ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho ubehlo časov, čo sme opustili rodičovský dom Štefana a Janka. Bohzná, čo sa tam od tých čias všetko postávalo. Čas je už zvrchovaný, aby sme navštívili i rodičovský dom našich mladých hrdinov. Preto, prosím vás, nasledujte ma do tichého údolia, znám, i vám milší bude pokoj ako tento boj rozdráždených náruživostí, ktorý panuje vo vlasti. Veru nejedna duša kresťanská, vidiac to hrozné vraždenie a krvi ľudskej prelievanie, ktoré sa dialo, zatúžila po kúte čo by ako vzdialenom a ukrytom pred svetským hlukom, nech by len v ňom panovala bezpečnosť a pokoj.

A takýto kút bol istotne dom polesného Štefanova. Utiahneme sa tam, aby sme zažili pokoj, po ktorom túži duša naša, aby sme si oddýchli v bezpečnosti, ktorú nadarmo hľadáme v šírom Uhorsku.

Veruže ostareli naši milí Štefanovovci od tých čias, čo sme ich nevideli. Otec zasmušený, rozhnevaný na celý svet, nemajúc radosti ani v horách svojich, nič ho neťahá von vyjmúc povinnosť, ktorú tiež odbavuje viac z obyčaje a zvyku než z dobrej vôle. Ak vyjde aj do uhlísk, ustavične sa vadí s uhliarmi; ak navštívi rúbaniská, celá robota mu je zlá, nikdy pochvalu, ustavične rozdáva hany. „Čo sa stalo tomu pánu polesnému?“ spytujú sa rubári uhliarov a to isté dopytujú sa uhliari rubárov.

Akoby ani nepočul, keď jeho psi honia, neobzrie sa, kade beží bystronohá zver, nezastane, kým mu pribehne zo svojho ležiska splašená srna na výstrel; darmo vábi kuropta, márne hrkúta holub. A čo mu z večerného letu chutných slúk?

Veru, ak to i ďalej tak pôjde, onedlho pred samými oblokmi jeho domu požerú mu zajace priesadu a budú bezpečné, on im neublíži. Srny v jeho záhrade pásť sa budú na tučnej ďateline a roháči vysmievať sa budú doteraz obávanému svojmu nepriateľovi.

Tak sa zmenil pán polesný Štefanov. Čo mám hovoriť o jeho manželke Anne? Keď sme ju posledný raz videli, nebolo poznať na jej tvári ani len jedinej vrásky, nebolo vidieť na jej hlave ani len jedného belavého vláska. Živé oko, ružová farba líc boli svedkami živosti, zdravia. Teraz upadlo žiaľom zmorené oko, obledla dlhým utrpením tvár, na jasnom len nedávno čele rozhostili sa nemilé vrásky, znaky to predčasne sa rozmáhajúcich šedín.

Nebolo živosti v dome, nebolo ani radosti. Gazdiná konala svoju povinnosť, ale len ako povinnosť bez všetkej ochoty a radosti. Kto poznal túto domácnosť predtým a videl ju teraz, zbadal nepríjemnú premenu a pozoroval, že tu chybuje niečo, že je nie tak, ako by malo byť.

A skutočne, chybovalo niečo podstatné. Nielen že nebolo tu synov, ale nemali ani zprávy o tom, či žijú, kde sú a ako sa majú. A všetky ostatné city prevládala starostlivosť o drahých, horko-ťažko odchovaných synov.

To bola príčina úpadku v domácnosti Štefanovovej.

A ako by aj nie? Dobrí rodičia žili akoby znovuzrodení v svojich vydarených deťoch a razom mrštili sa medzi nich a synov neprajné nehody, rozmetali ich a rodičia tak málo znali o ďalšom osude svojich dietok, ako tieto málo znali o rodičoch.

