E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

VI

Štefan šiel, ako sme to spomenuli, dobrovoľne do mestečka, aby tam, oznámiac sa u pána slúžneho, zvedel čím skôr, čo chce s ním a pre akú príčinu ho dal väzniť.

Bolo medzi siedmou a ôsmou hodinou ráno, keď prišiel k mestečku a divno mu prichodilo držanie sa stretajúcich ho obyvateľov mestečka. Znali ho dobre všetci a divili sa nad tým, že ide sám, kým celé mesto dobre znalo, že mal prísť v sprievode štyroch ozbrojených mešťanov. Pán slúžny to síce ako tajomstvo vyprával našim víťazom a títo ho tiež tak považujúc, nehovorili nikomu nič. Darmo sa ich opytovali v ten osudný večer ich stretajúci páni bratia: „Čo vás volal pán richtár? Čo ste dostali za rozkazy?“ Oni ani slova, zachovali pevne a stále zdôverené tajomstvo, ako sa svedčí na opravdivých obrancov vlasti.

Ba ani vtedy, keď už puškami ozbrojení vychodili z mesta, nepomýlili sa, a tí, čo ich len z čírej zvedavosti až za meštianske záhrady vyprevádzali, darmo sa unúvali, lebo nezvedeli, prečo tento čestný sprievod dali svojim statným spolubojovníkom. Najviac horšil sa pán stotník gardy, podľa občianskeho povolania svojho poctivého remesla súkenníckeho majster, že podriadení jemu gardisti zdráhali sa zveriť vzácne tajomstvo, žaloval sa na nepodriadenosť, na neposlušnosť a cele vážne sa zabožil, že ak pán richtár bez jeho vedomia rozkazovať bude s gardistami, on zloží hodnosť svoju, nech je stotníkom vraj, kto chce, ale on prisámbohu nie!

A o pol hodiny nebolo duše v celom mestečku, ktorá by nebola znala, kde šli tí páni mešťania so zbrojom. A to sa stalo takto:

Nielen pani slúžna a pani richtárka znali príčinu tejto nočnej výpravy, nemyslíme, že by tie to rozniesli po meste, ale páni mešťania, keď dostali od pána richtára rozkaz na pochod, vrátili sa domov po pušky, a čo tak svedomite odopreli svojim priateľom, nemohli odoprieť svojim zvedavým žienkam, lebo už je žena len viac ako priateľ alebo spolumešťan, a čo by ten priam bol trebárs stotníkom gardy. A žienky zase mali svoje susedky, krstné, kmotry, známe, slovom, za pol hodiny znalo celé mesto, kam šli páni bratia so zbrojom proti noci na skapanie.

Tak už môžeme si vysvetliť príčinu, prečo sa divilo všetko nad príchodom Štefanovým bez čestného sprievodu. Stretajúci ho zastali, krútili hlavou, za jeho pozdravenie ani nezaďakovali, nepovedali ani slova a šli po svojej práci. Akási sviatočnosť vyzerala každému z tváre, ktorá počala účinkovať i na chladnokrvného Štefana a akýsi divný nepríjemný pocit vzbudil sa v ňom, lebo držanie sa obyvateľstva neveštilo mu nič dobrého.

Skoro pri samej mestskej bráne, keď už prešiel cez dolnú ulicu a či hušták, stretol ho jeho starý známy a priateľ Karol M., s ktorým bol kedysi chodil do prvej a druhej latinskej školy.

„Preboha, Štefan, čo tu robíš?“ zalomiac rukami, opytuje sa predesený Karol a poobzeral sa dookola, či ho nikto nevidí hovoriaceho s takým nebezpečným človekom.

„Prišiel som do mesta,“ odpovedá akoby nič Štefan, „je to niečo také divné?“

„A čo by nebolo,“ zase Karol, „nevieš, že ťa chytajú, že tej noci šli štyria ozbrojení gardisti po teba?“

„Škoda bolo chodiť, keď som prišiel sám!“

„A kam ideš?“

„Ku slúžnemu!“

„Teda zbohom!“ a Karol utekal od neho, lebo videl spoza uhla vychádzajúceho ránhojiča.

„Karol, počkajže!“ kričí Štefan.

„Nemôžem, mám mnoho práce!“ zaberajúc hovorí Karol.

„Len jedno slovo!“

„Nemôžem, nestačím!“ a zmizol do bočnej ulice.

„Hm, toto je divný ľud!“ myslí si Štefan a šiel ďalej. „Teda už aspoň viem, prečo tak bočia odo mňa; pochabí a divní ľudia, ale poručeno pánu bohu, idem ja len k pánu slúžnemu, tam zviem, čo bude.“

A tak urobil. Vojde do domu pána slúžneho a stretne sa na schodoch s Irmou, sklopí oči a chce utekať, ale Irma zastaví ho s otázkou:

„A kde je Janko?“

„Neviem,“ a poberá sa hore.

