E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Adam Šangala

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Soňa Oboňová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Samuel Trnka, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 499 čitateľov


 

7

Na svitaní sa zobudil, odviazal koňa a zaviedol ho na lúčku, aby sa popásol. Keď toto skončil, sadol naň a vyšiel z lesíka. Poobzeral sa na všetky strany a potom sa pustil chodníkom medzi zasiatymi poľami, vedúcimi k ceste. Za nejakú hodinu prišiel pred mestečko, z ktorého bol večer utiekol, obišiel ho širokým kruhom a hodne ďaleko za ním sa zasa vrátil k veľkej ceste, popri ktorej sa poberal napred. V najbližšej dedine si kúpil trochu živnosti pre seba a ovsa pre koňa. Krčmára sa spýtal, či nešiel tadiaľto ráno taký a taký človek, opíšuc mu Mihvoka. Krčmár takého človeka nevidel prechádzať.

Adam s ľahkým srdcom jachal napred. Mihvoka sa teraz nebál, lebo ten ho na svojom zlom koni iste nedohoní, najmä tak nie, keď Adam, často zlezúc z koňa, pešo pouteká popri ňom. Stretával sa zriedka s inými pocestnými a akéhosi starého sedliaka sa spýtal, či dobre ide na B—ský zámok. Sedliak mu povedal, že dobre a že do večera môže ta dôjsť, ak sa bude ponáhľať. Ďalej sa s ním do reči púšťať nemal vôle a na jeho otázky len čosi zabručiac, hodil sa na druhú stranu širokej cesty. Adam si pomyslel, že musí mať tiež akési zlé skúsenosti, keď tak od vojaka bočí.

Okolo poludnia zazrel na ceste zďaleka veľký voz, pokrytý plachtou, a doňho zapriahnuté tri kone. Voz stál a okolo neho obchádzali dve ženské postavy. Adam sa pomaly približoval k nemu, keď zrazu zazrel, že mu jedna zo žien kýva šatkou, i poduriac koňa, bol zakrátko pri nich. Na zemi pri voze sedel chlap, ktorý si, stonajúc, šúchal jedno stehno a neďaleko od neho vykladala čosi staršia, tučná, po meštiansky odetá žena. Mlela jazykom, ani keby ju za to platili. Keď sa Adam priblížil, obrátila sa k nemu a rozprávala mu:

— Človiečku, dobre, že ste prišli. Ak ste z Boha, neopusťte nás tu. Ideme až hen z Trnavy a sme už štyri dni na cestách. Môj brat je kušnierom, toho pozná každý, všetkému panstvu len on šije. I kto by neznal Andreasa Pohánku, kušnierskeho majstra z Trnavy? Veru krajších plášťov, bekečov, dolománov nikto neušije, ani krajších kožušín na sklade nemá. Ale sa i dobre má. Veď jemu patria dva domy na rínku okrem toho…

— Tetka, nože nevykladajte už toľko, povedzte mu radšej, čo sa stalo, — skočilo jej do reči asi dvadsaťročné dievča, biele a červené, ani maľované, s očami ani trnky.

Adam sa obrátil k nej, lebo mu stála temer za chrbtom. Strhol klobúk a riekol nie bez prekvapenia:

— Pozdrav Pán Boh!

A pomyslel si: „Ej, ale je hodná!“

— Nuž čože sa vám stalo?

Tu zasa skočila tetka do reči:

— Betka, Betka, aká si náhlivá, veď musím povedať, čo sa stalo. Ale mladosť je len taký pušný prach, to len vybuchnúť a fufufu, — nadúvala líca, — už všetko porobíš. Nuž ideme do Púchova k bratovi, ktorého žena sa dnes—zajtra čaká a ktorého tamojší pán chce dať do žalára zavrieť pre akúsi pletku, lebo je brat slova božieho kazateľ a pán je katolík. Viete, ako je to s tými pánmi, keď sú katolíci…

Adam zdúpnel, keď počul slová, že „brat je slova božieho kazateľ“!

