ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konôpka s Adamom putovali ďalej, ukrývajúc sa podľa možnosti, lebo často zbadali či ojedinelé podozrivé postavy, či tlupy zbehov, alebo čaty riadneho vojska cisárskeho alebo bethlenovských hajdúchov. Raz zazreli i rýchle utekajúcich tureckých špehov, zaberajúcich na juh, ako keby ich naháňali. Videli, že sú blízko pohraničného pásma, na ktorom sa všetky tieto tri, pre pokoj obyvateľstva neblahé sily potulujú. Čo vystalo obyvateľstvo v takomto kraji, kde mu nijaká národnosť a nijaká viera netvorila záštitu a kde bol jeho nepriateľom i kúsok pokrmu, čo do úst vkladalo, lebo ho i on mohol doniesť na lavicu umučenia alebo na šibenicu, ťažko si predstaviť. Tu mohli žiť len ľudia, privyknutí na úskok, útek a boj, na každú podlosť a na každú veľkodušnosť, ktorej je vôbec schopná ľudská príroda.

Prenocovali v listnatom hájiku a včasráno, dokiaľ slnko priveľmi nepálilo, šli napred, vždy preskúmajúc z úkrytu podľa možnosti kraj, ktorým mali prechádzať.

Pri všetkej opatrnosti sa im prihodilo, že skoro vbehli do kruhu ľudí, tvoriacich najnižší kal ľudskej spoločnosti, akým sa usilovali vyhnúť.

Prechádzajúc chrasťou, ktorá bola na kraji lesa, počuli zrazu rozpustilý rehot a žalostné bedákanie: — Joj, mamička moja, mamička moja!

Zastali razom a pozorne načúvajúc, hľadeli jeden na druhého. Vtom bolo počuť údery, plieskanie po nahom tele, bolestné výkriky a zasa: — Mamička moja, mamička moja! — a zúlalý nárek; zatým zasa rehot viac surových hlasov.

Adam povedal:

— Čudné, chlapský hlas, a plače ako chlapec, volá na mamičku ako dieťa!

Konôpka zašeptal:

— Adam, ten hlas ma celkom upomína na mladého Praskovského.

— To je iste on, pán kňaz, to nemôže byť iný. Veď len pán môže tak plakať, — odvetil Adam, ktorý od rozčúlenia roztvoril oči.

— Počkaj tu. Obzri si zbraň, vytiahni meč a poprezeraj pištole. Ja idem pozrieť, čo sa tu robí. Keď ti kývnem, príď potichu za mnou.

Adam poslúchol a i Konôpka si poobzeral, či má svoju zbraň v poriadku, potom išiel tichučko vopred, kým neprišiel na miesto, odkiaľ videl nepozorovane, čo sa deje.

Spomedzi kríkov zazrel neveľkú čistinku, naprostriedku ktorej bola pahreba, pri ktorej ležal na chrbte v zakrvavených na handry potrhaných hábach Ondrej Praskovský. Obnažené brucho mal zapuchnuté a od úderov bičom a palicami obelasené a skrvavené. Podošvy boli ako čierny, krvavý príškvar — znak, že ho po nich boli ťali nemilosrdne. Oči mal celkom vpadnuté, pery suché, popukané, prsia mu ťažko pracovali, prstami driapal zem, ku ktorej bol za ruky drevenými vidlicami pribitý. V kúte čistiny stálo niekoľko osedlaných a rozličnou korisťou naložených koní. Na zemi okolo ohňa sedeli štyria chlapi; dvaja sa motali pri koňoch.

Šiesti chlapi boli očividne najhoršia zberba, akú v tie časy bolo možno zohnať. Všetci boli otrhaní, zarastení ako divosi a opálení. Traja z nich boli maďarskí hajdúsi, jeden bol turecký janičiar a dvaja nemeckí kyrasíri. Suroví a zverskí boli všetci, ťažko bolo medzi nimi urobiť rozdiel, ale najukrutnejší dojem robil jednako janičiar, možno pre svoju obrovskú postavu, skoro do čierna opálenú tvár a preto, že on, sediac neďaleko Ondreja, vše ho bil po bruchu, keď prestal nariekať. Na zemi sedeli ešte dvaja hajdúsi a jeden kyrasír, ktorí prezerali kadejaké zbrane, háby a inú korisť a škriepili sa o ňu, vše sa rehocúc nad poznámkami, ktoré lámanou slovenčinou a maďarčinou robil Ondreja katujúci Turek.

