ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladší brat dávno prevýšil v hodnosti staršieho brata; on prísedník stoličného súdu, pravda — stálo ho to mnoho práce a namáhania, čo ľahkomyseľne zameškal v školách, teraz doháňať a bol prinútený učiť sa zákony. Pilnosť jeho sa oplatila. Nie tak Štefanova; tento je dosiaľ dočasným osnovníkom stoličnej vrchnosti a nemôže sa hnúť z miesta. Dobrý, pilný úradník, ale svet neuznáva jeho pilnosť a ochotnosť, neodmeňuje jeho zásluhy. Nevďačný ten svet.

Po odchode Jankovom vrátil sa Štefan k svojmu predošlému spôsobu žitia, ten najlepšie zodpovedal mysli i duchu jeho, hovel jeho náhľadom a v ňom nachodil spokojnosť.

Domov len nocúvať chodil. Ráno vstanúc obliekol sa, vzal tureckú pípku, napchal do nej trojkráľového dohánu, pripálil si a ponáhľal sa na raňajky do hostinca, slivovica obyčajné jeho raňajky. Potom šiel s horiacou fajkou a prechodil sa, kým hodiny neukazovali tri štvrte i desať minút na ôsmu hodinu, tak vošiel do úradu samý prvý, o ostatných úradníkoch nebolo ani chýru ani slychu ešte, keď on už, sediac za zeleným stolom, vydával rozkazy a spravoval stolicu, o ktorej nič neznal, vyjmúc to, o čom sa dozvedel z úradných listín. Prácu jeho nerušilo nič, len napchávanie a pripaľovanie fajky, a zas vytriasanie popola z nej, čo dialo sa ustavične, koľkokoľvek ráz vyhorel v nej dohán. Keď na veži udrela prvá zo štyroch štvrtí na dvanástu, odložil pero, vytiahol sa, umyl si ruky, vzal klobúk, položil ho na hlavu, pripálil na fajku, zamkol chyžu a zase sa ponáhľal strmým krokom do hostinca na obed. Po obede prvé dielo zase bola pípka a pochod do kaviarne k Rifke na čiernu kávu, dívanie sa na hráčov, niekedy pozrel do novín, pravda, len do „denných udalostí“, ostatné politické otázky ho nezaujímali ani ako za mačný mak. Päť minút pred udretím tretej hodiny už šiel hore schodmi do svojej úradnej izby a tam sedel, ako ráno, tak i teraz tou istou prácou zamestnaný, až do šiestej večer. O šiestej, umyjúc si ruky, zamkol izbu a odišiel. Kam? To len on sám vedel. Ale o deviatej bol doma, čítal čosi, a potom spal, aspoň ležal v posteli do rána. Že by bol spal, nemožno tvrdiť, lebo často o polnoci i po polnoci bolo vídať svetlo u neho. Tak šiel deň za dňom.

A za toľkúto pilnosť a usilovnosť od rokov sedí vždy ako dočasný osnovník, a niet ani výhľadu k pomknutiu sa napred.

Darmo vysmievali priatelia jeho pilnosť, darmo ukazovali mu ako iní, čo nerozumeli ani desiatu čiastku toho, čo on, už dávno ho prevýšili. To jemu bolo jedno, on raz navykol na takýto život, nebol by v ňom zmenil litierky za celý svet. Stal sa mŕtvym strojom, bezcitným a slobodnej vôle pozbaveným otrokom obyčaje.

Ako sa to zrovnávalo s jeho túžbami po ideáloch, s jeho letmi ducha za hranice obyčajnosti, s jeho povyšovaním sa nad materializmus, to my nechápeme, my, v skutočnom živote žijúci skutočnosti synovia. Bol to len prirodzený výsledok jeho neznalosti sveta, neschopnosti porozumieť skutočnému životu?

Naoko zdalo sa, že je šťastný, že je spokojný so svojím osudom. Ale to bolo len naoko, v skutočnosti nie. On i tvrdil a istil, presvedčoval pochybujúcich o jeho šťastí, ale o tomto nevedelo srdce. To bývali len reči nemajúce základu, to hovoril len jazyk, aby omámil druhých, no duša nevedela o tom nič.

Šesť hodín bije, Štefan vyjde z úradu, s ním ide jeho spoluúradník Z. „Kam pôjdeš teraz, Štefan?“ opytuje sa tento.

„Idem sa prejsť, poď so mnou, ak ti ľúbo.“

„Nedbám, pôjdem, mám slobodný čas. Poďme von z mesta, do krásnej prírody, na slobodný, zdravý vzduch.“

„Dobre tak, tam okreje duša, pobaví sa a duch človeka pocíti výsosť svoju, ktorou rovná sa bohu,“ hovorí Štefan. A šli spolu von z mesta, von z úzkych ulíc do šírej prírody, aby pookriala, pobavila sa duša, aby pocítil duch výsosť svoju.

„Je to predsa trápny život, tento úradnícky,“ začne Z.

„A prečo?“ opytuje sa Štefan.

