E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XXVI

A nový nastúpil deň, po noci, uplynulej v zábavách a radovánkach, a odpočinutím nočným zotavené sily poberali sa k novým prácam a dielam. Príroda oživla, každý tvor hýbal sa podľa svojho povolania. Štefan spí, spí hlbokým, ťažkým snom. A potrebuje sna, aby mnohým pitím rozkyvotané záhyby prišli do zákonného stavu a schopné boli do práce, do zamestnania.

Lež lúče nebeského slnka nedajú mu pokoja; prerážajúc cez obloky, svietia rovno na jeho tvár a vytrhnú ho z hlbokého spánku; otvorí oči a oslepený žiarou slnka zas ich zatvára, chcejúc sa pred nimi uchrániť novým snom. Ale nenachodí ho, nepokojne hádže sa sem i tam po lôžku a nikde niet spokojnosti. Znovu otvorí oči, dvíha hlavu, pretiera si ospalý zrak, obzerá sa ako vo vytržení, hľadí zarazený a nevie, kde je, kde sa tu vzal, čo tu robí; skočí z postele, beží k obloku, pozerá von, a izba, dom, okolie, výhľad, všetko mu je neznáme.

„Čo je to? Nikdy som tu nebol, kde som sa tu vzal? Čo tu robím? A nikto nejde, aby mi vysvetlil vec; nikoho nevidím, nepočujem. Som v nejakom zakliatom hrade?“ Ide ku dverám a tie zamknuté, ide k druhým, i tie tak. „Čo som väzeň? Či vari zase panuje zodpovedné ministerstvo? — Ach; bože! — Ale nie, to by mi nedalo takú poriadnu chyžu. — Trápiť sa mám? Darmo hlavu lámať? Dobre mi tu a dakto len príde, čo mi vysvetlí vec. Oblečiem sa a budem čakať.“

A tak urobil. Obliekal sa, čo potreboval, všetko bolo poruke, všetko, ako nikdy u neho. Ide sa umyť, podľa obyčaje sťahuje z prstov prstene, pozrie na ne.

„Kde som vzal túto obrúčku? To nie je moja. Ako tá prichodí na môj prst?“ — Stiahne ju dolu, pozerá po nej, „Emília D.? Čo? Kedy mi dala ten prsteň? A kde je môj? Tu už stojí môj rozum. Ja mám prsteň Milkin, a ona má snáď môj? Ach, nie. — Či je to dosiaľ sen? Štefan, spíš? Ale nie, veď som hore, vidím, cítim, počujem, zmysly moje sú činné, nemožno, že by som spal a snil.“

Štefan chodí zamyslený po izbe hore-dolu, obzerá každý kút, náradie, hľadá, čo by mu mohlo vysvetliť, čo nechápe jeho rozum.

„Ale rád by predsa znal, ako prichodím k tomuto prsteňu? Kto mi ho dal, kde som ho vzal? A kam sa podel môj? Nepamätám, že by som bol zamieňal prstene, a s Milkou vonkoncom nie. — Naozaj, počínam veriť v čary; iste budem očarovaný. Už poručeno pánu bohu!“ a Štefan vzdychol si zhlboka.

Obliekal sa ďalej. Keď bol hotový, vezme znovu Milkin prsteň do ruky, obzerá ho, obracia na všetky strany, číta to meno, a znovu ho číta; položí si prsteň na prst a o chvíľu stiahne ho dolu a zase sa mu prizerá. Pokývne hlavou a stojí, stojí dlho, nepohnute ako nejaká socha a hľadí na prsteň. Zrazu vzchopí sa, ide ku dverám a búcha na ne.

„Uvidím, či tu jesto živej duše. Nevydržím v tejto neistote, a čo by mi prišlo vyrútiť tie dvere. — Aha, blížia sa kroky.“

Štefan prestal búchať, počuť vrzgot v zámke obracajúceho sa kľúča, otvoria sa dvere a dnu vstúpi Janko.

„Janko!“ vykríkne Štefan, „hovor, kde som, čo tu robím?“

„A neznáš to?“

„Neznám, rozpovedz mi, lebo krúti sa mi hlava, vytrhni ma z neistoty, prídem ináč o rozum.“

A Janko začal mu vyprávať o včerajšej zábave, široko a ďaleko a dopodrobna všetko.

