nemala, — kliešťami, alebo zubami? To by musela mať také tesáky, ako máš ty!

— Vidno, aký si ty sprostý, keď nevieš. Holými rukami ju musí vybrať, vieš, len holými rukami, ináč to neosoží.

— No, na moj pravdu, len ty probuj z človeka vybrať holými prstami kosť, ale ťa chvatne za nos. — Adam priskočil k nej a cvakol jej pred nosom zubami, akoby jej chcel kus nosa odhryznúť. Žoša i ostatné dievky skríkli od ľaku.

— Jój, ty špata akási, ale ti dám! — zavolala Žoša a ťapla ho po chrbte.

Sabína sa smutne usmiala.

— Ja už tú medicínu pre teba nechám, ja sa už len do vôle božej oddám.

Adam bol zhovorčivej a veselej povahy, život nebral ťažko, o zajtrajší deň sa veľmi nestaral a nepokazil nijaký žart. V jeho rodisku pokladali zradenie alebo opustenie druha v nesnádzi za najväčšiu podlosť, a on túto náuku mal tiež ako Písmo sväté.

Pôsobil príťažlivo na dievčatá nielen tým, že bol hodný šuhaj, ale i z tejto povahy plynúcou bodrosťou. Za krátky čas sa spriatelil s celou čeľaďou a najväčšmi so Žošou. Zvláštne visel na ňom i Miško Trojak, od neho o dva—tri roky mladší, hodný mládenec, ktorý pri jeho boku spával a s veľkým rešpektom hľadel naň, pokladajúc ho za nejakého zvláštneho chlapíka. Miško sa mu chcel zavďačiť i tým, že mu donášal všetky novinky a pletky, ktoré Adam púšťal jedným uchom dnu a druhým von. Adam predbežne, z nepovedomej prešibanosti, najviac vyznačoval z dievčat Hanu, hoci sa mu Žoša najlepšie páčila.

Štvrtý deň po jeho príchode oznámil mu Miško, že do zámku prišiel nový vojak, o ktorom podľa opisu Adam hneď zvedel, že to musí byť Mihvok. Prišiel tak nebadane, že nijaký rozruch nespôsobil. Vyzerajúc ho, videl ho od chrbta, ale bol úplne istý, že je to on, ako i o tom bol ubezpečený, že Mihvok vedel, že je i Adam v zámku a že ho i teraz zazrel, lebo to chlapisko malo svoje škuľavé oči všade. Od tých čias ho vše stretol, kde ho nebolo treba. Ponevieral sa po celom zámku ticho ani tôňa a vždy bol tam, kde ho človek najmenej očakával. S Adamom sa nechcel zísť, ale chodil za Žošou.

Adam už poznal celý zámok. Za druhým sa nachádzal ešte i tretí, a to trojhranný dvor, malý, tmavý; obrubovali ho stavby, v ktorých boli rozličné sklady a miestnosti pre väčší počet zbrojnošov, taktiež i žaláre a temnice. Vcelku pôsobil na Adama príšerne.

So zvláštnou chtivosťou mu rozprávala najmä Žoša o rozličných strašidlách a zjaveniach, ktoré sa v jednotlivých jeho čiastkach zdržiavajú, a veru radšej by bol išiel o polnoci do krypty ako na také navštevované miesto na pravé poludnie. Najmä v budovách tretieho dvora boli všetky chodby tmavé, úzke a vlhké, i hore na poschodiach, a aké mohli byť v podzemných pivniciach a temniciach! V paláci boli večer chodby osvetlené malými kmitajúcimi lampami; ich svetielko stačilo len natoľko, aby človek videl pred seba a aby sa nebuchol do nejakého predmetu, ktorého farbu a podobu ledva bolo možno rozoznať. V paláci nebolo toľko mátoh ako v inej čiastke zámku, ale i tam sa vše ukazoval jeden praskovskovský praded v dlhej mníšskej kutni s kapucňou, v akej sa dal pochovať v nádeji, že mu ten oblek pomôže prešmyknúť sa aspoň medzi duše do očistca, lebo mal mnoho a ukrutných hriechov na duši. V treťom dvore, v Bašovej veži, bola jedna dosť pekná izba, z ktorej bol krásny výhľad na okolitý vidiek. Do tejto izby zavierali menších hriešnikov, ktorí sa v domácnosti previnili. Izba bola dosť obstojne zariadená, a jednako sa jej každý ukrutne bál. Čeľaď rozprávala medzi sebou, že asi pred sto rokmi bola na hrade pekná pani a do nej sa zamiloval vtedajší kapitán hradných zbrojnošov; pán hradu Rufus Praskovský to zbadal a dal zavrieť kapitána do tej izby predtým, ako by ho bol dal ukrutným spôsobom odpraviť. Kapitán, vediac, čo ho očakáva, usúkal si z roztrhaných šiat povraz a obesil sa naň v jednom z kútov. Rufus dal od potĺkajúceho sa maliara obraz obeseného namaľovať na tom istom mieste na múr, kde sa kapitán bol zmárnil. Obraz bol skutočne príšerný už svojou primitívnosťou; postava obesenca visela na klinci spolovice kľačiac, tvár mala bielu ani vápno, oči vyvalené a z úst jej trčal koniec čierneho jazyka.

