E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

II

Z jednej strany medzi zábavami, z jednej medzi štúdiami ubiehal čas našim študentom, takže ani nezbadali, kde sa vzal koniec roka. Ale tak to býva, každá vec má svoj počiatok, musí mať i koniec. Jediný pán boh je bez počiatku a nekonečný.

Nastal čas odoberania sa, chystania, upratovania. A Ján mal mnoho času pre seba. Štefan odohnal ho z domu, lebo mu robil samý neporiadok; čo si on už poukladal, prichystal, že to povkladá — pekne krásne do truhál, to mu Janko rozmetal, rozhádzal. Vyhnal ho teda, aby mohol pokojne každú vec na svoje miesto do truhlice uložiť.

Nenahneval sa Janko, že ho Štefan odohnal. Aspoň nemal s usporadovaním starosti. Použil svoj prázdny čas na hojné návštevy v tých domoch, v ktorých sa zabával v kole utešených dievčat priebehom roku, ponavštevoval všetky milé krasotinky, poodberal sa od nich. S nimi vzdychal, slzy ronil na rozlúčku, všade sa držal tak, ako to požadovali okolnosti.

Ako elektrická iskra preletelo telom jeho každé stisnutie ruky, a toho mnoho bolo, takže bol ako vo vytržení; a keď dostal srdečný bozk na rozlúčku, zatriaslo nielen jeho telom, ale i jeho kosťami. Jeho šťastie, že sa to len dva razy udalo, a to u Žofie a Berty, jeho mladistvá sila zmocnila sa tohto záhubného vytrženia.

Kým Ján takto hovel srdcu svojmu po návštevách, Štefan usporiadal všetko na odchod, plné truhlice oddal vozárom, poslal to domov, šiel k svojim ešte tu zostavším priateľom a rozlúčil sa s nimi. Blížil sa posledný večer, lebo včasráno mali sa vydať bratia naši na cestu. A večer nahrnulo sa k nim študentstva; každý chcel ešte na úprimné srdce pritisnúť lúčiaceho sa priateľa. Zaspievali si spoločne, pili na večné priateľstvo chutné, grošové pivo, bože daj, aby sme ho dosiaľ píjať mohli, také lacné a dobré, ako to v X. bývalo.

Svitalo. Ešte sa trblietali tu a tam po blankyte nebeskom oneskorené hviezdy, a Štefan duril Janka hore, že je už čas na odchod. Prišli i podaktorí priatelia, ktorí ich sľúbili odprevadiť.

Odbaviac študentské raňajky, bratia naši brali na plecia svoje cestovné ranclíky, hodné palice do rúk a volajúc „zbohom“, stúpali von z mesta, spievajúc tú slovenskú:


Odbila hodina,
zbohom buď družina,
už mňa do náručia
volá má rodina.

A spievali ju s nadšením, takže okolné hory ohlasom sprevádzali ich nadšený spev. Prišli na to miesto, kde sa mali lúčiť od priateľov. Nie, ten výjav opisovať nejdem, ešte dosiaľ žiaľ preplňuje srdce moje, trebárs už biely srieň pokrýva moju hlavu, mysliac na bôľne okamihy, keď som sa lúčieval od drahých priateľov, od vrstovníkov žiackeho života. Ale čo by i chcel, nemožno mi písať, prekáža mi v tom oko zaujavšia slza žiaľu — —

Chvalabohu, pominuli ma chvíle rozželenia, vraciam sa k našim bratom, cestujúcim tým krásnym slovenským krajom. Stúpajú, akoby nikdy medzi nimi nebolo bývalo sporu, akoby len jedna duša bývala v oboch telách, veru nepozoroval by si, vidiac ich idúcich údolím hronským, že by títo dvaja také odporné názory mali o živote, také rozdielne, ako je nebo od zeme.

Obaja sa tešia na príchod domov, na uvítanie drahých rodičov a v úteche tejto zabúdajú na svoje spory a sváry, zabúdajú na študentské škriepky a žijú, ponáhľajúc sa k rodnému kraju, v milostnom nadšení.

