ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Trnave sa mnoho vyzváňalo, ale v jedno popoludnie zvonili naraz na všetkých zvonoch, že človek nezačul svojho vlastného slova. Celé ovzdušie bolo rozvírené. Adam vybehol na ulicu, čo sa robí, a s ním, pravda, i všetko ostatné robotníctvo, i zazreli neobyčajný pochod, idúci námestím. Napredku šla čata vycifrovaných a hojne ozbrojených jazdcov, za nimi na mulici kňaz v albe, s krížom na dlhom drúku v rukách, za ním šla na muliciach tlupa mníchov a kňazov a za nimi vozy s ťažko okutými kolesami a s pokrovmi, podobnými baldachýnom, ťahané šiestimi koňmi. Celý pochod bol zahalený prachom. Na jednom z vozov, nádhernejšom ako ostatné, sedel v úzadí medzi tmavočervenými vankúšmi mužský, opierajúci zomdlene svoju hlavu o jednu z hlavníc. Jeho tvár bola strašne bledá a oči ustato prižmúrené, ale okolo úst mu sedel tvrdý, opovržlivý úsmev. Mal už prešedivenú bradu, na hlave prachom zapadnutý kňazský klobúk a na prsiach veľký zlatý kríž. Hojne sa zbehnuvšie občianstvo kľaklo pozdĺž cesty a bledý, opovržlivo sa usmievajúci mužský ho temer bezvedome žehnal. Adam sa díval naň vytreštenými očami a zľakol sa tej neživej tváre s desným úsmevom.

— Kto je to? — pýtal sa popri ňom stojaceho staršieho muža.

— Náš arcibiskup Peter Pázmán.

I on, i mešťan sa hodili na kolená a skrúšene sa bijúc v prsia, prijali požehnanie. Keď vozy prehrkotali, vstali a obzerali si zbrojnošov, sediacich na zaprášených koňoch, ktorí zakľučovali pochod. Adam stál a pozeral za tratiacimi sa jazdcami, pomútený vo svojom cítení a myslení. „Tak to bol arcibiskup, ten strašný človek,“ myslel si. Necítil uspokojenie a povznesenie duše, ktoré očakával od požehnania arcipastierskeho, lebo sa mu pred očami mihala bledá, opovržlivá tvár. Krútiac hlavou, vošiel do domu.

— Či nám ten človek ozaj dobre chce, keď sa tak mrzko díval na nás?

A arcibiskup bol z cesty z Prešporka do Trnavy, na ťažkých vozoch a v úpale slnečnom, celkom chorý. Už tretí deň sa vliekli na biednej ceste niekoľko míľ. Keď prišiel do Trnavy, Pázmána bolela hlava a žalúdok sa mu obracal; jeho jediná túžba bola lahnúť si v chladnej izbe do postele.

Pázmán poznal ľudí zo spovedelnice, v ktorej každý, i najlepší človek, len svoje hriechy vyjavoval, i naučil sa oceňovať ľudstvo hlavne zo zlej stránky; charaktery čítal na základe egoistických pohnútok, i skostnatel mu na tvári opovržlivý, trpký úsmev, ktorý tak podivne, odpudlivo účinkoval na každého, kto ho videl prvý raz. Bol to človek veľkého umu a vysokých cieľov a ideálov. Bol presvedčený, že pre ľudí takých, akí sú, je katolicizmus najprimeranejšia viera, lebo ona ich najúčinlivejšími prostriedkami núti, aby sa pridržiavali pravej cesty; okrem toho ona podáva človeku všetko, čo jeho duševný život potrebuje, uspokojuje jeho nepovedomý hlad za umeleckými pôžitkami svojimi kostolmi a obrazmi, sochami, svojimi obradmi a spevmi a dáva pokrm jeho fantázii svojou na udalosti bohatou vieronáukou a nekonečnou pestrosťou svojich legiend a životov svätých. Rím, poťažne katolicizmus, by mal opanovať svet, tak by bolo človečenstvo šťastlivejšie, ako je dnes. Schvaľoval nepoddajnosť Ríma ohľadom nepremeniteľnosti svojich náuk. Vynášať nové alebo meniť staré smie len pápež so svojím koncilom. Poukazoval na to, ako sa odpadlíci medzi sebou rujú, ešte i medzi luteránmi samými sa vyskytujú rozliční odštiepenci, prenasledujúci sa krvavo navzájom. A čo vo viere rozhoduje rozumkovanie, ktoré zavádza sektárov na scestie? Viera je mysticizmus, prekračujúci hranice rozumu. Viera je rozumom nepochopiteľná, credo, quia absurdum. Rozumu odporuje i Trojica i božstvo Kristovo. A keď protestanti začali rozumkovať, stratili vieru, a nelogické je, keď veria v božstvo Kristovo a vôbec v Písmo sväté, lebo ono práve tak neobstojí pred kritikou umu, ako neobstoja svätí otcovia a iné základné spisy cirkvi katolíckej.

