ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bavili sme sa dosiaľ ustavične s našimi bratmi a ich rodičmi. Čas je už, aby sme sa obrátili aj inde a navštívili aj tie osoby, ktoré trebárs nehrajú hlavnú úlohu v povesti našej, nasledujú hneď za touto a bez ktorých stratila by celá povesť na zaujímavosti a záujme. A už to nám uzná každý, že každého spisovateľa hlavnou túžbou je, aby jeho obecenstvo spokojné bolo s ním. Bez tejto spokojnosti daromná je jeho práca a namáhanie; hoci by s akoukoľvek pilnosťou pracoval, pracoval by bez výsledku a márne, práca jeho stratí sa bez ohlasu ako hlas volajúceho na púšti.

Nechutné to jedlo, ktoré je neslané, a soľou povesti sú panny. Bez ich prítomnosti nezaujímavá je povesť ako záhrada bez kvetov, ako zelený háj bez štebotavých, operených spevákov.

Uznávam vinu svoju, dosiaľ málo pozornosti venoval som kráskam, ale podľa priebehu času chcejúc opisovať deje dvoch rodných bratov, nesmel som predchytávať časy, ale vyprávať tak, ako sa udávali a rozvíjali ich deje. Spomenul som, kde bolo načim, krásky, napríklad pri úteku Jankovom Irmu. Teraz ale došli sme na tú dobu, kde vystupujú činne aj panny v povesti našej, nech je teda im venovaný tento odsek.

Aby sme vyprávali tak, ako sa všetko stávalo, i čo do času, i čo do miesta, treba nám navštíviť obydlie pána predsedníka stoličného súdu.

Pán predsedník býval uprostred mesta, na hlavnom rínku, vo vlastnom dome, vysokom na jedno poschodie; bol to jeden, z najkrajších domov celého mesta. Na poschodí bývala celá rodina, na prízemí bývalo služobníctvo. Hospoda to krásna, pohodlná. Hore schodmi vyjdúc, prišiel človek do priestranného pitvora, z ktorého viedlo troje dverí, napravo malé dvere do chyžky, ktorú obývala Gustina, s krásnym výhľadom na mesto. Prostredné dvere viedli do teremu a stade sa šlo do susedných izieb. Tretie dvere, ak si nimi šiel, otvorili ti obyčajné obydlie matky.

Čo nás tam do obydlia matkinho, čo do teremu, náš úmysel je navštíviť pannu Gustinku.

Rozkošná to izbička, ktorú obývala táto krásna dcéra slovenského Okolia. Osvetľovali ju dva obloky, na ktorých rozmanité kvety zaujímali oko. Tu čajová ruža susedila s nádhernou kaméliou, petúnia s verbenou, fuchsia v rozmanitých farbách s rozkošnou pelargóniou a papučky, kaktusy a ktozná menovať všetky tie roztomilé kvety, ktoré tak rady pestujú dcéry slovenské; ja ich neznám vypočítať, len spomenúť musím, že mi najviac padli do oka malolistá a veľkolistá myrta, utešeným kvetom zakvitnuté, a boli to utešené sestry, rozličné vo vzraste, vo výraze, ale rovné v kvete.

Z tých už len možno uviť krásny svadobný veniec. Či ich preto pestujú, či je to ich určenie, uvidíme.

Nasýtiac sa pohľadom na tieto utešené kvietky, pobaví sa oko naše na krásnych obrazoch, ktoré krášlia steny. Máte tu Spasiteľa ukrižovaného, máte Rodičku božiu a máte mnoho iných utešených obrazov, či krajiniek, či postáv.

Ale neodškriepiteľne hlavnou okrasou je sama Gustinka. Sedí pri svojom šití pokraj obloka, pracuje pilne, len tu i tu pozrie bystrým okom svojím na rínok, akoby niekoho vyzerala. A nie nadarmo čaká príchod hosťa, lebo o malú chvíľku otvoria sa dvere a Gustinka, skočiac od práce, letí do náručia Milky, drahej svojej priateľky.

