ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A dlhý to bol ten Štefanov sen. Prešli roky, dlhé, smutné časy a on ustavične snil, vytrhnutý zo skutočného života, vyrvaný zo spoločnosti ľudskej žil, ale žitie jeho bolo nevoľné snenie.

Minuli sa štyri roky v sne tomto a Štefan nezbadal útek časov, nevidel, ako mu vychodí „mladosť jeho na márnosť a to všetko pre jeho nedbalosť“. On snil a v bezčinnom sne svojom necítil ani, že dávno prežil tridsiaty druhý rok, že skončila sa mladosť a doby snov a nastúpili časy činu, mužskej práce. On snil. Len časom domáhal sa vek svojho práva, upomínal Štefana na zmárnenú v nečinnosti mladosť a povolával ho k činnému životu. To všetko nič neosožilo, on znal dôvodmi svojho rozumkárstva omámiť lepšieho, vzbudzujúceho sa v ňom človeka a ukolísať sa v skazyplné hlivenie.

Žil bez života, duch klesal, hynula sila činu a on vliekol ten život zo dňa na deň bez pohybu. Bez všetkej vôle zmietaný bol slepou náhodou na rozbúrenom mori vozdajšieho života, opustený, samotný, nikde nemajúc podpory, nikde nenachodiac pomoci, ani súcitnej rady, bez vesla, bez kormidla, vystavený ľubovôli osudu. Upadol z výšin svojich ideálov v prach a hnilobu sveta a keď úpadom týmto vzbudilo sa svedomie a hlásil sa k právu života človek, keď domáhal sa duch k svojmu stanovisku, to boli chvíle bôľov, vnútorných bojov, hryzenia, trápenia. Vzmužil sa Štefan, dovolával sa života, zaviazal sa svätým sľubom, že sa zmení, ináč bude žiť, ale onedlho vpadol zase do starých svojich hriechov. Zmocnila sa ho závisť, nespokojnosť so svetom i so sebou samým, v človeku videl nepriateľa svojho, v priateľovi zradcu pracujúceho na jeho záhube, v predstavených svojich samých prenasledovníkov. Bolo to skutočné peklo a on nemal viac sily vymotať sa z jeho drápov.

„Nie,“ hovorí ráno, vstanúc z postele a spomenúc si na včerajší hriešne strávený deň, „nie, to nemôže ďalej tak trvať. Ja, a pohrúžený v tejto nízkosti sveta? Nie, musím sa vzmužiť, zbaviť sa hriechov človeka a venovať sa službe ducha. Oh, že som sa mohol tak zabudnúť, tak upadnúť. Hryz, len hryz, svedomie, tráp ma, vnútorný sudca, zaslúžim tento trest; tráp, mor, snáď to vzkriesi lepšieho človeka vo mne, lebo cítim, že ma opustili sily. Že letím do záhubnej priepasti a nevládzem sa obrániť. Kto ma zachráni, kto zachová? A že niet tu Janka, ten by mi znal poradiť. — Ale čo mi to prichodí na um? Rozlučujúc sa so mnou, dal mi radu, ktorá ma vraj jedine zachrániť môže. Akože to riekol, už nepamätám; ba: ožeň sa vraj, to ťa vyslobodí. Pravdu mal, áno, ožením sa, to je jediná ešte nádej, lebo ináč zahyniem.“

Zamyslí sa Štefan a uspokojuje touto myšlienkou. Čím diaľ myslí, ustavične prichodí k tomuto výsledku a z ktorejkoľvek strany uvažuje vec, všetko mu hovorí a privoláva: ožeň sa!

„Áno, ožením sa, inej pomoci niet. Sláva bohu, že som prišiel k tomuto výsledku, no už je rozhodnuté, ožením sa. Hneď ma opanovala akási spokojnosť, ani som sa ešte neoženil a už cítim, že som inší človek; len vôľa chcieť sa oženiť čarovne účinkuje na mňa. Tak, neopustím túto myšlienku, držať sa jej budem pevne a uskutočním ju. Ale nemôžem ďalej rozmýšľať, blíži sa úradná hodina, idem do úradu, ale potom, potom vrátim sa zasa k nej.“

Uradostnený, plný nadšenia šiel do úradu a práca mu bola dneska milšia, príjemnejšia ako inokedy. Tak mu šlo všetko odruky, až radosť bola na to hľadieť. Nová myšlienka, ktorej sa dosiaľ úzkostlivo stránil, oduševňovala ho a k životu povolávala už-už hynúce jeho sily.

