E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

III

Bol to život cez tie prázdniny. Akoby bola ožila celá dolina, ako prišli domov bratia, všetko žilo s nimi. Oni plní života, nie div, že zachvátili živosťou svojou všetko okolie.

A tá radosť matkina, ktože tú opíše? Akoby aj ona bola omladla pri svojich synoch, tak ustavične uradovaná, ukochaná bola. Nazdávala sa, že má tri svety, keď má svojich synov pri sebe a v tomto nazdaní sa bola prešťastná. A či môže ozaj aj byť väčšia radosť nad radosť dobrej matky, tešiacej sa z dietok svojich zdarených, vidiacej sa naplňovať v synoch všetky nádeje mladosti, žijúcej v synoch svojich? Kto zná, nech povie, ja aspoň neznám žiadnej vyššej, blaženejšej, bohumilšej radosti.

Otec zase častejšie chodieval do hory, do uhlísk, do rúbanísk, lebo znal, že má jeho žienka milých spoločníkov, že ju nebude trápiť samota, a tak zase žil úplne svojej službe. Divili sa rubári, divili sa uhliari, že im pán polesný tak pilne dozerá, dosviedča svedomite ich prácu. Krútili hlavami a zdvojnásobili svoju pilnosť.

Janko chodieval s otcom do rúbanísk, do uhlísk, na poľovačky, a tak mu pristala tá puška, až radosť, akoby bol v horách pre hory a službu v horách zrodený a kochal sa v tom loveckom pristrojení. Zelený, hojným perím okrášlený klobúk položil si na hlavu, prehodil cez plecia kapsu i pušku a hajde do lesa, psi za ním ako bohzná za akým strelcom.

Otca to srdečne tešilo, že Janko chodieva s ním, myslel si: „Bude z neho človek, ale čo zo Štefana bude, hm, to neviem, ten len doma sedieť, v tých knihách prehŕňať sa, hm!“ Ale doma nehovoril o tom ani slova.

A keď alebo otec nešiel do hory, alebo Janko ísť nemal vôľu, zobral sa a šiel do mestečka, tam si našiel zábavu, veď tam bolo hodne pekných dievčat, a pekného šuhaja, a k tomu milého a príjemného zábavníka, vítali všade radi. A zase, ako kedysi v X., ubiehali mu v samých zábavách a rozkošiach časy. Doma málokedy obsedel, jemu to príkre bolo, to jednotvárne žitie, túžil po premene, bažil po spoločenstve ľudí rozličných, tam sa dobre cítil, až okriala jeho duša. Doma, akoby mu tá izba tesná bola bývala, nerád sedával, keď sa už tak stalo, že nemohol ísť ani do hory, ani do mestečka, šiel do záhrady a tam chodil hore-dolu, akoby rozháňal mraky. Nie, že by snáď nebol mal rád svojich rodičov, ľúbil svoju drahú matku nad svoj život, miloval a ctil si otca, ale už on raz za to nemohol, že neboli dostatoční jeho životu, že duch jeho hnal sa po širšom okrese, kde nachodil viac a rozličných ľudí.

Zato Štefan ustavične sedával doma. Nešiel ani s otcom do lesa, ani s Jankom do mestečka, načo vraj na daromnicu márniť drahý čas s ľuďmi, ktorí i tak žijú len hmote, ktorí nechápu mládenca vyšších letov. Jemu zase bolo najväčšou zábavou, keď sa ponoril do svojich kníh a študoval hlbokosť myšlienok nemeckých filozofov. Každý má svoje obyčaje, má svoju náklonnosť. Kto môže za to, že títo dvaja bratia tak rozdielne zmýšľali o živote, tak rôzne žili?

Štefan bol odjakživa miláčkom matkiným, možno pre prvorodenstvo svoje, možno i preto, že sedával obyčajne doma, a tak matke rozháňal trudné myšlienky svojou prítomnosťou. A trebárs dobrá matka milovala vrele i druhorodeného svojho syna, kto jej zazlí, že táto láska nikdy nedosiahla ten stupeň ľúbosti, ktorou vinula sa k Štefanovi? Je to nevyspytateľné riadenie božie, a slabý človek v tom nezmení ani len jedinej čiarky.

