ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno Konôpka vyrozprával Adamovi, čo vykonal, a povedal mu, že ho podľa potreby bude dva—tri týždne učiť, čo potrebuje, aby mohol ako pisár nastúpiť u Pohánku. Adamova tvár sa na jeho slová natiahla, lebo on si vec inakšie predstavoval. On si bol myslel, že si dá ušiť poriadne meštianske šaty a príde do Pohánkov, kde ho s jeho dukátmi prijmú s otvoreným náručím ako nejakého grófa.

Adam sa škrabal za uchom.

— Pán kňaz, a vy myslíte, že sa ja všetky tie veci za dva týždne naučím?

Konôpka sa usmial.

— Ak sa nenaučíš za dva, naučíš sa za tri alebo za štyri. Ale sa naučíš. Budeš celý deň písať a rátať. Čosi už vieš, a keď chceš, naučíš sa. Betka je hodná toho, aby si sa pre ňu trochu potrápil.

Predstava, že by Betka skutočne mohla byť jeho ženou, že sa jeho sen stáva skutkom, naplnila Adama chuťou do roboty a bol by chcel hneď začať.

Vyšli do mesta, kúpili papiere, knižky a dali si ušiť poriadne šaty. Keď sa vrátil domov, Konôpka sa trápil s Adamom zo dve hodiny, i videl, že toho síce mnoho nevie, ale že ľahko chápe a že sa chce učiť. Dal mu úlohu a potom sa zobral vyhľadať svojho priateľa Juraja Rátkaiho, kalvínskeho kazateľa, s ktorým bol strávil v Nemecku niekoľko rokov.

Rátkai sa bol zatúlal do Francúzska a stal sa kalvínom na dôkaz toho, že presvedčenie priemerných ľudí netvorí sa podľa ich rozmýšľania a vôle, ale podľa okolností a pomerov, lebo dokiaľ bol v Nemecku, bol luteránom a vo Francúzsku stal sa kalvínskym kazateľom so všetkými zovňajšími znakmi svojho povolania, nosil tesno priliehajúcu, uši voľne nechávajúcu čiapku a hovoril cez nos. Nechal si narásť i dlhú koziu bradu, aby sa čím viac ponášal na svojho majstra Jána Kalvína. Ale nakoľko ho zovnútorne napodobňoval, natoľko sa vnútorne líšil od neho. Bol to človek, berúci život z ľahšej strany, keď i bokom, ale obzrel si hodnú ženskú a od kvapky dobrého vína sa odťahoval ku krčahu. Mal šumnú, buclatú, mladú ženičku, ktorá mala práve toľko rozumu, že vedela jeho skromnú domácnosť viesť a ináč s ním vďačne zabúdala na všetky ťažkosti a biedy trnavského kalvínskeho kňaza, keď sedela s ním pri poháriku dobrého vína.

V tie časy mali len hlavné trnavské ulice vydláždené chodníky pod samými múrmi, cesta pre vozy a jazdcov bola pokrytá podľa počasia alebo hlbokým blatom, alebo prachom po členky. Zo striech trčali asi na dva rífy ponad cestu hrubé drevené žľaby, z ktorých, keď bol dážď, chrlila sa voda v prúdoch na chodiacich po ceste. Z domov vyhadzovali na cestu všetky kuchynské a domáce odpadky, o odpratanie ktorých okrem psov nestaral sa nikto. O osvetlení mesta nebolo ani reči. Na nepomerne mnohých zvonoch skoro bez prestania zvonili, alebo zvali veriacich na služby božie alebo vyzváňali mŕtvym, ktorých bolo veľmi mnoho, keďže z tisíc obyvateľov ročne umieralo šesťdesiat—sedemdesiat. Rozličné nákazlivé choroby nikdy neopúšťali mesto a nemierne požívanie liehovín tiež mnohých predčasne skosilo do hrobu. Nebolo možné prejsť dvoma—troma ulicami, aby sa človek nezišiel s pohrebným sprievodom.

Ľudia vo svojom súžení plnili kostoly a hostince.

