ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No, čo som vám hovorila, aby ste len počkali času, ten že iste ospravedlní zádumčivosť a zamyslenosť môjho muža,“ hovorila Gusta svojej matke, keď samy boli v chyži.

„Veď sme i čakali, čo sme mali robiť?“ odpovedá matka.

„On mlčal ako ryba vo vode, ani ty nechcela si nič vyzradiť; čo nám zostalo? Čakať iba času ako husi klasu. Nuž ale len nepotreboval z toho robiť toľké tajomstvá a teraz vyzradil nám všetko, keď nespytoval sa ho nikto, keď sme už privykli jeho zádumčivosti. Ale takí sú tí páni, predtým mlčal, lebo nás nepotreboval, teraz vidí, že sme mu potrební a že bez nás nič nevyvedie, hybaj, teraz už rozpráva. Nič inšie ako sebectvo, číry egoizmus.“

„Krivdu robíte, matka moja, Jankovi. Veruže krivdu. Sebcom nikdy nebol, nie je a boh dá, ani nikdy nebude. A z egoizmu ho obviňovať, nie, to nesmiem dopustiť. Ja ho znám, znám ho dobre, srdce bez sebectva, a treba mi ho chrániť a nedovoliť, aby ste mu ubližovali, trebárs aj v jeho neprítomnosti.“

„No, no, no! len pomaly: nenačim ti hneď brať každé slovo na vážku, nemyslela som to tak zle a nemala úmysel obraziť tvojho muža. Ja ho chválim, že sa pred časom neprezradil, lebo my ženy boli by sme prekrižovali jeho úmysly a bolo by bývalo po všetkom.“

„Ale ste spokojní s jeho úmyslom?“

„Úplne, i otec, i ja. My, čo je v našich silách, budeme ho podporovať, lebo veru vidíme aj my zvrchovanú toho potrebu. Len nesmieme dlho odťahovať, lebo kým je železo horúce, načim ho kovať a čo stať sa má, nech sa stane hneď a neodkladá nadlho.“

„Tak myslí aj Janko a ja s ním. On doista i teraz je zamestnaný tým, lebo by už bol tu. Idem pozrieť, čo robí, ak bude načim, posporím ho.“

Gustinka opustí matku a odoberie sa do chyže svojho muža.

Takýto rozhovor viedla matka s dcérou o deň pozdejšie, ako v rodinnej rade Janko bol odkryl svoje tajomstvo, ktoré ho od niekoľko časov tak výlučne bolo zaujímalo. Oznámiac plán svoj Guste a Milke a týchto odobrenie obdržiac, ako aj dosiahnuc sľub spoluúčasti a podpory, radil sa s týmito priateľkami svojimi, čo má ďalej robiť.

A ženský vtip, ako v tisícich iných pomeroch, tak i tu — upravil ho na pravú cestu, majúcu za sebou najviac pravdepodobnosti pre zdarný výsledok, ktorú on aj skutočne bezodkladne nastúpil. Jeho žienka mu radila, aby sa zdôveril so všetkým jej rodičom a požiadal ich podobne o pomoc, i tak neomylne už či vedome, či nevedome i pre nich prisúdil spoluúčinkovanie, že veru lepšie bude, keď znať budú, o čo vlastne ide, než ak zostanú len nevedomými figurantmi. Toto schválila i Milka a hlasovala rázne za návrh Gustin.

Jankovi by teda každý odporný hlas bol býval zbytočný, a to nielen preto, že väčšina údov tajnej rady vyslovila sa za návrh jeho manželky, no tým viac preto, že sám hneď pri prvom ozvaní sa nahliadol nekonečnú toho potrebu a neznajúc ešte ani výsledok hlasovania, odhodlaný bol i napriek väčšine, podľa príkladu ústavoľubných našich veľmožov, podľa návrhu pokračovať. Zbytočné teda, ako každý ľahko nahliadne, bolo všetko hlasovanie, pretože však „forma dat esse rei“ alebo po slovensky „keď len zachránime formu ústavy, nech potom panuje čokoľvek“, nezdráhal sa pustiť návrh pod hlasovanie, mysliac si, despota: „Veď ja urobím, čo budem chcieť, a vy hlasujte, ako chcete.“ No že ale súhlasila mienka jeho s mienkou verejnosti, tak bolo všetko v poriadku a jemu nebolo načim niečo podujať proti hlasu rozhodnej väčšiny. Na jeho pochvalu treba poznamenať, že na „votum Minervae“, t. j. na právo „dvoch rozhodných hlasov“, ktorými i tak bol by všetko protivné hlasovanie nemožným urobil, v tomto prípade nerobil žiadne nároky. To nech slúži mnohým za nasledovaniahodný príklad.

Janko teda podľa uzavretia svojej tajnej rady zdôveril sa s úmyslami svojimi svokrovcom a poprosil ich, aby mu boli poruke, čo títo aj ochotne prisľúbili. Čože by aj dobrí svokrovci dobrému zaťovi, ktorý je nevyhnutná potreba k šťastiu ich jedinej, zbožňovanej dcéry, boli vstave odoprieť? Veruže len vtáčie mlieko, a to, čo sami nemali.