Pázmán sám nebol taký účastník milosti božej, ako by si bol želal, jeho viera nebola taká bezpodmienečne silná, ako on žiadal od iných. Jeho mnohé štúdiá mu odobrali tie pevné základy viery, aké by si bol žiadal mať. Bol to tiež jeden z tragických rozkolov jeho duše. Ale preto bojoval s celou svojou silou za rozšírenie katolicizmu, lenže prostriedkami, aké by naivne, ale neochvejne veriaci svätý Franciscus z Assisi nikdy nebol upotrebil.

Pázmán bol presvedčeným Uhrom, a predsa neoblomným prívržencom cisárovým, ktorého prevažná väčšina Uhrov pokladala za prameň všetkých bied. Ale cisár bol pevný katolík a pevná obrana katolíckej viery. Jedine cisár mohol vyhnať Turkov z Uhorska, lebo Uhri sami ho nikdy nevyženú, už ani preto nie, lebo sa každú chvíľu s ním spolčujú. A najväčší nepriateľ kresťanstva je Turek.

Pázmán nebol slepý oproti nedostatkom katolíckej cirkvi. On videl, že jej najbolestnejšia rana je, že sú mnohí jej kňazi naskrze nie hodní toho postavenia, ktoré zaujímajú, a preto, chcejúc odpomôcť i tejto chybe, postavil svoje kolégiá. Teraz prišiel do Trnavy, nielen aby navštívil svoju tunajšiu školu a vybavil rozličné bežné veci, ale i preto, lebo sa mal zísť s niekoľkými veľmožmi, ktorých chcel získať svojej cirkvi. Jeden z týchto veľmožov bol Praskovský.

Niekoľko dní za Pázmánom prišiel i Praskovský so svojím sprievodom do Trnavy a vtiahol do svojho paláca. Jeho príchod vzbudil tiež istý rozruch, lebo mal v meste mnoho ctiteľov a odporcov. Ako všade, i tu žili biedne duše z odpadkov silnejšej vôle a bohatšieho ducha, vedené nie svojím tupým umom, ale len sebeckými pudmi. Veď ako málo je tých ľudí, ktorí vôbec myslia samostatne!

Konôpka, zvediac, že prišiel Praskovský, neukazoval sa vo dne na ceste, lebo vedel, že Praskovskovcom nehodno čo veriť. Adam to vedel a preto, keď sa zišiel s Miškom Trojakom, prišlým tiež so sprievodom zo zámku, a keď ho v „Zelenej lipe“ počastoval, nespomenul mu, že je Konôpka v Trnave.

Praskovský chcel svoj úmysel presídliť sa do Viedne vykonať, i keď Ondrej ostal pri živote, a na to potreboval peniaze. Ku katolicizmu chcel prestúpiť i preto, lebo videl, že protestantizmus zle stojí. Nádej, že by mu Bethlen pomohol na nohy, zhasla. On by bol prestúpil i bez Pázmána, ale keď vedel, že mu za prestúpenie zaplatia a že aj iné výhody môže vydobyť, nuž by sa bol pokladal za blázna nepoužiť vhodnú príležitosť na obohatenie a povýšenie svojej rodiny.

