ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan zostal doma, Janko odišiel so svojou stotinou, kam mu velí vyšší rozkaz. Nie je úmysel náš sprevádzať ho na jeho pochodoch, opisovať osudy dobrovoľníctva, zapisovať deje tohto zaznaného, ešte dosiaľ podľa zásluhy neoceneného Sboru dobrovoľníkov slovenských. Nepatrí to do našej rozpravy. Máme pevnú nádeju, že povolanejšie pero chytí sa do práce a zaznamená budúcemu potomstvu verne a svedomite dosiaľ v národe slovenskom od tisícročia neznaný výjav samostatného vystúpenia za práva a slobodu národa. A veru bol by už čas, aby niekto oddal sa tejto hoci trudnej, ale vďačnej práci.

Štefan zostal doma a s ním vrátili sa do otcovského domu staré blahé časy. Všetko prišlo do starej koľaje, nie ináč, len akoby s ním bol vstúpil do domácnosti dobrý duch. Otec pilnoval svoje povinnosti, neviazali ho na dom starosti matkine, jeho vlastné bôle a žiale ho opustili, duša jeho sa znovuzrodila, ako po dlhej príkrej zime jar oživuje prírodu, tak jeho oživila návšteva synov, ktorých držal za stratených; tak s príchodom Štefana vrátila sa jar jeho života, tým viac i istejšie, že nadobudol bezpečnosť a istotu i s ohľadom na osud Jankov.

A čo chybelo matke? Nič, len vtáčie mlieko. Mala všetko, čo si želala duša, dožila sa návratu svojich synov, o ktorom večne pochybovala. Znala, že jej druhorodený syn slávne bojuje za ten národ a jeho práva, ku ktorému sa i ona s hrdosťou priznávala; mala doma svojho prvorodeného, tešila sa s ním, kochala v milkovaní materskom a objímajúc Štefana, objímala i vzdialeného Janka, objímala všetky svoje nádeje. Bola šťastná.

Štefan bol tiež šťastný. Vrátil sa k miláčkom svojim, knihám, a akoby si chcel vynahradiť bez nich strávený a v nečinnosti prežitý čas, sedel celé dni pri nich a pohrúžený v nich, z čoho vytrhovalo ho jedine časté navštevovanie matky a jej prosby, aby hľadel na svoje zdravie a každodenne chodil prechádzať sa v čistom, horskom povetrí. A on splnil vôľu matkinu. Cítil sám, že mu toho potreba, lebo veru utrpelo jeho zdravie dlhým väzením a zdravie podkopané navracalo sa len pomaly a telo len po kvapke nadobúdalo predošlú mládeneckú silu.

Bol krásny, jasný deň. Slnko ako nejaká mladá nevesta osvecovalo svet, hory, doly i ukryté úbočia, tešila sa príroda v kráse svojej, storočné jedle, smreky a sosny vydávali príjemnú vôňu. Štebotavé vtáctvo prespevovalo akoby o závod, kvietie poľné dvíhalo svoje hlávky a rozváňalo milou vôňou, ponad hory vo výsostiach nebeských krúžili orly, sokoly a iné dravce svoje kolá, hľadajúc na povrchu zeme chutnú korisť a ako strela vypustená leteli, zočiac vtáčka alebo zver, aby sa popásli na nej. Pstruhy vyhrievali sa na tíšinách potoka, ktoré ohrievalo milé slnko; slovom, celá príroda zažívala radosť svojho života. I Štefan vyšiel do hory, i on sa tešil s prírodou, načúval spevavé vtáctvo, vdychoval príjemnú vôňu, pozoroval let dravcov a obdivoval hybkosť a mohutnosť ich krídel; bavil sa, pozorujúc hry pstruhov, metal im húsenky a chrobákov a tešil sa z ich pažravosti, s ktorou sa hnali po hľadanej potrave. Keď slnko klonilo sa k západu, vrátil sa i on domov a okriala duša jeho toľkými vnadami, toľkým pôvabom, bol celý ukochaný.