Uistený bol teda i z tejto strany, a hneď aj ustanovili deň hlavného útoku na budúcu nedeľu. Toto všetko sa dialo vo štvrtok. Na prípravy nebolo mnoho času nazbyt, a preto chytalo sa všetko ochotne práce.

Sám hlavný podujímateľ veľkolepého plánu sedí v svojej chyži a píše. Dnu príde jeho žena, zastane mu za chrbát, ak kuká, tak kuká ponad plecia jeho, a len vidieť nič nemôže.

„Čože ty toľko píšeš?“ opytuje sa muža, keď sa jej zvedavosť neuspokojila nepozorovaným kukaním.

„A ty si tu?“ zadivený povie Janko, usmeje sa, pozrúc na Gustu, a píše ďalej.

„Tu som, ako vidíš, a chcem vedieť, čo píšeš.“

„List — počkaj, hneď skončím!“

„A komu list?“ examenuje ho ďalej prísny sudca.

„Rodičom!“ odpovie Janko.

„Ach, to je inšie,“ odvetí Gusta, „teda len píš, už ti dám pokoj.“ A sadla si na leňošku, dívajúc sa mužíčkovi do tváre.

„No, chvalabohu, som hotový,“ odkladajúc pero, hovorí Janko. „Nemala by si vôle napísať zopár riadkov?“

„Prečo nie? — Ale mi povedz, čo si písal, aby som vedela, čo dodať.“

„No počkaj, prečítam ti celý list,“ a čítal jej ho. Bol to list, v ktorom rodičom oznamuje blíženie sa rozhodnej chvíle z ohľadu Štefana a prosí ich, aby neomylne príležitosťou, ktorú posiela po nich, prišli, lebo ináč nemôže stáť za výsledok.

„Dobre! Daj sem ten list,“ hovorí Gusta, vstanúc z leňošky a idúc k písaciemu stolku. „Dodám len toľkoto: i ja vás prosím, aby ste prišli, túžobne vás očakávame. I do videnia, objíma vás a bozkáva vaša úprimná dcéra Gustina i s deťmi. — No, tu máš!“

Janko zapečatil list, zavolal kočiša, oddal mu list a naložil, aby sa zajtra včasráno vybral a neomylne v sobotu večer, čo ako pozde, tu bol. Kočiš odišiel.

„I to by bolo v poriadku. Starosť v dome prevzali ste vy s matkou. Starať sa vám nejdem.“

„Dobre máš, rob si len, čo tvoje povolanie.“

„Áno. Idem Štefana pripraviť. Zbohom!“ odchodiac hovorí Janko.

„Aj, aj, tak sa odoberajú od ženy?“ pristaví ho manželka.

„No, no, nič nerobí, teda pyštek a ešte jeden, koľko chceš.“ A vybozkával drahú žienku. Odišiel.

A Gusta odišla po svojej práci, aby pomáhala matke.

Janko našiel Štefana v úrade, sediaceho pri jeho stolíku a prehadzujúceho kopy úradných listín.

„Pilný, pilný ako obyčajne, brat môj?“

„Prečo nie? To je povinnosť a povinnosť je svätá.“

„Neomylne. Prichodím, aby som pretrhol tvoju pilnosť.“

„A načo?“

„Chcem s tebou hovoriť.“

„Po úrade.“

„Nie, teraz.“

„Prečo teraz?“

„Môžeš mi snáď venovať jednu hodinku?“

„Hodinu? — To je nemožné, za hodinu možno mnoho urobiť a ja nemám času nazbyt. Nie, hodinu nemožno.“

„Teda pol.“

„I to tvrdo bude. Počkaj, po úradných hodinách budeme mať dosť času, prídem k tebe.“

„Tak ako včera?“

„Odpusť, nemohol som.“

„Nemohol by si ani dneska. Znám to, dobrá výhovorka stojí groš a ty ich máš hodnú zásobu, čo aj planých. Ja si chcem teraz s tebou pohovoriť.“

Štefan ľakal sa tohto pohovorenia; ale čo mal robiť? Znal, že je jeho brat neodbytný. Privolil teda na tú polhodinku.

„Vrav teda, čo máš, ale, prosím ťa, len nakrátko, treba mi ešte dneska mnoho robiť. Venujem ti polhodinku; aby sme neprekročili tento čas, pozri na moje hodinky, položím ich na stôl, akonáhle bude polhodina, skončí sa náš rozhovor.“

„Nedbám!“ povie Janko a myslí si, len sa pustíme do reči, zabudneš ty na hodiny. „Pristupujem hneď k veci, bez všetkých okolkov. Pomysli si, moji svokrovci nasilu chcú mať na nedeľu zábavu a hostinu, že vraj na našu počesť. No dobre, to by nebolo nič divného, to sa v svete deje a ľudia, čo nemajú inšej roboty, hostievajú sa radi. Naložili mi však, aby som povolal teba.“

„A prečo mňa?“ opytuje sa Štefan.