Slnko pozlacovalo už len končiare Vysokých Tatier, keď prišli k „Zelenému kameňu“ a vošli do hostinca, aby pokrmom a nápojom občerstvili a posilnili telo.

V hostinci sedeli za jedným stolom traja pocestní, upíjajúc si chutné vínko. Naši bratia sadli si k druhému.

„He, páni študenti!“ ozve sa jeden z hostí, „sem medzi nás. Mali sme dobrý trh, uctíme pocestných študentov.“

„Tak je, prosíme, pánovia!“

A bratia naši nezdráhali sa veľmi, jedno, že menej strovia, a veru nemali preplnené vrecká peniazmi, druhé, že sa pozhovárajú s rodákmi, túlajúcimi sa po svete, sadli teda k tomu stolu, pri ktorom sedeli si traja pocestní. A čosi-kamsi rozpriadal sa živý rozhovor. Upíjalo sa vínko, zdravkalo, spievalo a celá spoločnosť bola v tom najlepšom rozmare. Možno, že niektorému klonilo sa už aj západu, ale nevadilo to.

„He, krčmár, nemáte lepší nápoj?“ ozve sa jeden z pocestných.

„A čo, víno?“ odpovedá krčmár, „to pijete i tak, lepšieho nemám.“

„Vyššie!“ odpovedá mu pocestný.

„Mám pivo,“ hovorí krčmár.

„Pfuj, kto by to pil? Som ja Nemec?“

„Pálenku.“

„Žer si sám! Som ja žid?“ Akoby žid píjal pálenku.

„Slivovicu.“

„Ha, korheľ, na noc ti budem piť slivovicu!“

„Kávu.“

„Aby som spať nemohol, to chceš? Lepšie.“

„Čaj.“

„Ešte lepšie!“

„Inšie nemám.“

„He, ty šklban, nemáš, a čo nemáš? Šampanier napríklad, to chcem teraz piť.“

„Tak je,“ ozvali sa jeho priatelia. „Šampanier chceme piť. Či máš?“

Študenti sa divili a vidiac, čo sa deje, zobrali sa potichu von a odišli ďalej. Hostinský spozoroval odchádzajúcich študentov, ale neriekol nič, sklonil zrak k zemi.

„No, máš šampanier?“ opytuje sa pocestný.

„Nájde sa,“ odpovedá smelým hlasom hostinský.

„Teda dones.“

Odíde hostinský a o chvíľu donesie, čo žiadali hostia.

„A čo stojí?“

„Päť zlatých.“

„Bratia, zložme sa.“ A pocestní zložili sa a zaplatili.

„Teraz uctíme pánov študentov.“

Ale tých niet viac.

„Hm, ušli nám, počkaj, veď vás my dohoníme.“

„Bratia,“ povie druhý, „nepime tu ten šampanier, ten vypijeme tam hore, tu napime sa ešte vína.“

A tak urobili.

„Chvalabohu,“ vzdychol hostinský a vyšiel von.

Od „Zeleného kameňa“ na vrch Kríž sú dobré dve hodiny chôdze. Občerstvení bratia naši stúpajú hore vrchom bystro, lebo tam chcú nocovať. Slnko už dávno zapadlo, temnosť obkľúčila svety, ale mesiačik „bledolíci“ dobre im svieti na cestu. Dostali sa uznojení, upotení do hostinca a navečerajúc sa chystali sa na pripravené pre nich lôžko. Hostinec už pozatváraný, veď hlásnik už dávno odtrúbil jedenástu. Tu zrazu, nevedieť prečo, zaštekajú vo dvore strážni psi a na vrátach ozýva sa hrmot a buchot.

„Otváraj, hostinský, sto striel v tebe.“

„Kto to?“ opytuje sa hostinský. „Pomaly, páni bratia, pomaly,“ otvárajúc tíši prichádzajúcich hosťov.