„Na to pamätám,“ hovorí Štefan, „ale povedz mi, kde som teraz?“

„U mojich svokrovcov.“

„Ale čo tu robím, to chcem vedieť?“

„Vidíš snáď a cítiš, čo robíš?“

„Teraz, v tomto okamihu, ale prečo som tu nocoval?“

A Janko mu vypráva, že bol opitý, zaspal na diváne a tak báli sa ho domov pustiť a preto uložili ho tu, aby sa vyspal a vytriezvel.

Štefan zakrýva si oči.

„Ó, bože, táto hanba, čo ste ma nevyhodili ako psa na smetisko? Prstom budú ukazovať na mňa, hrúza, hrúza. A predsa ešte všetko nechápem, nerozumiem. Povedz mi, ako prichodí tento prsteň Milkin na môj prst?“

„Teda ani to nevieš?“

„Neviem, nič neviem, opustila ma pamäť.“

„Tak počúvaj, rozpoviem ti.“ A Janko rozprával mu obšírne, ako ho otec domŕzal, aby sa oženil, on že na to odpovedal otcovi, nech mu nájde ženu, Janko že zamiešal sa do reči, spomenul mu stávku, ktorú urobili a Štefan že rovno šiel k Milke a pýtal ju.

„A ona?“ zvedavo sa opytuje Štefan.

„Privolila,“ odpovedá Janko.

„To je nemožné!“ vykríkne Štefan.

„Svedectvom prsteň v tvojej ruke.“

„A naozaj privolila?“

„Ešte pochybuješ?“

„Navzdor môjmu opilstvu?“

„Áno.“

„Navzdor môjmu úpadku, opustenosti, hriešnosti?“

„Áno.“

„Ó, to je anjel a ja — ja som podliak. Áno, podliak, naničhodník, darebák, nehoden toho anjela. Nie, nie som jej hoden.“ Štefan hodí sa na leňošku, zakryje dlaňami tvár a vzdychá; dolu lícami jeho vinú sa celé potoky sĺz a neschopný je slova. Janko, vidiac ho takto skrúšene ľutujúceho svoj život, opustil ho a nechal v blahočinnej samote.

A dlho plakal, dlho kvílil Štefan v svojej samote a slzy neprístupné oku muža obľahčovali jeho bôle, a viedli ho k rozoznaniu udalostí, ktoré sa stali, začal všetko chápať a rozumieť.

„Pravda, svätá pravda, nepoznal som svet, trebárs som sa domnieval, že ho lepšie znám než ktokoľvek. Videl som v svete len skazenosť, nemravnosť, pretože skazený, nemravný bol som ja, padnúc do spolku seberovných ľudí. Zúfal som nad svetom, lebo on mal príčinu zúfať nado mnou. Opovrhoval som svetom a ľudskou spoločnosťou, lebo sám som bol hodný opovrhnutia; nenávidel som ľudí, lebo nebol som hodný ich lásky. Teraz vidím, zreteľne vidím tú roztvorenú priepasť, do ktorej letel som nezmyselný, v ktorej by istotne bol biedne zahynul, keby nie dobrí ľudia. Chcel som byť príkladom dobrého a stal som sa odstrašujúcim príkladom nemravnosti. Utekal som pred spoločnosťou ľudskou, ja, vyvrheľ ľudstva, a ona prijíma ma späť do svojho lona. Zaslúžil som to? Oj, nie! Nie som hodný tej lásky, nie, nehodný som toľkej dobroty, ktorá dostala sa mi za podiel. Ó, nevyspytateľná milosť a láska božia, pochyboval som v teba a ty odplácaš mi nie podľa zaslúženej spravodlivosti, ale podľa nekonečného milosrdenstva.“

Štefan umĺkol v monológu svojom, zopäl ruky, uprel zrak svoj do neba a dlho stál tak nepohnutý a čím diaľ stál, tým väčšmi vyjasňovala sa jeho tvár a spokojnosť vracala sa do jeho duše. Modlitba je balzam bôľov duchovných, šťastný ten, kto sa k nej utieka.

