ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz popoludní Adam vyhľadal Konôpku v jeho izbe, a hoci tam boli sami, jednako, prikročiac k nemu na prstoch, zašeptal mu dôverne do ucha:

— Pán kňaz, veru sa tu mrzké veci dejú.

— Nuž čo takého, Adamko? — pýtal sa ho Konôpka, mimovoľne pritlmiac hlas.

Adam sa ešte raz poobzeral, či sú ozaj sami v izbe, a potom mu zašeptal:

— Žoša mi povedala, že včera sa osvietená grófka kúpala a ešte nebola oblečená, keď vošiel k nej náš pán.

— Ktorý pán?

— Nuž z Rovnian.

— Keď vošiel a videl, čo sa deje, tak i vyšiel.

— Keby bol vyšiel! Ale nevyšiel.

— Adam, nebudú to daromné reči? Dobre si rozmyslite, ty a Žoša, čo hovoríte. To je nie na uverenie, čo ty hovoríš.

— Nuž ja som tam nebol, ale Žoša mi povedala, že obidvaja zhrešili pred tvárou Hospodinovou.

Konôpka zamĺkol, hľadiac Adamovi ostro do očí. O chvíľu povedal:

— Ty, Adam, nech vás ruka božská chráni, aby ste o tejto veci niekomu slovo spomenuli. Pomysli si, že grófka má tu dosť svojich ľudí, a že keď sa nahnevá na vás, tak vás ľahko môže dať odpratať a pán Rovniansky vás iste nebude ratovať. Povedz i Žoši, nech si dá pozor na jazyk. No, a teraz choď.

Keď Konôpka počul tú novinu, jeho prvý dojem bol radostný. Zdalo sa mu, že sa previnením Rovnianskeho Klára aspoň čiastočne oslobodila. Ale keď si predstavil hriech grófkin a Rovnianskeho, boli mu takí odporní, ich počínanie bolo také čisto zverské, že sa až striasol od hnusu. Nikdy mu nebola priepasť, do ktorej by sa mal i sám vrútiť, taká jasná ako teraz. Rozmýšľal, chodiac—zastávajúc, čo teraz robiť. Bol načistom, že pani Kláre nepovie o nevere mužovej ani slova. Iste by ju to bolelo. Musí vzbudiť svedomie grófkino a Rovnianskeho. Ale ako? Grófka sa cítila v Rovňanoch ešte väčšou paňou než na zámku, tu bol každý menším pánom ako ona a klaňal sa jej otrocky. Rovniansky hľadel na ňu ako na panovnicu a ženy a chlapi kľačiac bozkávali jej ruky—nohy. Konôpka sám nevdojak s väčšou úctou zachádzal s ňou v tomto okolí ako na zámku, hoci ju nenávidel. Že by jej bez okolkov vyčítal jej konanie, o tom nemohlo byť ani reči. Nebolo vylúčené, že by ho dala svojimi ľuďmi jednoducho zlapať, lebo videl na jej správaní voči sebe, že by mala na to sto chutí. Rozhodol sa, že ju upozorní, že stav Ondrejov je už taký, že by mohol odcestovať, a keby to nepomohlo, skúsi nejako vzbudiť jej svedomie.

Vyšiel von a náhoda mu bola prajná. Grófka Brigita sedela v jazdeckých šatách na kamennej lavičke pred domom. Prišla práve z prechádzky na koni a pohodlne opretá, s nohami nakríž preloženými odpočívala, klopkajúc si jazdeckým bičíkom po sáre vysoko viditeľnej čižmy. Konôpka sa jej uklonil.

— Osvietená grófka, radujem sa, že vám môžem oznámiť, že sa stav Ondreja natoľko zlepšil, že bude môcť cestovať. Všetky rany sa mu už pohojili, len na nohách nie.

— Zdá sa, že mu je lepšie, — odvetila nemilo grófka.

— Je mu zaiste už lepšie. Lenže nohy mu ja už nemôžem vyliečiť; na to by bol potrebný väčší majster. Azda niektorý lekár v Trnave alebo v Prešporku by to skorej uhádol.

— No, myslím, že vaša múdrosť ešte na dva—tri týždne postačí.

— Pochybujem, osvietená grófka.

Grófka zamračila tvár a dívala sa bez slova do dvora. Konôpka stál pred ňou.

— Môžete už odísť! — zvolala naň zrazu hnevlivo.

