E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XXVII

Po vere Štefanovej s Milkou nastala nová činnosť v kolách našich známych, ktorú bolo možné pozorovať, kdekoľvek sa človek obrátil. Neprichodí nám opisovať všetky zmeny a premeny, ktoré poudávali sa následkom tejto neočakávanej a prekvapujúcej udalosti. Neprislúchajú prísne do našej rozprávky a každý si ich ľahko domyslí.

Dosť bude spomenúť, že Štefan po vybavených úradných hodinách sedával ako prikovaný pri Milke, pomáhal jej snovať cverny, alebo držal jej plátno, keď strihala, ba tak ďaleko sa zabudol, že jej vyťahoval i nitky z plátna.

Milka prekvitala znovu ako ruža stolistá a túžobne čakala hodinu, v ktorú príde Štefan. Stávalo sa častejšie, a to je vec nepodobná viere, že Štefan ani nedočkal udretie úradnej hodiny a už bežal k pravotárovi D. Ktozná, čo má s ním za robotu, mysleli si ľudia, ale keď prišla prvá nedeľa a pán farár z kancľa dolu ohlasoval, že vstupujú do stavu manželského poctivý a urodzený mládenec Štefan Štefanov z tých a z tých rodičov a berie si za družku života poctivú a šľachetnú pannu Emíliu, z otca toho a matky tej narodenú, vtedy otvorili sa to oči a neboli im viac nápadné Štefanove návštevy u pravotára D.

Ale šťastný bol Štefan i v inom ohľade, lebo budúci jeho svokor ponúkol mu, keď medzi rečou spomenul Štefan, že má starosť a trápenie o príhodnú hospodu, do ktorej by uviesť mohol Milku, aby prišiel k nim, že však tam jesto dosť miesta i pre dve milujúce sa srdcia. A Štefan rád prijal ponuku túto, nie snáď zo skúposti, ako by si mnohý myslel, ale preto, že nebolo mu načim hľadať a starať sa o hospodu.

Janko, lebo mu vychodil už po tieto dni čas slobody, uchádzal sa o predĺženie lehoty návratu, chcel zakončiť a zavŕšiť slávne dielo a byť svedkom Štefanovho sobáša s Emíliou, po ktorom tak dávno túžil.

Guste ani nezišlo na um myslieť na návrat do vlastného domu. Mala plné ruky práce, pomáhala Milke pri šití, veď jej to len vracala, však i Milka pomáhala jej, keď sa ona vydávala.

I polesnovci s touto svadbou mali mnoho starostí. Lámala si matka hlavu, čože dať tým mladoženíchom. Ale dobrá gazdiná má dostatočné zásoby mladoženíchom súcich darov. Poobzerala skrine a truhly a povyťahovala celé kusy damaškatu, ťahaných obrusov, plátna, uterákov. „Ej,“ myslí si, „vystrojím si syna, veď ja to vynahradím i Jankovi, ani jeden nebude ukrivdený,“ a strihala a šila.

Starý polesný už sa tak nestaral o dar, ako radšej smial sa z daru, ktorý uzavrel dať svojmu synovi Štefanovi v deň svadobný; boli to krásne, umele vystrojené a pripravené „jelenie rohy“.

Zadlho nevyjavil žene, načo chystá tieto rohy; kedykoľvek sa ho spytovala, odpovedal jej nakrátko: „Veď uvidíš.“

Ale neskoro šlo to udivenie pre pani Annu, nedala pokoja, kým nezvedela účel tých rohov.

„Chcem nimi ovenčiť tvojho miláčika v deň svadobný,“ povedal jej naposledy.

