ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko znal, že mu je naklonená Gusta, znal, že je k nemu dobrá a že ho rada, skúsil mnohé dôkazy jej úprimnej lásky, a predsa neistota trápila ho z ohľadu na rozhodnutie budúcnosti. Vrúcne miloval dievča a videl, že len s Gustou môže byť jeho budúcnosť blažená, taká, akú očakával v nadšení svojom. Znal, že i ona ho miluje, a predsa bázlivosť akási nevyspytateľná ho naplňovala, kedykoľvek si umienil urobiť posledný krok vyjavenia lásky. Urobil to a odstránená bola na veky vekov všetka bázeň. Mal slovo milovanej devy, mal jej sľub, jej vyznanie, urobené v náručí jeho a spečatené sladkým, nebeským bozkom. Duch jeho videl už v nej budúcu družku života, čo aj nie sluhom božím mu oddanú, ale vlastnou vôľou, nekonečnou láskou k nemu pútanú. Víťazstvo toto milujúceho srdca zaujalo celú jeho bytosť, žil v rozkošiach nebeského raja a v nadšení svojom bol by vyobjímal celý svet. A miesto celého sveta objímal a bozkával svojho brata. „Čože ti je, Janko?“ hovorí tento, „si vo vytržení, či vari to nové povýšenie ťa pripravilo o zmysly?“

„Štefan, Štefan, brat môj, ja som ten najšťastnejší človek!“

„To vidím a doprajem ti toho šťastia. Nerozumiem ale, prečo práve najšťastnejší.“

„Gustina ma ľúbi!“

„Gustina?“ hovoril chladno Štefan. „A je to také šťastie? Jej ľúbosť mohla ťa takto nekonečne zaujať? Čo je láska ženská? Aký má vliv na muža? Nechápem, mňa by aspoň nemohla okúzliť.“

„Oh, ty si necitný človek,“ odpovedá Janko, „vzpieraš sa ľudskej prirodzenosti, držíš za slabosť najvyššie city, utekáš pred tým, čo človeka povyšuje k obrazu božiemu.“

„Ale, daj si pokoj; to nízkeho materializmu pochopy. Duch povyšuje nás k božskosti. Duch je ten, a nie láska ženská, táto je výplyv svetárstva, telesnosti, nízkosti.“

„Čo chceš s tvojím rozumkárstvom. Myslíš, že ukrývajúc, ba ničiac v sebe túžby nadšenia, si lepší od nás, že vyvyšuješ sa nad hmotu? Klameš sa, a s celým tvojím rozumkárstvom a s všetkými v povetrí nastavanými sústavami filozofov padneš do prachu, to bude koniec tvojich prevrátených náhľadov.“

„Hahaha! Coecus de colore, slepý o farbách!“ — odpovedá Štefan. „Nezávidím ti tvoju lásku, ver mi, ale ľutujem ťa, že si padol do osídiel zvodnej ženy. To záhuba tvoja.“

„Nie záhuba, moje najväčšie šťastie, keď chceš znať. Ty to sám dobre cítiš, ale proti svojim lepším citom brojíš, nie z presvedčenia, nie, to neverím, pre dobrotu tvojho srdca, ale z akejsi bludnej domnienky o hodnosti muža a možno i preto len, aby si mohol odporovať.“

„Mýliš sa, čo hovorím, hovorím z presvedčenia. V mojom srdci neozval sa dosiaľ ani ten najmenší cit nejakej lásky.“

„Daj pokoj, a na zábave u prísedníka R.?“

„No a čo?“

„A Milka?“

„Len nemyslíš, že som do nej zaľúbený?“

„Ale sa ti len páčila?“

„Ako sa mi ľúbi krásny obraz, nič viac, nič menej. Zaujíma ma utešený obraz pre dokonalosť jeho vyvedenia, pre rozmar panujúci v ňom, pre oku príjemnú farbivosť, pre výraz. Tak i Milka.“

„Ale už len trochu bystrejšie klopalo srdce tvoje ako pri pohľade na obraz, keď si hľadel na Milku.“

„Všetko jedno.“

„A predsa ustavične sledoval si zo svojho kútika každý jej pohyb, každý jej krok, ostatné obrazy stratili sa tvojmu duchu.“

„Kto to smie povedať?“

„Tys’ nevidel, to je pravda, ale teba pozorovali mnohí.“

„Blázni, a klamali sa.“

„A predsa zmenil si sa od toho času, či do držania sa, či do šiat, zostal si celkom inším človekom.“

„Len nie jej kvôli?“

„Prečo nie, aj jej kvôli.“

„Hádam som ja taký zaľúbený blázon ako ty?“

„Taký nie, lebo ja ľúbim z celej duše svojej, zo všetkých síl svojich a chcem sa oženiť!“

„Ty? Janko, ty a oženiť?“ zarazený spytuje sa Štefan.

