E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

V

Odišiel Štefan vyprevádzaný slzami matky, a v dome pusto, temno. Otec chodí zamyslený hore-dolu po chyži a neprerečie slova; matka plače, v sebe dusí žiaľ svoj a slzami uľahčuje svojmu bôľu. Gardisti ležia okolo stola ako snopy, chrápuc, akoby ich najal. Hudba to nemilá, nepríjemná, sluch urážajúca. Zastane polesný, mrští opovrženia plným okom na opilcov, vykrúti si pravý i ľavý bajúz a rečie:

„A mám ja trpieť túto hudbu? Nie! Urobím ja s vami hneď poriadok.“

„A čo budeš robiť, starý môj?“

„Uvidíš hneď!“ a vyšiel von.

I matka vyšla z chyže a prešla do izby, ktorú obývali jej synovia. Tam hľadala deti svoje, tam zabával sa jej rozžialený duch pohľadom na predmety, ktoré milovali jej synovia, na knihy, ktoré boli najväčšou radosťou jej syna Štefana.

„Len čo z toho všetkého bude?“ hovorí sama sebe, „čo porobili tie moje deti, že ich lapajú?“ Zamyslí sa a čaká, či jej niekto nedá odpovede na tieto otázky. Ale niet človeka, ktorý by bol počul jej otázku, nebolo, kto by jej dal odpoveď. Darmo čaká na potechu nesúci hlas, a keď aj nie potechu, aspoň uspokojenie. Opustená, v samote svojej sama v sebe hľadá potechu a uspokojenie.

„Štefan, viem, nič zlého neurobil, ten je iste nevinný,“ hovorí jej materinské srdce, „veď ten neublíži muške, to je samá dobrota, ako by bolo možné, že by sa ten dopustil nejakého priestupku? — Nie, to je nemožné. Z ohľadu Štefana bude len dáke nedorozumenie; mal pravdu, vysvetlí sa všetko a on sa vráti doista o deň, o dva nazad. Pán slúžny je spravodlivý človek, neublíži bez príčiny nikomu, teda ani nevinnému, a že je nevinný môj syn Štefan, na to by som postavila i svoju hlavu, a len jednu mám, ale smela by som ju postaviť.“

A po tomto rozumovaní spokojnosť nebeská rozhostila sa na jej tvári, vyjasnilo sa už dneska mnoho sĺz ronivšie oko. Ale to všetko len na okamih, nové mrákavy zaťahujú tvár a predošlá zasmušilosť opanovala jej obličaj.

„Ale Janko! Či ten dačo nepoparatil? Podozrivé mi je samej, že ušiel, iste sa cíti vinným, svedomie ho hnalo do sveta bez požehnania rodičovského. Tak to bude, ten dačo urobil a teraz väznia aj nevinného Štefana. Chodil do toho mestečka. Ach, a dosť som sa ho naprosila, aby to nerobil, ale on nedbal na moje prosby. Teraz má, tak to býva, keď neposlúchal radu múdrych. Ale on len vždy po svojej hlave. Ej, Janko nebol, ani nie je, ani nikdy nebude Štefanom! Doista on a len on je príčina všetkého nešťastia. A bohzná, kde je, kde sa túla, ešte dakde v horách zablúdi alebo príde naňho divá zver a roztrhá ho. To bude koniec jeho života. Oh, ja prenešťastná matka, čože som zavinila, že ma pán boh takto navštevuje? Janko môj, Janko! Ale nik inší, len ty si pôvodca svojho nešťastia.“

„Len vojdite, chlapci, dnu,“ ozvalo sa z druhej chyže.

Pán polesný vošiel a za ním osem pevných rubárov, zastali do radu pri dverách.

„Chlapci, vidíte tieto snopy?“

„Vidíme!“

„No, dobre, berte ich dvaja a dvaja, neprebudia sa vám, a ak sa i prebudí dajeden, nedajte na to pozor, zaneste ich pod starý javor.“

„Dobre, pán polesný!“ a rubári, jeden za hlavu, druhý za nohy, chytali gardistov.