„Ach, preboha, mužíčku, majže rozum, nerob mu hanbu, dosť ho hanbí jeho svedomie.“

„Nie tak, žena moja, darujem mu ich, zaslúžil to, nech ho upomínajú na jeho mladosť.“

„Ale dajže mu pokoj,“ vyvráva dobrá matka, „veď je už človekom.“

„Mhm, už je, ale nebol ním. To len nebudeš tajiť. Čože som vždy hovoril o ňom, ha? Mal som pravdu, lebo nie? A on sa ešte mrzel, keď sme ho upomínali. Ej, bez trestu neobíde, ja sa vypomstím na ňom zvláštnym svadobným podarúnkom.“

„A ja viem, že to neurobíš. Starý môj, hrešil by si proti vlastnej krvi.“

„Čo, proti vlastnej krvi? Štefan je síce mojím synom, ale moja krv nie je taká sadnutá ako jeho. Z toho je nič. Ja som starý, to je pravda, ale moja krv i teraz sto ráz strmšie skáče ako jeho.“

„Ale vidíš, bolo by to obrazenie aj Milky.“

„Milky? Nie, toho anjela obraziť nemienim. Tak je, ona bude jeho ženou, pravdu máš. I ju by to mrzelo a to nechcem. Pre ňu a len pre ňu odpustím mu tie rohy. Ach, a či by mu, mátožníkovi, svedčali,“ prizerajúc sa rohom, hovoril otec. Ale o dare viac nebolo reči.

Medzi takýmito prípravami minuli sa tie tri týždne ako deň a neočakávane skoro svitla tretia nedeľa: deň sobášny.

Štvrtá hodina popoludní bola určená na sobáš. Že ale nemáme vôľu opisovať svadobné prípravy dopodrobna, ani slávny pochod do kostola, ani slávnostné cirkevné obrady, ba ani len utešené obleky, ako mladoženíchov tak ani svadobných hostí, nenakukli sme ani do kuchyne, a tak neznáme, čo bude za hostina, zastavíme sa len večer, a to v dobre nám už známom hostinci z viac návštev, „U zlatého orla“.

Ako obyčajne sedia okolo stola, preplneného plnými, poloplnými i prázdnymi sklenicami, už aj nami častejšie spomínaní hostia a údovia spolku striedmosti, ktorý ale nebol v duchu kresťanskej cnosti založený.

„Zvedavý som, či už raz príde ten Štefan Štefanov,“ ozve sa jeden z činných a skutočných údov spolku.

„Doista,“ odpovedá druhý, „nebol by on, ak by neprišiel. Ja, verte mi, dotiaľ neverím, ba nemožno mi ani veriť, že by sa Štefan Štefanov, brat náš Štefan, dopustil takej hlúposti!“

„Akej hlúposti?“ opytuje sa tretí, ktorý nebol činným a skutočným, ale len čestným údom.

„Že sa vraj žení!“

„Kto? Vari Štefan Štefanov?“

„Nie, to nie je pravda. Tu mi treba, zastať Štefana.“

„No a nepočul si to?“

„Však vieš, že som mesiac nebol tu. Ale čo by som bol aj počul, predsa by som takú hlúposť neveril. Ja vám budem rozprávať o tej jeho domnelej ženbe, ak chcete, a uvidíte, že ja viac viem ako vy, ktorí ste tu,“

„No teda počujme.“

„Veď je tomu už skoro rok, ako povstala táto povesť. Boli sme v jednej spoločnosti u farára O. Veselí sme boli, Štefan s nami. Prišla reč i o ženbe. Všetci boli ženáči vyjmúc mňa a Štefana. Nahovárali ho, on nechcel ani počuť, hrozili mu, on sa im vysmial. Sľubovali, že mu vystroja svadbu, jeden sľúbil dva či tri centy mäsa, druhý tri okovy vína, tretí hudbu, štvrtý pšenicu na koláče, piaty všetky útrovy na prvé krstiny. Rozumie sa, všetko v smiechu. Štefan bol rozihraný a v žarte sľúbil, že sa teda ožení. Tu hneď urobili záväzok, zachovajúc všetky k tomu potrebné predpisy, povolali z obce dvoch svedkov, zdá sa mi kurátora a prísažného, tí to písmo podpísali; a podľa toho písma zaviazal sa Štefan Štefanov, že sa ožení do Ondreja minulého roku, a ak to neurobí, podrobuje sa každému, i dedinskému súdu, aby od neho vymohol to, čo jemu v prípadnosti oženenia sľúbili spomenutí páni. Prešlo Ondreja, a to dávno, a Štefan navzdor záväzku nie je ženatý. Tu máte chýry o jeho ženbe.“