Nenavštevoval už kaviarne a hostince, ako to bola doterajšia jeho obyčaj, sedával doma a zaoberal sa novou myšlienkou, uvažoval o nej zo všetkých strán, zo všetkých ohľadov, skusoval ju ako povestný anatóm každú žilku, každý nerv, i on v každom záhybe, púšťajúc sa až do najpodrobnejších jednotlivostí, a — nehrozil sa viac tejto myšlienky, hroznej do týchto čias pre neho.

„Teda to je nezmeniteľne uzavreté: oženiť sa; ožením sa. Len teraz, koho si vziať? Kto ma bude chcieť, takéhoto upadnutého, spustivšieho sa človeka? — Milka je ešte panna a trebárs rada bavieva sa s inými, počujem, mnohých pytačov odpravila s košom. Je prieberčivá, ale predsa zdá sa mi, že ešte dobroprajným zrakom pozerá na mňa, trebárs nemožno utajiť, že by nebolo ľútosti v jej pohľade. Ľutuje ma snáď pre opustenie sa moje? Možno. Nemám jej to za zlé, žene pristane ľútostivá duša; ale tá jej prieberčivosť nejde mi do hlavy. Janko mi síce tvrdil, že ma rada mala, ale to bolo pred štyrmi rokmi, iste sa už zmenila a nenávidí ma teraz, čo pre inšie nie, pre môj zlý život. Veru, spustil som sa, ej, to ma mrzí, to ma bolí.“ A Štefan mlčal, poddajúc sa tichému žiaľu a ľutujúc srdečne svoj doterajší život.

„Ale nie, Milka ma nie nenávidí, dobrá duša, nie je schopná niečoho takého, ona mi je dosiaľ dobrá, naklonená, obrátim sa k nej: tajil som dosiaľ, ale veru vyznať musím, ľúbil som ju, ľúbim ju doteraz. Láska k nej, ktorá povstala proti mojej vôli vo mne, je príčinou môjho úpadku; aby som túto ohlušil, zničil, pustil som sa do víru rozpustného života. Ja som upadol, znížil sa do blata neslušnosti a nemravnosti, ale láska k nej žije, zvíťazila. Vidím, daromné je protiviť sa srdcu, poslúchnem jeho radu, pôjdem k Milke, poprosím ju o odpustenie, vyznám jej svoju lásku, svoju slabosť a príčiny, a ona — Ach, bože, keby len nebola taká prieberčivá,“ pokračuje Štefan po malej chvíli, „ale tá jej prieberčivosť mi je podozrivá. Ak i mne dá kôš? Nie, to by som neprežil, nevystavím sa nebezpečenstvu a iste, že by ma nechcela, veď mnohých poriadnych, pekných, mravných šuhajov odmrštila a mňa — mňa, hriešnika, by chcela? — Nie, to neurobí. Pri Milke je istý kôš.“

A zase rozmýšľa všeličo a nespokojný je s letom myšlienok svojich.

„Druhú? Druhú nechcem, druhej pre mňa súcej niet; Milka, alebo žiadna. Keby Janko tu bol, ten by vedel vyskúmať, nebolo by sa načim mne páliť. Ale takto? Keby som mu písal? Hm, písať? Možno to i písomne previesť, ale ,litera scripta manet’, nie, písať nebudem. Veru už vidím, zo ženby nebude nič, netrúfam si osobne ísť k Milke a nemám komu zveriť tajomstvo. Darmo je. Vidíš, Janko, mal som pevný úmysel oženiť sa, polepšiť sa, ale darmo je, nechce to môj osud. Už ja len v hnilobe zahyniem. Zbohom, ženba, sme zase na pokoji. Nechcem nič mať s tebou. Vráťme sa k svojmu životu.“

A Štefan sa zobral, šiel sa vrhnúť do predošlého života. V hostinci „U zlatého orla“ sedí veselá spoločnosť pohromade. Na stole plno skleníc, plných, dopoly prázdnych, i celkom prázdnych. Štefan príde ku stolu, pri stole stojí jeden neobsadený stolec.