Praskovského, ktorý na pozvanie arcibiskupa prišiel so sprievodom pred rezidenciu, prijal v bráne sekretár Pázmána ešte s dvoma vyššie postavenými kňazmi a viedol ho k svojmu pánovi. Praskovský i pri svojej namyslenosti nie bez neistoty vstúpil do izby Pázmánovej. Bol veľmi bohato oblečený, mal na sebe, hoci bola horúčava, krásnu tmavolilavú mentieku a plno šperkov. Bol veľmi impozantný so svojou dlhou bradou, s vyfarbenými perami a obočiami. Ale izba, do ktorej vstúpil, bola taká jednoduchá, že ho to urazilo. Očakával okázalejšie prijatie, primerané svojmu stavu. V izbe bolo len niekoľko ťažkých, čiernym remeňom obtiahnutých stolíc, skriňa s veľkými foliantmi, medzi ktorými nechýbal svätý Tomáš Akvinský, stôl prikrytý tmavočerveným zamatovým prestieradlom, písací stôl a na jednej prázdnej užšej stene veľký, od dlážky až po povalu siahajúci krucifix s krásne vypracovaným Kristom, pred ktorým bolo postavené kľakadlo s otvorenou veľkou knihou na ňom. Prázdna stena s krucifixom dodávala izbe ráz kaplnky.

Pázmán v jednoduchej čiernej reverende s farbistými krajmi stál pri písacom stole, prezerajúc písma, keď vošiel Praskovský, pred ktorým sekretár otvoril slávnostne dvere. Pázmán sa podíval na Praskovského a jeho úsmev sa priostril a stiahnuté oči blysli, keď ho videl takého vyparádaného. Praskovský to zbadal a vidiac i schválnu skromnosť arcibiskupovho okolia, hanbil sa za svoju parádu a bol by dal v tú chvíľu vďačne dedinu za to, keby bol Pázmána v skromnosti šatstva predstihol. Ale chytro sa spamätal a hľadel sa postaviť na stanovisko veľkopána pri skromnom mníchovi, hoci bol ten mních i prímasom uhorským.

Pázmán bol dnes dobrej vôle, a to preto, lebo prišiel mu z Ríma priateľ Ottaviano Banti ako posol pápeža Gregora XV. s breve, v ktorom mu ďakuje za jeho účinkovanie v prospech katolicizmu a stavia mu do výhľadu kardinálsku hodnosť. Banti bol duchaplný človek, znamenitý spoločník a dopodrobný znateľ všetkých zákulisných vecí vo Vatikáne. Pázmán sa tešil na jeho spoločnosť a na výbornú večeru, ktorá ich dnes očakávala. Keď bol dobrej vôle, bol jeho satirizujúci sklon živší ako iný raz, a keď mu i nedal slovami výrazu, ostrejšie ho cítil i bavil sa ním.

Praskovského prijal s trochu posmešne prehnanou poklonou a usadil ho na jednu zo stolíc, sám zostanúc predbežne stáť. Poznal Praskovského úplne a preto si myslel, že bude mať s ním ľahkú hru. Pre formu začal s ním hovoriť o viere.

— Domine illustrissime, teší ma, že s rokmi vaša múdrosť tiež rastie a že nahliadate, že bohatosť katolíckej viery je predsa len výhodnejšia ako chudoba luteranizmu. Veď čo verím, nemôže mi škodiť.

Praskovský urobil mimovoľne podivnú tvár, keď mu začal Pázmán hovoriť o viere. Díval sa naň, akoby učiteľ hľadel na žiaka, ktorý mu chce vykladať to, čo sa od neho bol naučil. On si totiž namýšľal, že pozná do krajnosti všetky rozdiely a obrany katolicizmu a luteranizmu. S povýšeným úsmevom riekol:

— Ale pravdu máte, excelencia, svätú pravdu. Poznám to všetko dopodrobna. Nuž ale nielen od samej vieronáuky závisí, akého je človek vyznania, však, vaša excelencia…

Pázmán sa podíval naň ostro. On vedel najlepšie, že pánom vieronáuka bola skutočne vedľajšou vecou. Ale ho nechcel nasledovať v cynizme, i povedal:

— Znáte môj Hodoegus?

