E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XI

Bolo to dňa 21. novembra roku 1849, keď po pokorenej vzbure a zavedení pokoja v Uhorsku slovenskí dobrovoľníci na prešporskom zámku zložili zbroj. Opisovanie udalosti tejto presahuje medze našej povesti, preto minieme ho, nám stačí spomenúť, že sa stalo.

Zložiac každý zbroj, ktorým sa bol ozbrojil dobrovoľne na čas vojny, poberali sa dobrovoľníci do rodných svojich krajov, každý k zanechanému svojmu povolaniu. Hospodár k hospodárstvu, remeselník k remeslu, študent k svojim knihám. Každý mal povolanie, mal sa kam obrátiť.

I Janko sa vrátil domov. Ale netrpelo ho to dlho doma, šiel navštíviť Štefana a ostal i on tam. Pravda, úrady boli obsadené, ale zato našla sa i pre neho práca; dostal sa k stoličnému súdu ako diurnista.

Štefan bol osnovníkom pri správe stolice, Janko diurnistom pri stoličnom súde. Dobre im bolo, boli vedno, trebárs úradovali v rozličných miestnostiach.

A čo aj vedno boli, nekonali svoje povinnosti s rovnakou ochotou a pilnosťou.

Štefan svedomite zachovával predpísané úradné hodiny, sedel v chyžke svojej, písal a pracoval neustále od ôsmej do dvanástej, od druhej do šiestej hodiny večer a nikdy nemal zastaraných prác. Predstavení jeho boli spokojní s ním a vidiac jeho účinlivosť a neúnavnosť, dávali mu tým viac práce, a to bolo jemu po vôli. Bez reptania pracoval, chcel si získať usilovnosťou svojou uznalosť predstavených, vyznačiť sa, lebo nezdalo sa mu byť možným, že by sa toľká pilnosť neodmenila. Žil úradu svojmu tak, ako bol navyknutý žiť knihám svojim. Pilnosť ostala vždy rovnaká, čo sa i zmenil predmet práce. Šťastný ten, kto nachodí vo svojej činnosti uspokojenie. To skúsil Štefan, lebo on bol šťastný a šťastnému človeku i práca ide lepšie odruky, lebo pracuje s chuťou, s radosťou a v práci nachodí potechu a zábavu. Taký bol Štefan úradník.

Nechcem to tvrdiť, že by Janko nebol konal svoje povinnosti, to nie, i on konal, ale nemožno pilnosť jeho prirovnať k pilnosti Štefanovej; ochotnosť jeho nevydrží súbeh v pomere k Štefanovi a výsledok jeho účinlivosti ďaleko zostáva za bratovým. Neobzeral sa mnoho na to, či o ôsmej prišiel do úradu alebo nie, zato ho nikdy netrápilo svedomie, nestaral sa, keď sa mu nahromadili kopy nevybavených prác, tešieval sa tým, že následkom úradných pozostatkov ešte žiaden úradník neumrel, no pre pilnosť svoju mnohí. Radšej sa bavieval v kole švárnych dievčat než v úrade a viac radosti a zábavy nachodil v ich kole a v styku s nimi než v spoločnosti zaprášených písomností. Pri tom všetkom radi ho mali predstavení, lebo znal držať sa tak, ako to okolnosti požadovali; znal polichotiť, kde toho bolo potreba, a hrať sa na pokorného, keď mu to bolo prospešné.

Prísedníci stoličného súdu boli zväčša ženatí páni, mali dcéry a Janko bol všade vítaným hosťom, veď nebolo zábavy, aby ho nepozvali na ňu, a priateľské večierky stratili všetku svoju zábavnú farbitosť, ak tam nebolo Janka. Každý badal, že niečo chybí, každému niečo chýbalo a zábava bola nútená, silená, keď nebolo jeho. Najviac ale chyboval tancachtivým krásotinkám. On dvoril bez rozdielu všetkým a to bolo dobre, lebo všetky ho mali rady.

Kým sa Štefan trudil v povolaní svojom, Janko bavil sa vo veselých spoločnostiach a žil šťastne a blažene.