Na jednom z rohov námestia stáli praniere, ku ktorým skoro stále boli železnými obručami za hrdlo pripútaní nešťastníci, ktorých tam postávajúci alebo prechádzajúci občania obhadzovali skálím, blatom a rozličnými hnijúcimi, nečistými predmetmi, rehocúc sa, keď sa im podarilo pošpiniť alebo pokaličiť prísne trestaných previnilcov. Každý týždeň dva razy palicovali tam verejne väzňov, často až na smrť. Na takéto exekúcie vždy sa schádzalo i lepšie obecenstvo, najmä panie nerady omeškávali pohľad na takéto ukrutnosti. Veľmi často i stínali, vešali alebo ešte ukrutnejším spôsobom sprevádzali ľudí zo sveta, na čo zbehla sa vždy celá Trnava.

Na rohoch križujúcich sa ulíc vysedávali strašne zohavení žobráci, ktorí svojím krikom a plačom napĺňali okolie. Popri nich prechádzali na vyparádených koňoch vycifrovaní páni a vojaci, alebo na ťažkých, štyrmi i šiestimi koňmi ťahaných vozoch kňazi alebo panie. Pomedzi nich sa plietlo meštianstvo a otrhané a špinavé služobníctvo a poddanstvo.

Konôpka nebol už dosť dávno v meste a preto ono účinkovalo na neho nepríjemne svojou biedou, trápením a s tým pomiešaným prepychom a obchodom. Ponáhľal sa, aby čím skorej prišiel k svojmu priateľovi, ktorý býval v jednej zo zastrčených uličiek v malom prízemnom domci s malým, múrmi susedných domov obrúbeným dvorčekom. Postavenie kalvínskeho kňaza v Trnave nebolo v ten čas na závidenie, lebo mal len malé a chudobné stádo a prenasledovalo ho nielen ostatné katolícke meštianstvo, ale i magistrát a hlavne ostrihomský arcibiskup, ktorý, keďže jeho sídlo bolo v tie časy v tureckých rukách, mal svoju rezidenciu v Trnave. Arcibiskupovi bol kalvínsky kňaz tŕňom v oku a bol by sa ho veľmi rád striasol, aby kalvínska škvrna nešpinila jeho bezprostredné okolie.

Konôpka vošiel do pitvora bytu Rátkaiho, ktorým práve prechádzal jeho priateľ do izby, nesúc misku pariaceho sa mäsa.

— Pozdrav ťa Hospodin! — zvolal Konôpka s úsmevom.

Rátkai ho nepoznal, lebo v pitvore bolo i dosť tma, i nevidel ho už viac rokov. Zamrmlal čosi a vošiel s miskou do izby, ale hneď sa vrátil.

— Pozdrav vás Hospodin, brat v Kristu! — zaspieval Rátkai cez nos.

— Ale, Jurko, či ma neznáš? Čože mi to vyspevuješ? — odvetil Konôpka a vošiel, vtiahnuc ho za sebou do izby.

Rátkai ho obzrel a poznal hneď. Hodil sa mu na prsia a oblapil ho šialene.

— Samko, priniesol ťa Boh! Vitaj, starý.^[2]

Potom odskočil do dverí a zakričal: — Rózka, Rózka! — a vrátil sa ku Konôpkovi.

Vtom vbehla do izby i jeho ženička, vyhriata kuchynským ohňom, mladá ružová blondína, ktorá zazrúc cudzieho muža, zahanbene zastala pred manželom. Rátkai ju chytil za rameno:

— Pozri, Rózka, to je ten môj najmilší priateľ, o ktorom som ti toľko rozprával a ktorý nás prišiel navštíviť. Privítaj ho srdečne.

Rózka s odvrátenou tvárou zašeptala: — Vitajte! — a podala mu ruku.

Konôpku zdržali na skromný obed, ku ktorému však ostýchavá Rózka doniesla krčah veľmi dobrého vína.