Matka potešila sa milostným pohľadom na syna a zveličila sa jej duša jeho nadšením, jeho radosťou. Veď okriatím jeho okriala i ona, uradostnením jeho duše uradostnila sa nekonečne i jej duša. Bol to ozaj neobyčajný súlad duší a sŕdc, bolo to akoby zliatie sa dvoch bytostí v jedno. A neverím, že by bolo možné vrelejšie, nezištnejšie, a aby sa tak vyslovil, nebeskejšie milovať milenku alebo milenca, ako milovala matka svojho Štefana! On bol jej život, bol jej nádeja, jej radosť, jej cieľom života jeho budúcnosť a blaho.

Sedí matka ukochaná, neodvracajúc milostiplné oko zo syna, sedí Štefan oproti nej. S radosťou utkvelo oko matkino na synovi a so synovskou ľúbosťou utkvelo oko synovo na matke. Mlčia, ale zreteľne hovoria duše, a ony rozumejú tento rozhovor. Mlčia ústa, hoj, ale rozprávajú oči, zhovárajú sa spolu cítiaci duchovia, vedú rozhovor spriatelené duše. Tak to trvá hodnú, dlhú chvíľu. Konečne pretrhne matka mlčanie a hovorí synovi:

„Štefanko môj, dávno, dávno sme nehovorili o tvojej budúcnosti. Ty mlčíš, nespomínaš nič a ja sa nechcem miešať do toho, lebo som presvedčená, že čokoľvek urobíš a na čo sa podujmeš, to slúžiť bude pre tvoje dobro a na radosť rodičov.“

„Často rozmýšľam,“ odpovedá Štefan, „o svojej budúcnosti, ale nie sú prajné výhľady mojim túžbam. Čakám, že sa zmenia okolnosti, a tie sa nechcú zmeniť v lepšie. Neviem, čo bude zo mňa.“

„Odstúpil si,“ hovorí s akousi trpkosťou matka, „snáď od dávneho svojho úmyslu slúžiť pánu bohu? Vieš, to bola moja a je dosiaľ najväčšia radosť a vyznám ti, nemilo by sa ma dotklo, ak by si bol zmenil svoje predsavzatie.“

„Nezmenil som,“ odpovedá Štefan, „a dosiaľ som stály v tomto úmysle.“ Nechcel zarmútiť matku, nechcel razom stroskotať a zrúcať jej krásne nádeje a očakávania a hovoril ďalej: „Ale vidím, okolnosti nútia ma ku zmene.“

„Okolnosti?“ vykríkne zadivená matka, „okolnosti? A aké?“

„Pozrite na svet a nahliadnete sami, že je tak. Časy nie sú príhodné túžbe mojej. Pozatvárané školy, zamedzená mi cesta ďalšieho vzdelávania. A keby som i čakal, ktozná, kedy by som sa dočkal svojho cieľa. Zmenili sa prenáramne pomery, národ, ktorému som sa posvätil, žiada moje služby. Otvorené je pole mojej činnosti a kdekoľvek ma vrhnú okolnosti, ja všade budem slúžiť bohu.“

„Syn môj, tak nenaplnia sa túžby moje!“

„A prečo nie, mať moja? Verte mi, nielen ten slúži bohu, kto sa odieva rúchom kňazským, kto prisluhuje velebné sviatosti, kto káže slovo božie a vyučuje ľud kresťanský, ale každý, kto činí vôľu Otca nebeského.“

„Verím slovám tvojim, ktoré pri tom všetkom nezodpovedajú môjmu očakávaniu, verím im, ale nepresvedčujú ma. Ty chceš prejsť na iné pole činnosti, kde očakávajú ťa mnohé nepríjemnosti, trpkosti, zvodlivý svet, bojím sa o teba.“ Tak hovorila starostlivá matka, ktorej nadovšetko šlo o šťastie synovo.

Ale Štefan mal zásobu dôvodov, ktoré použil na presvedčenie matky.