— Dovolíte, osvietená grófka, aby som sa vás ešte niečo spýtal, a to niečo teologického. Osvietenosť vaša mi už podala aj iný raz vysvetlenie katolíckych dogiem, možno to urobí i teraz.

— No, hovorte, — povedala grófka trochu priateľskejšie, lebo jej lichotilo, že ju Konôpka pokladá v katolíckej teológii za kapacitu.

— Akým spôsobom sa odpúšťajú vašou cirkvou hriechy? Aké podmienky sú na to potrebné, aby sa zhrešivší človek zbavil večnej pokuty za svoje previnenie?

Grófka sa podívala ostro na Konôpku a povedala opovržlivo:

— To by ste predsa mali vedieť. Spoveďou a odpustmi.

— Však sa odpustmi odpustia i hriechy, ktoré človek len v budúcnosti spácha?

— Sú i také odpusty, ktoré platia pre celý život, napríklad jubilejný pápežský.

— Tak keď má niekto taký odpust, nemôže vôbec prísť do pekla. To je salvus conductus do neba.

— Isteže.

— A nie je potrebné ani to, aby hriešnik oľutoval svoj hriech a aby si umienil, že nebude viac hrešiť?

Grófka sa začala rozohrievať touto otázkou. Sadla si riadne a upravila si sukne.

— Sú predsa i také skutky, ktoré svätá cirkev pokladá za hriech, ale ktoré človek nemôže oľutovať, lebo — lebo, slovom, lebo sú omnoho príjemnejšie, ako by ich bolo možno oľutovať, a okrášľujú ľudský život.

— Aha, rozumiem. Tak je človek odpustom chránený pred následkami svojho hriechu na druhom svete. A čo myslíte, osvietená grófka, že bez ľútosti odpustí Boh previnenie?

— Musí!

— Akože? Musí?

— Musí, keď kňaz dá rozhrešenie alebo keď hriešnik vyplní podmienky odpustu.

— A kňaz môže dať rozhrešenie bez oľutovania hriechu?

— A či kňaz vie, či ľutujem, či nie, keď mu poviem, že ľutujem? A keď dal rozhrešenie, nuž som čistá.

— Ale rozhrešenie je len v tom prípade platné, keď skutočne oľutujete a keď si umienite, že nebudete viac hrešiť.

— V takom prípade by len Boh odpustil hriechy, lebo len on vie, či ozaj ľutujem, či nie, a kňaz by nemal pri spovedi nijakej moci. A predsa kňaz má právo a moc odpúšťať hriechy, alebo nie. To by celá svätá cirkev nestála za nič, keby som sa pre každú hlúposť musela celý život kajať. Hahaha! O tom ani reči.

— A kto vám toto všetko tak krásne vyložil?

— Ale, môj spovedník, páter Kvirín v Prešporku. A on to predsa vie. Za hriechy musíme konať pokánie, musíme sa modliť, prosiť, na svätú cirkev obete donášať. Ale kde mám vziať ľútosť za hriech, keď jej skutočne necítim a keď hriech bol taký milý, že ho ani pri najlepšej vôli nemôžem oľutovať? Takým spôsobom by som musela byť zatratená. Aká by to bola cirkev, čo by to žiadala? To ste len vy protestanti takí prepiati. Preto je vaša cirkev nič nie hodná pre pánov, ale len pre sedliakov.

Grófka vstala a odišla so smiechom.

Konôpka sa díval za paňou, kolísajúcou sa pri chôdzi v bedrách, a myslel si, aký bude pri poslednom súde kňaz, ktorý takto spravoval naň zverené svedomie. Ale mnohý pán pokazil kňaza a mnohý kňaz vracal kúpené pánovi.

Konôpka videl, že s grófkou nevykoná nič, že musí hľadieť vplývať na Rovnianskeho. U toho sa úfal skorej vykonať niečo, lebo bol jednoduchý človek. Vedel, že musí s ním hovoriť v taký čas, keď bude mať možnosť hneď pod účinkom jeho reči hovoriť s grófkou, lebo ináč za niekoľko hodín sa strasie dojmu ako pes vody. Keby bol doma, bolo by najvýhodnejšie mu predložiť hneď zrkadlo jeho a grófkinho správania sa.

Vošiel na chodbu i zastihol Rovnianskeho, vychádzajúceho zo svojej izby. Bol s grófkou na prechádzke koňmo, a teraz, keď sa preobliekol do domácich šiat, išiel ju zasa vyhľadať.