Keď Konôpka zazrel strašný obraz, udrela mu krv do hlavy a najradšej by sa bol bez rozmýšľania hodil na pelešníkov. Ale sa spamätal a rozmyslel si, čo a ako urobiť. Zavolal kývnutím k sebe Adama, ktorý sa k nemu potichu priplichtil. Boli od zbojníkov na niekoľko krokov.

— Adam, pozri, čo sa tu robí. Je to naozaj Ondrej, ktorého mučia tí lotri. Musíme ho ratovať. Máme štyri výstrely, nimi zničíme štyroch a s ostatnými dvoma dáme si rady.

Adam mykol plecom a díval sa zanovite na zem.

— Čo, nechceš mi pomáhať? — zasipel naň Konôpka.

— Čo ma po ňom, chcel ma bez príčiny mučiť. Ani páni nemajú ľútosti s nami.

— Tak nepomôžeš mi? — pýtal sa ho ešte raz Konôpka a skoro mu oči vytislo od hnevného rozčúlenia. — Nie o pána ide, ale o mučeného človeka.

— Nejdem. Parom ma po nich! — zamrmlal Adam. — On by iste za mňa ani prstom nehol.

— Ty naničhodník! Ľutujem, že som ťa vyslobodil. Daj mi aspoň svoje pištole.

— Tu ich máte, — riekol Adam, zabudnúc sa, skoro hlasne, držiac ich v rukách.

Lotri počuli zvuky a dvaja z nich, janičiar a jeden z hajdúchov, sediacich na zemi, zdvihli hlavy a dívali sa na chrasť, smerom, kde bol Konôpka a Adam.

Vtom Konôpka už i vypálil zo svojich pištolí, a janičiar a jeden z hajdúchov zvalili sa na zem, trafení do hlavy. Keď Adam počul výstrely, trhlo ním a mimovoľne vystrelil i on na chlapov, sediacich na zemi, a poranil oboch ťažko, trafiac kyrasíra do bedier a hajdúcha do chrbta. V tú samú minútu Konôpka bežal s holým mečom na zbojníkov, stojacich pri koňoch, z ktorých kyrasír stihol vychytiť pištoľ a mieriť ňou na Konôpku. Adam sa bystro zohol, zdvihol zo zeme kameň ako päsť a cvičenou rukou ho hodil kyrasírovi do tvári s takou silou, že sa kyrasír potočil a chytiac sa rukami za hlavu, vypustil pištoľ. Ešte ani nevedel, čo sa s ním stalo, keď mu Konôpka zaťal do holého, žilnatého hrdla tak, že mu krv z neho vo vysokom oblúku vystrekla, i padol na zem a o chvíľu bolo po ňom, zostal ležať v kaluži krvi. Ostatný hajdúch utekal do poľa ozlomkrky. Adam sa vyhodil na jedného z koní a uháňal za ním. Keď už bol od neho len na tri kroky hajdúch sa obrátil a vystrelil na neho. Adamovi udrel dym a fujtáš do tváre a pocítil ťažký úder do ľavej polovice hlavy, ale zároveň bol už pri hajdúchovi, vyťahujúcom druhú pištoľ spoza pása. Adam zaťal mu do hlavy zúrivo a rozľútene, takže rozmachom spadol z koňa na hajdúcha, ktorý sa prevalil, odhodiac pištoľ za seba.

Konôpka utekal za Adamom a len že padnutému už pomáhal na nohy. Adam zbledol a zatackal sa; z hlavy sa mu hojne valila krv. Konôpka ho chytro obzrel i videl, že má odtrhnutý vrch ucha a roztrhnutú kožu na lebke. Rana bola boľavá a krvácala hojne, ale ináč nebola nebezpečná. Potom pozrel na hajdúcha, ležiaceho na zemi; hajdúch sa motal a hádzal rukami, ale už skonával, lebo úder Adamovým mečom rozpoltil mu lebku až do koreňa nosa.

Ušlého koňa nechali bežať a vrátili sa k ostatným na čistinku. Keď Adam zazrel tú bijáreň, v rozličných polohách porozhadzovaných skrvavených ľudí, zvolal ustrnuto:

— Pre Boha všemohúceho, čo sme to porobili! Šesť Iudí sme zabili! A prečo? Aby sme jedného zlého, polomŕtveho človeka zachránili!