„To neznám, spýtaj sa ich. Musel som sľúbiť, že ťa dovediem. No, myslím si, to ťažká úloha, môj brat nerád vidí také zábavy, hovoril som im to, ale to neosožilo. Prišiel som teda k tebe, vysloboď ma z týchto starostí.“

„A ako?“

„Sľúb mi, že prídeš na tú zábavu.“

„Čo tam budem robiť?“

„Čo chceš. Jesť, piť, hrať, tancovať, škriepiť sa — pravda, dobre, že mi zišlo na um, neviem, či mne zostane času zaoberať sa výlučne tebou, znám, že rád máš rozumnú škriepku, postarám sa ešte o nejakého ,ex offo’ škriepnika.“

„Mne dajte pokoj, ja nie som súci do takých spoločností. Poklony strúhať, chodiť ako na vidličkách, hovoriť len ako cez patelát, aby som nikoho neobrazil, to nie je pre mňa. Zabávajte sa, koľko chcete, ja nepôjdem.“

„Nehovor tak, lebo ma uvádzaš do veľkých rozpakov. Sľúbil som svokrovcom, že ťa nahovorím.“

„Ako môžeš sľubovať niečo také? To bol nezmysel od teba, ale neznám ti pomoci. Odhodlaný som nejsť.“

„A ja odhodlaný som nedať ti pokoja, kým mi neprisľúbiš. Teda, voľ si.“

„Už som ti povedal, nepôjdem.“

„Ale, Štefan, majže rozum, daj so sebou preriecť múdre slovo. Tvoj odpor nepomôže nič; mám úmysel nepopustiť. Odopieraním márniš čas a neosoží to ani mačný mak.“ —

„Ale keď nemám vôle? Chceš, aby som sa nudil? Čo ma domŕzaš? Zabávajte sa pre mňa, koľko a ako chcete.“

„Ale pomysli si, že to zábava kvôli mne, tvojmu bratovi a jeho žene. I na to nedbáš?“

„Čo mňa do toho? Keď je vám kvôli, zabávajte sa vy, a mne dajte pokoj.“

„Pekný brat, čo nechce doniesť ani tú najmenšiu obeť bratskej láske; nechce ani za vlas popustiť zo zdanlivej a moriacej ho pohodlnosti.“

„No a čo mám robiť?“ opytuje sa pohnutý týmito slovami Štefan.

„Sľúbiť, že prídeš. A zdá sa mi, už sa tá polhodina, ktorú si určil nášmu rozhovoru, minula a nadaromnicu, všetko pre tvoju nedbalosť. Mohli sme už byť na konci, a ty zase pracovať. Ale nie, tvrdošijnosť tvoja nezná hraníc.“

„Eh, daj mi pokoj, nech pokojne pracujem.“

„Ba nedám ti, kým mi nesľúbiš vyplniť moju žiadosť.“

Štefan sadol k stolíku, premetával v listinách, akoby chcel pracovať, ale Janko nedal mu chvíle pokoja.

„Nebudeš robiť, kým nemám tvoj sľub.“ —

Štefan nedbá na to nič a prehŕňa sa ďalej.

„Počuješ, Štefan!“ zase začne o chvíľku Janko, „pracovať nebudeš, ej, to veru nie, kým mi nesľúbiš, že prídeš na tú zábavu.“

„Eh,“ myslí si Štefan, „nedá pokoja, kým nesľúbim. Už mu radšej sľúbim, do nedele ešte tri dni, zmenia sa okolnosti, stane sa ešte pánbohzná čo, nájdem výhovorku a nepôjdem. Budem mať pokoj.“

„No, Štefan, prídeš, neprídeš?“

„Prídem, ale daj mi už pokoj.“

„Ruku na to, že prídeš.“

Štefan zdráhal sa podať ruku, ale pomyslel si: „Dám mu, čo by som mu nedal, získam pokoj.“

„Tu je ruka,“ a podal Jankovi ruku.

„Statočný človek dodrží sľub, pamätaj na to, Štefan! Zbohom!“ a Janko viac neprekážal v práci Štefanovi.

„Choď si! Máš ma vidieť na tvojej zábave!“ hovorí Štefan. „Z toho nebude nič. A na čo aj tie zábavy? Čert ich najal, že na to vždy myslia, nemajú práce, ducha pre dačo vyššieho, len hovieť telu, to; ach, že sa zlostím podaromnici, zabávajte sa, koľko chcete, ja idem pracovať.“ A dal sa do práce, viac nemyslel na zábavu, ani na daný sľub.

V sobotu večer prišiel polesný i so ženou, tak ako žiadal Janko. U predsedníkov hotové boli všetky prípravy na hostinu a zábavu. Túžobne čakali osudný večer. Všetko bolo napnuté, zvedavé, čo to bude. Mohli by sme podajedných udať aj menovite, ktorí ani spať nemohli pre rozmýšľanie o tej zábave.