Konôpka ho vrátil do jeho izby a zhováral sa s ním najprv o pani Kláre. Šimon ju chválil a prejavoval i precítenú lásku k nej. Keď si spomenul, koľko láskavosti mu ona prejavovala, aká bola voči nemu trpezlivá, nikdy nepočul od nej prchkého slova, tak mu slzy vystúpili do očú od dojatia. Konôpka hovoril o pani Kláre ako o osobe, ktorej podobne krásnej a dobrej vôbec v celom svojom živote nevidel. Prejdúc potom na grófku Brigitu, porozprával mu, ako nehodne a nevďačne zachádza s pani Klárou, ako použije každej príležitosti, aby ju urazila a ponížila. Rovniansky toto všetko nebol videl. On hľadel na grófku ako na poloboha a cítil sa v siedmom nebi, že ho svojou láskou vyznačuje. Bol taký obmedzený, že si myslel, že i pani Klára musí byť hrdá na toto vyznačenie.

Rovniansky sedel pri stole, opierajúc sa oň lakťami. Pri konci rozpravy nepovedal ani slova, len vše hlboko zahundral. Konôpka stál pred ním a zakončil rozhovor:

— Vy, pán Šimon, robíte grófke také služby, aké ani najostatnejší poddaný nie je povinný robiť svojmu panstvu, lebo sa vrhá nimi do smrteľného hriechu. Urážate do krvi svoju znamenitú ženu a prinášate svoju dušu na druhom svete do večného zatratenia. Vaša povinnosť je týchto ľudí odstrániť z vášho domu, lebo Praskovský už môže cestovať, a keď ostane tu, hriechu nevyhnete.

Rovniansky vstal a díval sa na Konôpku s tvárou tmavou ako noc.

— Čo mám robiť? — zvolal od náruživosti priduseným hlasom.

— Vyhľadajte grófku a povedzte jej pekne a ticho, že stav jej muža je už taký, že môže odcestovať. Ostatok grófka už porozumie, keď jej to poviete vy.

— Dobre, idem a poviem jej to pekne a ticho. I vykračoval svojimi obrovskými nohami, ako keby klátmi búchal. Pozrel do izby grófkinej, či jej tam niet. Tam jej nebolo, i vošiel k Ondrejovi, kde sedela na pohovke, majúc na lone malý strieborný košík s lahôdkami, ktoré vyjedávala, zhovárajúc sa so svojím mužom.

Rovniansky vošiel do izby a prikročil k stolu, stojacemu naprostriedku, zafučal a buchol svojou veľkou päsťou po ňom, že sprašťal a všetky nádoby podskočili na ňom.

— Von, — zareval, — von sa practe z môjho domu!

Obidvaja Praskovskovci sa strhli a bez slova hľadeli s uduseným podivením na rozzúreného Rovnianskeho.

— Hovorím vám, aby ste sa na hodinu z môjho domu vypratali. Nestrpím v ňom takej nevďačnej hávede. Von! — ukazoval rukou na dvere.

Ondrej roztvoril ústa a pohybujúc nimi, díval sa na Brigitu. Brigita vyskočila a stála vypätá; oči sa jej iskrili.

— Či ten človek zblaznel? — zvolala. — Veď som sa ešte pred hodinou s ním celkom priateľsky zhovárala. Čože sa stalo?

— To sa stalo, že vás viac vo svojom dome netrpím! Zoberte sa a choďte, odkiaľ ste prišli! — kričal Rovniansky z celej sily. — Ak nepôjdete sami od seba, tak vás dám vyhádzať.

Obrátil sa a vyšiel, trepnúc dverami, že sa celý dom striasol.

Brigitu šlo zadusiť od hnevného rozčúlenia, trhala šaty na sebe od zlosti, kričala a dupkala.

— Mňa, grófku Kahlenbergovú, dcéru ríšskeho grófa, vyhodí z domu sprostý chlap, ktorého som, — po hlave sa bila päsťami, keď si na to pomyslela, — svojou láskou oblažila!

Nadala svojmu mužovi, že je on všetkému na príčine; veď keby nie on, nikdy by nebola do toho prekliateho domu vkročila. Ondrej čušal, učupený vo svojej posteli, s prikrývkou, pritiahnutou pod nos, a díval sa bojazlivo na rozzúrenú ženu. Keď na chvíľu utíchla a stála ani zmeravená socha so škrípajúcimi zubami, ozval sa:

— Pozriže, Gituška, vypadol ti z vlasov hrebeň, postúpaš si po ňom.