„Tak je. Preto som taký uradostnený. Dneska mi vyjavilo dievča svoju lásku, zajtra bude pytačka a keď rodičia privolia, o dva mesiace sobáš. Budeš mojím družbom, vyjmúc ak by si ma predbehol a skôr sa oženil, vtedy budem ja tvojím družbom.“

„Hahaha,“ rozosmial sa Štefan, „ja a oženiť sa, neviem, čo by som si počal so ženou, tebe už len príde na um! Ja dosiaľ ani len to neverím, že by si sa ty oženil.“

„A to sa stane veru onedlho, potom uveríš.“

„Ej, či ľahkomyseľne považuješ svet, zabúdaš na povinnosti svoje ako národovec slovanský, zabúdaš, čo si dlžen národu.“

„Nezabúdam, znám všetko dobre a budem konať svoju povinnosť, ale zato sa ožením.“

„Žeň sa, nedbám, ale ver mi, stratený si pre národ, a škoda ťa.“ Už rozmrzený hovoril Štefan, chodil po izbe hore-dolu a mrmlal čosi pre seba.

Janko nechal ho rozmýšľať, veď i on mal o čom hútať.

Na druhý deň odišiel Janko, ako to povedal Štefanovi, k milej svojej, bavil sa v anjelských rozkošiach svojej ľúbosti, i ona vítala ho akoby už svojho oddanca. Ó, krásne chvíle nevinnej lásky, nekalené ani nehodami sveta, vy otvárate opravdivý raj života, a blažení tí, ktorí vás tak zažívajú ako Janko a Gustina.

Janko vošiel do teremu, tam našiel pani predsedníkovú zamestnanú prácou a noviny čítajúceho pána predsedníka. Vojdúc dnu, zarazil sa, pomiatli sa mu pochopy a len úsmev matky, ktorým pohliadla na neho, dodal mu smelosti. Neznám, či znala príčinu jeho príchodu a či sa len domýšľala, ale možno Gusta vyzradila drahej matke včerajší výjav, ba pravdepodobné je, že taká dobrá dcéra ani nemala žiadnych tajomstiev pred matkou.

Janko milým úsmevom posmelený predniesol ohnivými výrazmi zápalistú prosbu svoju, a rodičia počúvali ho s radosťou.

„Poctili ste dom môj vašou prosbou,“ začne hovoriť pán predsedník, „nemám čo povedať proti prosbe vašej. Ale —“

A pri tom „ale“ zimomriavky prebehli telom Jankovým. Ó, že to „ale“ treba všade nachodiť, to „ale“ pokazilo mu celú radosť a zasmušilo čelo jeho. Stál ako obžalovaný, povedomý svojej viny, pred prísnym sudcom a očakával v bázni výrok.

„Ale umienili sme si voľbu ponechať úplne našej dcére. Vykonajte si to s ňou a istý buďte, že my vám požehnáme.“

Predstavte si tu na pustatine cestujúceho pútnika, nad ktorým zavisli čierne mračná. Pred ním noc, za ním tma, vpravo i vľavo nepriehľadné mrákavy. Nevidieť ani pohostinného domu a prístrešia, ani zelenajúci sa strom. A mraky hrozia prívalom, krúpami a hromom. Pred očami istá záhuba. Zrazu, akoby na rozkaz Hospodinov, roztrhajú sa mračná, zmiznú a na obzore zjaví sa krásne, teplé slniečko. Ach, ako okreje duša pútnika, ako padne na kolená, oslavujúc nekonečnú milosť božiu. Predstavte si to a máte obraz Janka.

Vybehol; rodičia zadivili sa tomuto počínaniu, neznali, čo to má znamenať. Ale o chvíľu vrátil sa Janko, vedúc za ruku Gustinu.

„Gustina, rodičia zvoľujú, my sme svoji!“

„Svoji!“ odpovedá Gustina.

Rodičia požehnali milým dietkam svojim.

Taká bola pytačka Jankova a nasledovala hneď i vera. Radosť mali rodičia, ale väčšiu snúbenci. Boli svoji, na nich spočívalo požehnanie rodičov a v ich srdciach vrela láska.

Určil sa deň sobáša a porobili sa hneď k tomu potrebné poriadky.

„Či vieš, čo si sľúbil Milke?“ opytuje sa Janka Gustina, keď spolu sedeli v jej chyžke.

„Ona bude družicou,“ odpovedá Janko a pobozkal svoju verenicu.

„A Štefan bude družbom,“ na to Gusta. „Dožijeme ešte, že i z tých bude pár.“

„Pochybujem,“ vraví Janko, „Štefan nechce počuť o ženbe.“

„Veď sa on premení, nech len uvidí naše šťastie.“

„A isteže budeme šťastní, však veru, anjel môj?“ milkujúc sa s Gustinou, hovorí Janko.