„Ale čo teraz s prsteňom? Vidím, Milka doniesla nekonečnú obeť na moje zachránenie; nemožno mi ju prijať, nie, nehodný som tohto anjela, vrátim jej prsteň, vrátim dané slovo, nechcem, nesmiem dovoliť, aby dcéra lásky a cnosti pripútala sa naveky k synovi hriechu. Áno, tak urobím, a to hneď.“

A Štefan, zoberúc sa, opustil chyžu, aby vyhľadal Milku.

Celá rodina bola zhromaždená spolu, čakala len príchod Štefana, aby zasadla k raňajkám. Ako bledo vyzerajú všetci; je toho príčina v zábavách strávená noc? Ale nie, inšie to bude, veď Milkine oči sú obtočené červeným kruhom a na lícach vidieť prúdy sĺz. Teší ju Gustinka, dodáva jej duchasmelosti, neustále upozorňujúc ju na to dvoje: ver a dúfaj.

Janko sa vrátil od Štefana a vyprával, ako ho našiel, ako mu všetko vyprával na výslovnú jeho žiadosť a ako to zatriaslo ním, že celý skľúčený, zronený padol na leňošku, zakryl si dlaňami obličaj, akoby sa hanbil sám za seba, a ako plače a narieka pre svoj predošlý život.

„Ach, idem k nemu!“ povie matka, „poteším ho nádejou na budúcnosť.“

A vstala hore, aby uskutočnila, čo práve bola povedala.

„Nejdite, matka moja,“ zadržiac ju, hovorí Janko, „on je na tej najlepšej ceste, nechajme ho, nech sa utíši, plač mu je liečivým balzamom, a poznať, že vzbudilo sa svedomie v ňom a teraz domáha sa svojho práva. Dovoľte mu, aby pretrpel terajší boj, potom zmieri sa so svojím svedomím a so sebou samým. Prekaziť mu v tom alebo pretrhnúť priebeh vecí, mohlo by mať veľmi zlé následky. A verte mi, teraz som istý, že zvíťazíme.“

„Daj to pán boh!“ vzdychli všetci prítomní a každý pohrúžil sa do svojich myšlienok a tichota panovala, ktorú pretrhovali len vzdychania súcitiacich duší.

Neočakávane a nenadále otvoria sa dvere a vo dverách zjaví sa Štefan celkom zmenený, pokorený, ponížený.

„Ach!“ ozvalo sa z úst prítomných.

Štefan hodil okom po všetkých a zamieril krok svoj rovno k Milke. Zhrozila sa jeho pohľadu, triasla sa, ale hľadela slzavým okom na neho.

„Milka!“ hovorí Štefan, zastanúc pri nej a vrelé poľúbenie pritisnúc na jej nežnú rúčku, „vy anjel plný dobroty, zmilovali ste sa nado mnou, hlboko upadlým hriešnikom, boh odplať vám za to. Videli a znali ste môj život plný nemravnosti, zmyslnosti, a predsa neodvrátili ste svoju lásku odo mňa. A keď v hnusnom opilstve omámený vínom opovážil som sa priblížiť sa k vám, neodvrátili ste obličaj svoj odo mňa, vypočuli ste opovážlivú moju prosbu a privolili ste k nej. Keď myslím na to všetko, v poriadnom svetle hnusoty, ničoty a podlosti ukazuje sa mi celý môj život, lebo zrieknuc sa viery v boha trojjediného, opustiac cnosť a vyzlečúc zo seba na obraz boží stvoreného človeka, znížil som sa do prachu a váľal sa v bahne hriechov, nehoden, aby anjel plný cnosti obrátil na mňa svoj zrak. A vy predsa ste to urobili! Boh odmeň vám vašu lásku, ale táto rozhodla môj život. Ja preklínam a zatracujem z hlbokosti duše celý svoj predošlý život, hanbím sa zaň a on umiera vo mne, v mojej pamiatke. Dneska zrodil som sa a predošlý zmrhaný, na potupu ľudskú zmárnený život slúžiť mi bude len za výstrahu, aby nikdy nespustil som sa cesty cnosti a statočnosti. To som vám chcel povedať, aby ste znali, že dôkazom vašej nekonečnej milosti som sa preporodil, aby ste ma videli v úplnej mojej ničote a podlosti. Dovoľte mi, nehodnému,“ Štefan sťahoval zo svojho prsta Milkin prsteň, „vrátiť vám tento daný závdavok, lebo nehoden som ho, vraciam vám vašu slobodu.“ A podávajúc jej prsteň, zakryl svoju tvár a plakal.