Praskovský oprel ruky o kolená a díval sa s uštipačným úsmevom Pázmánovi do očí:

— Hodoegus? To neznám, ale som čítal Bellarminovo dielo.

Praskovský vedel, že Pázmán svojho Hodoegusa (vodcu) spracoval podľa menovaného diela, i myslel si, že ho svojou poznámkou donesie do zmätku.

Arcibiskup sa usmial, cítiac jeho úmysel.

— Nuž veď to na jedno vychádza, — povedal s pochvalným prízvukom. — Lebo to dielo som vzal za základ svojho Hodoegusa.

Priznaním týmto naraz odobral hrot Praskovského poznámke a zahanbil ho.

— Nuž ale vy ste už boli katolíkom i evanjelikom, a tak iste na základe hlbšieho poznania vraciate sa zasa do pravej cirkvi, — riekol posmešne.

Praskovský vedel, že si s Pázmánom nemôže zahrávať, i povedal trochu namrzene:

— Excelencia, ja úfam, že som s vierou načistom, a že bude lepšie, keď sa pozhovárame o veciach, tvoriacich i pre vieru pevné základy. Lebo sine Cerere et Baccho friget nielen Venus, ale i sancta Ecclesia.

Pázmán odložil písmo, ktoré bol dosiaľ držal, na stôl a sadol si tiež k stolu, prehnúc sa pohodlne na operadlo stolca.

— Máte pravdu, domine ilustrissime. Aké sú vaše požiadavky?

Praskovský chvíľu mlčal, hladiac si bradu.

— Myslím, že uznáte miernosť mojich požiadaviek, — povedal napokon, — keď pýtam len dedičné županstvo K—skej stolice a náhradu za sedem obcí, vyrabovaných cisárskym vojskom.

— A koľko by tá náhrada robila? Viete, že jeho cisárska jasnosť potrebuje každý groš na vojnu, nesmiete mnoho počítať.

— Počítam len najlacnejšie ceny skutočne odneseného a zničeného majetku. To činí osemdesiatsedemtisíc zlatých, — odvetil Praskovský a urobil tvár človeka, urazeného predpokladom, že by sa mohol on nepoctivosti dopustiť.

— Ako ste s Bethlenom? — opýtal sa Pázmán, zdvihnúc zrazu hlavu a pozrúc mu ostro do očí.

Praskovský sa usmial.

— Myslím, že som sa s tým človekom nadobro rozišiel. Nepočula vaša excelencia, ako som mu vyplatil pätnásťtisíc zlatých?

Pázmán hodil nedbalo rukou a povedal trochu s opovrhnutím:

— Počul som. Otázka je, či jeho cisárska jasnosť môže v budúcnosti na vás počítať?

Praskovský sa vystrel:

— No, myslím, že moje slovo…

Pázmán mu skočil do reči:

— Slovo je slabušká retiazka, domine illustrissime. Starší ľudia, ako sme my dvaja, vedia dobre, že sú veci, ktoré silnejšie viažu.

— Myslím, že na slovo šľachtica možno zámky stavať, — riekol Praskovský hrdo.

— Zámky sa rúcajú a viery sa menia, domine illustrissime, — odvetil Pázmán skromne, ani mimochodom.

Praskovský sa naraz premenil a usmial s porozumením, chtiac ukázať, že i on vie, ako svet ide.

— Pravdu máte, excelencia. Teda aké záruky žiadate?

— Musíte budúcu nedeľu v mojom chráme slávnostne prijímať sviatosť oltárnu.

Praskovský zamrmlal:

— Hm…

— A musíte urobiť nejaký skutok, ktorým by ste sa s protestantmi znepriatelili navždy.

Praskovský zasa zamrmlal:

— Hm…

Po chvíli riekol:

— A čo mi za to dáte?

— Dostanete šesťdesiattisíc zlatých a dedičné županstvo.

— A aký skutok by to mal byť?

— No, poviem vám jeden. Môj predchodca Forgáč chcel očistiť Trnavu od kacírov a vyhnať odtiaľto kalvínskeho kazateľa. Nemohol to vykonať. Urobte to.