V treťom dvore bol v prízemí i chorobínec. To boli dve dlhé, pomerne úzke izby s nízkym sklepením a s malými riedkymi oblôčkami. Pri stene oproti oblokom bolo niekoľko drevených postelí so slamníkmi a kobercami. Izby boli temné a vlhké, a práve preto vybraté za chorobínec, aby sa nikomu nesladilo v nich vylihúvať, keď vládal vstať. A je isté, že ani jeden chorý nebol v nich ani o hodinu dlhšie, ako musel byť. Veď ani v chorobínci to nebolo veľmi isté. Chorý ležal skoro bez opatery, sám so svojimi myšlienkami. No a v chorobínci už toľko ľudí pomrelo! Nebolo tam naskrze bezpečne. Najmä podvečer alebo v noci, keď len malá olejová lampa kmitala na stene, schádzali sa tam duchovia všetkých, ktorí už od toľkých rokov tam pomreli. Chorý sa stále obzeral, či sa od chrbta neblíži ukradomky naň nejaká zázračná opacha. Iste sa tam viac modlil ako za celý život. Na stene oproti posteliam visel veľký krucifix so strašne ukatovaným pokrvaveným Kristom.

Adam sa v hrade necítil dobre. Často mu bolo clivo za voľnými lúkami a vrchmi, keď musel blúdiť po pošmúrnych chodbách, a radšej by bol jedol na slobode ovsenú kašu ako smradľavú zasolenú baraninu a hovädzinu, čím ich kŕmili v tom prekliatom zámku.

Žoša ho vše na niektorej chodbe stretla a vždy stratila s ním niekoľko slov, pravda, najviac len posmešných, ale mu to dobre prišlo, lebo vycítil z nich, že ho Žoša má rada. Niekedy ho oslovil i Konôpka a obodroval ho, aby sa len dobre držal a nevešal hlavu. On sa od Konôpku odťahoval ako od luterána. Ale keď videl aj iných katolíkov, predovšetkým mladých Praskovskovcov, ktorí boli katolíkmi, a to tuhými, že sa s ním stýkajú, nuž si myslel, že ani on sa nemusí toľme báť.

Adam videl, že najmä starí Praskovskovci žijú veľmi otupný život na hrade. Mladí chodili po rybačkách, poľovačkách a navštevovali tu i tu susedných zemanov, ale starí, a veľkopán už vôbec, nerobili skoro celý deň nič. Stará aspoň vyšívala a tak sa jej čas ako—tak minul, ale starý nerobil celý deň nič. Cifroval sa a potom motal sa po dvoroch a chodbách s palicou v ruke, vypínajúc sa pritom, ani keby mu bolo tridsať a nie šesťdesiat rokov; šparchal do všetkého a do každého a usiloval sa strpčiť podľa možnosti každému život. Mrzel sa sám na seba, tak i na každého, a preto sa každý kryl pred ním, keď zazrel, že sa blíži.

Adam už bol na zámku dva týždne, a Sekera so svojou čatou nechodil. Bolo mu síce jedno, či príde, či nie, ale jednako by bol rád vedel, čo je s ním. Obával sa, či ho nestihla nejaká nehoda. Mihvoka dolapil raz, ako sa so Žošou dotazoval. Žoša mu dosť ostro odvrávala, aby jej dal pokoj, keď prišiel k nim Adam. Mihvok nemohol ujsť, lebo jediný východ zastavil Adam, ktorý ho premeral od hlavy po päty a díval sa naň so zaťatými päsťami, len sa naň vrhnúť. Jonáš posmešne hľadel naň.

— Ty obluda akási, tu ťa zmárnim! Všade zle robíš! Čo nedáš tomu dievčaťu pokoj?

— Čože teba doň? — spýtal sa Mihvok, ktorý mal i meč pri boku a nôž za pásom.

Adam videl, že nič nevykoná, a pohroziac mu päsťou, odstúpil múdro, k čomu mu Žoša šikovne pomohla, povediac mu, že ho veľkopán volá.