Po uvítaní si sadli; Gustinka šije, Milka pletie pančušku, a pri práci svojej štebotajú tak milo, až radosť načúvať. O čom vedú rozhovor, neznám. Zahľadel som sa na tieto dve dokonalé a predsa také rozdielne krásky, a zabudol som pilným sluchom sledovať ich reči. Už hovoria hlasnejšie, ich rozhovor je ako anjelský spev, človek neustal by ho naveky, a to večné veky načúvať. Je to harmonické znenie a tá krásna reč slovenská tak srdečne plynie z ich úst ako šplechotanie bystrého potoka v utešených dolinách slovenských.

„Nebol tu dneska Štefanov?“ opytuje sa Milka.

„Ktorý?“ spláca otázku otázkou Gusta.

„Ktorýže sem chodieva? Či i Štefan?“ zase Milka.

„Ten nie,“ odpovedá Gusta.

„Načo sa teda spytuješ ktorý?“

„Viem, že by ti tento bol milší.“

„Kto to zná? Spytovala som sa na Janka!“ zapáliac sa hovorila Milka.

„Ach, na Janka? Ten tu dneska nebol!“

„Ale príde?“

„Neznám!“

„Horkýže neznáš. Sľúbil ti hádam včera.“

„On nikdy nesľubuje.“

„Teda i bez sľubu chodí?“

Nasledovalo začervenanie sa Gusty.

„Keď sa mu chce, príde,“ odpovedala v rozpakoch.

„Ale ho čakáš?“

„Ale, čo si ty myslíš, Milka, čo by som ho čakala? Má slobodnú vôľu a robí, čo chce!“

„Ach, odpusť, Gustinka, nazdala som sa, že si rada, keď príde k vám,“ hovorí Milka.

„Zato ho však nemusím čakať, čo by mi jeho prítomnosť i milá bola.“

„Hjaj, aké ceremónie robíme, akoby sme neboli priateľky. Ja viem, že je on zaľúbený do teba.“

„Vieš to, ja o tom nič neviem.“

„Že nevieš, netaj to, veď to len slepý nevidí.“

„A skade ja to mám znať, on mi nič o tom nevravel.“

„Ó, láska nepotrebuje reči, má ona svoju vlastnú reč.“

„Ako ty to všetko znáš, skúsila si to už?“

A začervenala sa Milka.

„Čo by aj nebola znala, naučila som sa od vás dvoch.“

Gustine polial rumenec líca.

„Vidíš, Gustinka, teraz som uhádla. Darmo tajíš predo mnou, on ťa ľúbi a ty jeho.“

„Tak, ako ty jeho brata,“ odpovedá Gusta.

„Ach, to je celkom inšie. Jeho brat nechodí k nám, nezhováram sa nikdy s ním; to by bola ľúbosť?“

„A keď Janko príde k nám, my nikdy nehovoríme o ľúbosti,“ hovorí Gusta, „máme dosť iných predmetov na rozhovor.“

„Kto by vám to veril, ja aspoň nie.“

„Urob si, ako chceš.“

Umĺkli obe priateľky a tým pilnejšie pracovali. Ale netrvalo dlho to mlčanie a znovu rozprávali, pravda, zase o inšom predmete.

„Bola dneska u mňa Berta,“ začne Milka.

„Ku mne už ani nepríde.“

„Hnevá sa na teba.“

„A prečo?“

„Ach, prosím ťa, Gustinka, to ti je celý román, ale len počúvaj, rozpoviem ti ho. Janko Štefanov sa zhováral s ňou niekoľko ráz na zábavách, ako to bývala jeho obyčaj, každej znal dačo pekného a príjemného povedať. Hovoril čosi i Berte. Namyslela si, že je do nej zaľúbený, i dosiaľ je toho domnenia, že ju on veru ľúbi, ona je het za ním. Že teraz k vám chodí, hnevá sa na teba. Tu máš celú príčinu.“