— Ó, ty bedár, mala by som ťa zaškrtiť! — i pristúpila k jeho posteli a krivila prsty nad ním, ako keby ho ozaj chcela zmárniť.

Potom vypukla v hlasitý plač a hodiac sa na pohovku, nariekala náruživo.

Pani Klára na krik a buchot vybehla na chodbu a dochytila na nej svojho muža, ktorý vyšiel z izby Ondrejovej. Videla na ňom, že je on príčinou celého prevratu, i spýtala sa ho zostrašene:

— Čo je, Šimon?

— Vyhodil som Praskovskovcov, nebudú ťa viac urážať! — i kráčal do dvora, dávajúc beh svojim citom.

Pani Klára v najväčšom rozčúlení, so zalomenými rukami počúvala za dverami výbuch hnevu grófkinho. Usilovala sa zozbierať, aby mohla vojsť k nej a odvolať mužovo vyzvanie na opustenie domu. Vyhodenie pokladala za krajné pohanenie svojho domu. Veď tomu, že by zeman zemana vyhodil z domu v triezvom stave, temer bez príčiny, chorého, nebolo pamätníka. Dom Rovnianskovcov príde na dlhé časy o celú úctu; budú sa ho strániť. Pani Klára mala citlivé srdce, odpustila Brigite všetky jej previnenia, keď ju počula tak nariekať. V tú chvíľu sa jej zdala každá vec nepatrnou v porovnaní s jej túžbou upraviť zasa pomer s Praskovskovcami.

I Konôpka vyšiel na krik zo svojej izby a zazrúc pani Kláru pri Ondrejových dverách, pristúpil k nej a povedal jej:

— Klára, ja som vášho muža upozornil na správanie sa grófkino voči vám; riekol som mu, že Ondrej už môže odcestovať, aby upozornil na to slušným spôsobom grófku. Teraz vidím, že som urobil veľkú chybu, neznajúc jeho náruživú povahu.

Pani Klára sa obrátila k nemu; oči sa jej iskrili od hnevu.

— Kto vám dal právo, aby ste našich hostí vyháňali z nášho domu?

Konôpka odstúpil od nej na krok a díval sa na ňu chvíľku so smutným prekvapením.

— Pravdu máte, pani Klára. Ale azda sa dá vec ešte napraviť. Veď grófka vďačne zostane tu, keď ju vy poprosíte. Ja však odchádzam. Ostaňte zbohom! Ďakujem vám za vašu dobrotu. Do smrti vás nezabudnem. Zbohom!

Pani Klára cítila sťa neobyčajné napätie kožky, ako jej chladne celá tvár, vedela, že zbledla. Mimovoľne, bez rozmyslu vyriekla „zbohom!“ a obrátiac sa, vošla do izby Praskovských.

Konôpka postál chvíľu pred zavretými dvermi a potom išiel do svojej izby. Cítil takú žravú bolesť v prsiach, že myslel, že hneď umrie.

Tak sa teda rozišiel so svojou jedinou, so svojou doživotnou láskou! Brániť sa pred ňou neverou Rovnianskeho mu neprišlo ani na um. Bol si úplne istý, že Klára už bolestne oľutovala svoje príkre správanie sa k nemu a že ju musí ešte vyhľadať, aby si mohli dať také „zbohom“, ktoré by netvorilo naveky bolestnú tôňu v ich žití. Veď si bol v duchu tak dojemne vymaľoval svoju odobierku! Bol si umienil, že ju bozká jediný, prvý a ostatný raz. Jediný bozk na celý život, naplnený láskou! Veď už od samej predstavy jej bozku zmieral bolestným blahom!

Pani Kláre, sotva vošla do Ondrejovej izby, bol jasný celý dosah jej správania sa ku Konôpkovi. Rozišli sa takto navždy, a ona bola tomu na vine! I ona si ich rozluku bola predstavovala, túžila za ňou bolestne, lebo bola odhodlaná vyhľadať ho a konečne dať výraz svojej utláčanej, uhnetenej láske. Nedbá, nech celý ostatok života strávi v kajaní, ale ona ho musí privinúť na svoje srdce a vypovedať mu všetku svoju neskrotiteľnú túžbu za ním.

A teraz ho sama odohnala od seba! A ako!

Vošla do izby a zastávajúc kráčala pred grófku Brigitu. Bola úžasne bledá, pohybovala perami, nevediac vydať hlasu; pohladila si čelo rukou a vyriekla konečne zajakavo:

— Nechoďte preč. Môj muž nevie, čo robí. Naviedli ho. On nevedel, čo robí.