Praskovský trochu rozmýšľal, napokon povedal:

— Šesťdesiattisíc je málo, — i díval sa s očakávaním na Pázmána.

Pázmán, čo sa zriedka stalo, urobil úplne vážnu tvár, úsmev z nej úplne zmizol, oči roztvoril a okolo úst mu vystali prísne záhyby.

— Domine illustrissime, vy ste už vo veku pokročilom, vaše dni na zemi sú spočítané, na užívanie života máte už málo času. S Bohom môžete urobiť v ostatnú chvíľu pokoj, prestúpiac do svätej cirkvi, a na zemské pôžitky, ktorých by ste sa mali zriecť, je šesťdesiattisíc zlatých mnoho peňazí. Viac vám nemôžem dať, — dokončil Pázmán s najväčšou rozhodnosťou.

Praskovskému ovisla brada, ústa a oči sa mu roztvorili ustrnutím, ako ten človek vie čítať v jeho duši. Na Pázmánovu tvár pri pohľade na Praskovského zasa vysadol opovržlivo trpký úsmev.

— Dobre, pristávam. Uvidím, čo budem môcť urobiť s tým kalvínom. Ale v nedeľu nemôžem vo vašom chráme prijímať.

Teraz sa Pázmán zadivil.

— Prečo? Veď na tom niet ničoho. Keď môžete kazateľa vyhnať, tak to môžete tým skorej urobiť.

— Excelencia, nemôžem, nemôžem, — hovoril Praskovský, dvíhajúc ruky v kruhu okolo hlavy.

— Darmo je, nemôžem!

— Som ozaj zvedavý, prečo nie?

— Poviem vám a uznáte, že mi to teraz nemožno urobiť. Pred dvoma rokmi som Dorházymu, keď prestúpil na katolícku vieru, veľmi nadal, vyslovil som mu svoje najhlbšie opovrhnutie a napľul mu do tvári. On mi vtedy odvetil, že „nemo ante mortem beatus“, že i ja môžem prestúpiť, aby som mlčal. Ja som sa zaklínal, — ako to už blázni—ľudia z náruživosti robievajú — že je to úplne vylúčené. Dorházy mi povedal, že keď to urobím, vráti mi moje nadávky a pred celým svetom mi napľuje do tvári. Rozumie sa, že som ho ubezpečil, že to môže urobiť.

— Nuž a čo to má do činenia s vaším prijímaním v nedeľu? Veď ste prestúpili. Či budete v nedeľu prijímať, či nie? A tej procedúre sa nevyhnete, ak Dorházy nástojí na nej!

— Možno sa vyhnem, — riekol Praskovský prešibane. — Ale teraz je Dorházy tu. Dorházy prišiel za mnou. A je úplne isté — znáte ho, excelencia — že použije príležitosť, aby mi po kostole alebo i v samom kostole urobil posmech.

Pázmán sa zasmial. Pomyslel si na Bantiho a tešil sa, že mu bude môcť rozprávať príklad podivnosti ľudskej prírody, zo ziskuchtivosti je náchylný spáchať zločin, ale potupenie svojej pýchy nestrpí za nijakú cenu.

— A keby som vám dal všetkých osemdesiatsedemtisíc, ani vtedy nie? — spýtal sa Pázmán skúmavo.

Praskovský trochu rozmýšľal.

— Nemožno, na nijaký spôsob ani vtedy.

Pázmán vstal zo stolice, čo urobil za ním i Praskovský.

— Keď nebude v Trnave kalvínskeho kazateľa, dostanete naskutku šesťdesiattisíc zlatých a dekrét dedičného županstva. Pristávate?

— Pristávam.

Pázmán zazvonil, i vstúpil jeho sekretár. Pázmán a Praskovský sa poklonili jeden pred druhým, nepodajúc si ruky. Sekretár odprevadil Praskovského k jeho sprievodu pred rezidenciou. Praskovský sa cítil nepríjemne malým, keď odchádzal; bolo mu, ako keby ho bol niekto vyhrešil.