„Akoby ja za to mohla, že k nej nechodí.“

„Pravdaže nemôžeš.“

„Veď mu len neotvorím dvere a nevyženiem ho k nej? Či vari takúto nezdvorilosť žiada odo mňa?“

„Ach, veď je Berta divná, teraz hovorí, že je aj jeho brat do nej zaľúbený. A predtým ako svedčila, že ten výberca dane div sa za ňou nezbláznil. Čo tá povie, na to nedbaj.“

„Len nech mi neubližuje, veď ja nedbám, nech si myslí, čo chce, ja som veru Štefanova nikdy nasilu neťahala k nám, a keď prišiel, čo ja môžem zato?“

„Pravdaže nemôžeš. Mladému človekovi všade slobodný prístup; oj, bože môj! Keby som si ja myslela, že je každý zaľúbený do mňa, čo bol u nás, to by ich už mala na každý prst po desať.“

„Ale divím sa jej. Nech povie jemu a potom zvie, čo on myslí.“

„Veď by veru ani oči nemal, keby pre Bertu teba opustil. No Štefanov to iste neurobí. Hľa, práve ide,“ pozerajúc na mesto, hovorí Milka, „či ho vidíš?“

„Vidím,“ odpovedá Gusta, sklopiac na šitie oči.

„A ak sa nemýlim, ide rovno sem.“

„Možno!“

„Čože si odrazu taká málovravná zostala?“

„Ale mrzí ma tá Berta, ešte narobí rečí.“

„No nechaj ju, nech robí. Čo ťa po nej. Ja by veru na to nič nedbala,“ uspokojuje Milka Gustinku a zamĺkli obe.

Neznám, či by už teraz nebolo dlhšie trvalo to mlčanie, keby ho nebol pretrhol príchod Jankov. Janko podal krásotinkám ruku, ale zdá sa mi — možno sa klamem a možno sa to len mne tak zazdalo — dosť na tom, zdalo sa mi, akoby bol vrúcnejšie stisol rúčku Guste a dlhšie ju podržal vo svojej ruke. „Pilne, pilne, krásne panny. Škoda, že i ja nemám nejakú prácu,“ hovoril Janko.

„Dám vám, ak chcete,“ hovorí Gusta.

„A čo? Hádam pliesť pančuchu?“

„Ó, to nie, ale párať, čo som mylne pošila.“

„Veľmi vďačne.“

„Aký pilný pracovník,“ hovorí Milka, „ja by som vám znala dať inšiu prácu.“

„Ale, prosím vás, pán Štefanov,“ prerečie Gusta, „povedzteže mi, čo ten váš brat robieva, že ho nikde nevídať?“

„Pracuje, študuje a — sní.“

Milka mlčala, ale to pilnejšie počúvala.

„Pracuje, to verím,“ odpovedá Gusta, „pilnosť mu už z oka vyzerá, ale čo môže študovať, prestal už byť študentom; a že sní, to už celkom nerozumiem.“

„Myslím, panna Emília bude rozumieť.“

„Ja ani tak,“ bystro odpovedá Milka.

„Nuž teda nehovorme o tom. Či pôjdete zajtra na zábavu, krásne paničky?“ opytuje sa Janko.

„Pravdaže pôjdeme,“ odpovedá Gusta. „Všakver, Milka?“

„Áno, ba kto tam všetko bude?“ opytuje sa táto.

„Ja veru neviem,“ odpovedá Gusta, „to nám bude znať povedať pán Štefanov.“

„Ó, prosím, držíte ma za takého novinára, aby som ja všetko vedel? Ja sa nestarám, kto tam bude, ak tam budete vy, krásne paničky, nedbám, čo nikto viac nebude, pre mňa bude vyberaná zábava,“ hovorí Janko.

„Čo i len jedna z nás,“ dodávala Milka.

„Ja som povedal obe,“ dokladá Janko.

„A ja vravím, že jedna môže i vystať,“ zase Milka.