„Nebojte sa o mňa, márna je bázeň vaša, stály a verný som svojim zásadám, neľakám sa zvodlivosti sveta, som ozbrojený proti nej vlastným presvedčením, nebojím sa nepríjemnosti a trpkosti, mám pevnú vieru v boha, mám ľúbosť k národu a tieto dopomôžu mi preniesť všetky nehody. Želiem, srdečne želiem, že nie je mi dopriate zodpovedať vášmu očakávaniu, ale kto môže za to? Je to sväté riadenie božie, my krehkí ľudia darmo by sme sa mu protivili. Veď viete, mať moja, že ,človek mieni, pán boh mení’, i ja som ináč mienil a pán boh to zase ináč zmenil. Spoľahnime sa na svätú jeho vôľu a on iste upraví nás na tú pravú cestu. Verte mi, zošklivila sa mi už dlhá nečinnosť a nemám výhľadu a nádeje, že by som skoro prišiel k činnosti na tom poli, ktoré nastúpiť som si umienil. Mám ešte i naďalej hlivieť v mrzkej nečinnosti? To nechcem, to sa protiví môjmu duchu. A z druhej strany národ ma potrebuje, národ potrebuje bezodkladnú činnosť synov svojich. Ak nebude to na poli kňazstva, bude na inom poli, všetko jedno. Stav kňazský mi je milý, je najviac zodpovedajúci ústrojnosti mojej a mojim náhľadom, ale na tomto len pozde by som dosiahol cieľ. Čo mám teda robiť? Rozmýšľal som mnoho a dlho o tom, a prišiel som k tomu výsledku, že musím použiť okolnosti a posvätiť sa bezodkladne službe národa!“

„Nuž ale ako to? Veď ja neviem, ako by si skôr dosiahol cieľ? Nevidím žiadnu možnosť toho.“

„Takto, mati moja,“ odvetí Štefan, „teraz neomylne budú ustrojovať stoličné úrady; v našej slovenskej stolici málo je národu svojmu úprimne prajúcich jednotlivcov. Ak sa utiahneme aj my, čo sme verne oddaní národu, nebude inej možnosti ako obsadiť všetky úrady neprajníkmi národa. A budeme tam, kde sme boli. Nevyhráme nič, ale prehráme všetko.“

„Ešte ťa nerozumiem, čo chceš urobiť. Do úradu ťa nevolajú, znak to, že ťa nepotrebujú. Či by nebolo lepšie čakať a splniť nádeje moje?“ spytuje sa matka.

„Nevolajú ma preto, lebo neznajú o mne. Že by ma nepotrebovali, to neverím,“ odpovedá Štefan, „potrebujú každého, kto len má chuť a schopnosti do práce. Ja myslím o sebe, že mám obidvoje. Vidíte, všetci bývalí úradníci alebo poutekali, alebo životom a úradovaním svojím dokázali sa byť nesúci na ďalšie úradovanie. Niet teda v čom preberať. Umienil som si teda písať a žiadať o úrad, primeraný mojim schopnostiam.“

„To by nebolo zle,“ z polovice presvedčená hovorí matka, „dal by pán boh, aby ťa nesklamali tvoje nádeje!“

Ďalší zaujímavý rozhovor pretrhol príchod otcov, ktorý sa vrátil večierkom z uhlísk.

„A čo vy ako sovy potme sedíte?“ opytuje sa, zavesujúc na obyčajné miesto pušku. „Žena, zapáľ sviecu a dones večeru.“

„Tak sa nám dobre rozpráva potme,“ odpovedá pani Anna, zapaľujúc sviečku, „a v rozhovore sme ani nezbadali, že už večer tu.“

„No, veru,“ odvráva otec, „čože máte za vážne veci? Keby ste boli zaľúbenci, nehovoril by som ani slova, tí radi vidia tmu. Ale vy? Vy veru sa môžete zhovárať i za vidna. Ej, bolo to sparno dneska, tak pripekalo slnko akoby o Jáne, a tu už čo nevidieť bude Michala. Toho roku budeme mať dlhú jeseň. Štefan, zajtra by si mohol ísť so mnou.“

„A kam?“ spytuje sa Štefan.