Takto žili naši Štefanovovci a pri živote tomto všetci boli šťastní, všetci bez výnimky, bez rozdielu.

Dom, ktorý obývala táto šťastná rodina, stál na východnej strane doliny, obtočený záhradou susediacou s neprehľadnými lesmi. V dome boli tri chyže. Jednu potreboval otec ako úradnú chyžu, kde ležali jeho písma a zápisnice a zdobili jej steny jeho zbroje povešané na kožiach medvedích, ponad ktoré sa krásne vynímali rozličné rožky a rohy srncov a jeleňov. Po policiach a kasniach zaujímali oko krásne vypchatí vtáci a malé zvery. V druhej bývala celá rodina a spávali v nej otec s matkou, tretiu obývali teraz synovia. I v tejto chyži, okrem študentskej knižnice, visel po stenách rozličný zbroj: šable krížom poprekladané, pušky, pištole, lovecké nože, kapsy a iná strelecká rárožina. Steny obité boli kozami bystronohých sŕn a po kútoch na umelecky pripravených konároch rozličné dravé vtáctvo. Tam ku letu priberá sa čiernoperý orol, tam krvichtivý jastrab škrtí mladého zajačka, inde zase dumá ušatá sova a strojný plavoperý sokol pozerá bystrým okom dokola, ponad neho skáče alebo zobe ostrým zubom lúskavý lieskovec dlhochvostá veverička. Všetko akoby žilo, akoby skákalo a speváčkovia akoby spievali. Až milo duši v tak pripravenej chyžke.

A v tejto životaplnej izbe sedí Štefan ponorený do svojich kníh, nemá citu pre obtáčajúci ho svet, pravda, mŕtvy, ale dokonale zobrazujúci živosť vtáctva a zveri; nemá oka pre toľkú krásu prírody, lebo duch jeho povyšuje sa nad prach zemský, nad toto údolie biedy a nedostatku, a povznáša sa do krajov nebeských bez konca-kraja, bez priestoru a času, ktorý bez premeny trvá od vekov a trvať bude až naveky. Tam duch jeho nachodí radosť, zábavu, potechu; tam baví sa so súcitnými duchmi svetských velikánov a tam okrieva duša jeho a príkladom veľduchov pripravuje sa i on na budúcnosť svojho života.

Vstúpila k nemu matka a príhovorom svojím pretrhla jeho dumy.

„Štefanko, sami sme doma, chcela by som sa s tebou zhovárať.“

„Dobre, mať moja drahá,“ odkladajúc knihu, odpovedá Štefan.

„Tebe dačo chybí, syn môj, zo dňa na deň si bledší a bledší.“

„Mne nič nechybí.“

„No, netaj predo mnou, veď ja to vidím na tvojej tvári. Povedz mi, čo ti je!“

„Ale nič, mati moja, čo by mi bolo?“

„To ja neviem, keby som vedela, nespytovala by som sa ťa. Nepáči sa mi, že tak bledneš!“

„Veď som ja nikdy nebol červený!“

„Ale ani taký bledý ako teraz. Si snáď zaľúbený?“

„Ale, pletky!“ zasmejúc sa starostlivosti matkinej, hovorí Štefan. Matka nedôverivo krúti hlavou a myslí.