„Tam ich pokladiete do radu, rozložíte im ohňa, schováte im dakde na javor pušky a necháte ich tam, nech sa vyspia na čerstvom povetrí.“

„Tak vykonáme, no, chlapci, napred!“

A rubári odniesli blažene spiacich pánov mešťanov von a zaniesli pod starý javor. Nakládli vatru a okolo nej pokládli štyroch pánov bratov z mokrej štvrte. Pušky povešali im hore na javor, prežehnali ich, ako sa sluší na dobrých kresťanov, krížom svätým a nechali ich spať. Rubári odišli do svojich rúbanísk a nestarali sa viac o starý javor, vatru a okolo nej spiacich gardistov, okrem že jeden do rúbanísk idúc, prehovoril:

„Ale by som rád videl, čo tí budú robiť, keď vstanú.“

„Čo budú robiť?“ odpovedal druhý, „pôjdu domov.“

„Veď pôjdu,“ prerečie tretí, „ale ako pozrú jeden na druhého, kde sa tam vzali? Hm!“

„Nech hľadia, ako chcú, veď ich rosa ľahšie prebudí. Napred, chlapci, do práce!“ A o rubároch nebolo viac ani chýru ani slychu.

Keď polesný takýmto spôsobom vypratal si z domu nevolaných hostí a jeho žena uviedla do poriadku celý dom a chyže, vzal svoju pušku, rozlúčil sa so ženou a odišiel do lesa.

Pani Anna ostala doma osamote a mala času dosť pustiť prúd žiaľu svojmu, vyplakala sa do chuti a zase sa dala do práce; tak jej ubiehal čas, ani nezvedela, kde sa vzalo, tu sa vzalo poludnie.

Polesný šiel lesmi hustými a namieril kroky svoje k starému javoru, aby sa podíval, ako spí človek blažený. Prišiel k vatre a gardisti akoby mŕtvi ležali okolo vatry, priložil dreva na oheň a odišiel za javor.

„Aha, ten sa hýbe!“

A vskutku hýbal sa a bľabotal zo sna:

„Žena, zima mi je, ta že ma lepšie prikry,“ obrátil sa na druhú stranu a spal zase.

„Tí budú spať do večera, ak ich z tamtoho obláčka pán boh nepokropí,“ hovoril polesný a šiel svojou cestou ďalej. Oblak sa blížil a kvapky dažďa padali ako lieskovce. Zastal si navrch kopca a stade sa díval dlho, dlho na starý javor, na vatru a na snom umorených ozbrojencov.

Zamračilo sa nebo a nie už len kvapky, no celé kropaje padali na zem; pustil sa hustý dážď, padalo, akoby z kupy lial. Tento neočakávaný kúpeľ prebral gardistov.

„Čo robíš? Ej, ale ťa pohnem!“

„Veru pohneš,“ ozve sa druhý, ktorý si už pretieral oči. „Pán boh vás kropí, vstávajte!“ a duril hore kamarátov.

„Čo je, horí?“

„Kde sme? Čo tu robíme?“

„Kde sme?“ hovorí ten prvý, obzerajúc sa dookola, „ja na moj dušu neviem, ale vidí sa mi, pri starom javore.“ A utiahol sa k samému javoru, aby ho chránilo lístie pred lejou.

Kamaráti nasledovali jeho príklad.

„Ale priložte na ten oheň, kde sme zmokli, tam sa aj usušíme.“

„Ale čo my tu robíme?“

„Ako sme sem prišli?“

„A čo mi hlavu odtneš, ja neviem. Ja som sa nazdal, že so ženou spím, a ja tu v hore! Ej, až ma trasie zima.“

Hľadia jeden na druhého, zamlčia sa, ale na tvárach vidíš úzkostlivosť vyrazenú, nájdeš tam všeobecnú otázku:

„Kde sme sa tu vzali? Čo tu robíme?“

Ale ani jeden nehovorí slova. Každý hľadá v rozpomienkach, ktoré ostali v jeho duši, chce prísť na stopu, ako prišiel sem, čo tu hľadá. Ale žiaden nenachodí niť, vedúcu ho z tohto labyrintu. Tak sediac, túliac sa jeden k druhému a ku starému javoru za dlhú chvíľu, mlčia a rozmýšľajú. Naostatok prerečie jeden.