„Budeme, budeme!“

Tak v samej ľúbosti ubiehal čas a prišla chvíľa lúčenia.

„Zase sa lúčiť? Keby to len skoro bolo, žeby sa nám nebolo treba rozlučovať.“

„Len malé pozhovenie, príde i ten čas,“ odpovedá Gusta. „Nezabudni Štefana upovedomiť o jeho novom úrade.“

„A ty Milku!“

Rozlúčili sa. Janko, príduc domov, nenašiel Štefana doma.

Sadol si a písal cituplný list drahým rodičom svojim, kde im oznamuje šťastie svoje, povolávajúc ich súčasne na svadbu. Ešte nebol hotový s listom, keď prišiel Štefan.

„Čo robíš?“ opytuje sa Janka.

„Píšem domov list a volám rodičov na svadbu.“

„Na akú svadbu?“

„No na moju.“

„Nuž ženíš sa naozaj?“

„Veď sa len nebudem ženiť zo žartu. Pozri, tu prsteň a o mesiac je sobáš.“

„Ej, či ťa ľutujem, Janko môj! Ale darmo je už: čo si si navaril, to si zjedz. Nechceš poslúchať radu a komu niet rady, tomu niet pomoci.“

A Štefan zapálil si na fajku. Janko písal ďalej a dokončiac zapečatil list. Vstal i on a chodil so Štefanom. Štefan, namrzený na Janka pre ten „hlúpy“ krok, Janko uradostnený nad svojím blahom. Protivné city zaujímali ich, chodili dlho mlčiac, žiaden nechcel pretrhnúť toto trápne mlčanie. Štefan z omrzenosti, lebo neznal ospravedlniť Janka; Janko, lebo duch jeho lietal v krajinách blahoslavenstva.

„No, veru si pochodil,“ začne konečne Štefan. „To máš z tvojej ľúbosti. Dovtedy chodí krčah do studne, kým sa nezabije. I ty si sa zahrdúsil, a to naveky.“

„Ale keď je mne milé to zahrdúsenie,“ odpovedá Janko.

„Nechže ti je, veď ty to oľutuješ.“

„Skôr ty ako ja. Ale ozaj, moja verenica ťa dá prosiť, aby si ju ako družba odprevadil k oltáru.“

„Mohla ma tiež ušetriť. Ostatne odsúdencovi poslednú žiadosť vyplniť slušno. Urobím to teda so sebazaprením.“

„Milka bude družica.“

„Dbám ja o to? Akoby ma to zaujímalo.“

„O tom potom, brat môj, teda budeš družbom?“

„Už som povedal, že budem.“

„Teda je dobre!“

Janko staral sa o novú hospodu, kde uvedie žienku svoju. Mladoženích má mnoho starostí pred svadbou, všetko mu načim a len vtedy vidí, že mu všetko chybuje. Janko mal plné ruky práce, tým viac, že mu Štefan nepomohol preložiť krížom slamy.

Bola svadba. Štefan viedol k oltáru mladú nevestu, s Jankom šla čiernooká družica. Kňaz spojil v mene boha Otca, Syna i Ducha svätého v nerozlučiteľný zväzok mladoženíchov, požehnal ich manželstvo a prosil im pomoc od Hospodina. S ním celý prítomný zástup.

Z chrámu Pána viedol mladoženích mladú nevestu, družba šiel s družicou a v zástupe bolo počuť hovoriť: „I z tých dvoch by mohol byť párik.“

„Veď ono aj bude.“

Bola to svadba. Nechcem síce podrobne opisovať celú svadbu, na to nemám ani času, ani miesta, ani vôle, ale to vám poviem, že takej svadby už dávno nebolo. Vyše sto hostí, a hudba znamenitá, bol to taký tanec ani na dákom plese.

Zabávali sa dobre. Len jeden nebral účasť na zábave, a to bol Štefan. Milka sa veselila, ale dobrý pozorovateľ bol by hneď poznal, že je tá jej veselosť silená, že jej to nejde od srdca.

Janko je duša celej svadby, vrátili sa dávne časy jeho veselosti, neprekáža mu Gustinka, ona delí s ním veselosť svoju, a preto je rozmar svadobníkov taký, ako len očakávať možno. A keď pozrie Janko do oka žienky svojej, a často pozerá, tu mu je ako v nebi, radosť jeho nezná hraníc.

Štefan sedí pri matke, zhovára sa s ňou. O čom hovoria, neznám, ale budú to vážne veci, lebo hovoria dlho, ticho a matka ukazuje okom Štefanovi na čiernookú družicu. Zapálil sa Štefan a umĺkol.

Pristúpil i pán polesný k nim.