„Hádam ti škodí to ustavičné sedenie?“

„Prečo by mi škodilo?“

„Nikdy nevyjdeš von na čisté povetrie, teba kazia tie knihy, to je tebe, to!“

„Ale nieže, nie, zdá sa vám len, že zle vyzerám, a ja viem, že som vždy tak vyzeral.“

„No, to nie. Neoklameš matkino oko, to lepšie vidí ako tvoje. Daj si pokoj. Vieš čo, od dneska dáš pokoj knihám.“

„A čo budem robiť?“

„Budeš chodiť po horách hore-dolu s otcom, tak ako Janko, vidíš, ten je ako ruža červený.“

„Janko, čo ma máte zrovnávať s Jankom, ja sa pripravujem pre život, on o to nedbá. Mne sú knihy ako rybe voda. Vytiahnite ju na sucho a skrepenie, tak aj ja bez potravy duchovnej. Ja bez kníh nemôžem byť.“

„Mne je viac tvoje zdravie,“ odpovedá matka, „ako tvoje knihy. Čo sa máš toľko trudiť? A ak sa nezmeníš, veruže ti pohádžem všetky knihy do pece.“

„To viem, že neurobíte!“

„A prečo by som neurobila?!“

„Lebo ma priveľmi milujete, akože by ste mi mohli urobiť taký žiaľ. Nie, matka moja, to vám urobiť nedovolí vaše dobré srdce,“ objímajúc matku, hovorí Štefan.

„Ale, Štefanko môj drahý, veď si ty môj najmilší synček,“ a slzy zaliali oči dobrej matky, „bojím sa o tvoj život; ak to tak pôjde, čo bude z teba?“

„Dožijete sa vy ešte zo mňa radostí, nebojte sa o to.“

„Ale ja nemám pokoja, kým ťa vidím ustavične zahrabaného v tých knihách.“

„No, počkajte, mať moja drahá, urobím vám kvôli.“

„Urobíš? A dáš pokoj knihám?“ bozkávajúc uradostnená syna, vraví matka.

„Urobím, a budete i vy i ja spokojný. Každý deň ráno a pred večerom budem hodinu hore-dolu chodiť. To bude dosť pre moje zdravie a ostatný čas upotrebím na svoje vzdelávanie, ako to požaduje môj budúci stav.“

„A vyvolil si si už budúci stav?“ hovorí matka.

„Vyvolil.“

„A čo? Ani si sa neporadil s nami, ja by som tak rada bola bývala, keby si chcel byť kňazom.“

„To je práve, čím chcem byť!“

„Naozaj, syn môj? Naozaj?“ hovorí radosťou ukochaná matka. „Oh, sláva bohu, že naplní sa vrelá túžba duše mojej. Už ťa vidím, syn môj milý, ako slúžiš pánu bohu pred svätým oltárom, ako kážeš slovo božie z kazateľnice, a nevýslovná radosť preplňuje dušu moju. Áno, na to si súci, od tvojho narodenia som videla, že len tým budeš. Keď si sa narodil, hneď som ťa požehnala a obetovala službe božej, ó, iste, iste, vyplnia sa všetky moje túžby,“ objímajúc a na uradostnené srdce pritískajúc drahého syna, hovorí matka. „Budeš príkladom duší, zverených do tvojej opatery, stály vo viere k bohu a iste neminie ťa kráľovstvo nebeské.“

A dlho, dlho trvalo materské objatie, neznala premôcť radosť svoju, pustila jej slobodný prúd; a Štefan, vidiac, akú radosť spôsobil voľbou svojou matke, tešil sa s ňou a v jej radosti kochala sa jeho duša.

„A čo bude z Janka?“ opytuje sa matka.

„Bojím sa o neho,“ odpovedá z náručia matky vyslobodivší sa Štefan.

„A prečo?“

„Janko je ľahkomyseľný, je za svetom upriamený, všetko berie na ľahkú stranu, nezná a nechápe prísnosť života, veru, veru, z toho nikdy nič nebude.“ A akoby sa sám uľakol prísneho svojho súdu, zamĺkol a pretrhol prúd svojej reči.