— Pán Boh odpusť hriechy, to ste vy luteráni?

— Áno, evanjelici sme, verní nasledovníci Ježiša Krista.

— Ustúp, diable, neuvádzaj ma do pokušenia! — skričal Adam zdesene a strhnúc klobúk, prežehnal sa. — Ja s vami nič nechcem mať do činenia, vy ste obete večného zatratenia a s takými nemôžem obcovať. Naprav vás Pán Boh, — riekol Adam, pozrúc na Betku nie bez ľútosti, lebo si myslel, že by sa tá veru i vernému katolíkovi hodila a nielen tomu s tými rohmi.

Pobádal koňa do chôdze.

— Vidíš, tetka, čo si narobila svojimi daromnými rečami, — naskočila Betka na tetku.

Tetka, oháňajúc sa rukami a bijúc sa po stehnách, kričala, že nikdy nepočula o takom čudákovi.

— A vy, dobrý človek, — volala Betka za odchádzajúcim Adamom, — majteže rozum! Ja som pravoverná katolíčka a môj paholok tiež. Nuž keď tetke nechcete pomôcť, aspoň nás neopúšťajte. Kôň kopol paholka a utiekol nám. Pozrite, tam je, hľa, — ukazovala Betka obrátivšiemu sa Adamovi koňa na neďalekej medzi. — Toho nám chyťte a poriadne sa vám odslúžime.

Adam sa obrátil a ukazujúc rukou na Betku riekol:

— Je to skutočná pravda, že ste katolíčka?

Upotrebúval mimovoľne výrazy, známe mu z kázní farárových a z modlitebnej knižočky, ktorú mu kaplán bol daroval.

— Ale pravdaže, pravda. Pozrite, tu mám obraz najsvätejšej Panny, — i pristúpila k nemu a vytiahla si z drieku emailový obrázok na zlatom pliešku. — No, veríte už?

— No, verím, teraz už verím. Lebo by to bolo večné zatratenie pomáhať kacírom. Pán Boh zachovaj! — kývol Adam hlavou i rukami.

— Veď je to všetko pravda, ale i kacír je človek, — škriepila sa Betka, nakazená tuším tiež tým kacírstvom. — No, choďteže už po toho koňa!

Adam odbehol a veľmi poľahky chytil koňa a doviedol ho k vozu.

Paholok Franc, rodom Nemec, vstal po biede na nohy, akosi len mohol chodiť, a udrel koňa päsťou: — Du Luder elendiges! — i pomáhal ho pripriahnuť k ostatným koňom.

Medzi priahaním Adam vše len pozrel na Betku. „Ale je to len rúča dievka. Veru, hádam onakvejšia ako Zuza,“ pomyslel si. Keď bol hotový, prišla k nemu Betka a podala mu ruku.

— No, ďakujeme vám, dobrý človek, — a potom vytiahla mešec z vrecka krátkeho, kožušinou obšitého kabátika a prehŕňala sa v ňom medzi peniazmi. „Koľko mu dať?“ myslela, „dva denáre alebo päť?“ I pozrela mu do očú, držiac obidve mince v hrsti. Adam sa usmieval na ňu, i pozdal sa jej, a v rozpakoch mu dala obidva peniaze, za čo potom od tetky dostala poriadne poučenie o gazdovaní.

Adam by bol býval vďačný i bez tých peňazí, ale keď mu ich dávala, nuž ich len vzal.

— Dobre sa majte, a nech vás Boh sprevádza, — prial jej a potriasol neobratne ruku, drmúc ju, ani keby zvon ťahal.

— A keby ste prišli do Trnavy, pozrite do Pohánkov, neodtajíme sa vám, — povedala mu ešte Betka.

Potom vyredikali tetku i paholka na voz. Betka vyskočila ľahko za nimi, i pohli sa v jednu stranu a Adam v druhú.

Adam sa vše—vše obzrel za vozom a niekoľko ráz obzrela sa i Betka spod plachty.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.