V nedeľu podvečer navštívili polesnovci Štefana. Doma bol Štefan, chystajúc sa práve na odchod, aby vyhol zábave u predsedníkov.

„Ach, Štefan,“ hovorí matka, „aký tu divný vzduch! Neotváraš snáď nikdy obloky, nepustíš čerstvého povetria, to je nezdravo. Nemôžeš dobre vyzerať,“ otvárajúc obloky, vraví starostlivá mať. „A aký neporiadok v izbe. Šaty, smeti, fajky, čižmy na hŕbe. Bože môj, aký si neporiadny!“

„Len na koho sa udal?“ spytuje sa otec. „Na mňa iste nie.“

Štefan mlčal v povedomí svojej viny, myslí si: „Keby som ich mohol len vyviesť z domu. Ale ako? Hm, pokúsim sa.“

„Ak vám ľúbo, vyjdime na čistý vzduch. Zabudnem vždy otvoriť obloky, preto také zdusené povetrie. Bojím sa, že vám zaškodí, prejdime sa.“

„O nás sa bojí,“ hovorí otec, „o seba nie. Starostlivý syn! Na seba dbaj viacej, to, to bude dobre. On tu môže bývať v tomto neporiadku a smrade, jemu neškodí, nám bude škodiť hneď! Hm, aký si múdry.“

„Navykol som už —“ osmelí sa preriecť Štefan. Otec skočí mu do reči:

„Navykol si nečistote? Pekne, chválitebne to od teba, vieš, ktorý zver najviac miluje nečistotu? He, vieš?“

Ale Štefan, čo aj znal, neodpovedal, za lepšie uznával mlčať, ľahšie prebehne, myslí si, búrka.

Matka medzitým preberala a prehadzovala jeho háby, obzerala biele šaty, uvádzala v poriadok a slzy liali sa jej lícami.

„Ach, Štefan, Štefan, aký to tu neporiadok, kde si mu navykol? Biele šaty pomiešané s čiernymi a čižmami! To hrúza! Smetí všade plno, posteľ nečistá, všetko, samý prach, samá pavučina. Čo bude z teba? — Prizri sa, ako to vyzerá u Janka!“

„Janko má ženu!“ odsekne Štefan, „má mu kto riadiť.“

„Ožeň sa i ty,“ otec na to, „bude mať i tebe kto riadiť. Ale kto raz navykne nečistote, ten nepomyslí ani na dušu, čo by mu zaviedla v dome poriadok. Ta poďme, až clivo v tomto hniezde plnom nečistoty. Fuj, hanba ti, Štefan, otec hanbí sa za syna.“

„Veru poďme,“ hovorí matka, „zberaj sa, Štefan.“

„A kam?“

„K Jankovi.“

„A načo?“

„Spytuješ sa ešte?“ hovorí otec. „Čakajú nás tam.“

„Ale nie mňa!“ povie Štefan.

„I teba. Veď ti hovoril Janko. Povedal mi, že si mu sľúbil, že prídeš. Obliekaj sa, pôjdeme.“

„Ach, ja nejdem. Tam bude voľajaká hostina a ja to nerád mám.“

„Pôjdeš s nami!“ hovorí prísne otec. „Uvidíš tam čistotu a poriadok, zaľúbiš si ju snáď, ak jesto ešte v tebe dáky cit.“

„Nuž teda poďte.“

„Ale obleč si druhý kabát,“ povie matka.

„A načo?“

„Veď len taký nepôjdeš medzi statočných ľudí,“ a podávajúc mu nový kabát, pokračuje: „Tu máš, obleč si tento. — Skôr ale pričeš a uveď do poriadku vlasy. Bože!“ obzerajúc ho, vzdychne si mať, „ako visí tá vesta na tebe, a aká je? A tie nohavice! Či nemáš druhých?“

„Neviem, veď sú to dobré.“

„Hanbiť sa budem za teba!“ preberajúc v jeho háboch, hovorí matka, „a to bolí, keď sa musí hanbiť matka za syna. Hľa, tu máš druhé, lepšie, obleč tie, i túto vestu.“

„Bez toho by tiež mohlo byť, nedáte pokoja.“

Otec pozrel prísnym zrakom na neho a Štefan sa preobliekol.

„Vidíš, teraz si súci medzi ľudí, vezmi si tamto ten klobúk.“

„Neviem načo? Dobrý je aj tento, navykol som mu.“

„Do krčmy je dobrý, ale nie do statočnej spoločnosti,“ povie otec a Štefan odkladal starý klobúk a bral nový.

„Zajtra ti prídem usporiadať izbu,“ hovorí matka.

„Ako malému, nerozumnému decku,“ dodáva otec, „tebe tiež bolo škoda chodiť do školy. Nikdy som nevidel takéhoto darebáka, a starý človek som.“

„No, poďme, poďme,“ durí Štefan, lebo bál sa ešte ďalších výbuchov spravodlivého otcovského hnevu.

