E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XII

A odišli. Dobre bolo, že odišli, lebo neviem, či by Janko nebol naostatok šiel samotný. Štefanovi bolo nemilé, že sľúbil, ale už len šiel, mysliac si: Bude, ako bude a hocikedy odídem domov.

Bolaže to zábava, veru takej dávno nebolo. Štefan, idúc za Jankom, zastal pri dverách a zarazil sa na toľkú spoločnosť. Zastal, ale Janko, chytiac ho za ruku, viedol ho k domovej panej.

„Vitajte, pán Štefanov!“

„Mám česť predstaviť môjho brata Štefana.“

„Teší ma, známy mi je podľa mena, no teší ma, že vás i osobne môžem poznať. Prosím, páni, ráčte vziať účasť na zábave,“ idúc naproti novým hosťom, hovorila domová pani.

Štefan bol vo vytržení, nevedel, či je to sen a či skutočnosť, vo všetky strany metal poklony, videl mnoho ľudí a zdalo sa mu, že nezná nikoho.

„Ach, to je pekné, pán osnovník, že ste nás poctili svojou prítomnosťou,“ hovoril domový pán, „nikde vás nevídať, to nie je pekne, viete, naše panny nie sú rady neprítomnosti mladých, veselých pánov.“

„Prosím, to je moja obyčaj, ale —“ hovoril, aby len čosi povedal Štefan.

„Ale zmení sa to,“ dodával domáci pán, „to pekné predsavzatie, prajem vám šťastie. Nebudem vás zdržovať, vidím, očakávajú vás pekné krasotinky.“ Prísedník odišiel.

Janko neopúšťal Štefana. Išli radmi hosťov, oproti nim šli dve panny ruka v ruke, akoby im v ústrety. Bola to naša známa Gustina a jej priateľka Milka.

„Čo tak pozde, pán Štefanov?“ podávajúc Jankovi ruku, hovorí Gusta.

„Prosím za odpustenie, ráčte prepáčiť, láskavo. Mám česť predstaviť vám môjho brata Štefana.“

„Panna Gustina!“ predstavoval Janko Štefanovi panny, „a panna Milka!“

A podali si ruky.

„To je novina,“ hovorila Milka Štefanovi, „že vás vidieť v spoločnosti. Veru nás teší!“

„I mňa!“ krátko odsekol Štefan.

„Pán Štefanov!“ hovorila mu Gustinka, „váš brat mi mnoho vyprával o vás a verte, žiadostivá som bola vás poznať. Myslím, oboznámime sa už teraz. Ale nestojme tu, poďme sa prejsť po svetlici, ak pánom ľúbo.“

„Oh, prosím,“ podávajúc jej rameno, hovorí Janko.

„A Milka pôjde s pánom Štefanom!“

A Štefan podal ruku Milke a viedol ju za predchádzajúcim párom.

Ako mu bolo, domyslite si sami, ja vám to povedať neznám, ale myslím si, že tak ako mne, keď som prvý raz viedol pannu do tanca.

Milka bola vrstovnica Gustinkina. Spolu rástli, priateľky od malička, boli ako dve rodné sestry zmýšľaním a obyčajmi. No nie podľa zovňajšku, lebo Milka nepodobala sa Gustinke. Neveľkej postavy, počernavej tváre, červených, životaplných líc, a keď Gustina bola viac útla, Milka pevná, potučná, ale nie zbytočne, v najlepšom mäse, ako Slováci hovoria. Malé, červenými ako maliny perami obrúbené ústa, orličí nos, čierne oko, havranie vlasy doplňovali krásku východu. Pôvabom a vnadami svojimi i chladnokrvnejšiemu od Štefana bola nebezpečnou. A znala metať ohňaplným bleskom a prenikať až do srdca, že nemožno bolo nezahorieť k nej láskou.

Štefan ju viedol a prechádzka táto prichodila mu ako vedenie odsúdenca na popravné miesto a najviac ho mrzelo, že Gustina šelmovským okom pozerala na neho a že neznal rozprávať s krásnou, po jeho boku stúpajúcou pannou.

„Keby sme len skôr začali tancovať,“ hovorí Milka.

Tu bola príhodná príležitosť začať rozhovor. Ale Štefan myslí, čo má povedať, aby to bolo slušné a zdvorilé, a konečne prerečie.

„A tancujete rada?“

„Kto by netancoval rád?“ odpovedá Milka.

„Ja!“ riekne Štefan.

„Vy? To je nemožné, taký mladý a netancovali by ste?“

„Áno!“

„A prečo?“

„Jeden mudrc rímsky hovorí: Nikto netancuje triezvy, leda zo samopaše,“ odpovedá Štefan.