„Veď je on ešte mladý,“ odpovedá matka, „vieš, mladosť-pochabosť, nech vykypí v ňom, veď sa on zmení potom.“

„Neverím ja to,“ odvetí Štefan, „i ja som bol mladý, ale ináč som hľadel na svet ako on.“

„Veď si aj teraz nie starý!“

„Ale starší o dva roky od neho.“

„To je pravda, ty si už aj pred dvoma rokmi bol inakší, ako je on teraz.“

„Nezdá sa mi pri ňom to ustavičné lietanie za zábavami so ženskými. To k ničomu nevedie, len daromne márni čas, to je nie pre šuhaja, ktorý pozná cieľ a povolanie svoje.“

„Ach, veď i s pannami zabávať sa neškodí,“ odvetí akoby urazená matka, „tam sa nezhubí, skorej ešte v spoločenstve, za svetom omámených mužských.“

„Nezastávam ja ani zlé spolky mužov, mati moja, ale nechválim ani ustavičné stýkania sa so ženami.“

„A vidíš, ja by som si zase priala, keby si aj ty viac chodieval do kola vzdelaných panien, to by mi bolo po vôli.“

„To nie, nemám času nazbyt, aby som ho márnil bez osohu a úžitku. Krátky je život ľudský a veľké povinnosti.“

„A neškodilo by ti to; všetky tvoje vedomosti, všetky známosti sú len polovičatosť, ktorú doplniť možno stýkaním sa s naším pohlavím, lebo tu nadobudne muž ohybnosť, ušľachtilosť a utratí vždy a všade prekážajúcu mu neokrôchanosť.“

Taký viedol rozhovor Štefan s matkou svojou, pravda, reči matkine nepresvedčili od sveta odlučujúceho sa syna a on ako dosiaľ, i potom verný zostal zásadám svojim, ktoré boli veľmi nepriaznivé krásnemu pohlaviu.

Janko za ten čas chodieval s otcom po hore. Dnes vyšli si na srny. Nemáte väčšej zábavy ako poľovačku v našich slovenských horách. Stojíš na stanovisku, nehneš sa, bojíš sa okom mihnúť, aby si nesplašil zver, ktorá bohzná ako ďaleko je vzdialená; počuť už honiť psov len ako vo sne, ďaleko len ohlas štekotu roznáša sa od vrcholca na kopec a rozlieva úzkymi dolinami. Blíži sa štekot, len jeden vŕšok delí ťa od psov, napneš sluch i zrak, srdce ti skáče ako pri prvom bozku milenky, trasie sa napnutosťou každý čuv, už-už čuješ šuchot lístia, lom raždiny, zočíš zver, pušku priložíš k lícu a nielen ruka, ale celý sa trasieš nedočkavosťou. Prvý raz v slobodnom lese zočil si zver, och, aká radosť preniká tebou, mieriš a predmety tratia sa pred okom tvojím, srna skočí, zľakneš sa a výstrel pušky tvojej zahrmí údolím a broky udierajú do susedného buka; srna letí ako vták, ešte jeden nábitok, strelíš za ňou a ona — zmizne tvojmu oku. Pribehnú psi po výstrele, nezastavia sa pri tebe, nepozrú na teba, akoby sa hnevali, že si zle mieril, ostaneš v samote a zaumieniš si nikdy sa viac neprenáhliť. Ale i druhý raz ten istý výjav.

Tak viedlo sa i Jankovi na prvej poľovačke, všetko tak, lenže po druhom výstrele nezmizla srna oku jeho, ale ostala na mieste ležať. Zabil srnu. Ja neviem, či vojvodca má takú radosť, keď dobyje slávne víťazstvo, akú mal Janko, stojac nad zabitou ním srnou. Neviem, či by v tom okamihu bol stav svoj zamenil za pol sveta.

Z toho nadšenia vytrhli ho pribehnuvší psi, ktorí bez núkania oddali sa do srny. Janko zbadajúc to, odháňal ich všemožne, ale nedarilo sa mu, až keď otec s hodnou rafikou prišiel, odohnal nezvaných hosťov od chutnej pečienky.

Takto mal každý svoju radosť, Janko mal nad zabitou srnou, otec nad vydareným synom, matka vo voľbe Štefanovej. A Štefan? Ten mal radosť i nad sebou, i nad radosťou matkinou.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.