„Vitaj, vidíš, tu tvoj stolec, nikto nesmel ho zaujať, znali sme, že sa vrátiš k nám.“

„Kde si bol od troch dní? Už sme mysleli, že sa nám spreneveríš, ale teraz vidíme, náš si!“

„Váš, ako vidíte, váš. Vína sem, nalejte mi; veselo, bratia, veselo, pime, radujme, tešme sa zo života.“

A pili, radovali, tešili sa zo života.

„Ale hovor, kde si bol po tri večery?“

„Ach, bratia, majte ľútosť so mnou, srdečnomyseľnosť zaujala ducha môjho, hľadal som samotu, sedel som doma a dumal. O čom? Veru vidím, že ma slabosť zaujala, a ani by ste neverili, v slabej hodine života chcel som sa —“

„Hádam len nie zastreliť?“ spytuje sa jeden.

„Alebo otráviť?“ dodáva druhý.

„Oh, nemyslel som na samovraždu, to nie, ale chcel som sa — oženiť!“

„Oženiť?“ všeobecné zadivenie, „ty a oženiť? Štefan Štefanov chcel sa oženiť. Nie, na to musíme piť.“

„Tak je, na jeho zdravie, i na zdravie jeho budúcej.“

A pili, a Štefan pil s nimi, kričali, dohadovali sa a zase pili. Veruže taký život, taká spoločnosť ohluší človeka, a to hľadal Štefan. Uspokojil sa teda v tejto spoločnosti, ona zodpovedala rozpoloženiu jeho ducha.

začal ktorýsi spievať a za ním spievali ostatní, vínom rozohnení šuhaji. Bol to spev? Nemožno to nazvať spevom, to bol krik bez riadu a skladu, bolo to neharmonické vrešťanie opilcov. O polnoci rozišla sa spoločnosť a každý poberal sa domov. Štefan s plnou, ťažkou hlavou, tackajúc sa šiel ulicou, zastane pri dome, otvára dvere, a sú zamknuté. Bije, tlčie na vráta a nik mu neotvára, bije na oblok, klope, a nik sa neozýva.

„Hm, čože je to? — Vymreli? Čo, nechcú mi otvoriť?“ a znovu trepe a nik sa neohláša.

„Či som vari nepotrafil domov?“ A skutočne tak bolo, dobýjal sa do susedného, nikým neobývaného domu. Mohol tam búchať, koľko chcel.

„Hm, keby som len vedel, kde som,“ obzerá sa dookola. „Ľaľa, ako letia tie domy okolo mňa, počkám, kým príde náš dom! Hm, hahaha, to som ešte nevidel, aby domy behali. Čo sa to robí? — No, či skoro príde? Hm, mám dlho čakať? — Eh, idem ho pohľadať — hoho! Štefan, pozor, aby si nepadol. Drž sa, tak, teraz rovno, k tomu stromu, stade trafíš rovno za nosom do vrát. Hop, opri sa oň, aby si nepadol. Toto je stoličný dom, tak je, tuto tu náš dom, to jest, nie náš, ale pána pravotára D. a ja len bývam u neho. Teda pozor, teraz rovno do vrát, hoho! Čo sa kývam a tackám, veď je tu rovná cesta? Tak, tu sú vráta, už mi neujdete. Hehehe, ale som vás lapil.“

Otvoril vráta, vošiel dnu, trápil sa dlho, kým našiel svoju chyžu, otvoril dvere, padol na zem a zaspal.

Slnko zasvietilo ráno do chyže, zasvietilo do tváre pri dverách na holej zemi vo včerajšom obleku ležiacemu Štefanovi. Zobudilo ho; skočí, obzerá sa, na seba, na zem, na posteľ a zastane.

„Čo je to, čo to má byť? Štefan, Štefan, opil si sa zase. Čo bude z teba? Nie, toto je hnusota, takto váľať sa v mrzkostiach sveta, nie, toto je podlosť, mrzkosť, hanba a posmech, zníženie sa do prachu ničoty; ó bože, bože, ako som mohol tak zvliecť zo seba všetku ľudskú hodnosť?“ zakryje tvár rukami, akoby ukryť chcel hanbu svoju. Plače, akoby slzy, čo ako horké, vstave boli zmyť jeho vinu; trhá si vlasy, akoby to osožilo.