„Pôjdem do rúbanísk. Vyšli by sme včasráno, pustíme si psov na čerťaži, azda zodvihnú srnu, môžeme doniesť pečienku.“

„Ale keď som ja nie strelec.“

„Dosť zle. Ale to nič nerobí, zato môžeš len ísť. Veď už čo aj nezabiješ tú srnu, to nerobí nič, ak príde na mňa, zabijem ju ja. Aspoň sa prejdeš.“

„Veď ja nedbám, pôjdem s vami.“

„No, tak je dobre, teraz sa mi páčiš. Ešte z teba bude človek, vyber si pušku, ktorú chceš, ale to ti hovorím, že ťa pred svitom zdurím.“

„Veď dobre, akoby ja neznal vstať i zavčas rána.“

„Ach, mužíčku, pomysli si, Štefan odrazu nechce byť kňazom,“ prerečie matka, nesúc večeru.

„Naozaj? Je to pravda, Štefan?“

„Pravda, skutočná pravda,“ odpovedá tento.

„No, tak štrngnime si na to. Dobre máš, mne sa tak to tvoje kňazstvo nikdy neľúbilo. Hovorím ja, že z teba bude ešte človek. Ale len tak, ak zostaneš poľovníkom, lebo bez toho si stratený.“ A Štefan štrngol si s otcom a pripili si vzájomne.

„Ach, vy svetári!“ prehovorí matka a vybehne von.

„Štefan, teda zajtra daj dobrý pozor, neprenáhli sa, mier dobre a uvidíš, že sa ti poľovačka zaľúbi. Najťažšie je vidieť srnu v hore a zastreliť prvú, keď sa ti podarí, čo by ťa hnal, budeš poľovníkom a dožijem sa ešte z teba radosti.“

Tak hovoril otec, a Štefan neodvrával.

Horšila sa matka, ale naostatok už aj ona nehovorila nič a myslela si: „Čo pán boh dá, to bude.“ A mala dobre.

spievame v prostonárodnej piesni.

Druhý deň ráno vyšiel Štefan s otcom na poľovačku, chodili po utešených horách, krajších dolinách, obedovali po poľovnícky pod storočným smrekom, zabavili sa dobre, nie síce Štefan, ale otec zastrelil srnu, ale i Štefan mieril, čiže nemieril radšej do nej a dva razy vystrelil do sveta. Dosť na tom, zaľúbil sa mu poľovnícky život. Veď ja veru neviem, komu by sa ten neľúbil. A teraz len ľutoval Štefan, že už dávno nechodieval s otcom, pušku na pleci a v kapse chlieb, slaninu a víno. Večer vrátili sa domov, rubári doniesli za nimi roháča; matka pripravila im na večeru z neho pľúcka, srdce a pečienky, a Štefan hovoril, že mu v živote jeho nikdy tak nechutila divina ako dneska. Veríme, celý deň chodiť po horách a na obed kus slaniny a chleba, hm, tam už bude chutiť večera.

Ktosi klope na dvere. Dnu vojde mestský sluha, nesúc veľký list s pečaťou veľkou ako dvojgrošník, oddá ho Štefanovi, ten obzerá list a nápis: „Od vládneho komisára stolice X. Pánu Štefanovi Štefanovovi.“ Obzerá pečať, i to pečať komisárova. Otvorí list a číta:

„Z mnohých strán odporúčaný ste mi a opísaný ako spôsobný, schopný a statočný, panujúcemu dvoru verný muž. Umienil som si vám zveriť úrad. Ak chcete teda tento prijať, po prečítaní tohto listu príďte sem, aby sme ďalšie kroky mohli porobiť.“ Nasledoval podpis.

Uctili posla a na druhý deň ráno vybral sa Štefan do stoličného mesta, kde sa predstavil vládnemu komisárovi a obdržal úrad, na jeho výslovnú žiadosť len podriadený, lebo netrúfal si viesť vyšší úrad, chcel sa pokúsiť a nadobúdať skúsenosti v podriadenom postavení; uvidíme, čo z nás bude, myslel si. Tam teda bolo kňazstvo, ale matka vidiac, že je jej syn stoličným úradským, uspokojila sa, a nikdy viac neželela, že sa nevyplnilo jej najvrúcnejšie želanie. Otec bol celkom uzrozumený so Štefanom a keď matka niekedy spomenula nestálosť mužskú, vysmial ju dokonale.