Priatelia si rozprávali svoje skúsenosti, a mali si čo rozprávať, lebo sa od rokov nevideli a boli dobrými priateľmi. Rátkai pozval Konôpku i Adama k sebe na byt. Mal ešte izbičku vo dvore; tam môžu bývať, dokiaľ sa im bude páčiť.

Neistota postavenia Rátkaiho dojímala Konôpku viac ako Rátkaiho samého. Bol človek, ktorý si nerobil zbytočné starosti a žil z dneška na zajtrajšok. Myslel si, že akosi len vždy bude, a teraz v spoločnosti dobrého priateľa a prítulnej ženy, pri pohári vína, zavesil všetku pošmúrnosť svojho postavenia na klinec a zaspieval si pekným hlasom i pesničky, ktoré neboli v nijakom ženevskom spevníku. Pred Konôpkom produkoval kalvínsku kázeň (hanbil sa totiž trochu za svoje preskočenie ku kalvinizmu) takým spôsobom, že sa i Konôpka, i Rózka mali od smiechu popučiť. Bolo očividné, že mu kalvínske kazateľstvo nebolo veľmi k srdcu prirastené.

Na druhý deň Konôpka doviedol Adama k Rátkaimu. Jedného z koní predali. Havrana si Konôpka zadržal, mysliac si, že ho môže potrebovať.

Adam sa učil celý deň a Rátkai mu pomáhal. Konôpka si našiel robotu v susednej ulici u stolára. Stolár bol ešte mladý, veľmi chudý suchotinár, kašlal skoro bez prestania a pľuval krv. Mal hodnú mladú ženu a tešil sa veľmi, že mu obchod dobre ide. Robil rakvy a pri každej objednávke si veselo šúchal ruky v nádeji, že v krátkom čase nazbiera si pekný majetok. Robil si plány do budúcnosti, akoby mal žiť sto rokov. Pľujúc krv, tešil objednávateľov rakví, že Pán Boh je dobrý, že vyslobodil ich milých z tohto biedneho údolia.

Konôpka pracoval s chuťou, lebo mu dobre padlo, že telesnou prácou rozptyľoval svoje duševné bolesti a túžby. Nepríjemne účinkovalo na neho, že mladá žena stolárova vyhľadávala bez príčiny jeho spoločnosť a pozerala na neho žiadostivo. I stolár mu bol protivný. Smrť klopala už na jeho dvere a on sa tešil tomu, čo jemu samému bolo najhroznejšie, keď pripadlo ako údel iným. Konôpka by bol i odišiel od neho, ale ho predsa ľutoval i jeho ženu. Ostatne, tí nešťastníci nemali duševnej sily, ani duševného vyzbrojenia, aby mohli odporovať svojim žiadostiam. On vedel a cítil, s akou nekonečnou námahou a s akým bôľom je to spojené.

Pracoval u stolára zo tri týždne, keď raz večer išiel domov popri jeho byte i zazrel, že sa z malého, hoci akousi hábou zakrytého obloka dielne svieti. Bolo to neobyčajné v tom čase, i vošiel do dvora, lebo dvere na dome boli zavreté, a pozrel, čo sa tam deje, tušiac akúsi nehodu. Malou, nezakrytou čiastkou obloka zazrel, že majster celkom nahý — telo len kosť a koža — ležal na zemi s porozkladanými údmi, ako keby bol na kríž pribitý. Malá olejová lampa, visiaca na hrubom drôte z povaly, mu žmurkala nad hlavou. V izbe boli ešte dve, tiež úplne nahé ženy, jedna veľmi stará, šedivá, s opálajúcou sa vráskovitou kožou, a majstrová. Stará žena kľačala pri kolenách stolárových a obkiadzala ho akýmsi dymiacim sa hrncom; majstrová dupkala po obraze Panny Márie, ležiacom na zemi, a udierala latou po Kristovi na veľkom krucifixe, ktorý držala hlavou obrátený k zemi. Konôpkovi od hrôzy vstali dupkom vlasy a na celé telo mu vystúpil studený pot, keď zazrel toto strašné rúhanie sa a očividomé zaklínanie temných mocností. Mimovoľne udrel päsťou po kríži obloka a prihol sa podeň, počúvajúc, čo sa ďalej stane. Začul zdesený výkrik a videl, že svetlo v dielni zhaslo. Zaklínači sa zľakli, že im špiky v kostiach stuhli a zuby hrkotali. Majster strhol lampu a majstrová, skričiac, odhodila kríž a kľakla na kolená. Bez dychu počúvali, čo sa bude robiť. Nevideli a nepočuli viac nič, i pokladali za isté, že sa ten, ktorého volali, prihlásil. A teraz vo svojom zúfalom strachu si pokľakli všetci, najprvšia striga, a modlili sa k Panne Márii a všetkým svätým s takou vrúcnosťou, ako nikdy v živote, aby ich zachránili od všetkého zlého.