Veruže je veselo, živo u tých predsedníkov. Hrnú sa hostia zo všetkých strán. Všetko, čo je výtečnejšie v meste, je tam. Zábava nenútená, veselá, dokonalá slovenská pohostinnosť.

Janko a Gusta sú dušou celej zábavy, obživujúcou všetko a všade účinkujúc dobrým svojím rozmarom. Všade ich vidieť, všade sa točia a všetko, čo len môže, hrnie sa k nim.

Jediný Štefan neberie účasti na tejto spoločnej veselosti. Utiahol sa do kútika a sedí namosúrený.

Milka je anjel, krásny, milý. Akoby znovuzrodená, živá, bystrá, čerstvá. Niet na tvári znaku dlhých bôľov a utrpenia, všetko žije, hýbe sa a veselí. Len keď pozrie na Štefana, sediaceho v kúte, prelietne mráčik jej vyjasnenou tvárou, zamyslí sa, ale len na chvíľku, bo slovo Gustinky alebo žartík Jankov vzkriesi a vytrhne ju z trápnych myšlienok a navráti ju skutočnosti veselého života.

Sadli k pohostinnému stolu. Náhodou dostal sa Štefan v susedstvo Milky z jednej strany, z druhej Gustinky, oproti nim sedel Janko, vždy milý, vždy veselý, zhovorčivý.

Gustinka ustavične dráždila Štefana, Milka jej pomáhala a Janko pripíjal a štrngal si s ním čo chvíľa. Víno rozohrialo krv Štefana, púšťa sa už i on do rozhovoru, berie účasť na vtipoch svojich susediek a spláca im novými a Janko mu len pripíja.

Skončila sa hostina a nastali nové zábavy, radovánky. Janko nepopúšťa Štefana, vodí ho a bohzná čo to, ustavične sa stretajú s Milkou, s Gustinou, Janko má vždy napohotove príjemnú výpoveďku Milke, i Štefan osmeľuje sa prehovoriť, Milka usmeje sa, Gustina chváli rozmar Štefanov, dodáva mu chuti, a radosť všeobecná.

Mládež tancuje, Štefan v nadšení svojom pustí sa do tanca, a jeho tanec nezná hraníc. Tancuje s Milkou, vidieť na jej tvári nevýslovnú radosť, pozorovať v oku Štefanovom neobyčajný zápal. Sotva popustil Milku, už vyvádza Gustinku do kola tancujúcich a popustiac tú, vracia sa k Milke, pre ostatné krásotinky nemal oka.

Uradostnená matka sedí a z oka nestratí Štefana. Nevídala ho nikdy takého veselého, takého rozpustného a teší sa v ňom.

Príde k nej Janko: „Všetko sa darí dobre!“

„Štefan je nie seberovný, mám radosť z neho!“

„Radujte sa, dobrá matka, blíži sa čas jeho vyslobodenia.“

A Janko odišiel, aby inam obrátil svoju pozornosť.

Zakončil sa tanec. Štefan blížil sa k matke.

„Poď sem, poď, drahý synu, teraz sa mi páčiš, teraz si hodný šuhaj, vidíš, taký by si mal vždy byť. To ti svedčí.“

Štefan čosi zabľabotal a potočil sa.

„Preboha, veď si ty opitý!“ povie matka a tok sĺz zalial jej materinské oči, nevýslovná radosť razom premenila sa v nekonečnú žalosť.

Susedka, pani predsedníková, pozorujúc to, teší ju, že to tak musí byť, prosí ju, aby utíšila žiale svoje a mala trpezlivosť, bude vraj všetko dobre. Nech sa len veselí, zabáva, dožijeme sa všetci radosti.

Ale žiaľ matkin nechcel sa utíšiť.

Starý polesný bol vo svojom živle, zišiel sa tu so starými známymi, zabával sa s nimi, hovoril o dávnych časoch svojej mladosti, a vidiac Štefana tancujúceho, vystúpila radosť jeho na najvyšší stupeň.

Ide k Štefanovi, chytí ho pod pazuchu a vodí po dvorane.

„Ľúbiš sa mi, synu, dneska, mám radosť z teba, vidíš, toto je pre teba zábava; a čo, páči sa ti tá čiernooká?“

„Ktorá?“

„Čo s ňou ustavične tancuješ.“

„A vari nie je driečna?“

„Ba že je, nedbal by som, čo by mi bola nevestou. Ba naozaj, Štefan, povedzže mi, kedy budem tancovať na tvojej svadbe? Sľúbil som ti a chcem dodržať slovo. Ale starnem, starnem navidomoči, nohy počínajú nevládať, preto pospor sa, aby som mohol tancovať, ak nebudem vládať, nebude moja vina, že nesplnil som daný sľub. Pripíš sebe; a čas ti je tu, už si zrelý. Čo, ľúbi sa ti tá čiernooká, ha? — Len okolo nej. — No, povedz, oženíš sa?“

Štefan pozrie na Milku, pozrie na otca a hovorí:

„Ožením sa, len ma už nedomŕzajte.“

„Ruku na to,“ vystierajúc proti nemu pravicu, hovorí otec.