— Kto ho naviedol? — skríkla grófka a vyskočila z pohovky; zastala so zaťatými päsťami pred pani Klárou. — Konôpka?

Pani Klára cítila, že jej v hlave hučí ani veľká voda, pred očami sa jej urobila tma, chvíľu videla len vytreštené, zelené oči grófkine, i opakovala bez vedomia za grófkou „Konôpka?“ a klesla v bezvedomí na podlahu, temne udrúc o ňu hlavou.

Ondrej skríkol, vyskočil z postele a na kolenách račkujúc — na nohách stáť nemohol — prikrivkal sa k pani Kláre a zdvihol jej hlavu, kričiac:

— Klára, Klárika! Ľudia, Brigita, ratujte ju, umrie, preboha!

Grófka sa o pani Kláru nestarala, pozrela na ňu zlostným pohľadom a išla do svojej izby, kde našla upratúvajúcu Žošu. Zavolala na ňu:

— Žoša, choď naskutku a vyhľadaj Mánika. Povedz mu, že mu rozkazujem, aby si vzal ľudí, aby chytil Konôpku a strážil ho tak, že by nemohol utiecť. Utekaj už!

Žoša pozrela zostrašene na grófku.

— Hľadaj ho. A potom mi príď povedať, že si našla.

Grófka vyšla a ponáhľala sa zas do Ondrejovej izby. Sotva zavrela dvere, spoza záclony postele vyskočil Adam. Bol pri Žoši, a keď počul grófkine kroky na chodbe, skočil za záclonu, v nádeji, že sa mu odtiaľ podarí prešmyknúť sa do susednej Žošinej komôrky. Adam zachytil Žošu za rameno a zašeptal jej:

— Ty, Žoša, Mánik je na Dúbrave. Hľadaj ho najprv všade, len nie tam, aby sme mali čas ujsť s Konôpkom. Čím neskoršie ho nájdeš, tým lepšie. A príď na chvíľku ku konským stajniam, ale hneď.

Žoša utekala a Adam vyšiel za ňou, keď mu šepla, že je chodba prázdna, a utekal na prstoch ku Konôpkovi. Skočil do izby, kde sedel Konôpka v trápnom rozvažovaní, a zašeptal mu:

— Pán kňaz, utekajme, ale už, lebo grófka nás kázala chytiť. Žoša hľadá Mánika, aby vás zavrel. Ja tu bez vás neostanem. Idem do stajne a osedlám Pajkoša a Havrana, sú najlepšie kone, a vy zoberte, čo nám treba.

Konôpka hneď pochopil položenie.

— Bež! Ja vezmem zbrane a prídem za tebou. Peniaze máš so sebou?

— Vždy ich nosím pri sebe.

— Utekaj!

Adam už bol von. Obzrel sa po dvore, tam dvaja chlapi Brigitini rúbali drevo a jedna z dievok išla so šechtárom do kravskej stajne. Adam išiel pomaly popri nich, zašiel za roh humna a nevidiac nikoho, utekal do stajne, pokládol sedlá a ohlávky na kone a poriadne všetko popripínal. Potom načúval, či neprichodí Žoša alebo Konôpka. Žoša vyzerala spoza rohu humna a pribehla k Adamovi. Hodila sa mu na prsia.

— Adamko, a necháš ma? Nikdy ťa viac neuvidím!

Adam bol rozčúlený, lebo vedel, že keď Konôpku zlapajú, ani on neobíde nasucho. A niekoľko hodín, strávených v temnici, ho urobili veľmi starostlivým o svoju kožu. Žošu trochu ľutoval, ale mu bola i nepríležitá, lebo čo si mal s ňou počať? Zobrať sa s ňou nemohol, najmä teraz nie, keď mal toľké dukáty a keď jeho výhľady dostať sa k Betke stávali sa pravdepodobnými. Chytil Žošu okolo drieku a po krátkom váhaní jej vstrčil dukát do dlane.

— Tu máš, Žoša, na pamiatku. Ja ťa nikdy nezabudnem a zostanem ti verný do smrtnej smrti. Len neplač. No, a teraz choď pomaly Mánika hľadať, aby si s paňou nemala oštary.

Videl prichodiť Konôpku, i potľapkal ju po chrbte a odtisol od seba. Skočil do stajne a vyviedol kone, keď už i Konôpka pribehol s plášťami na ramene, v ktorých boli zavinuté zbrane. Vyskočili na kone a vyšli ľahkým trapom dvorom na ulicu, ako keby šli na prechádzku.

