ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechajme Štefana v jeho väzení, ten je dobre opatrený, nestratí sa nám, o jeho bezpečnosť sa stará pán slúžny a Janči nám ručí za neho svojou hlavou.

Nevieme, čo sa stalo s Jankom. Sledujme teraz tohto kroky, lebo on je tak hlavnou osobou povesti našej ako Štefan.

Po úskoku svojom z otcovského domu, keď blížili sa gardisti a Štefan, nedbajúc na jeho prosby a rady, ujsť nechcel, blúdil Janko temnými horami, diaľnymi lesmi sám a sám, až dostal sa na hranicu krajiny uhorskej. Prejdúc za tri kopce, znal, že sem nesiaha moc neblahej pamäti zodpovedného ministerstva, oddýchol si a obľahčilo sa duši jeho. Veru sladko je človekovi, ktorý vymôže sa z driapov zaprisahaného svojho ukrutníka, nie ináč než je holúbkovi, ktorý sa oslobodil z ostrých pazúrov krvožíznivého jastraba. Tu na slobode prespevoval si v radosti Janko veselé piesne študentské a čochvíľa opustili ho všetky starosti a nehody a rozveselený, akoby sa nič nebolo prihodilo, stúpal ďalej. Len spomienka na drahých rodičov, na osud brata na chvíľku zarmútila jeho veselosť, ale mladistvá duša rozohnala tieto bôľne spomienky a tie ustúpili túžbe po živote, a to slobodnom živote.

„Štefan sedí v chládku, tak mu načim, mohol ma poslúchnuť. I ja by som tam sedel, keby som nebol vzal nohy na plecia. Ej, ale tá Irma! Nedbal by som sa dosiaľ lúčiť s ňou. Bolo to srdečné objatie, ach, a tie bozky ako oheň, len mi tak rozlievali oheň po žilách. Pekné dievča je, môžem ja za to, že jej otec vydával rozkazy na moje uväznenie? Aspoň som ju vyobjímal a vybozkával. No veď kroz ňu lúčil som sa od všetkých krásotiniek, ktozná, či sa ešte uvidíme kedy? Ale aj na smrteľnej posteli spomeniem si na jej pyštek. Ach, a ako tĺklo to jej srdce, neviem veru, či mi neprebilo cez kabát?“ a obzerá svoj kabát. „Ale nie, celý je ešte, sláva bohu. Hm, na môj pravdu, žiadal by som si, aby ma každý deň chytali, a ja by som sa každý deň mohol lúčiť, rozumie sa tak, ako som sa lúčil od Irmy. Ináč ani nie. — Ale ta, čo nás po pletkách, už je to tam. Inšie starosti naliehajú na mňa; čo robiť, kam sa obrátiť? Keby som mal aspoň kompas, aby ma vyviedol na pravú cestu, ale teraz

začal spievať. „Oho, do Levoče nepôjdeme, veď aj tam panuje zodpovedné ministerstvo. Z toho nebude nič. Hallelujah, vidím vežu, pri veži bude iste kostol, okolo kostola domy, dedina alebo mesto. Tam zviem, kde som, čo som.

Janko stúpal ďalej, až prišiel na hradskú cestu. Po hradskej stretal vozíky i vozy, peších ľudí i koňmo, ale on, akoby nič, šiel ďalej, až prišiel k stĺpu, na ktorom pribitá tabuľa a na nej nápis, že je susedná dedina v Sliezsku, jej meno a meno ochodze.

„Tak je iba dobre. Môžem si tu oddýchnuť,“ a sadol si do chládku. „Pekný výhľad z tohto kopca, toto bude tá dedina, čo jej meno na tabuli, tamto ďalej hádam ochodzné mesto Jablonkovo, ešte vyvládzem ta dneska dotiahnuť. Ale čo tam? Tam bude úrad, polícia a bohzná, čo všetko, a ja ani pasu, ani písma. — Ktože môže vedieť, či ma tu nečaká chládok, pred ktorým utekám z domova? To nemôže vedieť človek, keby to znal vopred, neverím, že by niekoho chytili. — Ale už je darmo, už som ja raz tu, už ako bude, tak bude.“ Vstal hore a poberal sa ďalej. Ide pomaly hradskou cestou, prespevujúc si voľaktorú slovenskú pieseň, aby si ukrátil cestu, a mohol veselšie stúpať.

„Dobrý večer, krajanko!“ pozdraví ho dohonivší ho muž, ktorý šiel tou cestou ako on!

„Pán boh daj i vám!“ odvetí Janko.

„Kamže, kam, krajanko?“

„Do šíreho sveta, a vy kam?“

„Ja len do Jablonkova. Ak ta idete, pôjdeme spolu,“ hovorí cudzinec, starec asi päťdesiatpäťročný.

„Veselšie nám bude. A načo do Jablonkova, ak sa smiem opýtať?“

„Oj, smiete, za hranicou už nemám tajomstva.“

„Tak aj vy ste z Uhier?“

„Veru z Uhier, z Turčianskej stolice.“

„Tak sme veru naozaj krajania. A čo teda v Jablonkove?“

Starec sa poobzeral a začal hovoriť:

„Mám tam dvoch synov, tak ich idem navštíviť.“

„Tak? A čo tam robia?“

„Nuž, veru sú slovenskí dobrovoľníci!“

Janko napne pozornosť, zadiví sa a vraví:

„A čo, sú dobrovoľníci v Jablonkove?“

„Tam,“ odpovedá Turčan.