Takto žili naši bratia a obaja boli spokojní so svojím stavom.

U predsedníka stoličného súdu bola zábava. Bol povolaný Janko, bol povolaný i Štefan. Janko šiel, Štefan nie, lebo tento úzkostlivo sa vyhýbal všetkým zábavám a sedel radšej doma a trudil sa s novými zákonmi a predpismi.

A bola to veselá zábava. Janko bol ako vo vytržení, prevýšil sám seba. Všade bol, všade sa točil, oživoval spoločnosť a všetci ho obdivovali a zaľúbili si ho.

Dcéra pána predsedníkova skvela sa v svojej sláve. Bolo to krásne dievča, tá Gustinka. Sotva že jej minulo sedemnásť rokov, bola ako ruža v svojej nekonečnej kráse. Postavy utešenej, viac vysokej ako nízkej, tvár biela, akoby zo snežného alabastru, len dvoje rozkošných ruží na lícach, len milostné pery, akoby jahody postýkal; ako jasné nebo modré oko, nekonečne usmievajúce sa radosťou, malý pravidelný noštek, ani rezbár by krajší neutvoril, vysoké jasné čelo a na hlave belavé, v krásne, mohutné vrkoče spletené vlasy a na nich jednoduchá a bez všetkých drahocenných zbytočností síce, ale zato jej krásu anjelskú zväčšujúca okrasa; priehľadné ružové šaty, ako novopadnutý sniežik biela malá ručinka, a nôžky lietajúce, ledvaže sa dotýkali voskovanej podlahy. Bol to anjel v svojej kráse. Nikdy sa Jankovi nezjavila taká krásna; či div, že sa zabával hlavne s ňou? A keď sa točil s touto krásavicou v kole tancujúcich, závistlivo utkveli na nich oči divákov, závistlivo pohliadali naňho mladí úradníci, závistlivo na ňu panny a ich matky; a predsa nemohli sa zdržať sused susedovi, susedka susedke hovoriť: Bol by to párik, sú akoby jeden pre druhého stvorení.

Veru bol, veru bol, ale naši tancujúci neznali o tom, hoci keď tancovali spolu, vrelšie sa hýbala ich horúca krv, tuhšie bili srdcia, už neznám, či rozpálené rozkošou tanca a či pre akú príčinu.

Dosť na tom, že Janko len dneska pozoroval, že veru Gustinka je krásne dievča, a Gustinka pocítila, že Jankovi sa žiaden nevyrovná z mladých úradníkov.

To pocítili obaja, ale city svoje zadržali pre seba.

Hádali to matky, hádali to družky a vyveštili, čo si povedať sami Janko a Gustinka netrúfali.

Minula sa zábava, ako sa minú všetky. A všetko prišlo do svojej starej koľaje. Všetko? Nie všetko! Boli dve srdcia, ktoré sa nevrátili do starej koľaje, ale nastúpili novú, dosiaľ nepoznanú cestu.

Nasledovali nové zábavy, a nešlo to ako predtým. Janko netočil sa už s tou známou veselosťou okolo všetkých panien, nebol všade, neobživoval spoločnosť, hľadal samotu, uťahoval sa a zábavy stratili preňho svoj predošlý význam.

I Gustinka sa premenila. Nemrzelo ju, ako predtým, keď sa jej družky točili v kolách tanečníkov a ona sedela, nemrzela sa, nech len sedel Janko pri nej. Zabudla na tanec, na zábavu a nekonečnou zábavou jej bolo môcť hľadieť v jeho smelé oko, zhovárať sa s ním. Ešte nevedeli, čo je to s nimi, ale susedia videli dobre, že títo dvaja ľudkovia sa ľúbia.

Janko častejšie navštevoval dom predsedníkov, a tento nemal nič proti tomu. Matka vítala ho ako dobrého priateľa a Gustinka túžobne očakávala jeho návštevy.

Bol to nový život a radovali sa mu i Janko, i Gustinka.

Či i pani predsedníková, neviem, aspoň nasledujúci rozhovor s pánom predsedníkom to nedokazoval.

