E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XVI

Janko nemohol dlho zažívať medové chvíle a sladkosť manželstva svojho v doterajšom meste, lebo onedlho po jeho svadbe dorazil rozkaz z vyššieho miesta, ktorým bol presadený na iné miesto účinkovania. Je to pravda, že by to nebolo dobre, keby bol svokor predsedníkom a zať tajomníkom a preto načim to potrhať, aby medzi úradníkmi neboli žiadne zväzky pokrvenstva a švagrovstva. Nehneval sa Janko na preloženie svoje, tým menej, že sa to stalo s pokročením hodnosti a jeho povýšením za prísedníka stoličného súdu. To by nebol dbal, keby ho boli takto každoročne aspoň dva razy z miesta na miesto preložili.

Rozlúčiť sa mu bolo načim s priateľmi, s ktorými žil a úradoval už viacej rokov, so známymi, v ktorých kole sa zabával a blažene trávil krásne dni svojej mladosti; s rodinou, do ktorej zväzkov vstúpil svojou ženbou. Všade lúčenie, všade slzy, všade plače. Nechceme opisovať všetky výjavy jeho lúčenia, to neprislúcha do nášho krámu. A načo robiť si viac žiaľu, než je nevyhnutne potrebné? Načo spomínať i po rokoch bôľne účinkujúcu rozpomienku na chvíle žiaľu a bolestí?

Radi sa radujeme s radujúcimi, ale vyhneme, kde len možno, plaču s plačúcimi. Obídeme sa bez plaču, nie tak bez veselosti. Len čože máme robiť? Nastúpili chvíle lúčenia, treba nám okúsiť horký kalich.

Janko, pod pazuchou vedúc žienku svoju, robí pokonné návštevy. Odoberá sa od rodiny, priateľov, známych, od všetkých i od každého, lebo bohzná, či uvidia sa ešte kedy, či sa ešte zídu spolu na „tŕnistej“ pôde života tohto. Či sa stretnú v tomto údolí biedy a žiaľu.

Práve vošli do domu pravotára D.

„Choď teda k Milke!“ hovorí Janko, „ja idem k Štefanovi, rozlúčiť sa s ním. Potom prídeme alebo obaja sem, alebo len ja sám.“

„No a ja sa nemám odobrať od Štefana?“ prerečie Gustina.

„Neomylne, ale ak nebude chcieť prísť k Milke, príde k nám. Ja ho chcem mravne prinútiť k tomuto kroku.“

Pozrie Gustinka na muža, usmeje sa, „dobre máš,“ hovorí a nato zmizne v chyžke Milkinej.

Janko našiel zadumaného Štefana doma. Štefan vidiac ho vstane, ide mu v ústrety, podá mu ruku a hovorí mu:

„Odpusť mi, Janko, že som ti dosiaľ opomenul dobropriať k novému povýšeniu. Prijmi moje srdečné želania.“

„Blahodarím ti,“ odpovedá Janko, „ale mrzí ma, že musím preň sám prísť k tebe a že nemal si tej srdečnosti k svojmu rodnému bratovi, aby si ho navštívil, tak ako iní, cudzí to urobili. Veru, Štefan, to ma bolí, že ty, brat môj jediný, uťahuješ sa odo mňa. Zaslúžil som to?“

Štefan bol ako na mukách. Nebol pripravený na takúto reč, cítil, že tak urobil, ako Janko hovorí, ale nie z tých dôvodov, ako sa domnieval. Videl, že obrazil brata, ale svedomie mu vravelo, že stalo sa to nie úmyselne z predsavzatia, ale len z čírej zábudlivosti a z obyčajného spôsobu jeho života.

„Pravdu máš,“ hovorí Štefan, „zavinil som, uznávam svoju vinu. Odpusť mi, prosím ťa, nechcel som ti ublížiť. Stalo sa to už a neodstane sa. Moja zábudlivosť je toho príčina. Neznám, čo všetko vyhľadáva slušnosť a preto robím toľko pokleskov proti nej.“

„Ešte dosiaľ blúdiš, nepoznávaš svet, nežiješ s ním. To je tvoja skaza už teraz a bude i napotom. Príde čas a prinútený budeš zriecť sa svojej neskutočnej abstrakcie, skutočnosť nebudeš znať, prídeš do spolku skazeného sveta a skazený svet ťa zachváti a zničí.“

„Verím, že sa to nestane; ešte raz, Janko, odpusť a nehnevaj sa na mňa pre moju zábudlivosť.“

Janko podáva Štefanovi ruku, ktorú tento srdečne chytil a stisol.