„Nestojí.“

„Ba je tak,“ hovorí predošlý, „ešte raz tvrdím, to nie je pravda a skôr ožením sa ja než on.“

„To už sotva,“ odpovedá zasa druhý, „Štefan je už osobášený.“

„Ale netáraj!“

„Nemáš ináč, videl sám o piatej, keď šli z kostola, a preto hovorím, že nepríde, aspoň dneska nie, medzi nás.“

„No to by bolo obrazenie, písali a pozvali sme ho. On že by nedbal na to? Ach, dajte si pokoj, neznáte Štefana, to ho ja lepšie poznám. A čo by hneď svadba bola, i stade odbehne a príde.“

„Úfaj len a uvidíš, sklameš sa. Prečože nechodil od štyroch týždňov medzi nás, no, keď ho tak dobre znáš, hovor?“

„Prečo? To je otázka, ty si tiež planý politik!“ prevzal slovo druhý. „Nevidíš od nosa. Nemal istoty, a aby tú dosiahol, utiahol sa od nás.“

„A teraz myslíš, že už má istotu?“

„Neomylne, rozlúči ich už len graca a motyka. Báť sa už nemá o čo, a preto tvrdím, že príde.“

„A ja, že nie!“

Strhla sa vada a škriepka, jedni stali na to, že príde, druhí, že nie. Rozdrané hlavy hrozili sa zraziť, už-už vzmáha sa búrka, len ešte okamih a —

„Ticho!“ skríkne za vrchstolom sediaci červenonosý pán. „Neškriepte sa o daromnicu. Štefanov posiela nám list, uvidíme, čo píše; zvieme, či príde alebo nepríde a bude koniec hádke.“

„Tak je, čítaj ten list.“ A búronosné mračná utiahli sa do kúta.

„Hneď!“ utierajúc si okuliare, hovorí predsedník. Potom položí si ich na nos, s neobyčajnou vážnosťou odpečatí list a odkašlajúc si chystá sa do čítania.

„Lež skôr,“ pretrhne netrpezlivosť poslucháčstva predsedník, „ako začnem čítať, musím si ovlažiť suché hrdlo.“

A výslužné ruky lievali nápoj do jeho pohára.

„Bratia!“ hovorí predsedník, „nevieme, čo píše Štefanov, ale nech čokoľvek píše, napime sa spoločne!“

„Pravda je!“ skríkli všetci a štrngali poháre a dúškom ich prázdnili.

„No a teraz napnite sluchy a pilne uvažujte každé slovo. Toto a takto píše Štefan Štefanov.“ A pozerajúc na podpis, dodáva: „Skutočne on je, a to vlastnoručne podpísaný.“

Predsedník čítal list Štefanov.

„Pozvania vaše dostal som všetky, že navzdor tomu neprišiel som do vášho kola, dovoľte, aby som vám to objasnil a udal príčiny svojho nepríchodu.

Prvá príčina je, že zošklivil som si svoj a váš doterajší život.“

„Čo? To píše? Ani literu viac z jeho listu; takto sa nám opováži písať?“ kričali spoluúdovia.

Predsedník, skladajúc ruku s listom na stôl, hovorí: „Tak!“

„Pereat!“ skríknu účastníci.

„Pereat!“ dodáva predsedník a na to pereat prázdnili všetci poháre.

„Mám čítať ďalej?“ hovorí prednosta.

„Nie,“ jednohlasne riešila otázku spoločnosť.

„Teda nie,“ vyslovuje uzavretie spolku predseda a ukrýva list, „ale treba nám niečo urobiť“.