Milka pozrie naňho nedôverivým okom a neriekla nič. Tak šli spolu ďalej, Štefan bol ako Cigán v tŕní, čo by bol dal za to, keby sa mohol oslobodiť od Milky; i to, čo nemal.

Na šťastie zaznela hudba, v okamihu stáli rady tanečníkov, Štefan utiahol sa do kúta a hľadel. Na tancujúcich? Nie! A na čo? Bolo tu mnoho krásnych panien, mal na čo pozerať, boli znamenití tanečníci, mal koho obdivovať. Ale nepozeral na krásotinky, neobdivoval tanečníkov a predsa ustavične hľadel, ale na jedno miesto zalietali pohľady jeho. Videl len jednu tanečnicu, len jednu krasotinku, a to bola Milka.

Prestal tanec, začal sa nový, skončil sa i ten, nasledovali hry, zábavy, všetko bolo v najlepšom rozmare. Páni zasadli ku kartám, jediný Štefan sedel utiahnutý v svojom kútku, neberúc žiadnej činnej účasti na zábave. Nenudil sa, nepoberal sa domov, trebárs sa už minula polnoc. Čo ho tu drží? Ja viem, ale nepoviem, i vy ľahko uhádnete, keď dáte pozor na neho, keď pozorovať budete jeho zrak, dôsledne sledujúci každý krok, každé pohnutie čiernookej Milky. Necítil blahodarný vplyv zábavy, neokúsil sladostné okamihy hry, a predsa zabával sa lepšie ako mnohý, ktorý činnú účasť bral i v zábave, i v hre.

Skončila sa zábava, všetko zberalo sa na odchod. Len Štefan sedí v kúte svojom osamote, akoby nevidel, čo sa robí vôkol neho. On neznal, čo znamená obliekanie sa a strojenie. Myslel, že to prislúcha tiež k zábave.

„Štefan, ideme domov!“ hovoril mu Janko.

„Už?“ spytuje sa Štefan.

„Veď je už čas, už dávno odbila tretia!“

„Ale, naozaj?“

„Vidím, dobre si sa zabával, keď ti tak skoro uplynul čas, no poď!“

A Štefan šiel. Odporúčali sa domovej, domácemu pánovi i panne a šli. Vo dvore dohonili ostatných. Janko pripojil sa Gustinke, ktorá šla s Milkou a Štefan s ním. Odprevadili domov jednu i druhú, ale Štefan vyjmúc „dobrej noci“ neprehovoril slova.

Zostali sami bratia, šli tiež domov.

„A kto je tá Milka?“ opytuje sa Štefan.

„Ľúbi sa ti?“

„To nehovorím!“

„Nehovoríš, ale si myslíš. Neznáš ju?“

„Neznám!“

„Ale ona ťa dobre pozná. Prirodzene, nehľadíš v obloky a tak ju nevidíš, ale ona hľadí, kto ide po meste a preto ťa zná.“

„Hm, a kde býva?“

„Je to dcéra pravotára D., býva v susedstve stoličného domu. Sedáva pri prostrednom obloku, už teraz budeš znať, kde máš pozerať.“

„To neurobím!“

„A čo by si neurobil? Vari je nie pekná?“

„Je!“

„Nuž teda?“

„Je žena!“

„A potom?“

„Potom? Nechcem s ňou známosť.“

„Ach, Štefan, Štefan, nerob sa horším, ako si, veď si už zaľúbený!“

„To nehovor!“

„Ináče nemáš,“ tvrdil Janko, ale Štefanovi to nešlo do hlavy, že by on bol zaľúbený. Ale chcel vyhnúť tomuto rozhovoru.

„A kto je tá Gustinka?“

„Zdá sa ti?“

„Pekné dievča.“

„To je dcéra nášho predsedníka, a ak pán boh dá, tvoja budúca švagriná.“

„Čo? Vari sa chceš oženiť?“

„Prečo nie?“

„Ale hybaj, nerob pletky!“ nedôverivo hovorí Štefan.

„A čo by som sa neoženil?“

„Hahaha, ešteže oženiť? Janko, Janko, ty si rozum potratil.“

Prišli domov, políhali si spať a spali ako v oleji. Štefan dlho ešte rozmýšľal o ženbe Jankovej a o tom, či by to bolo možné, že by on bol zaľúbený. Dievča bolo pekné, zdalo sa mu, ale o láske nemohlo byť a nebolo ani reči. Hoci — vtom usnul a my neznáme, čo za tým „hoci“ malo nasledovať.

Minula sa zábava a ani ju viac nespomínali. Ale Štefan neprestal v duchu svojom spomínať krásne, čiernooké dievča. Chodil zase ako predtým do svojho úradu, konal pilne povinnosti svoje, a keď šiel popri dome pravotára D., hodil okom do prostredného obloka, sklopil zrak, zapálil sa a šiel ďalej. A prečo? Z toho obloka kukali dve ohnivé oči, dva jeho pokoju nebezpečné blesky.