„Nehnevám sa na teba,“ vraví Janko, „znám ťa, presvedčený som, že ďaleko je od teba každá zlosť a každé nečisté predsavzatie. Ale, brat môj, ľutujem ťa, srdečne ťa ľutujem a keby som mohol, oh, ako rád, vďačne by som ťa vytrhol z tejto tvojej zaznanosti, do ktorej uvrhuješ sa sám, dobrovoľne, ktorá škodí ti väčšmi, ako si myslíš, a ktorá ti večne škodiť bude, ak sa nevzmužíš a nestaneš človekom, ako ho požadujú okolnosti. Povedz mi, čo ti prospeje tvoja učenosť, o ktorej svet nezná? Čo tvoje vedomosti, zahrabané v tebe? — Zmeň sa, zmeň spôsob žitia a bude dobre.“

„Na čo by to bolo?“ odpovedá Štefan. „Ja som spokojný so sebou a so stavom svojím; čo mňa do sveta a do jeho náhľadov? Keby som mal dosť sily pustiť sa v boj s celým svetom, lebo mi treba bojovať proti všetkým svetským náhľadom, možno by som sa zmenil, navštevoval spoločnosti a zábavy, aby som mohol pracovať na ich preporodení. Ale takto slabý som, múdrejšie teda utiahnuť sa a nemať styku so skazeným svetom.“

„Brat môj, zaznávaš sám seba,“ hovorí Janko, „preceňuješ svet a krivdíš sebe i obtáčajúcemu ťa svetu. Ty s tvojimi vedomosťami a darmi ducha, s tvojou schopnosťou nekonečne mnoho pracovať by si mohol na pretvorení spoločenských pomerov, a mám pevnú vieru, že s dobrým prospechom. Ale tvoja chyba je, že nachádzaš i tam zlé, kde ho niet, že vidíš všade skazenosť a zúfaš i nad svetom, i nad sebou. Načo sú ti tvoje sily, keď ich ubíjaš v samote? Načo známosti tvoje, keď z nich nikto nemá osoh? Ani svet, ba ani vlastný národ, ktorému si predsa posvätil svoj život. Vidíš, robíš proti sebe, proti svojmu presvedčeniu a učeniu, sebe odnímaš radosť a veselosť života, upieraš vlastnému životu všetku rozkoš a potechu, národ okrádaš o značné a významné sily; a predsa nepozoruješ, že hrešíš?“

Štefan zamyslený mlčí a rozjíma o týchto veciach, a či rozmýšľa, čo by mal odpovedať Jankovi.

„Keby si mal oko pre seba,“ pokračuje Janko ďalej, „videl by si sám na sebe, ako hynieš a upadáš. A snáď by ťa to priviedlo na pravú cestu. Ale toho niet, a ver mi, brat môj, bez pomoci si stratený, ak sa nepremeníš. Ja znám jeden spôsob, ak ten neodpomôže zlému, už potom inej pomoci niet.“

„Nie je ešte tak zle so mnou,“ odpovedá Štefan; „ale povedz mi ten spôsob, ktorý si spomenul, aspoň by som vedel, čo mi radí brat!“

„Ožeň sa!“

„Čo tým vyhrám? Aký budem mať z toho osoh? Aké výhody? Vziať si do domu úplne cudziu ženu, s ňou sa trápiť, jej kvôli zrieknuť sa každej pohodlnosti, svojich obyčají, byť otrokom ženy? — To by bola samovražda.“

„Bludný pochop, nešťastie tvoje. Ešte raz ti hovorím, ožeň sa, a nielenže nespáchaš samovraždu, ale sa znovuzrodíš. A tebe sa načim znovuzrodiť. Potom celkom inak budeš hľadieť na svet než teraz, ponímať budeš veci v ich skutočnosti a nie v blúznivosti zablúdeného rozumkárstva; vyhráš, že spoznáš život a oceníš ho. Budeš mať drahocenný poklad, ktorý viazať a spojovať ťa bude so svetom, vrátiš sa k pravde, staneš sa človekom. A tak stúpať budeš po pravej ceste a nikdy nezablúdiš.“