„Ó, bože!“ vykríkne Milka a padá. Zachytil ju Janko v náruč svoju a zachránil pred pádom.

„Milka, čo ti je?“ volá Gusta.

Štefan kľakne na kolená, bozkáva jej ruky, plače a volá: „Odpusťte mi, že som príčinou toľkého zla.“

Ale Milka nepočula, bo duch jej uletel, duch nepripravený na tento nový útok, zamdlela. Panie priskočili k nej, kriesili ju a podarilo sa im prinavrátiť ju k životu. —

„On ma nechce!“ boli jej prvé slová.

Štefan nehol sa od jej nôh a horko plakal; ale tieto slová ho prenikli. Skočil hore: „Chce, chce, ale nie je vás hoden,“ volal stíšeným hlasom.

„Na to sa srdce nespytuje.“

„Teda mi dovoľte, aby som zadržať smel váš prsteň, dovoľte, aby som obnovil svoju prosbu. Milka, anjel môjho života, blahodarím vám za nekonečnú vašu lásku, neopusťte ma; zostaňte pri danom slove a život môj bude vám posvätený.“

Milka vstane, chce hovoriť, nemôže. Pozrie na Štefana a padne mu do náručia, Štefan tisne ju na vrelo bijúce srdce a prítomní lejú slzy radosti.

Štefan vedie verenicu svoju k rodičom, prosí ich o odpustenie, že blúdil, mrhal, že im robil také mnohé starosti a prosí ich o požehnanie. Rodičia to urobili s radosťou, bo naplnili sa tým ich najvrelejšie túžby.

Prosil i Jankových svokrovcov o požehnanie a udelili im ho i oni radi.

„Janko, Gusta, poďte na srdcia naše, vy ste boli moji dobrí duchovia, ó poďte, nech okrejem vo vašom objatí!“

„Áno, vy,“ hovorí Milka, „dodávali ste mi ducha, udržiavali ste ma v nádeji a viere; a bez vás čo by bolo z nás?“

Nasledovalo všeobecné odpustenie, objímanie a boh milostiplný vstúpil medzi našich priateľov.

Sadli k raňajkám, Milka po boku verenca svojho a pomaly vracali sa k skutočnosti života.

„Hm!“ hovorí pán predsedník stoličného súdu. „My tu rozhodujeme a požehnávame, a nikomu nepríde na um, že okrem nás aj niekto inší má právo zamiešať sa do tejto záležitosti.“

„To je pravda,“ hovorí Janko, „Miluška, celkom sme zabudli na tvojich rodičov.“

„Dá sa to napraviť,“ povie Milka, „dobrí rodičia nebudú proti vôli dcéry svojej.“

„Hneď pôjdeme tam,“ zase Štefan, „a budeme prosiť o požehnanie.“ Aj tak urobili. Štefan, Milku pod pazuchou vedúc, šiel rovno k jej rodičom, prosil o ruku dcéry, ktorú mu oni, zvediac jej privolenie, prisľúbili. A len tu nasledovala opravdivá vera, lebo pán pravotár D. nechcel odstúpiť od starých obyčají a kde len mohol, hľadel ich všade zachovať. Bolo treba verencom povracať si prstene a bez svedkov to tiež nejde. Sám pán pravotár bežal do predsedníkov, zavolal všetkých k sebe a v prítomnosti týchto diala sa vera so všetkými zvyčajnými obradmi a nielen snúbenci, ale i svedkovia zostali tam na obed, aby utvrdili nový záväzok spoločnou hostinou, a tu aj hneď určili, že v tretiu nedeľu bude sobáš.

Janko prišiel k Štefanovi a pošepol mu do ucha:

„A čo ty, do úradu nejdeš?“

„Eh, daj mi pokoj! Som snáď blázon?“

Dneska po prvý raz vystal Štefan z úradu a to dalo príčinu mnohému smiechu, lebo Gustina zbadala, že si bratia niečo šepocú, a ktože odolá zvedavosti ženskej —




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.