„Chlapci, toto je nie s dobrým. S nami je zle, prisámbohu, nás černokňažník očaroval a dovliekol sem.“

„Alebo nám daktorá baba porobila,“ ozve sa druhý, „nás iste dačo vodilo a prišli sme až sem.“

„Ale kto kládol vatru?“

„Ja nie.“

„Ani ja!“

„Ani ja!“

„Bratia, my sme stratení, my sme prepadli čiernemu, už nás ten má v moci.“

Tu ste mali vidieť ten strach, tú bázeň, ktorá zaujala všetkých. A zase sa zamysleli všetci a lúčili sa už v duchu, ktorý od detí, ktorý od ženy, lebo ani jeden nepochyboval, že sa viac nevráti do svojho domu, k svojim milým volom alebo koňom.

„Hm, hm!“ začal zase najmúdrejší, ktorý bol vlastne veliteľom tohto vojenského oddielu, „bratia, čo tu robiť? Raďte!“

„Ja neviem!“ v strachu hovorí jeden.

„Poručme duše naše pánu bohu!“

„Tak je, pomodlime sa a potom nech milostivý pán boh naloží s nami podľa milosti svojej.“

A všetci štyria padli na kolená a vrúcne a nábožne opätovali modlitbu, ktorú predriekal veliteľ. Isteže nikdy v svojom živote po skončenej modlitbe tak skrúšeným a nábožným srdcom nevypovedali „amen!“ ako teraz. A táto vrúcna modlitba im uľahčila.

Už spokojnejšie hľadeli prísť majúcej budúcnosti v ústrety a čakali tie veci, ktoré mali prísť. Dážď utichoval, trhali sa oblaky a tu i tu cez mračná preblesklo už aj milostné slniečko; páni bratia donášali drevo a opatrovali vatru, pri ktorej sušili až do nitky premoknuté svoje šaty.

Veliteľ, lebo bez rozdielu na hodnosť pracovali, nesúc drevo spovyše starého javora, zastane, pozerá na javor, hľadí, pustí drevo na zem a skríkne:

„Aha!“

„Čo je, čo je? Čo sa stalo?“ bežiac k nemu, hovoria spoločníci zlého.

„Pušky!“ skríkne veliteľ.

„Veru pušky!“ odpovedajú spoločníci.

Blížia sa k javoru, zoberú dolu pušky, obzerajú ich.

„Dajte pozor, že nevystrelia,“ velí náčelník, „ktozná, či nie sú i tie očarované.“

„Ale, veď sú to naše gardistické pušky!“

„Naše? A kde sa tie tu vzali?“

„Ha, teraz mi svitá!“ hovorí jeden.

„A čo?“ opytuje sa veliteľ.

„I mne!“ dodáva druhý.

„A čo tebe?“

„Nech povie Ondrej najprv, potom poviem ja.“

„Ale poďme k vatre, tam budeme držať radu. Tak som čítal v jednej knihe o Amerike, že aj diví ľudia tak robia, rozložia si vatru a kmeťovia a starší ľudu zasadnú okolo ohňa a držia porady.“

Urobili tak, ako narádzal náčelník. Keď nakládli hodne dreva na oheň, posadali okolo neho, popozerali jeden na druhého, každý držal pušku svoju v mocnej pästi, prizeral sa jej a zase pozrel na kamarátov. Nastalo veľké mlčanie pretrhované len praskotom blčiaceho raždia a sipotom plameňov.

Tichosť túto pretrhol náčelník hovoriac:

„Teda hovorte, čo myslíte, páni bratia.“

A Ondrej začal hovoriť asi v tomto zmysle.