„Pozdravte ho odo mňa, a že by som nedbala, keby prišiel sa ešte raz rozlúčiť so mnou.“

Neviem, či Štefan počul všetky tieto slová, lebo keď zakončievala Irma svoju reč, on zatváral práve dvere na izbe pána slúžneho, mysliac si:

„Nebude sa mi dobre vodiť, stretol som ženu a to je moje nešťastie.“

Irma dlhšiu chvíľu stála na schodoch, dívala sa za ním, až kedysi prerečie:

„To je ani tieň z Janka! Toto je čudák. Ach, škoda, preškoda, že Janka tu niet.“ Prešla ako novopadlý sneh bielou ručičkou po krásnej tvári, vzdychla, že to preniklo až vnútornosti moje, potriasla anjelskou tvárou a išla ďalej.

Štefan je u pána slúžneho. Poďme za ním, aby sa mu nič nestalo. Dajme pozor na neho ako na zornicu svojich očí, lebo zlý je svet, pokazený ľud, aby mu neublížili.

„Vitajte,“ hovorí pán slúžny, „dobre, že ste prišli, veru prišli ste mi vhod, ako na zavolanie. Teším sa z vášho príchodu. A kde je váš brat?“

„Kde je teraz, to veru neznám,“ odvráva Štefan.

„Hm, škoda, že i on neprišiel s vami!“ mrmle pán slúžny, „kdeže toho zase nájsť? A bolo by sa naraz odbavilo všetko. Teda neznáte, kde je?“

„Veru neznám,“ odpovedá Štefan.

„Kedy ste ostatný raz hovorili s ním?“ spytuje sa vyšetrujúci pán slúžny.

„Tej noci!“

„Tej noci? To je nemožné, nocoval v mestečku, aspoň o deviatej ešte tu bol, a nemôžeme ho nájsť.“

„Ja som ale hovoril s ním tej noci a on mi rozprával, že ma potrebujete.“

„Ale aj jeho.“

„On nemal vôľu ísť so mnou.“

„No, veď my ho dostaneme, ale potom mu beda,“ chodiac po izbe, hovorí pán slúžny. Štefan stojí a čaká, čo bude ďalej, ale dlho mu trvalo toto mlčanie.

„Čo odo mňa teda žiadate, pán slúžny?“ opovážil sa pretrhnúť mlčanlivosť.

„Hneď zviete,“ a zase mlčanie a chodenie pána slúžneho hore-dolu po izbe.

Štefana započala táto mlčanlivosť nudiť, zmocnila sa ho akási nespokojnosť a cítil, že mu omnoho bystrejšie než ináče klepalo srdce.

„Hrajú so mnou komédiu, či čo,“ myslí si, ale nič nevraví, „všetko mlčí, hádam im prekáža svedomie hovoriť. Ba či by nebolo lepšie bývalo ujsť s Jankom? Hm, už je pozde, milý drozde! — Eh, už som ja tu, veď uvidím, čo bude ďalej. Čo budem tu stáť ako dáky stĺp.“

Štefan si odkašle, zoberá sa, pozrie na slúžneho a smelým čelom sa ho opýta:

„Teda hovorte, čo chcete so mnou!“

Slúžny zastane pred ním, napraví si kabát, vykrúti fúzy, pohladí ústavnú bradu, odkašle, rozšuchorí vlasy, potiahne nohavice a poklepe na vypasené bruško:

„Pane, vy ste môj väzeň!“

„Väzeň? A prečo?“ opytuje sa Štefan.

Slúžny znovu napráva kabát, vykrúca fúzy, hladí bradu, odkašláva, rozšuchorí vlasy, potiahne nohavice a poklepe na žalúdok.

„Prečo? Dostal som taký rozkaz a punktum!“

„Hm,“ odpovedá Štefan, „ale by som predsa rád vedieť príčinu môjho uväznenia.“

„Mňa nik examenovať nebude a punktum!“ odvetí slúžny a obráti sa mu chrbtom.

„To ani nechcem,“ odvráva Štefan, „to mi nikdy ani na um neprišlo, ja znám, že ste úradníkom stolice, podrobujem sa vašej moci.“

„To dobre urobíte!“ prehodí slúžny a chodí po izbe.

„Ale mi ráčte len povedať, prečo ma väzníte? Snáď v tom rozkaze len bude udaná príčina,“ vraví Štefan. „Ak smiete, povedzte mi zločin, ktorý mi pripisujú.“

Pán slúžny mlčí a chodí sem i tam po izbe a bezpochyby rozmýšľa, či povedať alebo nepovedať. Konečne zastane, pozrie na Štefana, a bezpochyby mu vyšlo na gombíkoch, že „povedať“, teda hovorí Štefanovi, keď si napravil kabát, vykrútil v obe strany fúzy, pohladil zamatovú bradu, dobre odkašlal a na všetky strany rozšuchoril vlasy:

„Preto, že ste pansláv!“

A zase sa obrátil a prechádzal sa ďalej.