„To sú pletky,“ odvráva Štefan, „ako sa ženiť, keď srdce nezná lásky?“

„Nezná? To nie je pravda.“

„Ver mi, moje srdce nezná lásky. Ja aspoň nepocítil som toho básnikmi opisovaného, sladkosti plného citu, ktorý svet nazýva láskou. Mne je jedno dievča ako druhé a všetky prichodia mi ako záhuba mužov.“

„Vidím, že nepravdu hovoríš, Štefanko, necítiš to, čo vraví jazyk, ale rozprávaš, aby si vravel. Neverím, že by nikdy nebolo pocítilo srdce tvoje prudkejšie klopanie pri videní krásnej panny, napríklad Milky, ja znám, že ju ľúbiš!“

„To zle znáš!“ odvráva Štefan.

„Dobre to znám a znám i viac, i to znám, že i ona teba ľúbi, a ver mi, šťastný budeš, keď si ju vezmeš. Ta preč na stranu tú ostýchavosť, vzmuž sa, obráť sa okolo dievčaťa a bude svadba.“

„Z toho nič nebude!“ odpovedá Štefan. „Nehovorme o tom viac, s tým ma len omrzíš. — Kedyže odchodíš?“

„Ja zajtra. Poď teraz so mnou, práce nemáš, teda poď.“

„A kam?“

„Moja žena je u Milky, ohlásime ju a pôjdeme k nám.“

„Nejdem.“

„Čo? Ani odobrať sa nechceš od mojej ženy?“

„To chcem, ale u vás, nie u Milky. Ta nepôjdem, ešte by ma vzali do rečí.“

„A toho sa bojíš?“

„Báť sa nebojím, ale nechcem.“

„No teda poď. Budeš mať príležitosť hovoriť s Milkou, pôjdete k nám, tam jej vyjav lásku svoju, a skončilo sa dielo.“

„Daj mi pokoj s Milkou a jej láskou. Ja prídem len k vám a k Milke nejdem. Onehdy som mal hroznú nehodu, ani ju vidieť nechcem. Až ma mráz prechodí, keď myslím na to.“

„No zober sa a poď, nepustím ťa, keď nepôjdeš. To je už darmo, výhovorky nestoja nič.“

Nechajme našich bratov zbierať sa, za ten čas navštívime naše krásotinky a slúchať budeme ich roztomilý rozhovor.

Gustina s Milkou sedia spolu na leňoške, lúčia sa, a bôľne to lúčenie dvoch dobrých, úprimných, tajomstva neznajúcich priateliek. Ony dve boli akoby výnimka z obyčajného pravidla: stále priateľky, od malička až do dneška, vždy rovné, vždy úprimné. Závisť nikdy nezakalila radosť mladosti, nedôvera nikdy nepoškvrnila nevinnosť priateľskej ľúbosti. Boli to ako dve rozličné síce, ale predsa pôvabom a vnadami svojimi napospol zaujímajúce kvetiny. Boli ako ruža stolistá v úplnom svojom kvete, spojená s nádhernou kaméliou.

A ťažko je odlúčiť dvoje zlúčených kvetín, ťažko, bo doplňujú sa vzájomne, kamélia prevyšuje krásou ružu, ruža doplňuje ju nevýslovnou pôvabnosťou svojej vône. Pyšne vypína svoje čelo k slnku prekrásna ďordinka a útla, skromná fialka, ukrytá neprajným susedstvom žihľavy, prevyšuje ju príjemným svojím dychom. Tak spojené doplňujú sa vzájomne. A to sú predsa len kvetiny.

Gustinka sedí, hlávku rozžalostenú toľkým lúčením opierajúc o snehobielu svoju ručinku, pozerá modrým očkom svojím, plným výrazu, útlosti, priateľstva a nekonečnej oddanosti, na drahú, jedinú priateľku, a nebeská slza zaperlila sa jej v očku a vykradlo sa hlboké vzdychnutie z rozžialeného srdca, zadumala sa duša.