Možno to zbadala Milka, lebo čože oko panny nevidí. Ale iný o tom nevedel. A keď prišiel Štefan do úradu, chodil dlho po svojej úradnej izbe, sedel dlho pri stolíku, hľadiac do písem, držiac v ruke pero, ale jeho myseľ preč, ďaleko blúdila. Že ďaleko? Doista nie ďalej, ako bol prostredný oblok na dome pravotára D.

Tajomník stoličného súdu preložený bol k druhému súdu a Janko dostal sa na jeho miesto.

Štefan ešte dosiaľ bol osnovníkom a pri všetkej svojej pilnosti nemohol sa dočkať povýšenia.

Eh, nespravodlivý svet. Neuváži zásluhy, neodmeňuje pilnosť a ochotnosť, kto by bol pilným a účinlivým.

Tak pomyslel by si nejeden, ale nie náš Štefan. Povýšenie Jankovo bolo mu milé, a nevzbudilo v ňom žiadne trpké myšlienky, a predsa od istého času bolo pozorovať v živote jeho premenu. Nie že by snáď nebol chodil do úradu, keď bila ôsma alebo druhá hodina, nie, v tom ohľade sa nezmenil. Ale oblek jeho bol vždy poriadny, čistotný, obracal viac pozornosti na seba, na svoj zovňajšok, než to bolo jeho obyčajou. Chodil, akoby ho bol zo škatuľky vytiahol, vždy strojný, čistotný, poriadny.

Jankovi padla do očí táto zmena.

„Štefan!“ hovorí mu, keď sami boli večer doma, „ver mi, zmenil si sa, a to na svoj prospech.“

„Nerozumiem ťa!“ odpovedá Štefan, chodiac po izbe.

„Že nerozumieš! Povedz radšej, že ma nechceš rozumieť, to bude pravda,“ hovorí Janko, chytiac ho pod pazuchu a chodiac s ním po izbe.

„No naozaj neviem, čo chceš tým povedať,“ vetí Štefan.

„Hádať sa nebudem s tebou,“ vraví Janko a chodia mlčky za chvíľu sem i tam po chyži.

Zrazu stane Janko pred Štefana.

„Ale povedz mi, brat môj, prečo sa od istého času obliekaš strojnejšie a poriadnejšie?“

Štefan neznal odpovedať, zmiatla ho táto neočakávaná otázka, dlho rozmýšľal, začervenal sa a odpovedal:

„Lebo nechcem byť horší od teba!“

„Tak? To je dobre! Ale odkedy nechceš byť horším odo mňa?“

„Odkedy? Viem ja, kedy mi prišla na um tá myšlienka?“

„Nevieš?“

„Neviem,“ odpovedá Štefan a znovu sa zapálil ako pri klamstve prichytený žiak.

„Tak ti poviem.“

„No povedz.“

„Od zábavy u prísedníka R.“

„Prečo práve odvtedy?“

„Ako si videl Milku!“

„Ale daj mi pokoj s Milkou. Čo mňa do nej. A aby si sa presvedčil, že sa mýliš, zajtra sa budem šatiť podľa starej obyčaje.“

„To už neurobíš, za to ti dobre stojím. Svojej vážnosti a hodnosti si dlžen, aby si sa vystríhal starej obyčaje. Predo mnou darmo tajíš, ja viem, páči sa ti Milka, ale, pravda, tvoj idealizmus to dopustiť nechce.“

„Mysli si, čo chceš, a keď mi nechceš veriť, never, to mi je všetko jedno. Ja mám s Milkou pokoj.“

Ale Janko dobre vedel, že nemal pokoj, ale nechcel sa dohadovať s ním, obával sa, že by sa Štefan mohol vrátiť do starého svojho hlivenia. Rozprávali o inšom, a tak strávili večer spolu. Konečne spytuje sa Janko:

„A čo si robil dneska večer?“

„Písal som,“ odpovedá Štefan, „ako obyčajne.“

„A čo si písal?“

„Zprávu na námestnú radu, ak chceš, prečítam ti ju.“

„V akom ohľade?“

„Zabraňujú nám po slovensky úradovať, chceme vyhnúť tomuto zlu, teda to som písal.“

Janko šiel k stolíku Štefanovmu, premetával jeho písma, pozeral do nich, zrazu uchytí popísaný hárok, vyzdvihne ho nad hlavu a spytuje sa Štefana:

„Toto je tá zpráva?“

„To bude ona,“ odpovedá Štefan.

„No poď mi ju prečítať.“

Štefan ide ku stolíku, vezme papier do ruky, pozrie naň, odhodí ho.

„A to čo je?“

„Skusoval som pero!“

„Pekne, celý večer písal si jedno meno, a to je: Emília!“




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.