E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XXIII

A zase prešli mnohé, dlhé týždne a v živote našich hrdinov nepatrné zmeny. Všetko šlo vymeranou, starou obyčajou a poriadkom. Každý žil podľa svojho spôsobu.

Prvá udavšia sa a poznamenanie zasluhujúca zmena bola cesta Jankova do rodných krajov, návšteva rodičov i svokrovcov.

Bol krásny jarný deň, keď so svojou žienkou a milými deťmi sadol do koča a dal sa na ďalekú cestu. Tešil sa v duchu na milú návštevu, bo duša jeho túžila po vzdialených milých, ktorých nevidel už tak dávno; zaželalo srdce po rodičovskom objatí. A teraz sa už mali splniť všetky jeho túžby a očakávania. Neznal, čo robiť od radosti, i rozhovor prichladný mu prichodil, i tá zelenajúca sa príroda nemala svoj zvyčajný blahočinný vliv na neho. Bol síce ešte ďaleko, a už radoval sa s drahými svojimi, a v blaho toto miesil sa nie bez horkosti pocit, kedykoľvek si spomenul na rodného brata. Spomienka na Štefana kalila jeho radosť a do kalicha slastnej rozkoše miešala život otravujúci prášok.

Prišli k rodičom Gustiným a uvítala ich všeobecná radosť. Veru radosť nielen v dome, lež i v meste u známych, priateľov, príbuzných. Akoby bohzná aká udalosť bola zachvátila mesto, taký ruch nastal následkom ich príchodu. Všade očakávali milých hostí a im na počesť strojili hostiny a zábavy. Janko so žienkou svojou všade bral účasť, kde len mohol, a časy míňali sa v samých rozkošiach a zábavách. Pravda, za čas jeho neprítomnosti zmenili sa spoločenské pomery, ale on znal sa prispôsobiť i do nových a svojím rozmarom a príjemným spôsobom obcovania všetkých zachvátil a získal si uznanie. Spočiatku síce jeho uvádzanie reči slovenskej nemilo urážalo na cudzie reči navyknuté sluchy, ale navykli na to i druhí, zvlášť keď videli, že aj Gustina ustavične po slovensky šveholí; tu každý a každá, z koho to vystalo, usiloval sa nasledovať jej príklad a neminul týždeň, všetko rozprávalo po slovensky verejne i súkromne, doma i v spoločnosti, všade ozývala sa utešená reč slovenská.

S väčším odporom stretlo sa jeho vykanie. To obrážalo už nielen cudzotou oslabený sluch, ale i samoľúbosť a zdanlivú vážnosť. On ale akoby ani nepozoroval ten odpor, dôsledne pokračoval. A slávni páni, vidiac toto a k tomu ešte do ohľadu berúc, že veru jeho krásna manželka tiež každému vyká a kto jej „oni“ povie, na toho s akousi ľútosťou pozerá, odpovedá mu s kyslou tvárou, jej kvôli — bože môj! čože neurobia mužovia kvôli peknej panej? — teda jej kvôli a len jej kvôli, ako hovorili, začali pomaly na to vykanie privykať a privykali tak dlho, až zabudli ináč hovoriť. Panie a panny, vidiac tento spočiatku záhubným sa zdajúci mrav, ako sa rozširuje a nachodí všeobecný ohlas, a nechcejúc byť horšie ako Gusta, kvôli ktorej robila sa táto premena doterajších obyčají, a naposledy mysliac si, že to snáď bude nová móda, ktorá sem ešte neprišla, ale v tom meste, v ktorom býva Gustina, je už udomácnená, pochytili vykanie a neodstúpili od neho, mnohé len zo žartu a smiechu, iné druhým kvôli a tretie — a týchto bolo najviac, vladárky a panovnice — kvôli svojej móde.

A teraz Janko a Gustina boli už naozaj doma a tešili sa vzájomne z výsledkov svojich obyčají.