„A čo?“ opytujú sa údovia. „On vystúpil dobrovoľne z nášho spolku, nemáme viac s ním diela.“

„Nie tak, bratia,“ hovorí predsedník, „my neuznávame jeho dobrovoľné vystúpenie, ale uznáme ho za nehodného, aby bol i naďalej údom nášho spolku, ustanovíme mu lehotu štrnásť dní na polepšenie, a ak sa navzdor tejto našej, milosrdenstva plnej dlhozhovievavosti nepolepší a nebude prosiť o odpustenie, vyhodíme ho spomedzi nás.“

„Dobre, tak je, chválitebne!“ prisviedčali tejto krásnej reči ostatní.

„A preto, bratia moji,“ pokračoval ďalej zvýšeným hlasom predseda, naplňte bystrým, čerstvým vínom poháre, zodvihnite ich za príkladom mojím dohora a vyslovte nad ním, až do jeho polepšenia, zvučné: pereat!“

„Pereat!“ ozvalo sa z plných hrdiel, až sa zatriasli steny hostinca a v chyži dlho hučal ohlas tohto výkriku.

„Teda o ňom viac ani slova,“ sadajúc vraví predsedník, „a my bavme, veseľme sa a pime.“

A pili.

Čo sa v hostinci dial tento výjav, slávila sa opravdivá svadba u pravotára D. Nachodíme tu takmer všetkých našich starých známych uradostnených, rozveselených a medzi nimi Štefana zmeneného na nepoznanie. Neuťahuje sa ako predtým do kúta, nebočí od spoločnosti, ale hľadá ju a berie účasť v nej; nemrzí sa viac na ženské, no baví sa s nimi, a tak mu to svedčí a pristane, akoby sa bol vždy točil medzi nimi.

Krásna Milka skveje sa v svojich svadobných šatách, s myrtovým vencom na hlave, žiari okom plným radosti a jasá v sláve svojej. Za pásom zlaté hodinky, visiace na zlatej reťazi, zapätej na rozkošou rozvlnených prsiach, a na nich obraz dvoch milujúcich sa. Janko dodržal slovo a vymenil svedomite svoju prehratú stávku.

„No, si spokojná?“ opytuje sa Gustinka Milky.

„Šťastná!“ odpovedá Milka a bozkáva drahú priateľku.

„Bodaj by si ňou bola naveky!“

„I ty!“

„Oj, ja budem, to cítim a tuším,“ vraví Gusta, „znáš, že ja znám to dvoje.“

„I ja to už znám, naučila som sa od teba.“

„Ach, ty dobrá žiačka, no ako ona pilne zachováva moje naučenie a príklad, pravda, keď sa jej hodí do vlastného krámu.“

„Vari ma už predávate?“ hovorí Štefan, pribehnúc k nim. „Iste kujete proti mne nejaké fígle. O čom a o komže je reč?“

„Hádaj!“ rečie mu Gustinka.

„Iste len nie o pánu Z.?“

„Prečo o tom?“ spytuje sa švagriná.

„Ten dvoril Milke, a rozpomienka —“

„Hahaha!“ zasmejú sa priateľky.

„A ty si to zbadal?“

„Pravdaže som.“

„Naslúchal a striehol pod oblokom,“ povie Milka, „a predsa neznal žiarlivosť.“

„Ktože vie, či aj neznal. No ale naozaj, povedzte mi, čo strojíte proti mne?“

„Veru by si zaslúžil,“ tvrdí Gustinka, „ale odpúšťame ti, prišiel si, čo aj pozde, predsa raz k rozumu.“

„Pozde, Milka, pozde?“ opytuje sa Štefan.

„Nie, nie, nie pozde!“

A srdečný bozk zapečatil pravdivosť jej slov.

Starý polesný chodí s pravotárom D. okolo, zastavia sa pri svojich starkých.

„Stará,“ povie polesný, „pozri, Štefan sa už naučil bozkávať.“

„Dávno to bolo tomu načim.“

„Áno, mohol nebyť ťarbákom,“ odpovedá otec, „vidíš, kto mal pravdu, ja, či ty?“

„V čom pravdu?“ opytuje sa pán D.