„Tu máte!“ podáva otcovi pravicu.

„Tak, teraz si chlap. A kedy sa oženíš?“

„Ak chcete, aj dneska, len mi nájdite ženu.“

„Tak, nájdi si sám, veď si nie dnešný.“

„To je pravda,“ vraví Janko, príduc k nim. „Kto ti bude hľadať ženu? Vypýtaj si sám.“

„Teda si vypýtam,“ určite hovorí Štefan.

„To načim zapiť,“ povie Janko a štrngol si otec s oboma synmi.

Medzitým rozchodili sa už hostia, lebo bol čas. Už blyskotala zlatá dennica, a čo by ako milá a príjemná zábava, raz sa predsa len skončí. Zostala samotná rodinka doma. Pani matky sedeli pospolu, pri nich Gustinka a Milka; páni sadli si okolo stola a zhovárali sa pri pohárikoch vína.

„No, pán Štefanov,“ hovorí predsedník stoličného súdu, „kedyže bude tá svadba?“

„Nedbám, čo aj dneska!“

„A vybrali ste si už?“

„Ešte nie!“

„Ale prezreli?“

„Možno.“

„Len povedzte, ktorú chcete, vypýtam vám ju.“

„Ej, veď si on vypýta sám,“ povie polesný.

„Ale Štefan?“ prerečie Janko, „ten nikdy.“

„Len tak nepochybuj o mne, čo by som si nevypýtal?“

„To by som rád vidieť. Veď si ty babrák, nie si vstave vypýtať si ženu; keby ti druhý, áno, to by si pristal. — Ale napime sa.“

A páni pili.

„No, už aj mne sľúbil Štefan,“ povie polesný, „že sa ožení.“

„Veď, oženil by sa on,“ dodáva Janko, „keby nebolo napred pýtanie.“

„Vypýtam si, keď budem chcieť,“ rečie Štefan.

„Veď je to, keby to chcieť nebolo, ale to je, čo ťa kazí.“

„A čo stojí, že si vypýtam ženu, sám a sám?“

„Čo chceš,“ odpovedá Janko, „no hovor, čo chceš? Vieš čo, kúpim ti pre mladuchu hodiny s reťazou.“

„Dobre, ruku na to. Páni, ste svedkovia. Beriem ťa za slovo, ale nalej mi ešte vína.“ Pije. „Tak, teraz poďme.“

A Štefan vstane a kráča rovno k paniam.

Pozrime driev, čo tieto robia.

Po odchode hostí chodila dobrú chvíľu Gustina s Milkou po chyži, vedúc dôverný rozhovor.

„Poďme pozrieť, čo robia tvoje deti!“ povie Milka.

„Čo by robili, spia. Ony dobre spávajú, nemám mnoho starostí s nimi v noci. Ale keď chceš, poďme, obzrieme ich.“

A priateľky šli do chyžky, v ktorej dobre spali deti. Radosť bola pohliadnuť na tieto nevinné duše, krásne anjeliky, ako tu ležali snom objaté, úsmev nevinnosti na tvári.

Prizerajú sa priateľky dlho milým dietkam a mlčia. Či by ich neprebudili, či pohrúžené sú v myšlienkach?

S radosťou a pýchou hľadí matka na dietky svoje; výraz nekonečnej spokojnosti, blaha a šťastia obrazí sa na jej tvári, zohne sa k miláčkom svojim, pobozká ich jasné čielca, pozakrýva ich, pozrie na Milku výrazom plným zápalu a zas hľadí na dietky a mlčí.

I Milka prizerá sa krásnym anjelom, okom plným ľútosti sprevádza oko i pohyby matky, načúva pokojné dýchanie a mlčí. Pozrie na Gustu a ústa jej vyslovia:

„Ach, Gustina, aká si šťastná a blahosklonná, že si matkou.“

A priateľky ležia si v náručí.

„Pravdu máš, duša drahá, šťastná som a ver mi, blaženstvo matky pocíti len matka.“

„Ó, neodopieraj nám tieto city!“

„Nerobím to, vidím, nachodím ho u teba, ale ver mi, v opravdivom význame ponímať ho dané je len matke. I ja ľúbila som dietky, tešila sa ich kráse, zabávala sa s nimi, ale bolo to všetko rozdielne od tých citov, ktoré teraz cítim, kedykoľvek pozriem na vlastné deti. — Uvidíš, až budeš matkou, že som hovorila pravdu.“

„Ja matkou? Ďaleko zabiehaš, duša moja, o tom niet reči.“

„Niet, ale bude. — Dobre, že mi prišlo na pamäť, my tu márnime čas, ktozná, či Janko netúži po prítomnosti našej. Štefan je celkom premenený, nikdy som ho nevidela takého ako dneska, čo myslíš, Milka, splnia sa naše nádeje?“

„To je v rukách božích, ale verme a dúfajme, učila si ma ty.“

„A nie dobre? Nezdá sa ti toto naučenie?“

„Dôkazom toho, že súhlasím s tebou, je to, že v tejto rozhodnej chvíli sa ho dovolávam — vidíš, že verím a dúfam.“

A dobré sestry šli, vracajúc sa do dvorany, cestou ešte pokračovali v svojom rozhovore.