I Milka prevládaná citmi žiaľu mlčí. Hľadia jedna na druhú, ruka v ruke spočíva, hľadia, pozerajú oči, akoby na dlhý čas nasýtiť sa chceli týmto pohľadom; mlčia ústa, ale súcitné duše obcujú spolu. Načo tu reč, kde splynie duša s dušou? Načo tam slová, kde srdce žije v srdci? Načo tam hlas, kde ozýva sa súcit nekonečný?

Lež mlčanie zväčšuje žiaľ, bo duch, povoliac vládu obrazotvornosti, uchvátiť sa dáva tejto a ona ako zveličuje veselie, tak rozmnožuje i bôle a zármutok.

„Kedy sa uvidíme, drahá?“ začne hovoriť Gusta.

„Bohzná, keď prídete navštíviť rodičov,“ odpovedá Milka, „ak nás pán boh zachová pri živote.“

„Veď hádam len nechceš umrieť?“ spytuje sa Gustina.

„To nie, ale v ruke božej sú životy naše.“

„Pravdu máš. Zato ale nenačim nám hneď myslieť na smrť. My možno ešte toho roku navštívime rodičov; ale, Milka, ľahšie by bolo tebe navštíviť nás.“

„Stať sa môže aj to. I tak sa bojím budúcnosti bez teba. Veď s tebou, Gustinka moja, strácam všetko. Ver mi, neraz zlostila som sa v duchu na tvojho muža —“

„A prečo? Čo ti urobil?“

„Osvojil si právo na teba, ja som ťa stratila a to mu nikdy neodpustím.“

„Milka, Milka, čo to hovoríš? On nie je ani tou najmenšou prekážkou nášmu priateľstvu, naše priateľstvo stojí tak ako predtým. Môj muž nám nevadí.“

„Ba vadí, ba vadí. Keby nie on, nešla by si preč, zostala by si tu, a teraz, a teraz — — Len načo je to vydávanie?“

„Načo? Počkaj, až sa vydáš, nebudeš sa opytovať, potom skúsiš, a rada budeš, že si sa vydala.“

„Nemienim sa vydávať, to nie je pre mňa!“

„A prečo nie? To je pre každú, to je naše určenie. Hľahľa, akože stojíte so Štefanom?“

„Nespytuj sa ma ani; to je čudák, hnevám sa na neho.“

„Že je čudák, to je pravda, to tajiť nemožno,“ hovorí mladá žienka Jankova. „Neverila by si, že ten človek nebol ešte u nás od svadby. To je predsa hrúza. Hovorila som Jankovi, on ho vyhovára, možno vraj sedáva teraz pri Milke.“

„Hahaha, že pri mne? Skoro by som zabudla, ako vyzerá, keby som mala zlú pamäť. Raz tu bol, aj to, prosím ťa, hľadal otca, ale ušiel s takou nezdvorilosťou, že mu to nikdy nezabudnem.“

„Janko tvrdí, že je zaľúbený do teba.“

„No to veriť nemôžem. Dal by boh, aby tak bolo, ale je nie.“ Vzdychnúc hovorí Milka.

„Ale ty ho ľúbiš?“ spytuje sa Gustinka.

„Ako ľúbiť človeka, ktorý uteká odo mňa, ktorý mi vyhýba ako zlému, ktorý ani len pekne nepozrie na mňa, tým menej hovorí so mnou.“

„To všetko znaky, že nie si mu ľahostajná, bojí sa zblížiť k tebe, hoci jeho srdce ti je naklonené. Maj ľútosť s ním, to je jeho nešťastná obyčaj, ba nemoc jeho, z ktorej ho len ty môžeš vyliečiť, ale, pravda, potrebná je trpezlivosť a ja verím, ak komu, tebe podarí sa istotne dosiahnuť prajný výsledok.“

„Pochybujem. Vidíš, Gustinka, ja neviem, čo je to, ale od tých čias, ako som ho u R. videla, tam je pokoj môj, keď ho vidím, srdce sa mi div neroztrhne; a keď ho nevidím, nemám pokoja, nechutí mi žiadna práca, nikde zábavy nenachodím. Sama som už prišla na tú myšlienku, že som zaľúbená, lebo ma to, neznám ani sama čo, tiahne k nemu. Hľadám príležitosť hovoriť s ním, ale nemožno, on mi vše vykĺzne a ušmykne. Hnevám sa na neho, a keď ho vidím, už je po mojom hneve. Keby som mala pokoj, nech by ho pán boh požehnal. Povedz, poraď mi, čo mám robiť?“