„No, Štefan, kedy budeme tancovať tebe na svadbe? Ešte si i ja zaskočím na svoje staré dni.“

„To, to, starý môj, to i ja by chcela tancovať na svadbe Štefankovej. Vyber mu daktorú.“

„Nech si vyberie sám, veď je nie dnešný. — Ale vieš čo, Štefan, zostaň ty len pri tej čiernookej družici. Tá tebe tak pristane ani mne puška.“

„Pravdu máš, otec,“ hovorí matka, „aj ja som to vravela Štefanovi, ale on nechce zahryznúť.“

„Lebo je blázon. Teraz čas, aby si sa ženil. Keď budeš starší, žiadna ťa nebude chcieť.“

„Ja sa ženiť nebudem,“ odpovedá dosiaľ mlčiaci Štefan.

„Veď ja hovorím, z teba nič nebude,“ hovorí otec. „Čo je chlap bez ženy, ha? Puška bez nábitku, hora bez sŕn a inej zveri, rybník bez rýb. Rozumieš? To si ty, keď sa neoženíš. Poď, stará, vykrútime sa.“

A rodičia mladoženícha tancovali. Tancujúci ustúpili a nasledovalo všeobecné tlieskanie a pochvala. Pán polesný príduc raz do kola, radom vykrúcal panie i panny a najdlhšie tancoval so svojou milou Gustinou.

„Hľahľa, ako sa rozihral ten môj otec!“ hovorí Janko, „mohol by zo svojej veselosti prepustiť dačo Štefanovi. Eh, poďme do kola!“ a čochvíľa tancoval s družičkou.

Hudobníci zahrali mazúr. Tancujúcich páry postavili sa do radov a tancovali krásnoskoký tanec. Volili si tanečníci tanečnice, tanečnice tanečníkov. Mladá nevesta mala právo voľby. Prišla k Štefanovi. Zdráhal sa ísť do tanca.

„Neviem tancovať.“

„Horkýže nevieš,“ povie pri ňom sediaca matka. „Neslobodno dneska žiadnu prosbu odoprieť neveste.“

„Tak, mamička,“ bozkajúc svokru, hovorí Gusta, „pomáhajte mi.“

A Štefan voľky-nevoľky šiel tancovať. A tancoval dobre. Najtiaž bolo počiatok urobiť. Už viac nemal pokoja, tanečnice pretekali sa a vyvádzali ho do tanca, nedali mu odpočinku.

„Tak ti načim,“ hovorí mu otec.

„Veď to nerozum,“ odpovedá Štefan.

„Načo si sa učil teda tancovať?“

Štefan zostal mu dlžen odpoveď, lebo ho družica vyviedla v kotilióne. Otec pozrel za ním a sadol si k žene.

„Stará, ešte z toho Štefana bude človek.“

Polnoc zakončila tanec a hostia sadali po druhý raz k hodovým stolom. Znamenite účinkovali na dobrý rozmar vyberané vína, rozveselili mysle, zapálili duchov a rozpustilá veselosť nastúpila. Bolo tam krásnych prípitkov, bolo zdravíc i do smiechu, i do plaču. Ale kto by plakal v dome veselosti a radosti?

Vstane svadobný otec, pozdvihne pohár a hovorí takto:

„Dvíham pohár na zdravie nášmu družbovi a krásnej družičke a želám z úprimného srdca, aby nám čím skôr dali príležitosť veseliť sa na ich svadbách.“

„Svadbe, svadbe,“ ozvalo sa viac hlasov a nasledovalo štrnganie a pripíjanie. Slušnosť vyžadovala, a Štefan pripil si i s družičkou. Oproti nemu sediaca mladucha udrie na jeho pohár a hovorí mu:

„Ja len to dodať chcem k prípitku otcovmu, že je to i moja srdečná žiadosť. Blahodarím ale môjmu družbovi nielen za sprievod do kostola, ale i za to, že tak dobre tancoval so mnou a dopomohol k všeobecnej veselosti, a prosím ho, aby považujúc ma za svoju švagrinú, pripil so mnou na bratské ty a ty.“

Štefan sa poobzeral a pripil si s Gustinkou; rozumie sa, že taký prípitok treba zavŕšiť srdečným bozkom. Štefan bozkal Gustinu, a bolo mu tak ako nikdy. Pozrel na čiernookú susedku svoju, akoby ju vyzvať chcel k podobnému prípitku, ale márne, lebo tá práve pripíjala si na priateľstvo s Jankom.

Po skvostnej polnočnej večeri nasledovali nové radovánky a trvali do bieleho rána. Štefan už teraz tancoval, bral účasť na zábave, akoby to ani nebol on.

„Hovorím ti, stará, ešte zo Štefana bude človek, ak nasledovať bude príklad Jankov; a ver mi, páči sa mu tá družica,“ vraví pán polesný a matka kýva len hlavou na znak uzrozumenia.