I Konôpkova duša bola dojatá a otrasená desným obrazom, stonaním a chrčaním ranených ľudí.

— Pravdu máš, Adam, je to veru strašné. A jednako sme to museli urobiť, lebo pobili sme akiste len zlých, škodlivých ľudí, ktorí si smrť iste mnohonásobne zaslúžili. Nuž ale ľudia často pášu najväčšie zločiny z najšľachetnejších pohnútok. Či vôbec majú pravdu, je iná otázka, lebo zločin zostane zločinom naveky a pohnútka sa mení alebo tratí časom silu.

— Veru obanujeme, čo sme urobili.

— Možno. Ale iste by sme boli banovali, keby sme to neboli urobili. Tebe je ľúto preto, lebo si sa bil za Praskovského.

Medzi rečou Konôpka vyhľadal v batožine podľa možnosti čistý kus plátna, roztrhol ho, namáčal vínom a obviazal ranu Adamovu dotuha. Potom sa obrátil k Ondrejovi, nehľadiac na stonanie ťažko ranených lotrov.

Ondrej bol následkom rozčúlenia, ktoré mu zavinil boj, zamdlel, ležal ani mŕtvy.

Konôpka mu s pomocou Adamovou nalial vína do úst, pokropil a utrel ho, až začal znovu dýchať. Vyslobodili mu ruky z vidlíc a prezreli ho; celý bol samá rana, opuchlina a krv. Neďaleko našli studničku, obmyli ho a pozaväzovali mu rany do zdrapov plátna, namáčaných do vína.

Keď ho Adam videl takého ukrutne dokaličeného, uľútostil sa jednako nad ním a urobil bez odporu, čo mohol, aby sa mu poľahčilo. Ondrej videl, kto ho oslobodil a ošetril, i začal mrštiť tvár a tiekli mu hojné slzy, pričom vzlykal ako plačúce dieťa. Chytal Konôpkove a Adamove ruky a stískal a bozkával ich. Konôpka ho utišoval, a keďže už od dvoch dní nebol dostal ani pokrmu, ani nápoja, namáčal kúsky chleba do vína a dával mu ich prežierať. Ondrej sa po troche prebral, ale nemohol sa ani pohnúť, takže museli urobiť nosidlá, ktoré pripevnili na dva kone k sedlám, a tak ho odnášali. Povyberali z koristi, čo sa im zdalo potrebné; našli pokrmy, nápoje i dosť hodne rozličných peňazí pri mŕtvolách, ktoré Adam na pokyn Konôpkov poprehliadal. Veď by bola bývala hlúposť nechať, ktovie pre koho, peniaze, ktoré tak veľmi potrebovali. Tešili sa najmä koňom, medzi ktorými bol i Ondrejov pejko s bielymi nohami, veľmi dobrý behúň, krásne zviera.

Keď Konôpka videl, že Adam žiadostivo obzerá koňa, nuž ho ponúkol, aby si sadol naň, čo Adam urobil s radosťou. Ale už o krátku chvíľu prosil Konôpku, aby mu prepustil svojho tichšieho koňa, lebo prudké skoky Pajkošove neboli pre jeho hlavu. Konôpka sa zasmial a urobil mu po vôli.

Adam pokládol k rukám ranených zbojníkov pokrmy, víno a vodu, a potom ich ponechali osudu, ktorý je niekedy milosrdnejší ako ľudia.

Ukoristili päť koní. K dvom priviazali Ondrejove nosidlá, na dva si sadli a jedného zamieňavo viedli za uzdu.

Poradili sa, kam majú ísť. Najrozumnejšie bolo ísť smerom B—ského zámku a oddať Ondreja v najbližšom kaštieli do opatery.

I pobrali sa tichým krokom nazad, odkiaľ prišli. Pešo by boli lepšie napredovali ako teraz na koňoch s poraneným Ondrejom, a preto Konôpka počítal, že ak by nenašli primeraného miesta pre Ondreja, potrebovali by aspoň štyri dni, kým by prišli do zámku nazad, čo sa mu pre raneného zdalo dlhou cestou, lebo mal i zimnicu a blúznil.