Dobrá, vo viere stála matka u boha hľadala potechu a nachodila ju. Nemožným zdalo sa jej byť, že by pán boh milostivý dopustil niečo zlého na jej synov, ktorých vychovávala v pokore a nábožnosti kresťanskej. Dúfala v panovníka všehomíru, v neho skladajúc všetku svoju nádej a útechou jej bola modlitba, ktorou skrúšene odporúčala pod všemohúcu ruku Hospodinovu svojich vzdialených synov, vyhodených do lún rozbúreného mora. Ale znovu rodili sa modlitbou uspokojené city a neistota opanovala materinské srdce, materinskú lásku a stávala sa novou, zdravie i silu usmrcujúcou príčinou starostlivosti.

Otec zadumaný tajil sám v sebe zožierajúci ho bôľ, tešieval ženu, sám potechu potrebujúc, a čo ako trpel, predsa neprestával všemožne vyvracať všetky zlovestné domnienky matkine, pripisujúc tieto rozbúrenej obrazotvornosti. A on sám trpel mnoho, premnoho. Neistota, bázeň o synov a nemožnosť prispieť im na pomoc zaujímali jeho dušu a podrývali jeho mužnosť.

V takomto stave nachodíme rodičov, navštíviac ich nanovo. A nemožno, aby aj srdce naše súcitné nepocítilo žiaľ a bolesť s nimi.

Pozrite, ako sedí dobrá matka bez citu, bez radosti. Nemá pohľadu pre svoju dávnu potechu, po dvore baviaci sa hyd, nezná opateru pre hydinu svoju a hospodárstvo; sedí, akoby nemala žiadnej práce, žiadneho zamestnania, nakríž preložené, v lone spočívajúce ruky, zrak upretý do neba a v každom ťahu vyrytá bezcitnosť.

Pozrite, ako chodí po izbe otec, čochvíľa pripaľujúc na prázdnu fajku, nakríž na chrbte preložené ruky. Len kedy-tedy pozrie na svoju drahú spoločnicu života, potrasie hlavou, pripaľuje znovu na fajku a chodí ďalej po izbe.

Tak to bolo ráno, tak je na poludnie, tak bude i navečer.

Zrazu pred domom zarachoce voz, azda hostia prišli, tí donesú nejakú príjemnejšiu zmenu do tejto smrtonosnej jednotvárnosti. Zarachotal voz, i zastal pred domom. Ale ani otec nejde vítať príchodzích, ani matka nevstáva pozerať na hostí; otec chodí po izbe a matka bezcitne sedí, ako sedela na mieste svojom.

Otvoria sa dvere, vo dverách zjavia sa postavy cudzie, neznáme; zjavia sa ozbrojenci. Hľadí otec na prišlých, hľadí matka na hostí, nepohnute stoja. Za nimi ozbrojenci.

„Štefan, Janko!“ skríkne matka, skočí a nazad padá na svoje miesto.

„Štefan, Janko!“ skríkne otec a tisne na srdce svojich drahých synov.

„Otec, matka!“ kričia synovia, bežia k matke, objímajú ju, bežia k otcovi a zavisli na jeho hrdle.

A vo dverách zastali štyria ozbrojenci.

„Ó, deti moje, deti drahé!“ hovorí matka. „Hospodine, sláva a vďaka ti nekonečná, žes’ mi navrátil synov!“

Vyjasnila sa tvár otcova a zaujala ho starodávna veselosť.

„Skade idete, chlapci? Akíže ste pomenení! Ty, Štefan, si upadol, schudol, zbledol, čo si sa aj nikdy nepodobal živému Jankovi! A čo tá brada, kde si tú vzal? A ty, Janko, so šabľou? Veďže hovorte.“

„Posadajte si, chlapci,“ prerečie Janko. „Otec, to sú moji dobrovoľníci, i ja som dobrovoľník!“

„Pán boh ťa živ!“ odpovedá otec. „Veď som ja vždy hovoril, že z teba bude človek. No, rozprávaj mi, ako sa ti vodí. — Kde si sa zišiel so Štefanom, ako prichodíš sem?“