„Hoci najmladší v slávnej rade, opovažujem sa pozdvihnúť prvý slovo. Páni bratia a spolumešťania, tak sa mi vidí, neznám istotne, či je pravda, a nesmel by som na to zložiť telesnú prísahu, ale zdá sa mi tak, že nás, už neviem, či včera, či kedy, ale večer, bolo okolo desiatej, povolal k sebe pán richtár nášho slávneho mestečka a dal nám rozkaz, aby sme ozbrojení šli k polesnému Štefanovovi a tam chytili jeho syna Štefana a doviedli ho do mesta.“

„I mne sa tak vidí!“ hovoril ten, čo povedal druhý, že aj jemu už svitá.

„Veru, pravdu máte, stalo sa to skutočne, len už neviem kedy,“ hovoril tretí.

„To už vidím, že je pravdivá vec, lebo pamätám sa, že mne zveril veliteľstvo,“ dodal náčelník.

„To by teda už bolo na čistom, väčšina hlasov je za to, a tak je to pravda!“ po chvíli a hlbokom rozmýšľaní prerečie náčelník.

„Nastáva druhá, nie menej vážnejšia otázka: či sme boli u polesného a chytili jeho syna, a či nie? Hlasujte, páni bratia, po poriadku.“

A hlasovali.

„To povedať neviem!“ oddal hlas prvý.

„Zdá sa mi, že sme boli a chytili,“ hlasuje druhý.

Tretí po krátkom rozmýšľaní hovorí takto:

„Nesúhlasím s mienkou druhého hlasujúceho pána brata. Keby sme boli bývali, neboli by sme tu, lebo starý javor nie je na našej ceste; keby sme boli chytili Štefana, mali by sme ho tu, a preto kloním sa k hlasu prvého pána brata.“

Zamyslel sa i náčelník a za chvíľu nehovoril nič. Potom pozdvihol hlas svoj a rozriešil danú otázku nasledovne:

„Páni bratia, v tejto záležitosti panuje pochybnosť, väčšina hlasov je za to, že sme neboli. Ja priznávam sa tiež k väčšine, hoci sa mi zdá, že druhý hlasujúci má pravdu a že nás starý polesný častoval. Ale väčšina rozhodla, že sme neboli. Teda sme neboli. — Nastáva tretia otázka: Čo teraz máme robiť?“

A zase nasledovalo všeobecné rozmýšľanie, ktoré však jednohlasne rozriešili páni kmeťovia a starší ľudu tak, že ešte raz pôjdu a vyplnia svoju povinnosť. Skôr však dali si slovo a sľub statočnosti, že nevyzradia ani mačný mak z toho, čo sa im stalo, lebo sa obávali úštipkov a posmechu.

Povešali teda pušky na plecia a šli k polesnému. Pani polesná bola sama doma.

„Kde je váš syn Štefan?“

„V mestečku u pána slúžneho!“ znela odpoveď.

„A kde je pán polesný?“

„V hore!“

Veliteľ rozmýšľal: „V mestečku, v hore, hm, hm!“ a po chvíli sa ozval:

„Páni bratia, nemáme tu čo robiť, poďme teda domov!“

„Veru poďme!“

A odišli.

Príduc domov, oznámili, že nenašli doma Štefana, že sa ustávali nadarmo a tak nemohli vyplniť naloženú im povinnosť. Pán richtár oznámil im radostnú zprávu, že Štefan už sedí, ale Jána že nechytili.

Tak bolo všetko v poriadku. Nehovorilo sa o tom viac ani slova, len o dva alebo o tri dni rozniesla sa po mestečku povesť, veštiaca, ako sa vodilo pánom bratom, a navzdor ich tajeniu a prisahaniu rozširovala sa tá povesť a oni stali sa predmetom úštipkov a posmechu, a dosiaľ spomeň v mestečku túto udalosť, ver mi, zle poslúžiš sám sebe i svojmu chrbtu.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.