„Sláva bohu! Prídem aspoň k svojským!“ vyskakujúc hovorí Janko.

„A skade ste vy, pán môj?“

A Janko rozpráva svoj osud, ako ušiel do sveta, neznajúc, kam sa obrátiť, a pán boh že ho viedol na pravú cestu.

Spojili sa títo dvaja pocestní a spoločne konali ďalšiu cestu. Turčan vyprával Jankovi príhody svojich synov, ktorí tiež boli študenti, ale že ich tiež chceli uväzniť, tak uskočili za hranice, dostali sa do Viedne a stade prišli, ako to z istého prameňa zvedel, do Jablonkova. Tam že je mnoho slovenských dobrovoľníkov.

Takto pri besede prišli do dediny. Vošli do hostinca, aby občerstvili dlhou chôdzou umdleté telo a dobre im poslúžilo znamenité pivo; občerstvili nielen telo, ale rozveselili aj ducha. Ďalšia cesta do Jablonkova bola veselšia. Starý pán sa rozhovoril, rozveselil a spieval ostopäť s Jankom.

„Vidíte,“ hovoril medzi rečou, „ako som vás počul spievať tú Nad Tatrou sa blýska, hneď som vedel, že ste náš. Preto som sa pripojil hneď k vám. A dobre som urobil. Vám nebude načim túlať sa, a o jedného dobrovoľníka bude viac.“

„To je pravda, ak ma len prijmú do svojho sboru.“

„Ej, čože by vás neprijali. Takých šuhajov tam potrebujú.“

Takto stúpali ďalej a blížili sa k Jablonkovu, k cieľu svojej púte. Janko spytuje sa starého pána, ako to u nich vyzerá.

„Ach, bože, zle-nedobre! Čo bolo do sveta súce, to sedí v Bystrici, všetko to ta odviedli, až neušlo.“

„Teda mnohých uväznili?“

„Veru mnohých! Odrazu viezli vari dvadsiatich. A starcov a mužov a mládencov, všetko to tam, iba podaktorí sa oslobodili, čo poutekali do hôr a stade za hranice.“

„Nuž a ako ste sa vy dostali sem?“

„Dosť po biede. Pas mi nechceli dať, ale som ho len vymodlikal. A chodil som od Kajfáša do Ananáša a Judáša, potom ma už len pustili, ale vraj doneste nám zprávy, ako tam stoja veci. Donesiem, reku, donesiem, a rád som bol, keď som mal pas v hrsti. Všade plno gardy, a všetko tiahne do Trenčína, tam pri Žiline sa zbierajú, čo bude ďalej, neviem. Skadekoľvek som šiel, všade stoja stráže a každý kričí pas a pas. Ej, či zmenili sa časy, myslím si, predtým pochodil som celú krajinu, aj Trenčín, a nikto nepýtal pas, a teraz choď do Martina, do Príboviec, až päť ráz pýtajú pas od teba a vraj sloboda. Sloboda, komu je sloboda, nám nie je, nuž ale čože si my počneme? Ty chudobný len trp a trp. A pánom, či sloboda, či nesloboda, tým je vždy dobre.“

„Tak je, tak!“ prisviedčal Janko, „veru dožili sme sa pekných časov, už vari nikdy dobre nebude.“

„Ej, horkýže nebude!“ odpovedá Turčan, „len hneď nezúfajte, krajanko, dosť horšie bolo a bolo zase dobre, i toto zlo pominie a bude zase dobre. Kto skladá svoje dúfanie v boha, toho pán boh neopustí.“

Takto sa zhovárajúc, vošli do Jablonkova, išli do prvého hostinca, a tam ani chýru o dobrovoľníkoch; šli do druhého, a tam tiež tak. Nikto nič nevedel o nich, ale predsa v tomto druhom hostinci našli dvoch krajanov a starý pán našiel tam za stolom sediaceho svojho staršieho syna.

„Aha, Jožko, vari ma nepoznáš?“

„Otec môj drahý!“ vyskočí spoza stola Jozef, a ležal otcovi v náručí. Janko zastal a díval sa na tento krásny výjav synovskej a rodičovskej lásky.

„A kde je Miško?“ opytuje sa otec.

„Miško? Vo Viedni!“ odpovedá Jožko.

„A dobrovoľníci, kde?“

„To pán boh zná!“

„Nuž veď že sú už tu!“

„Horkýže tu, niet tu nikoho, iba ja a tuto môj priateľ Juraj, aj my ideme do Viedne!“

Janka nepotešila táto zpráva, nazdal sa byť pri cieli, a tu zase bohzná ako ďaleko bol od neho. Nová starosť; kam sa obrátiť, do Viedne ísť? Ktozná, či vystačí kapsa.