„Tak to bolo so mnou, len s tým rozdielom, že Janko chodieval k nám a mohla som hovoriť s ním; ale taký nepokoj bol i môj, kým mi nepovedal, že ma ľúbi, kým som mu nevyjavila svoju lásku. Ja neviem, čo máš robiť, ale isté je, že ho ľúbiš, to už vidím.“

„Zdá sa aj mne tak; nešťastná je moja láska, keď je tak.“

A priateľky zamysleli sa obe a mlčali. Milka myslí o svojej nešťastnej láske, proti ktorej nezná lieku; Gustinka húta, ako spojiť, aspoň zblížiť tieto dve milujúce sa duše, škoda, že tu niet Janka, ten by jej veru vedel poradiť, on má skúsenosť.

„Milka, vieš ty čo?“ hovorí Gusta, „vzbuď žiarlivosť v Štefanovi, azda sa potom osvedčí.“

„A ako to mám urobiť?“

„Ako? To ti poradí tvoj rozum a ženský vtip. Ja viem, že páčiš sa Z., spoluúradníkovi Štefanovmu a rád by sa zblížiť k tebe; rozprávaj sa s ním, zabávaj sa s ním v prítomnosti Štefanovej. Uvidíš, to dobre bude účinkovať. Štefana bude trápiť žiarlivosť, popudí ho a prinúti k osvedčeniu. Hahaha, to bude víťazstvo,“ a Gustinka tľapkala od radosti ručičkami.

„Skúsim i to, ale ak aj to nepomôže, potom mi nezostáva len kláštor.“

„Alebo druhý milenec?“ bozkávajúc Milku, hovorí Gustinka.

„A ty ešte žartuješ, keď ja plačem? Smeješ sa z môjho bôľu?“

„Čo by som sa nesmiala, smej sa i ty, skôr dosiahneme víťazstvo.“

„Tak je,“ vstúpiac do izby a počujúc posledné slová, hovorí Janko. Štefan prišiel s ním; Gustinka skočila mu v ústrety, podala mu ručinku a prinútila ho, že podal i Milke ruku.

„To pekný švagor,“ hovorí mladá pani, „čo ho nevidím iba v dome priateľky. Tak, k nám nevieš prísť, ale k Milke —“

„Janko ma nasilu sem doviedol, ináč nebol by som sa opovážil.“

„Dosť zle, pán švagor, mladý šuhaj má sa opovážiť. — No ale už poďme. Poď, Milka, s nami. Však ideš?“

„Vyprevadím vás.“

„Zober sa teda, my ideme zatiaľ odporúčať sa k tvojim rodičom, však sú doma?“

„Doma, len choďte!“ hovorí Milka.

„Štefan, zabávaj zatiaľ Milku,“ povedá Gustina, „ak ju budeš dobre zabávať, dostaneš pyštek.“ A šla s Jankom do susednej chyže.

Štefan, ta by bol dakomu daroval i ten sľub, keby mu nebola pripadla taká ťažká úloha, ale čo bolo robiť? Ujsť nemohol a zabávať, a to ešte dievča zabávať, a to také dievča, o ktorom svet hovoril, že ho ľúbi, to bolo predsa primnoho. Ale aspoň hovoril a odpovedal na dané otázky a Milka neprestávala sa ho opytovať, takže nikdy neprišiel do rozpakov z nedostatku predmetu rozhovoru. Mal na čo odpovedať. Šťastie bolo, že Janko so svojou žienkou nebavili sa dlho a vyslobodili ho z toho očistca. Šli k Jankovi, ale Štefan viedol pod pazuchou Gustinku a Janko Milku, to bolo poľahčenie pre Štefana, to balzam liečivý na jeho ranené srdce. Pri tom všetkom švagriná bola spokojná dneska s ním a splnila sľub na rozlúčku, lenže zato prinútený bol domov odprevadiť Milku a neopovážil sa za toto ustanovenie pýtať odmenu od nej. Rozlúčil sa s ňou „dobrou nocou“ i bez pyšteka.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.