Konôpka chvíľu postál a potom sa v najvyššom duševnom rozrušení pustil dvormi na ulicu. Ale nemohol ju nájsť, lebo stratiac chladnú krv, išiel naslepo vo tme, ktorú nijaká lampa nikde nerozrážala. Keď sa za krátky čas — jemu sa zdal dlhým — motal medzi plotmi, zrazu ho nadišla myšlienka, že ho to tá striga sprevádza, i zabúchalo mu srdce a zatriasli sa nohy pod ním. Oprel sa o plot a rozmýšľal trochu. Predstavil si, kde môže byť, i vyšiel napokon na známu uličku. Vydýchol si zhlboka a zaďakoval Pánu Bohu za ochranu.

Dosiaľ nebol veril v strigy. Teraz sa presvedčil na vlastné oči, že také hrozné tvory jestvujú. Pomyslel si, že také mizerné ľudské kreatúry pokladajú nekonečne veľkého Boha za svojho služobníka, ktorého, keď neplní ich vôľu, odstránia, obrátiac sa k jeho najkrajnejšiemu protivníkovi, aby on vykonal, čo si žiadajú. Teda pozemský hmyz chce rozkazovať Bohu i diablovi! Obetuje vo svojej bezmedznej náruživosti svoju nekonečnú budúcnosť najhroznejším utrpeniam pre štipku pozemského blaha. Konôpka bol naplnený hnusom a hrôzou proti strige. Bol úplne na čistom, že ju treba odpratať, lebo ona donesie do krajného nešťastia nielen týchto úbožiakov, ale aj iných. Hlboko zahrúžený do myšlienok vykračoval temnou ulicou, vše zastávajúc, keď v rozjímaní zabudol na chôdzu. Rozhodol sa, že strigu musí oznámiť úradu. Ale ako pri každej otázke, namanula sa mu i teraz myšlienka na pani Kláru, čo by ona urobila v podobnom prípade? Videl v tme jej jasný, usmievavý obraz, a rozdiel toho svetlého zjavu oproti krajnej duševnej i telesnej špine a biede, ktorú bol videl, bol taký veľký a povznášajúci, že mu od blahého dojatia slzy vstúpili do očí. Zašeptal si: „Svätica moja, čo by si mi kázala urobiť?“ I zdalo sa mu, že sa pani Klára ľútostivým pohľadom díva naň a hovorí mu takto: „Krajné utrpenie ženie ľudí do hriechu. Buď milosrdný! Kristus nikdy nikoho nedonášal do nešťastia. Vieš si ho predstaviť, že by on šiel saducejom oznámiť takú diablom posadnutú osobu? A vieš, že by si zároveň s tou strigou i nie v takej miere vinných, ako viac poblúdených a nešťastných ľudí doniesol do mučiarne a na hranicu? Vezmeš na svoju hlavu preklínanie a utrpenie ich a strigino, ktorá akiste len preto vykonáva strašné remeslo, lebo ju naháňa bieda a hlad? Všemohúci Boh ich vidí a naloží s nimi podľa svojej najvyššej vôle.“

Konôpka sa uspokojil a naplnený obrazom pani Kláry šiel domov s pozdvihnutým srdcom. O celej udalosti nespomenul nikomu ani slova. K stolárovi viac nešiel.