„No, vidíš, Jožko, a u nás taký chýr, že sú už tu dobrovoľníci, preto som prišiel, aby som vás navštívil. A doviedol som vám aj jedného dobrovoľníka,“ hovoril otec, ukazujúc na Janka.

„A koho?“ opytuje sa Jožko a jeho priateľ Juraj.

„Pánbohževie,“ odpovedá otec, „ako sa volá, ale bude súci medzi vás.“

„Volám sa Ján Štefanov!“ odpovedá Janko.

„Ján Štefanov?“ spytujú sa priatelia. „Známe nám meno, boh ťa živ, spoločník našich utrpení.“ A štrngli si na privítanie sklenicami peniacimi sa pivom.

„A kde tvoj brat Štefan?“ opytuje sa Juraj.

„Bezpochyby v chládku.“

„Nuž a ty?“

„Uskočil som.“

„Múdro si urobil, pôjdeš s nami, čo?“

„A čo mám robiť?“

„Teda dobre, ráno ideme do Ostravy a po železnici hajde k našim do Viedne.“

„Aj vy, otec, pôjdete?“ prerečie Jožko.

Starý Turčan díva sa na týchto mladúchov a má radosť z nich, až mu horia oči od rozkoše.

„Rád by som vidieť Miška, ale do Viedne ísť bolo by priďaleko. Vrátim sa ja len domov a vy v mene božom choďte. Ale nezabudni pozdraviť Miška, aj všetkých hodných Slovákov.“

Posadali si všetci štyria okolo stola a pili výborné pivo ako o závod. Pripíjali na slávu svojho národa a sľubovali si pracovať na jeho blahu; tu v cudzine, títo vyhnanci z rodnej vlasti len tu okriali, lebo doma nenachodili ani pokoja, ani slobody.

Krásny to bol večer a Janko zabával sa znamenite a ako hovoril, ani zábavy s pannami neboli vstave vynahradiť túto zábavu, hoci, hovoril si v duchu, nedbal by som, keby aspoň Irma tu bola. Hm, neznal zabudnúť na to lúčenie.

Noví priatelia ho požiadali, aby im vyprával, ako ušiel a čo sa stalo s jeho bratom; a on rozprával im verne všetko, čo znal, no zamlčal posledný večer, strávený s Irmou, ba nie tak večer, ako radšej krátku chvíľu lúčenia, keď pritisnúc ju na bijúce srdce, celoval jej ružové ústa.

„Teda pôjdeš s nami do Viedne?“

„Neviem, či vystačí moja kapsa. Peňazí nemám nazbyt, pochybujem, že by som sa mohol pustiť až do Viedne!“

„Ej, čo peniaze,“ hovorí Juraj, „to bude naša starosť, do Viedne ťa dopravíme a vo Viedni postarajú sa našinci.“

„Nuž teda nedbám, keď je tak. Veďte ma, kam chcete, nech to len bude v službe národa.“ A znovu pripíjali na zdar budúcich podujatí. Starý Turčan tešil sa z rozradostnenej mládeže, bolo na ňom poznať, ako mladne v takomto spolku, ako okrieva a rastie od radosti.

„Eh, škoda, že som nie aspoň o dvadsať rokov mladší,“ hovorí, „veruže by som aj ja šiel s vami.“

„Ale, otec môj!“ ohlásil sa Jozef, „poďte, veď nám tam dobre bude.“

„To verím, že vám dobre bude,“ odvráva otec, „vám mladúchom, čo neznáte žiadnu starosť, čo ľúbite nepokoj, šantu a krik. U mňa je to všetko inšie. A čo by povedala matka, keby som sa nevrátil do soboty, ha? Nazdáš sa, že by tá mala jednu pokojnú noc, keby nevedela, kde som, čo som?“

„Pravdu máte, otec, nemyslel som na matku!“

„Veď je to tak, hovorím ja, že vy mladúsi na všetko zabúdate.“

Jozef sa pustil do rozhovoru s otcom o matke, o domácnosti, o všetkom, čo myslel, že bude zaujímať otca. Janko a Juraj rozprávali si zase o nádejach svojich, o výhľadoch do budúcnosti, o stave politických záležitostí. Každý znal niečo, každý mal dačo povedať, a tak v rozhovoroch uplynul im večer milo a príjemne. Včasráno poskákali zo svojich ložísk a vybrali sa na ďalšiu púť svojho určenia. Rozlúčil sa starý Turčan od syna, rozlúčil od mladých priateľov, oni nastúpili cestu do Viedne a on sa vracal cez Čadcu, Žilinu do krásneho Turca.

Vo Viedni našli noví priatelia naši mnohých vrstovníkov svojich, ktorí podobne ako oni utekali zo slobodnej vlasti pred samozvanskou ukrutnosťou a tu v cudzine hľadali útulok a aj nachodili to, čo im odoprené bolo v rodnom kraji. Divný beh sveta tohto: predtým v Uhorsku nachodili bezpečné útočište úskoci zo susedných krajín, teraz, keď všade ozývali sa hlasy slobody, bratstva, rovnosti, vlastné deti utekali za hranicu. Prečo? Lebo panovala sloboda, bratstvo, rovnosť.