„Vidíš, Milka moja, ešte nikdy nesklamala viera človeka a nádej neopustila veriaceho.“

Vošli do dvorany, vo dverách zastali a pozerali dokola.

„Páni sedia okolo stola, akoby duli kameň múdrosti. Prizri sa im a povedz, čo veštia ich tváre?“

„Vidím ich, ale z tvári hádať neznám,“ odpovedá Milka.

„Teda počúvaj, budem hádať ja. Daj pozor a uvažuj každé slovo. Môj otec hovorí: Eh, robme, kým je čas. Môj svokor si myslí: Načo to otáľanie, čo sa má stať, nech sa stane razom, dajte mne všetko do ruky, ja hneď urobím koniec dielu. Môj muž: Sláva bohu, všetko ide dobre, sme na pravej ceste, Štefan je náš, len malú trpezlivosť a on prevedie dobrovoľne, čo previesť umienili sme si my. Či chceš vedieť, čo si myslí Štefan?“

„Keď znám ostatných, teda vešti už aj ďalej.“

„Teda dobre. Štefan dumá: Hm, tak, či tak? Nemám pokoja, všetko mi dohúda a veru už by bol čas, ale potom v pekle pokoj, pohodlnosť; eh, keby otec tu nebol a tá matka neplakala, ale to víno veru obmäkčilo moje srdce. Janko má pravdu. Ožením sa. — Či ti je už dosť?“

„Ak chceš, hovor i ďalej,“ zamyslená odvráva Milka.

„Dosť nateraz, poďme k matkám, pozerajú na nás, rady by vedieť, o čom vedieme rozhovor.“

A Gustinka spievajúc vedie Milku k matkám.

„Kde sa vy túlate?“ opytuje sa matka.

„Bola som si pozrieť deti,“ odpovedá Gusta.

„Dobrá matka!“ hovorí svokra.

„Ako nebyť dobrou matkou takým utešeným anjelom?“ spytuje sa Milka.

„Ale aj utešení anjelici robia mnoho starostí, to zná len matka, všakver Gustinka?“ prerečie svokra.

„Lenže tie starosti sú tiež plné radosti,“ tvrdí Milka.

„Tak je, tak,“ dodáva svokra, „závisí to od toho, ako na to pozerá matka. To už vidno, že by Gustinka ani žiť nechcela bez tých starostí, tak im navykla.“

„A také milé sú mi!“ dodáva Gusta.

„Naši páni dujú a rokujú o vážnych veciach,“ povie pani predsedníková.

„Keby len toľko nepili.“

„Eh, ba nech pijú, keď im chutí, ktozná, k čomu to poslúži.“

„K dobrému nie!“

„Škriepia sa niečo, Štefan vstáva, čo to bude?“

„Čo to hovorí? Čo stojí? Ženu vypýtam? Sám a sám?“

„Milka, blíži sa rozhodný okamih!“ riekne Gusta.

„Bože, pomáhaj nám,“ vzdychne Milka.

„Čo to má byť?“ opytuje sa sestra.

„Modlime sa za dobrý zdar.“ A bohabojné matróny vzdychli z hlbokosti srdca svojho.

Medzitým neistým krokom priblížil sa k nim Štefan, zastal, poobzeral sa dookola:

„Panna Milka, prosím vás o slovíčko!“

„Hovorte!“ odpovie Milka.

„Nie tu, len osamote.“

„Teda poďme.“ Milka chytila ho pod pazuchu. „Čo žiadate, pán Štefanov?“

„Neviem, či budem vstave vysloviť svoju prosbu, viazne mi trochu jazyk. No pravdu hovoriac, viac som pil, ale prosím vás, nerobte si z toho nič, pridá sa to človeku.“

„Čože teda chcete odo mňa?“

„Čo chcem, čo žiadam, po čom túžim, to je: vaše srdce a vaša ruka.“

„Nerozumiem vám.“

„Buďte mojou ženou.“

„Ale, pán Štefanov, čo vám to prišlo na um, teraz a tu —“

„Áno, teraz, teraz chcem zvedieť môj osud. Prosím vás, povedzte mi, smiem úfať — či —“ Štefan zastal.

Medzitým páni obstúpili Štefana, prišli i žienky. Janko, robiac znaky, dodával ducha Milke, Gustina zastala si ku nej a pomáhala jej, polesná zakryla oči a plakala, polesný razom radoval i zlostil sa a ustavične menili sa tieto dva výrazy v jeho tvári.

„Pán Štefanov, dovoľte mi rozmyslieť si, zajtra vám dám odpoveď.“ Janko pokýval jej na znak svojej spokojnosti.