„Janko Štefanov ľúbi našu dcéru!“

„Dobre,“ odpovedá pán predsedník, „prečo by ju neľúbil, veď je pekné dievča. To je len znak, že Štefanov zná, čo je pekné, chválim ho za jeho oko!“

„Ale i Gustinka je zaľúbená do neho!“

„Tak? I to je dobre. Štefanov je pekný šuhaj, Gustinka je hodné dievča, že sa doňho zaľúbila.“

„Ale čo z toho bude?“

„Čo? Ak chcú, zoberú sa a bude párik. Vieš, čo bolo z našej lásky? Stala si sa mojou ženou a ja tvojím mužom.“

„Nuž veď ale nedáš svoju dcéru za diurnistu?“ nevrlo odpovedá pani.

„A prečo nie?“ odpovedá predsedník, „láska nezná rozdielu postavenia a čo sa ľúbi, nech sa aj berie.“

„Ďakujem ja za to,“ odpovedá matka, „aby moja dcéra pre svoju lásku hlady mrela. To načim prekaziť.“

„Daj tomu pokoj. Kde stojí napísané, že Janko bude večným diurnistom? Je spôsobný šuhaj, bude neomylne postupovať v hodnosti,“ hovorí predsedník.

„Dobre, potom nech príde, teraz ale urobím koniec tejto známosti.“

„Ach tak, pýcha chytila sa mojej pani manželky; no to je inšie. Akoby Štefanov nemohol byť tiež svojím časom predsedníkom!“

„Keby už bol!“

„Pomaly ďalej ujdeš. Nechaj si len, nech idú veci svojím poriadkom, čo pán boh chce, to sa stane! Načo zarmucovať Gustinku? Načo trhať a rozdvojovať mladých ľudí?“

„No nevidí sa mi toto všetko, veď je Gustinka celá premenená, vari jej porobil, ani do práce, ani k hudbe, do ničoho nemá vôle, len keď on príde, vtedy nevie, čo má robiť od radosti.“

„Teda nechaj ich, nech sa ľúbia, keď pán boh chce, bude z nich párik,“ odchádzajúc do úradu, hovoril predsedník.

„Veru, len mužom nechať správu domu,“ hovorí po odchode manžela Gustinkina matka, „bude pekný poriadok, hneď je všetko naruby. Veď ja nedbám, nech sa ľúbia, ale potom bude len na mňa zle. Ty si bola doma, mala si dať pozor, ako to obyčajne muži robia. Keby len dačím bol, ale diurnista, ten veru nikdy nebude mojím zaťom.“

Ale pán predsedník viac vedel ako jeho manželka a preto nedbal, čo je Štefanov aj len diurnistom.

On už mal v rukách nové vymenovanie úradníkov stoličného súdu a Janko tam bol zaznačený ako pomocník tajomníka. Nechcel toto úradné tajomstvo vyzradiť žene, čakal, kým dôjdu dekréty. A mal dobre, tajomstvo zostalo tajomstvom.

A naši zaľúbenci žili ako dosiaľ, tak i teraz, vyjmúc, že ich matka málokedy, ba radšej nikdy nenechala osamote. Ale im neprekážala jej prítomnosť, im dosť bolo stisnutie ruky, v tom vyzradzovali si vzájomné city, a keď Gustinka vyprevádzala odchádzajúceho Janka, tam rozprávali si všetko, čo mali.

Asi o týždeň po rozhovore pána predsedníka s manželkou došli očakávané dekréty a Janko sa skutočne stal pomocníkom pri tajomníctve stoličného súdu. Ak kto, iste pani predsedníková mala z tohto povýšenia najväčšiu radosť. Naši zaľúbenci nestarali sa mnoho o to, povýšenie nerobilo rozdiel v ich láske.

Srdečne tešil sa i Štefan z povýšenia Jankovho a úprimne mu želal mnoho zdaru a prospechu. Sám spokojný so svojím stavom, nedbal mnoho o seba a doprial bratovi vyznačenie, ktoré iste on lepšie bol zaslúžil svojou pilnosťou a ochotou.