„Ale tak je to,“ po chvíli hovorí ďalej, „pravdu mal Janko, že skazenosť sveta umorí svet neznajúceho človeka. Zo mňa, idealistu, zrobila mrzkého cynika. Tak je to, keď raz nastúpiš klzkú a hladkú cestu hriechu, potom chybí ti sila vymôcť sa z rúk podlosti. Ó bože, bože, zmiluj sa nado mnou. Áno, chcem, chcem sa polepšiť, musím zmeniť život, duchu dobrý, neopúšťaj ma, lebo zahyniem v tejto ničote, v tejto nemravnej zmyselnosti.“

A chodí hanbou vlastnou umorený po chyži, bije sa v čelo, bije v prsia, zakrýva tvár trasúcimi sa dlaňami, vyzlieka šaty, akoby chcel vyzliecť hriešneho človeka.

„Čo robiť? Kde tu pomoc? Jedine ženba! Áno, ožením sa, to je pevne môj úmysel, vraciam sa k nemu; ó, keby som bol poslúchol radu brata môjho, nemal by som teraz príčiny želieť nad sebou. Ale polepším sa, zmením život; ožením sa, žena mi bude podporou v mojej slabosti, navyknem domácnosti, to ma jedine môže vyslobodiť a spasiť.“

A znovu s týmto dobrým, z vnuknutia božieho pošlým úmyslom, akoby znovuzrodený, cele zmenený šiel do úradu a konal svoju povinnosť, ale čím viac blížil sa večer, tým väčšmi bledol a slabol jeho úmysel raňajší a Štefan navzdor sľubom, predsavzatiam svojim večer sedel zase v spoločnosti svojich kamarátov pijanstva, kde nápoj ohlušil všetky lepšie city, učil ho zabúdať na vážnosť a hodnosť človeka a on nápojom omámený a prevládaný váľal sa v prachu mrzkosti a hriechov.

A Milka čo?

Milka žije utiahnutá, vzďaľujúc sa zo všetkých spoločností, neberie účasť na žiadnej zábave, žije domácnosti. Nevídať ju na verejných miestach, kde chodievajú ostatné panny, aby obdivovali a obdivovať sa dali. Ju to neteší. Doma v samote teší sa so svojimi kvietkami, tým žaluje bôle svoje, tým zveruje city svoje, keď nemá súcitného srdca. Priateľka vzdialená, ona opustená. A vädne v žiali svojom. Spytuje sa matka:

„Dievka moja, čože ti je?“

„Nič, mamička drahá,“ odpovedá dcéra a myslí si: „Hlavička ma bolí, srdiečko vo mne hrá, tá moja ľúbosť je moje nešťastie.“ To si len myslí, ale nehovorí matke.

„Tebe je niečo,“ hovorí matka, „niečo ti chybuje, veď vädneš ako z pňa odtrhnutá ruža, bolí ťa niečo? Povedz mi, dievka moja, trápi ťa? Zdôver sa matke, ona ti poradí a pomôže!“

„Mati moja, netreba mne rady, niet pre mňa pomoci.“

A matka navzdor svojim prosbám nedozvie sa nič, opúšťa neuspokojená Milku, krúti nedôverivo hlavou a umieni si dať pilný pozor na dcéru, aby sa dozvedela pravdu.

Milka sedáva obyčajne pri svojom obloku, pracuje cez deň a práca jej je zábavou. I večer dlho, dlho sedáva na tom istom mieste, pohrúžená v dumách svojich, teší sa nimi, hľadá v nich potechu pre skormútené srdce; žaluje žiale svoje bledému mesiačku, rozpráva sa so sestričkami svojimi hviezdami. A vtedy tak je milo, tak ľúbezne duši, uspokojuje sa srdce, ustupujú bôle. Ó, že nemožno večne tak sniť, a iste Milka by bola najšťastnejšie stvorenie božie! Lež čo to? Kto to tak pozde, po polnoci chodí ulicami, tackajúc sa z boka na bok? Oprel sa o strom, stojaci proti obloku Milkinmu, hľadí na ich dom. Kto to? Je to zlodej nejaký, čakajúci na príhodnú chvíľu ku krádeži? A čo tak dlho tam stojí? Aha, už sa pohýna, ide rovno — ach, nie rovno, krížom-krážom, z boka na bok tackajúc sa — k ich domu. Milka napne zrak, chce vidieť kto to. Chce vyskúmať, čo za úmysel má tento človek; ale zakryjúc tvár rukami, padá na zem, bôľne skríknuc: „Bože, Štefan je opitý!“ —