„Pes tvoj brat, nie my.“

„Opatri nám kone a dones nám nápoja.“

Rozkazujú takto príchodzí. Hostinský, oddajúc sluhovi kone, vstúpi za nimi do svetlice.

„A máte dobrý nápoj?“

„Máme!“

„Aký?“

„I víno, i pivo, i pálenku, nájde sa aj rum, i káva, aj čaj, ak rozkážete.“

„He, máš šampanier?“

„Nemám!“

„Nemáš, ale my máme,“ vyťahujúc z kabáta a ukazujúc ho hostinskému, hovorí príchodzí. „Prizri sa mu, ale piť ho nebudeš.“

Naši bratia mlčiac dívajú sa na tento výjav. Poznali oni svojich spoločníkov zo „Zeleného kameňa“.

„Aha, naši študenti tu.“ Zbadajúc ich, povie pocestný.

„Ej, tak, pekne, páni, ušli ste nám, takto nerobia statoční ľudia.“

„Mali by sme sa hnevať na vás.“

„Ale nehneváme sa.“

„Veď je lepšie,“ povie Janko, „nechceli sme tam nocovať a peším je ďaleko sem, preto sme odišli potichu.“

„Študent hneď nájde výhovorku. Budete ale piť s nami, šampanier vám dáme, hostinskému figu, nie šampanier.“

„Sem poháriky.“

Hostinský kladie na stôl poháre, pocestný nalieva.

„Pime, páni bratia,“ štrngali si a pili.

A pocestní vypili plné poháre, nie tak študenti, okúsiac nápoj, odložili poháre a pozerali na pocestných.

Z pocestných každý zmraštil tvár, akoby bol zahryzol do horkého blenu, pozerali jeden na druhého a neriekli ani slova. Voľaktorému aj slzili oči.

Hostinský vyšiel von.

„Bratia!“ povie najstarší, „ani slova o tom. Samko, ber tú sklenicu, hoď ju do vody, rozdrv ju, aby ani znaku nezostalo z nej.“

Samko vzal sklenicu, vyšiel von a o chvíľu vrátil sa bez nej dnu, ešte vždy s kyslou tvárou.

„Páni študenti nás nevyzradia.“

„Oj, nie!“ sľubujú títo.

A tak ostalo tajomstvom nikdy neodkrytým, že páni pocestní pili miesto šampanieru — vínny ocot.

Pocestní sa zobrali a odišli hneď nocou. Tomu boli radi naši študenti, mali pokoj a mohli sa smiať do chuti, ako pochodili so šampanierom.

Keď druhý deň včasráno už k domovu stúpali, spytoval sa Janko Štefana.

„No, boli to materialisti, či idealisti?“

„Čo tu máš s idealizmom?“ odpovedá namrzený Štefan.

„Nuž, ja len myslím, že boli idealisti. Chceli sa povýšiť nad materializmus a padli a oklamali sa.“

„Veď je to práve ten najzvrchovanejší materializmus, len tuženie, len honenie sa po lakotách sveta, po tom, čo chutí a lahodí telu, hmote, pachu. I ty, ak sa nepolepšíš, ak nezmeníš život svoj, upadneš do toho istého bludu ako títo, a slúžiť budeš za posmech svetu a vznešeným duchom.“

„Ako boh dá, tak bude; ale ver mi, akživ nebudem kupovať octovinu za šampanier.“

„S tebou nie je hodno rozprávať, dajme radšej pokoj!“

„Aha, Štefan, hľaď vpravo, vidíš ten dym, ten vychodí z nášho kochu, matka chystá nám halušky na obed.“

Štefan pozrel, kam ukazoval Janko, a povediac „možno“, zadumal sa, ako je to len možné, že ten jeho brat ustavične myslí len na pletky. A žiadna filozofická sústava, ktoré preštudoval, nepodávala mu dostatočnú odpoveď.

Z hradskej cesty uhli napravo, hustými horami, temnými lesmi stúpajúc po brehu bystrého potoka k rodnému svojmu domu, ktorý stál uprostred nebotyčných smrekov.