„Hovorím ja,“ začne Janko, „nie je to tak zle v tom našom národe, ako mnohí myslia, len trochu dobrej vôle a vytrvalosti a potom príklad, a ide to. Už teraz všetci uznávajú s hrdosťou, že sú Slováci.“

„Tak je,“ odpovedá Gusta, „keby mnoho Jankov bolo, takých ako ty —“

„A Sloveniek ako ty — to by bolo!“

„Čože som ja bez teba?“

„Daj pokoj, duša moja, ja by som málo vykonal bez teba. Môžem ja hovoriť, koľko chcem, vysvetľovať, poučovať, to by bolo všetko daromné. Každý uzná, že mám pravdu, schváli to, ale zostane pri starom. Keď ale vidí, že taká pani, ktorá zná žiť, vo svete vystúpi proti zastaralým obyčajom, hm, to rozhodne. Po prvé zazdá sa im novota a čo je nové, je aj zaujímavé, potom túžba nasledovania a príklad krásny, a tu máš, všetci robia to, čo by ináč dôsledne boli zatracovali. Bez teba by ma boli dávno vyhlásili za blázna, ale o tebe neopovážia sa to povedať; čo by u mňa len haniť znali, to u teba obdivujú a oprekot nasledujú.“

„Veď je ono pravda, že tí naši Slováci primálo majú samostatnosti a z nedostatku tejto tak radi bažia po cudzote.“

„Neomylne, veď oni trebárs handrkujú po nemecky alebo mondukujú po maďarsky, sú v srdci svojom Slováci, ale nie je v móde byť Slovákom, teda to taja a ukrývajú a nazdávajú sa, že to nikto nezná a ich za čírych inorodcov drží, ale sotva otvoria ústa, tu zďaleka poznať Slováka. Ale ono lepšie bude, lepšie — dá to pán boh. Horšie bolo a zmenilo sa, premení sa i toto slepé baženie po cudzote.“

„I ja som taká bola, no a teraz — hádam si spokojný so mnou.“

„Pravdaže som, a pyšný na teba, ty moja utešená Slovenka!“ bozkávajúc žienku, vraví Janko. „Teraz idem k Štefanovi, nahovoriť ho, aby šiel s nami k rodičom.“

„Choď, choď a vyvaď sa s ním, čo tak málo chodí k nám.“

„Vykonám podľa rozkazu, slávne domové veliteľstvo,“ žartujúc hovorí Janko a rozlúčiac sa s manželkou, odišiel.

Štefana našiel náhodou doma a to mu milé bolo, nepotreboval chodiť za ním a hľadať ho po hostincoch.

„Bratku, pozajtra chceme ísť domov, nemal by si vôľu s nami?“

„A načo?“

„Je to otázka syna? — Vidieť otca, navštíviť matku.“

„Bol som vlani s tvojou ženou; mám každý rok chodiť?“

„Len každý rok? Čím častejšie, tým lepšie, to tvoja synovská povinnosť.“

„Neviem prečo?“

„Preto, že starnú rodičia, potešiť ich a ukázať sa im, aby mali radosť zo syna.“

„Eh, to sú sentimentálnosti! Načo by to bolo? Dosť je raz do roka,“ odpovedá Štefan.

„Vidím, škoda sa s tebou hádať, nemáš už ani lásky k rodičom a to je bieda. Teda pôjdeš s nami?“

„Nepôjdem.“

„Že nepôjdeš? Ba pôjdeš, musíš ísť.“

„Neviem načo?“

„Zasa tá hlúpa otázka? Prečo by si nešiel?“

„Nechce sa mi.“

„Ó, ty darebák; je to príčina? Hanbi sa za svoju lenivosť, hnilobu a zaostalosť!“ hovoril Janko rozhorčene, bo spravodlivým hnevom rozpálila sa duša jeho.

Štefan sa zarazil, ešte nikdy nehovoril takto s ním Janko, bál sa mladšieho brata; začal myslieť na výhovorky vidiac, že čírym odporom si nič nepomôže.

„A potom ani neviem, či by ma pustil predstata. Máme mnoho práce a bol som vlani doma i pri tebe, zameškal som veľa, je prísny, nerád prepúšťa úradníkov.“

„A vieš doista, že ťa nepustí?“

„To neviem, ale myslím si. Aj onehdy odoprel povolenie M-ovi. Iste i mne to urobí.“

„Len skús, uvidíš.“

„Načo skusovať, keď viem, že odoprie; radšej nepôjdem.“

„Z teba je nič, zato ale pôjdeš s nami. Zostaň tu, kým sa vrátim, hneď som nazad,“ a Janko odišiel.