„Nie, to nechcem, ak nepôjdete obe, nepôjdem ani ja.“

„No, to vám veru neverím. Bezpečne môžem ja doma zostať, a vy predsa pôjdete,“ hovorí Milka.

Gustina mlčí a nemilý jej je tento rozhovor, ustavične je v strachu o svoje tajomstvo, ktoré už i tak celé mesto zná.

„Čo by na to povedal môj brat?“ spytuje sa Janko.

„A pôjde i on?“ prerečie Gusta.

„Neomylne, keď mu poviem, že tam budete obe. No, teraz už snáď rozumiete, prečo sní?“

„Ja nerozumiem,“ odpovie Gusta.

„Ani ja!“ hovorí Milka.

„Že nie? To je viere nepodobné; ostrovtipné panny a neuhádli by jeho tajomstvo, príčinu jeho snenia. Lebo je zaľúbený!“

„Váš brat Štefan? To je nemožné,“ hovorí Gustinka.

„Do koho?“ spytuje sa Milka.

„Dovoľte, aby som radom zodpovedal na vaše otázky. Skutočne, môj brat Štefan, ten čudák, ten nepriateľ ženských, je zaľúbený. Do koho? Ó, panna Milka, nečakal som od vás tú otázku. Či to neuhádlo vaše srdce? Do koho by mohol byť zaľúbený, ak nie do vás?“

„Len nerobte posmech, prosím vás!“ zapáliac sa odvetí Milka.

„Ja posmech? To mi ani na um neprišlo. Skutočnú pravdu vám hovorím! Od poslednej zábavy u R. celkom sa zmenil. Očarovali ste ho, pekná Emília.“

„Tak ako vás Gustinka!“

„Možno, možno i väčšmi!“

„Hádam len nebudete chcieť tajiť, že ľúbite Gustinku?“

„Ale Milka!“ urazená hovorí Gusta, „majže rozum.“

„Ja to tajiť nechcem. Ja ľúbim pannu Gustinku, a ak ona ľúbi mňa —“

„Tak bude svadba,“ skáčuc po izbe, hovorí Milka.

„Vy budete mojou družicou!“

„A váš brat Štefan družbom!“

„Ruku na to!“

A podali si ruky. Rozumie sa, všetko v smiechu a žarte. — Hovorili o inšom, až naostatok Milka odporúčajúc sa odišla domov.

„S tou svadbou to bol veľmi nevčasný žart!“ začne Gusta.

„Je to proti vašej vôli? — Tak odpustite, drahá Gustinka, nehovoril som zo žartu, hovoril som opravdu. Pravda, chyba to bola odo mňa so žartom prednášať záležitosť, o ktorej treba hovoriť s najväčšou vážnosťou. Polovicu vyzradil som pred vašou priateľkou, dovoľte, aby som druhú polovicu vyzradil vám. Ja vás ľúbim!“

„Veď ste to už povedali.“

„To je vaša odpoveď?“

„A čo mám odpovedať?“

„Gustinka, láska moja ma možno klamala a zaviedla a žil som v domnení, že i vy —“

„Čo?“ s napnutím hovorí Gustinka.

„Ľúbite ma? Smiem dúfať? Dovolíte mi, aby som sa uchádzal o vašu ruku pri rodičoch?“

„Dovolím!“ povie tichým hlasom Gusta.

„Gustina, ty si moja!“ rozprestúc náručie, vykríkne Janko.

„Tvoja, drahý môj, tvoja!“ a ležali si v sladkom objatí.

Janko neodkladal dlho s uskutočnením svojho sľubu. Hneď, ako dostal privolenie od Gustinky k rozhodnému kroku, pripravoval sa naň, túžil i sám, aby čím skôr naplnili sa jeho želania.

Navrátiac sa domov večer z milej návštevy, milej, lebo rozhodnej pre budúcnosť jeho, vyobjímal proti obyčaji brata, vybozkával ho a tento nevedel pochopiť, čo sa Jankovi deje.