Žoša plačúc sa dívala za nimi a utierala si zásterkou oči. Cítila srdce ťažké ako kameň a myslela, že sa už nikdy neuspokojí, keď zacítila dukát v dlani, z ktorého začali vybleskúvať tenké lúče možných radostí životných i bez Adama. I pozrela naň jedným okom, pootvoriac dlaň ostýchavo, lebo sa jej zdalo, že sa nesvedčí tešiť sa dukátu so žiaľom za milencom v srdci.

Konôpka znal dopodrobna celý kraj okolo Rovnian, i uháňali bez váhania, príduc na rovné polia, smerom na Trnavu. Mali najlepšie kone, dohoniť ich nikto nemohol, keď čo len polhodinkou predbehnú prípadných prenasledovateľov. Uháňali sprvu plným cvalom; potom, keď prišli na kopec, z ktorého bolo vidieť celé Rovňany i s okolím, stíšili. Nevideli nijakých jazdcov nikde, i uspokojili sa, že ich už akiste nelapia. Chúďa Žoša iste svedomite vyplnila Adamovo naloženie.

Teraz, keď sa cítili ako—tak istí, obidvom huplo do hlavy, čo zanechali za sebou. Adam si pomyslel, aká bola Žoša k nemu dobrá, ako ho rada mala, čo sa jej nabozkával, naoblápal, i nemohol sa zdržať, aby si nenadal.

„Ja som už len mrzký človek. Len aby ma Pán Boh za to neskáral!“ vzdychol si. „Nuž ale veď som sa nevláčil za ňou,“ chcel sa vyhovárať, lenže mu svedomie zavolalo, že je on aspoň tak vinný ako ona, lebo sa veru veľmi prosiť nedal, keď ho Žoša bozkala raz, on jej to mnohonásobne odplatil. „Napokon, veď sa jej nič nestalo,“ pomyslel si, „a pre niekoľko bozkov parom neuchytí dievča.“

Konôpka, zastanúc na vŕšku, sklonil hlavu a zamyslel sa. Tak sa mu zdalo, že teraz vykonal najšpatnejší skutok vo svojom živote. Najskvelejšiu ženu, ktorú videl v živote, opustil podlo, iba na výkrik svojho naľakaného sluhu. Zanechal ju v pazúroch šialenej, ju nenávidiacej ženy a jej polosprostého manžela. A zanechal ju s hnevom v srdci. Nepreložil krížom slamy, aby jej pomohol. Veď je očividná vec, že ju pre svoje daromné škrupule nemal obetovať mužovi, ktorý by sa ľahko bol potešil nad jej stratou, kým ona a on, Konôpka, zaplatia to celoživotným nešťastím!

Pobral sa a pustil sa nazad k Rovňanom, ako keby ho hnala mocná prírodná sila, ktorej nemožno odporovať. Adam sa chvíľu díval na neho s nedorozumením, potom s výkrikom: — Pán kňaz, kdeže idete, či ste zumili? —— pustil sa cvalom za ním. Zachytil mu za uzdu koňa a zastavil ho.

— Nabok, chlapče! — skríkol na neho Konôpka, zmŕštiac hrozne tvár.

— No, ja vás raz nepustím nazad, ani čo ma tu zabijete, nie ja. Čože, tá žena vám odobrala rozum?

— Ty sa do toho nerozumieš, nabok! Lebo… — i položil ruku na rukoväť meča.

— Keď chcete, zmárnite ma, ale vás nepustím, dokiaľ žijem. Veď by ste tej panej nič nepomohli, len ešte väčší žiaľ jej urobíte, keď vás chytia. Majteže rozum!

Konôpka sa umiernil, tvár mu stratila hrozivý výraz, i zamyslel sa znova.

— Počkajte týždeň—dva. Za ten čas sa tí zlí ľudia odpracú z kaštieľa. A veď azda tú paniu nezožerú za živa. Potom uvidíte, čo robiť. A do Trnavy je nie kraj sveta odtiaľto!

Konôpka si vzdychol zhlboka a nahliadnuc pravdu slov Adamových, obrátil koňa.

Bez zvláštnej príhody prišli podvečer nasledujúceho dňa do Trnavy. V bráne mesta, obohnatého múrmi, vydali sa za vojakov z Pálffyho dragúňov, i prepustili ich bez prekážky.