Štefan sedel doma, veď mu tak prikázal brat a on nemal tej opovážlivosti, aby sa protivil a prekročil tento zákaz, tak hlboko upadol tento bývalý nádejný mládenec.

Janko šiel rovno k predstatovi, vykonal Štefanovi na týždeň prepustenie, ktoré predstata povolil bez všetkých ťažkostí. Vrátil sa nazad.

„Teda zober sa, máš povolenie na týždeň.“

„Na týždeň?“ úzkostlivo skríkne Štefan. „A načo na tak dlho? Čo budem doma robiť? Zunujem sa, ochoriem z dlhej chvíle.“

„Nerozprávaj mnoho, pozajtra včasráno odídeme. Aby si bol hotový. Aha, zabudol som ti povedať, čo ti odkazuje moja žena. Málo chodievaš k nám, to je nepekné, zober sa, poď so mnou.“

„A načo?“

„Veď ti hovorím, moja žena ťa chce vidieť. No skoro, ber kabát.“

Štefan nepovedal nič a bral otrhaný kabát.

„Druhý kabát obleč!“ hovorí Janko.

„A prečo druhý? I to dobrý, navykol som naň.“

„Pôjdeš ako dáky študent ošklbaný, čo? Pozri si na lakte.“

Štefan pozerá rukávy, odkladá kabát a berie druhý.

„Ach tak!“ to bolo všetko, čo odpovedal, potom šiel s Jankom bez vôle a chuti. Zostal tam i na večeru, pán predsedník stoličného súdu mal chýrnu pivnicu a znamenité víno. Zabavil sa Štefan výborne a neľutoval, že načim mu bolo obliekať druhý kabát.

Napozajtra šli teda domov. Janko bol celou cestou veselý, nie ináč jeho žena, smiali sa s deťmi, štebotali s nimi, prekárali Štefana, doberali ho a on už viac ráz mal v úmysle vyskočiť z voza a ujsť nazad. Nechceme opisovať radosť starkých rodičov nad milou návštevou, radosť dietok nad rodičmi. To domyslí si každá citová duša.

Štefan bol jediný, ktorý nepocítil žiadnej radosti. Tu, v kole najbližších svojich myslel, že je vo vyhnanstve, vyvrhnutý do kola nepriateľských ľudí; necítil sa doma. Videl, že neprislúcha už viac medzi týchto dobrých ľudí, on ich syn a brat, ale vlastnou vinou a svedomím vyvrhnutý, za nehodného uznaný.

Bedlivým okom pozerá naňho starostlivá matka a zaplakala v duši svojej. Štefan vyšiel von do záhrady, do hory, hľadal samotu, lebo protivila sa mu spoločnosť, otec šiel po povinnosti do hory, Gusta mala prácu s deťmi, samotný ostal Janko s užialenou matkou.

Stoja oproti sebe, pozerá naňho utrápená, bolestná matka, pozerá, zrazu vyronia sa jej prúdy horúcich slz z očí, padá na jeho hrdlo a plače, plače usedavo, leje horké slzy sklamaných nádejí, hlbokého žiaľu a nemôže prehovoriť slova. Hlas jej viazne v hrdle, slová mrú na jazyku.

„Preboha, matka, čo vám je?“ zdieľajúc jej žiale, prehovorí Janko.

„Janko, Janko, dieťa moje,“ konečne vyrečie, „čo bude zo Štefana? Čo je s ním? Hovor, ty ho znáš.“

Janko usadil matku na pohovku, sadol si k nej, tešil ju, ako znal najlepšie. Vtom prichodí Gusta potíšku, ale Janko urobí jej znak, a ona, ako nepozorovaná vošla, tak aj odišla preč.

Janko vypráva, čo zná o Štefanovi, netají nič, nekrášli nič, ale vypráva sucho, pravdivo celú skutočnosť. Zatriaslo to matkou, povesti tieto zronili ju, ako zroní krupobitie krásne kvieťa, ktoré zasiahne, kloní hlávku k zemi, vädne, umiera.