„Ja som vždy tvrdil, že z Janka bude človek, lebo to bolo vždy živé chlapča, od malička stonoha a len okolo dievčat; šiel so mnou i do hory, nebál sa pušky, zapaľoval si a mal radosť, keď zastrelil srnu.“

„Veď aj zo Štefana bude človek.“

„Bude, bude, veď bude, ale je už pozde.“

„Čoby bolo,“ hovorí Štefanov svokor, „premeškal kus, ale to nič nerobí.“

„Horkýže nerobí,“ odvetí Štefanov, „pozrite len na Ivana a máte dosť.“

„No, netárajte, páni, o tom,“ prerečie pani svokra D., „nech len budú šťastné naše deti, to je hlavná vec.“

„Veru to. Bratku, poďme, pripijeme im na zdravie.“

A páni šli, aby pripili mladoženíchom, a matky, zostanúc spolu, tešili sa zo svojich dietok a ich budúceho šťastia.

Veselá je svadobná spoločnosť, živé je to a rozihrané. Páni sadli ku stolom, tancom baví sa mládež, matky pohľadom na deti. A každý nachodí rozkoš i zábavu. Štefan zhovára sa s Gustou a Milkou, ktosi príde k nemu, potrhne ho za kabát.

„Ujec, poďte, otec vás volá,“ hovorí mu malý Ivan.

„A načo?“

„Chceme vám i tete pripiť na zdravie.“

„Vari aj ty?“

„Prečo nie?“ odpovedá smelé chlapča.

„A ja nemám ísť?“ opytuje sa ho Gustina.

„I ty, matka, i teta, ale skoro, smädí už starého otca.“

„No, teda poďme, aby sme neprišli pozde,“ vraví Milka, chytiac Ivana za ruku.

A šli k stolu, pri ktorom sedeli páni.

„Tu sme už,“ povie Ivan, „otec, vylož ma na stôl.“

Všetci sa smiali všetečnému junoškovi a čakali, čo to bude.

„A čo chceš na stole? Pobil by si sklenice.“

„Ja chcem pripiť ujcovi, a preto na stôl ma.“

„Ty, a chceš piť?“

„Ja, veď aj ty, otec, piješ, i ja budem tete a ujcovi na zdravie.“

„Ó, teda poď,“ a vyložil ho na stôl, „len nepadni do daktorej sklenice, tu máš pohár.“

„No a teraz ticho!“

Celá veselá spoločnosť zhŕkla sa okolo stola, na ktorom stál malý Ivan, tichosť panovala v celej svetlici a všetko túžobne očakávalo, čo povie chlapec.

„Ujec!“ povie Ivan, „aby vás hus kopla, že ste sa oženili tak pozde, to je nie pekne od vás. Odpúšťam vám, len rád majte tetu Milku, tak ako ja, nech vás pán boh živí!“

Smiech, krik, potlesk nasledoval na tieto slová. Milka schytila Ivana zo stola, objímala, bozkávala ho. Páni pili na zdravie i šťastie Štefanovi i jeho mladuche.

„Ej, veďže už dosť, teta,“ kričí Ivan, „čože ostane ujcovi a vášmu Ivanovi!“

A nový smiech zaznel svetlicou.

Tak oženil sa Štefan Štefanov.

Minula sa svadba, minuli sa i medové dni a týždne a div divný, Štefan nevrátil sa k predošlému životu. Zabudol na prísnu vedu a skutočnú neskutočnosť svojich vidín, naučil sa milovať, keď to predtým znať nechcel; naučil sa veriť. Láska stala sa mu zrkadlom života a on počal žiť vo svete so svetom. Láskou k Milke a deťom vedený bol k láske ľudstvu, ku svojmu národu. Láska splodila u neho čin a nútila k svedomitej účinlivosti v skutočnom živote. On zo seba a na sebe skúsil, že v skazenom svete neosoží len číra veda, že tu načim i skutočnosť života. Poznanie toto bolo mu nepochybným vodcom, vedúcim ho tam, kde ho povolávala povinnosť, k národu. A navzdor všetkému pochybovaniu otcovmu stal sa zo Štefana človek!

« predcházajúca kapitola    |    



Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.