„Nie!“ odpovedá Štefan, chytiac Milku za ruku, „teraz alebo nikdy! Zmilujte sa, lebo hyniem, a vy jediná ste vstave vyslobodiť ma z rúk zahynutia. Vy máte moc oslobodiť ma alebo zatratiť, rozhodnite môj osud. Ale, prosím vás,“ Štefan padol ha kolená, „pre milosrdenstvo božie, majte ho so mnou, som upadlý hriešnik, nezaslúžim vás, ale vy, anjel dobroty,“ Štefan vstane hore, „môžete ma vymaniť. Panna Milka, áno, či nie? Hovorte, lebo —“ Štefan umĺkol.

„Hospodine, zmiluj sa nad nami. Áno!“ povie Milka.

„Zameňte si prstene,“ hovorí Janko.

Štefan siahal, ale nemohol stiahnuť prsteň; pomohol mu Janko a stykol mu prsteň Milkin.

„Janko,“ hovorí Štefan, „vyhral som! Milka, Janko vám kúpi hodiny a zlatú reťaz, vyhral som, vypýtal som si — ženu. A teraz — dobrú noc!“ Štefan zvalí sa na diván a v okamihu usnul.

Milka zakryje si tvár rukami, pozrúc na Štefana a plače.

„Ó, bože, bože, čo som to urobila?“

„Božie požehnanie ťa neminie,“ bozkávajúc a objímajúc ju, hovorí polesná, „za túto tvoju čistú a nevinnú obeť. Zmilovala si sa nad ním, božia milosť buď po veky s vami. Amen!“

A všetci prítomní vzdychli z hlbokosti srdca „Amen!“

„Duše moje,“ prerečie Janko, „potrebujete pokoj. Milka ho potrebuje najviac, dokonané je dielo vaše na dneska, zajtra očakáva vás nová práca; choďte, odpočiňte si a modlite sa k pánu bohu, aby milosťou svojou sprevádzal naše dielo. — Milka!“ podávajúc jej ruku, „dúfaj a ver. Na dobrú noc daj mi švagrovský bozk,“ a bozkal ju na krásne ústa.

Gustina utiahla sa s Milkou do osobitnej izby, i matky políhali si spať, Janko i svojho svokra vypravil na odpočinok a zostal s otcom samotný.

„Ale je toto len hanba.“

„Odpusťte, otče, to je moje dielo. Hanby tu niet, my sme svoji a všetci sme znali o tomto —“

„Ale, čo si pomyslí svokor a svokra? Eh, fuj, nikdy sa nestala takáto hanba môjmu domu. Zo syna budú myslieť na rodičov.“

„Nebojte sa, vedeli oni o tom, že tak pôjdu veci, riekol som im to vopred a pripravil na všetko. Úfam, že je toto posledný výstupok Štefanov. Ale teraz pomáhajte mi ho vyzliecť a uložiť.“

A Janko zvliekal zo šiat Štefana, v čom mu otec pomáhal.

„A kde ho uložíš?“

„Tuto je pre neho prichystaná chyžka. Tam bude spať, myslel som na všetko. — No, teraz ho zanesieme ta a uložíme.“

A vskutku, v susednej chyžke bola odpravená posteľ, na ktorú položili Štefana, poukrývali ho a nechali spať.

„Poďme i my na odpočinok,“ povie Janko.

„Veru je čas,“ hovorí otec, „nenavykol som takto márniť noci, to je pre mladých, nie pre nás; nám už len pokoj.“

„Raz nezaškodí, otec môj, a pri takejto príležitosti neviem, či by sa bol inakšie oženil a teraz už neujde.“

„Ej, na vieru, ale to dievča má smelosti ísť za takého nemravníka, veru obdivujem ju a želám jej, aby jej pán boh vynahradil stonásobne jej lásku.“

„Veru, otec môj, nakoľko ju znám, a znám ju dobre tak ako sám seba, ak tá neprivedie Štefana na pravú cestu, už vtedy ani čo by anjel Gabriel prišiel, nepomôže mu. To je také dievča.“

„No, to ma srdečne teší, že aj druhú nevestu takú hodnú mať budem. Ak vydarí sa z nej taká žienka, ako je tvoja, no veru môžeme hovoriť o šťastí. Dobrú noc, syn môj!“

„Dobrú noc, otec, spite dobre!“ A každý šiel na odpočinok, ale nie každý ho našiel. Janko príduc do izby, nenašiel tam ženu, šiel ju hľadať a našiel ju pri Milke, ako obe plačú.

„Čo vám je, duše moje? Je to plač radosti a či žiaľu?“

„Obidvoje!“ odpovedá Gusta.

A Janko mal znovu čo tešiť, utierať slzy a zasľubovať šťastnú budúcnosť. Dlho, dlho ešte hovorili spolu, až už prvé blesky rána upozornili ich na odpočinok. Odišli. Milka vrhla sa na posteľ, ale darmo čakala, darmo hľadala milý sen, rozbúrená duša ho nenašla.