Nastúpili nové radovánky. Prísedníci stoličného súdu potvrdení v svojich hodnostiach a na dôkaz svojej radosti usporiadali domáce zábavy.

Ach, bolže to nový život v tom úradníckom svete. Žiliže veselo, zábavne, radostne.

Komu boli milšie zábavy tieto ako Jankovi a Gustinke? Prichodilo im, akoby to všetko dialo sa im kvôli.

Bola zábava u prvého prísedníka stoličného súdu. Všetko úradníctvo bolo tam; všetci, čo len nosili úradnícku rovnošatu, i so svojimi manželkami vzali účasť na zábave, bez rozdielu, či on slúžil pri súde alebo správe, alebo daňovej vrchnosti, ešte i pravotári tam boli.

I Štefan dostal povolanie, ale odhodil ho bez všetkého uváženia, ani mu na um nezišlo ísť na zábavu.

Janko príduc od predsedníkov domov, našiel zadumaného Štefana, chodiaceho po spoločne obývanej chyži.

„Čo, neobliekaš sa ešte? Čas je pristrojiť sa!“

„A načo?“ spytuje sa Štefan.

„Nedostal si povolanie na zábavu k R.?“

„Dostal!“

„No teda?“

„Ja nejdem!“ hovorí chladnokrvne Štefan.

„Že nejdeš? Ba pôjdeš!“ odpovedá Janko, „nebuď čudák, maj rozum, neutekaj od ľudí, to je tvoja skaza.“

„A načo by ja ta šiel?“

„Je to otázka, zabaviť, rozveseliť sa!“

„Nezabavím sa ja vo vašich svetárskych spoločnostiach, ale radšej unujem. Čo to za zábava so ženami? Protiví sa to duchu môjmu. Tá nízkosť myšlienok, každodennosť v rozhovoroch, to umoruje, no nikdy nezaujíma ducha. Ja nepôjdem,“ rázne hovorí Štefan.

„A že pôjdeš, brat môj drahý!“ hovorí Janko. „Nie, nenechám ťa viac v tejto tvojho ducha usmrcujúcej samote a utiahnutosti. To tvoje večné zháňanie sa po abstrakciách nevedie k ničomu. Pôjdeš so mnou, uvidíš krásne panny, cnostné panie, zabávajúcich sa mužov a okreje i tvoj duch. Ale už i preto ti treba ísť, aby si neobrazil povolavšieho ťa prísedníka. Neprijať takéto povolanie bolo by obrazenie celého domu a to pripustiť nesmiem. Preto len čím skôr sa zberaj!“ Zahadzujúc každodenný odev, ďalej hovoril Janko: „Pristroj sa, čas je tu a pôjdeme.“

„Ale keď nemám vôle!“

„Prevládaj svoju vôľu a dones túto obeť, keď nie sebe teda mne a svojej budúcnosti. Len skoro, skoro, nemáme mnoho času a neslušno pozde prichodiť mládencom.“

Štefan, hoci nevrlo, začal sa strojiť a o polhodinu boli obaja pripravení.

„Pozri, aký hodný šuhaj si, eh, budúže tie paničky metať strelami za tebou, daj pozor, aby ťa niektorá neranila,“ doberal Štefana Janko.

„Nesmej sa zo slabosti mojej,“ odpovedá rozmrzený Štefan, „že som sa dal zviesť proti svojmu presvedčeniu, lebo naostatok ešte ľahko zhodím tie háby a ostanem doma.“

„Majže rozum. Ja ťa, Štefanko môj, ver mi, nerozumiem. Ale je to výsledok tvojich prevrátených náhľadov o svete. Nevymanil si sa dosiaľ z nich. To je nie dobre! Chceš v svete bez sveta žiť.“

„Daj tomu pokoj, ty si omámený za svetom, brat môj, ja vidím, tebe sú potrebné zábavy a kratochvíle, lebo nenachodíš vo vyššom živote zábavy. Mne sú protivné, lebo ma vytrhujú z môjho opravdivého života. Múdrejšie by bolo, keby som aj teraz zostal doma!“

„No poďme, už je čas!“ hovorí Janko a myslí si: Ešte ostane naostatok doma.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.