„Už viete, že som dobrovoľník. Keď som uskočil, túlal som sa po horách, až som sa dostal na hranicu, v Jablonkove zišiel som sa s novými priateľmi, ktorí ušli z vlasti tak ako i ja. S tými som šiel do Viedne, do Prahy a zase nazad.“

„Ej, ale si skúsil sveta!“

„Až som sa stal dobrovoľníkom. Minulého týždňa sme prišli do mesta, kde sedel a trpel Štefan, vyslobodil som ho, no on nechce vstúpiť medzi nás, ale domov pustiť som ho nemohol, bojac sa o jeho bezpečnosť. Dostal som rozkaz so svojou stotinou ísť za posádku do susedného mestečka. No reku, Štefan, pôjdeš so mnou. Včera prišli sme tam a dneska nemohol som odolať túžbe, aby som neodprevadil domov Štefana a nenavštívil vás, drahých rodičov. Prišli sme a doviezol som vám aj hostí, mojich dobrovoľníkov.“

„No vitajte, bratia!“ podávajúc mužskú ruku dobrovoľníkom, hovoril polesný, „vitajte, ale dobre vyzeráte, sluší vám tá rovnošata; veru, keby som bol mladší, šiel by som s vami.“

„Ale ty, Štefanko, ostaneš doma?“ vypytuje sa matka.

„Zostanem, mati moja.“

„A Janko?“

„Janko nemôže, jeho volá povinnosť, on odíde zase.“

„A už keď mi aspoň ty doma zostaneš, a keď viem, že je i Janko živý a zdravý, všetko bude dobre.“

A znovu nasledovalo vítanie, bozkávanie, objímanie. A matka, akoby bola omladla, skočila, odbehla von a čochvíľa plné boli stoly skleníc a vína, a dobrovoľníci zdravkali si a pripíjali vzájomne.

„A kde je matka?“ spytuje sa Štefan.

„Netráp sa o matku,“ odpovedá otec, „tá má tamvon robotu“.

A mal pravdu. Oživol dom ako za tých dávnych čias, slúžky opatrovali oheň, nosili drevo, chytali a škrtili husi, kačky i kurčatá. A čochvíľa smažilo, škvarilo, pieklo a varilo sa to všetko. Zuza trepala na bryndzové halušky, Dora obracala kačky na ražni, až radosť bola nazrieť do kuchyne. I len tá vôňa, čo vychodila von, čarovne účinkovala na chuť okoloidúcich, či div, že všetky psy poplietali sa pomedzi nohy našich kuchárok?

Ale veru nechajme my kuchárky kuchárkami, a smažiť a pražiť a pripravovať chutné jedlá, poďme radšej k našim priateľom a štrngnime si s nimi chutným víncom na ich i naše zdravie a na dobrý úžitok.

Veruže naši chlapci prázdnili tie sklenice, až radosť podívať sa na nich, rástol ten náš starký polesný od radosti, mladol medzi mladými a núkal a pripíjal nie ináč, akoby i dobrovoľníkov chcel spiť pod stôl ako onehdy gardistov, ale dobrovoľníci slovenskí nie sú gardisti, tých veru tak priam neopojí.

Prišla mamička do chyže, prikryla stôl, doniesla nanovo naplnené sklenice, doniesla a donášala misu za misou chutne pripravených jedál, najprv polievku, potom v octe obarené a krásnymi kotúčkami cibule okrášlené modré pstruhy, a mäso s chrenom a kapustu s kuroptou a halušky s bryndzou a rozličné pečene.

Boliže to hody, veru ani na mnohej svadbe nebolo toľko a tak dobre pristrojených jedál. No, veď veru jej dobrá materinská duša aj slávila dneska opravdivú svadbu, lebo razom a neočakávane vyplnili sa všetky jej túžby a žiadosti, a na rozkochané srdce svoje mohla pritisnúť vreloľúbené predmety lásky svojej, svojich strojných synov.