„Pansláv? Hm!“ prerečie Štefan, „teda, že som pansláv? Hm, divný zločin, o tom sotva bude spomienka v Corpus juris hungarici a hádam ani v praxi criminali nie. No, ale dobre, teda pansláv. Vyhovárať sa nejdem, nestálo by to za prácu, ja viem, že som nevinný, teda prosím poriadok urobiť so mnou.“

„Stane sa, len nech príde môj hajdúch. Len malé pozhovenie, v okamihu je tu; šiel polievať kapustu, a punktum!“

„Ale aspoň sadnúť mi dovolte, lebo som veru ustal.“

„Sadnite si, kde chcete, tam máte fajky, zapáľte si, mám písať pánu povereníkovi list, zatiaľ napíšem, zabavte sa. Ale dajte mi slovo statočnosti, že neujdete!“ podávajúc ruku Štefanovi, hovorí slúžny.

„Tu máte ruku na to,“ usmejúc sa a podávajúc ruku slúžnemu, odpovedá Štefan.

Pán slúžny sadol k písaciemu stolku, vzal pero do ruky, hrýzol ho, odložil ho, vzal fajku, napchal si, zakresal more patrio a fajčil, zase vzal pero, obracal papier sem i tam, a hrýzol znovu pero, a len nepísal.

Štefan si napchal fajku, zapálil si, sadol na pohovku a fajčil ani dáky Turek a pozoroval pána slúžneho, a úsmech ak neopúšťal, tak neopúšťal jeho ústa, už neviem, či smial sa zo svojej biedy a z väzenia, a či z pero hryzúceho pána slúžneho.

Tak to trvalo dlhú chvíľu, Štefan vyfajčil fajku, odložil ju na stranu. I pán slúžny vyfajčil, vzal druhú, napchal si ju a zase pripálil, a len ak hryzie, tak hryzie to pero a pred ním ležiaci papier je ešte vždy čistý.

Počuť strmé kroky hore schodmi, počuť i brnkot ostrôh, otvoria sa dvere a dnu vstúpi hajdúch Janči.

„Pán urodzený —“

„Ticho!“ skríkne slúžny, skočí hore, odhodí pero, „čert vás najal práve prísť, mal som znamenitú myšlienku, len ju položiť na papier, a teraz som už skonfundovaný. No, čo chcete?“

„Prišiel som oznámiť, že sme už poliali kapustu.“

„Dobre, to ste mohli oznámiť mojej žene a nie mne. Čo ešte chcete?“

„Už nič.“

„Teda môžete ísť.“

Janči obrátil sa na odchod, chytil sa kľučky, vtom skríkne pán slúžny:

„Alebo počkajte!“

A Janči obráti sa a stojí.

„Choďte obzerať dohán, ak treba, polejte ho!“

„Dobre, prosím ponížene,“ a zase chytá sa kľučky.

„Čo tak utekáte? Počkajte, nech vám vydám rozkazy.“

A Janči obráti sa zase a stojí.

„Tohto vtáčka,“ ukazujúc na Štefana, „odvediete najsamprv do šatlavy, dáte mu želiezka a ručíte mi svojou hlavou, že neujde. Punktum.“

„A prečo železá?“ spytuje sa Štefan.

V Štefanovi vrela krv, zaťala sa jeho päsť, navreli žily na jasnom čele, z očú jeho blýskali iskry.

„Mne železá nik klásť nebude!“

„Uvidíme. Janči, ako som rozkázal!“ hovorí slúžny.

„Nech sa ľúbi, mladý pánko,“ hovorí Janči, „ja budem ten, čo vám položí želiezka.“

Štefan odišiel, Janči za ním. Odviedol ho do šatlavy a Štefan nebránil sa viac, keď mu zakladal želiezka na nohy i na ruky.

„No ľa, ako vám to pristane. Zabávajte sa tu s pánom bohom!“ a odišiel.

Štefana zobudilo zo zamyslenia rachotanie kľúčov a vtedy videl, že je veru naozaj väzeň, dosiaľ prichodilo mu všetko ako dáky nevčasný žart, teraz zbadal, že je to skutočnosť, hrozná skutočnosť, o čom ho presvedčoval najlepšie štrngot reťaze, ktorou bol sputnaný.

„Teda väzeň, no dobre! Trpieť bez viny za národ a sväté práva národa nie je hriech. Že som pansláv? — Pravdaže som, veď ľúbim svoj národ; ako by nebol panslávom? Ha, ha, ha, biedne duše, nazdávate sa, že násilie vaše umorí ducha? Nazdávate sa, že ukrutnosťou vašou pokoríte národné povedomie, sebacit a hrdosť? — Ó, bedári, klamete sa!“

A zadumal sa vo väzení svojom, zadumal sa nie ináč, ako dumával, prehŕňajúc sa vo svojich knihách a čerpajúc z nich svoje vedomosti.

„Múdro mal Janko, že uskočil, žije na slobodnom povetrí a jemu to načim, navykol mu, väzenie by bolo jeho smrť. Prečo som i ja neposlúchol jeho radu? Prečo nenasledoval jeho príklad? Mohol som i ja byť na slobode tak ako on a netrčať v tejto diere — ale, čo boh činí, všetko je dobré, svätá je jeho vôľa.“

A Štefan uspokojil sa s osudom svojím. Dumy jeho boli mu teraz šírym krásnym svetom, v týchto žil a nachodil útechu znajúc, že utrpenia sveta tohto nie sú podobné onej sláve, ktorá očakáva nás v nebesiach.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.