Ale strašné, neočakávané zprávy nepodlomili životnú silu matky, radšej vzkriesili a volali k činnosti. Bystrým prirodzeným vtipom svojím prezrela celú záhubu a priepasť, do ktorej sa nezmyselne valí a zrodila sa v nej túžba s akýmikoľvek obeťami zachrániť pred úplným úpadkom svoj plod. Bola hotová a odhodlaná k činu.

Neznám, či Janko očakával tento obrat, dosť na tom, tešil sa mu.

„Hovor, Janko, čo robiť?“ spytuje sa matka.

„Čo myslíte, matka moja, vy? Ja hovorím, len oženiť ho, a dá sa ešte zachrániť.“

„Áno, pravdu máš, tak je,“ odpovedá matka, „len či pôjde poriadne dievča za neho, ktoré zná jeho život? Neverím, že by sa našla taká panna.“

Janko vstane, ide k bočnej chyži, otvorí dvere a povie: „Gustinka, poď k nám!“

A doviedol žienku svoju za ruku a posadil ju po bok matky.

„Gustinka, matka je zvedavá zvedieť, či by po všetkom, čo sa stalo so Štefanom, čo porobil, šla za neho Milka?“

„Milka? Aká Milka?“ opytuje sa matka.

„Moja najlepšia a jediná priateľka,“ povie Gusta, „moja družica!“

„Tak ja ju už znám, znám dokonale; kto má anjela priateľa, je neomylne dobrý človek.“

„Čo myslíš, Gustinka, pôjde za neho?“

„Nakoľko znám Milku a jej spôsob zmýšľania, pôjde.“

„Ale je to veľká, nekonečná obeť,“ vraví matka, „bezpríkladné sebazaprenie; nie, to nemožno žiadať od nej.“

„Ona to podnikne, urobí vďačne, keď môže tým zachrániť od úpadku Štefana,“ povie Gustinka.

„Veď ale svet ju odsúdi,“ rozpráva ďalej matka, „ubližovať jej bude, zatratí ju.“

„Všetko jedno,“ odvráva Gusta, „na to je pripravená a predsa odhodlaná.“

„A zná ona Štefana?“ spytuje sa matka.

„Ona ho ľúbi!“

„Ľúbi? A on?“

„I on ju miluje,“ odpovedá Janko, „ale tají to v sebe, chce udusiť tento cit, ktorý drží za slabosť.“

„Janko môj, rob, čo za najlepšie uznáš, budem ťa podporovať podľa svojich síl; rob a boh požehnaj zdaru tvojej práci.“

„Ak potrebuješ moju pomoc, povedz mi,“ dodá mu žena.

„Doista — bez tvojej pomoci a vtipu nevyvediem nič. Čo urobím, ešte neznám, ale rozmyslím si to, máme ešte času. Pred Štefanom nehovorme nič o tom.“

Rozišli sa a akoby sa nič nebolo stalo, bavili, veselili sa. Janko chodil s otcom po poľovačkách, jeho žena s deťmi a matkou chodili mu v ústrety ďaleko do tmavých hôr.

Tak žili šťastne, blažene, ale matku ťažilo čosi na srdci, a len vtedy obľahčil sa jej bôľ, keď so Štefanom dlho, dlho osamote hovoriť mohla. Ona plakala a jej slzy doviedli i jeho k plaču, sľuboval polepšenie, hotový bol aj oženiť sa, kým mu dohúdala matka; odíduc od nej, viac nemyslel na to.

Konečne prišiel čas odchodu a Janko sľúbil matke, že keď bude príhodný čas a všetko pripravené, pošle pre ňu príležitosť, len aby potom neomylne prišla i s otcom.

„Nezabudnite, že ide o zachránenie Štefana.“

„Znám, znám a nezabudnem, i do tých čias modliť sa budem pánu bohu, aby ti pomáhal.“

„Akokoľvek bude, uvidíme sa ešte pred naším odchodom,“ sadajúc na kočiar, hovorí Janko.

„Zbohom, deti drahé, zbohom!“ a ohlas hôr znel hodnú chvíľu, privolávajúc odchádzajúcim srdečné rodičovské „zbohom“.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.