A v samých hodoch a radovánkach uplynul tento šťastný deň ako rodičom, tak synom a dobrovoľníkom.

Sedeli pohromade dlho do noci, do pozdnej noci, nikomu neprišlo na um hľadať lôžko, nikomu nezatváral oči sen. Rozprávali dobrovoľníci svoje ťahy vojenské, svoje dobrodružstvá, smiali sa všetci smiešnemu, tešili radostnému a v radosti bavili sa dobre, znamenite. Či sa boja rozlúčiť, že tak dlho spolu sedia? Či zabudli, že už ráno zvestuje ranostaj kohút? A oni sedia, nelúčia sa! Bože môj, tak dlho, túžobne očakávali chvíľu stretnutia sa, a mali by sa už lúčiť? Nie, to nejde, to nie je možné, radšej obetujú noc, ako by čo len hodinu mali utratiť. A dobre tak!

Ráno odišiel Janko s dobrovoľníkmi nazad do mestečka, tak to žiadala jeho povinnosť a dobrovoľník nebol by sa prehrešil proti svojej povinnosti ani neviem za čo.

Rozlúčil sa s rodičmi, rozlúčil so Štefanom a sľúbili mu i rodičia, sľúbil mu i Štefan, že ho navštívia v jeho posádke, len ho prosili, aby im dal na známosť, ak by bol nanáhle prinútený odísť preč.

„Zbohom, rodné kraje, zbohom, milí moji!“ zvolal Janko a stratil sa s dobrovoľníkmi v tmavých horách.

Príduc do mestečka, konal svoju povinnosť, ako sa sluší na dôstojníka slovenských dobrovoľníkov, nielen deň, ale aj noc venoval službe, keď to požadovala potreba. A predsa spomenul si v chvíľach oddychu na výjav v dome pána slúžneho, spomenul si na Irmu a umienil si jej čím skôr urobiť svoju návštevu, mysliac v duchu svojom, že pri odchode z mestečka opätovať sa bude a môže výjav posledného lúčenia.

Ale sklamal sa v nádejach svojich. Pán slúžny zamiešal sa bol priveľmi do vlasteneckých pohybov a udalostí a preto za radné držal i s rodinou svojou vysťahovať sa zavčasu z mesta doterajšieho svojho účinkovania. Janko nenašiel Irmu. Zarmútilo ho to, ale nie na dlhý čas, našiel si inú spoločnosť, kde sa znamenite bavieval a trávil vesele svoje časy. Veď v mestečku bolo dosť pekných dievčat a tie znali ho ako veselého zábavného šuhaja z predošlých časov, a vzdorujúc nebezpečenstvu, ktoré hrozilo ich domnelému vlastenectvu, zabávali sa s ním rady a podľa neho i s ostatnými dobrovoľníckymi dôstojníkmi.

Tieto zábavy zmenili celú tvárnosť spoločenského života a ani panny, ani ich matky, ani mešťania neoľutovali túto zmenu a len týmito stykmi otvorili sa im oči a začali poznávať, že i oni sú Slováci, uznávali sa za národovcov, pripisovali vinu svojho doterajšieho zablúdenia len neprajnému zavedeniu a oľutovali ho.

Kto bol tejto zmene radšej ako Janko a jeho druhovia? Nemilo ich prekvapil prišlý rozkaz, nakladajúci im bezodkladný odchod, ale ochotne vyplnili svoju povinnosť, tým viac, že im hlavný veliteľ písal: „Potrebujem vás, moje milé deti!“ Rozlúčili sa s novými priateľmi a títo sľubovali im svätosväte, že zostanú stáli a pevní v národnom zmýšľaní. Či sľub tento splnili, neviem, to ale s istotou viem, že Janko úplne zabudol a nikdy si nespomenul na meno národu nepriateľskej Irmy!