Ján Štefanov, otec našich bratov, bol polesným kniežaťa D. a býval tu v týchto pralesoch, ako to vyžadovala jeho služba. Oddialený od sveta, lebo najbližšia dedina bola na dve, mestečko na tri hodiny vzdiali, žil predsa šťastne a blažene.

Zábavy nachodil dosť v svojej službe, túlajúc sa tu po pralesoch, do ktorých sa zamiloval ako do nejakej nevesty, tam po poľovačkách za dravou zverou i bystronohou srnou alebo skočným zajacom. Alebo vyšiel s vábcom na prechutné kuropty, chytal do osídiel drahé hlucháne alebo šumné tetrovy, a tak ubiehal mu čas príjemne a milo.

A doma vítala ho drahá manželka, spoločnica jeho života, verná opatrovkyňa jeho domu, dobrá mať jeho nádejných synov Štefana a Jána.

Kým synovia jeho neodišli do škôl, rád opúšťal dom, lebo znal, že má jeho úprimne milovaná Anna zábavu so synmi; ako odišli do sveta, keď len mohol, sedel doma, aby nezunovala samotu a nezatúžila po hlukote sveta. A tak žili spokojne a šťastne doma, v sebe majúc a nachodiac svet, radosť a rozkoš života. S radosťou spomínali si návrat synov svojich a tešili sa na tieto okamihy, keď Štefan a Ján budú s nimi pohromade.

Blížili sa už bratia k domovu, zočili ich bystrí psi, zaštekali a bežali v ústrety mladým pánom.

Vybehla pred dom dobrá matka, vyobjímala, vybozkávala synov svojich, pokochala sa pohľadom na nich a uviedla ich do chyže.

„Čo si taký bledý, Štefanko?“ opytuje sa matka.

„Nič to nerobí,“ zhadzujúc rantlík, odpovedá tento.

„Poznáš ma, Špión, Dolina, Dolesa?“ zhovára sa so psami Janko, „a kde otec?“

„Vyšiel do hory, príde hneď domov.“

„A čo varíte, matka? Veštil som, že halušky; je tak?“

„Tak, tak, syn môj!“ odpovedá matka. „Hjaj, akí ste mi narástli, akí ste mi strojní, ach, bude ten otec mať radosť z vás!“ A zase vybozkávala synov svojich, pritisla ich na materinské srdce, pravda, Štefana vrelšie, útlejšie ako Jána, a vybehla von.

Janko behá po dome, obzerá všetko, zhovára sa so psami, s mačkami, kukne do stajne i do dvora, i do záhrady, vybehne pod strechu, vyzerá otca, vyzerá a obzerá okolo, či je všetko tak, ako to bol opustil, a nachodí všetko v starom poriadku a upokojí sa duša jeho.

Zíde dolu, vojde do chyže a matka objíma Štefana a láska sa s ním. Zabrešú psi, vybehnú von a ako strela letia do lesa. Janko vybehne von, zočí otca a beží mu v ústrety.

Otec, na jednom pleci dvojku, na druhom ovesenú kapsu, v ústach fajku, stúpa domov. Zočí syna.

„Vitaj, chlapče! Ej, či si vyrástol. Nebojíš sa už flinty? A Štefan kde?“

Objíma syna, pobozká ho a vracajú sa domov.

„Štefan sedí s matkou v izbe. Čo ste zastrelili, otec môj?“

„Mladúcha mrzel život, vybehol proti mne, tu vám ho nesiem, mladúcha mladúchom.“

I Štefan vyšiel proti otcovi.

„Ej, bisťubohu, chlapci, ale ste vyrástli. No, chvalabohu, len si ste zdraví.“

„A vy, otec?“ opytuje sa Štefan.

„Ej, čože by mne chybelo, mám hodnú ženu, šumných synov, dobrých psov, zvere, koľko chcem a hôr a lesov až nazbyt, čo by sa mi viac chcelo!“

A mal pravdu, mal všetko, čo žiadala jeho duša.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.