„Oškliví sa mi tá jednotvárnosť, to morenie ducha, to znižovanie nás na mŕtvy stroj.“

„Oškliví sa ti preto, že si si tak namyslel, držíš sa za mŕtvy stroj a to tvoja chyba. Mne sa ľúbi náš život.“

„Rád by som vedieť prečo?“

„Už i preto, že vytrhuje nás z každodennosti chlebárskeho života, že robí hranicu medzi nami a ostatnými, len za hmotou a telesnými záujmami pachtiacimi ľudmi, lebo odďaľuje nás od tejto nízkosti. Rád som, že nemám styky so svetom.“

„A mňa to práve mrzí, ľudia sme i my, treba nám žiť so svetom.“

„To môžeš, keď chceš. Zaľúb sa napríklad a láska tvoja neomylne povedie ťa k spojeniu s ľudstvom.“

„Poslúchnem radu tvoju a urobím to. Ale povedz mi, Štefan, nemrzí ťa, že ťa ustavične preskočia, keď je niekde otvorená vyššia stanica? Neúčinkuje to na pilnosť tvoju?“

„Ani najmenej, príde čas a s ním i na mňa rad.“

„Vidí sa mi však, že ten mal pravdu, čo hovoril, že načim len toľko robiť, koľko je nanajvýš potrebné, aby úradníka neodohnali preč. Tí, čo držia sa tejto zásady, postupujú v hodnostiach a ty svojou nevyrovnanou pilnosťou sedíš na jednom mieste. Ja sa oddneska budem držať tejto zásady.“

„Urob si, ako chceš, mne je pilnosť potrebná, ja bez nej žiť nemôžem. Môj duch potrebuje ustavičné zaneprázdnenie, a to mi poskytuje moje zamestnanie.“

Z. divil sa Štefanovi, ale nezdal sa mať vôľu nasledovať jeho príklad. Prešli na iný predmet rozhovoru, kde Štefan tvrdil zase také veci, že to už aj Z. bolo mnoho.

„Zdá sa mi, že si už stratil i vieru.“

„Mýliš sa,“ odpovedá Štefan, „len som ju očistil. Moja viera zrovnáva sa s mojím rozumom. Čo protiví sa všetkým zákonom prírody, v to neverím, lebo to nezrovnáva sa s mojím rozumom. Moja viera je čistejšia, osvietenejšia ako vaša.“

„Ja zostanem len pri viere svojej, lebo rozumkárstvo je záhuba viery a tvoje očisťovanie viery je pohanská nevera.“

„To, čo tvrdíš, je len obmedzenosť ľudská. Si otrokom predsudkov, osobných náhľadov a slepý nasledovník iných. Ja podľa písem svätých skusujem a čo je lepšie, toho sa držím,“ hovorí rozhorlene Štefan.

„Nedbám, nazvi vieru moju trebárs slepotou, zostanem jej verný, skúsil som to a skusujem každodenne, že rozumkárstvo vo veciach viery troskotá všetko a nie je vstave niečo postaviť. A najnešťastnejší sú neveriaci.“

„Hahaha, že nešťastní, ja som aspoň veľmi šťastný a predsa mi do neveriacich nadávaš!“ smejúc sa vraví Štefan.

Vchodili do mesta, a tak pretrhli ďalší priebeh zaujímavého rozhovoru.

Budeme sledovať kroky Štefanove, aby sme sa presvedčili o skutočnom jeho šťastí.

Rozlúčiac sa s priateľom, Štefan šiel ešte do hostinca, kaviarne, potom uberal sa domov. Ide zamyslený, zastane pred domom. V izbe Milkinej počuje živý rozhovor, smiech.

„Eh, čo ma tam do nich, nech sa smejú,“ chce ďalej ísť, a ustavične stojí na jednom mieste, akoby mu prikoval nohy k zemi. Chce ísť, ale nohy vypovedali mu poslušnosť. Čo je to?

A v Milkinej chyži smejú sa, bavia sa, veselia sa. A za rozhovorom smiech, za smiechom rozhovor.

„Zabávajú sa, len kto je to tam? Mužský hlas som počul. Aj, aj, panna Milka prijíma návštevy. Hm, ale dobre má. Nech užije mladosť, ženské rady majú zábavy, i ona nie je lepšia od druhých. Ale im je veselo, veru skoro by som mal vôľu im to prekaziť, keby som šiel dnu; a tam dáky milenec, tie rozpaky, a umĺknutie, a — — Ale Štefan, kde by si šiel? Čochvíľa bude deväť hodín, čo by si mysleli o takej neobyčajnej návšteve? Nechaj ich, nech sa zabávajú.“

Umĺkol Štefan v monológu svojom, zato sa zdvojnásobil smiech i rozhovor v izbe.

„Hm, ale im je veselo, až im závidím. I mne je síce veselo, no dobrú noc, holúbky, bavte sa dobre!“

Odchodí, ale zastane a vráti sa na predošlé svoje miesto. Rád by odísť, ale nedá mu to; chce ísť domov, a niečo ťahá ho nazad. Rád by predsa vedieť, kto je to tam. A čo jeho do toho? Zvedavosť nesluší mužovi a ešte menej počúvať pod oblokom.

„Veď len hádam pôjde domov. Počkám, chcem vedieť, kto je to, ten nový priateľ našej Milky.“ A čaká. V izbe utíchol smiech, len tichý rozhovor trvá. I ten prestáva, otvárajú sa dvere.

„Aha, už ide, idem i ja, stretneme sa a zviem, kto je!“

A šiel; otvárajú sa domové dvere, stretol sa tam so svojím priateľom Z.

„Servus!“

„Dobrú noc!“

V pitvore stála hosťa odprevádzajúca Milka. Posvietila i Štefanovi.

„Ďakujem za posvietenie a na zdravie milú zábavu,“ hovorí nie bez žiarlivosti Štefan a uteká ďalej.

„Dobrú noc!“ hovorí Milka a vojde do chyže.

Štefan, príduc do svojej chyžky, hodí sa na leňošku a dumá. O chvíľu začne hovoriť:

„Teda tak, panna Milka má nového záletníka? I tak dobre. Zdalo sa mi samému, že Janko mal pravdu, keď hovoril, že som zaľúbený. A myslím, že som ľúbil. Možno sa klamem. Ale zdalo sa mi tak, a človek naostatok uverí a myslí, že je pravda, čo sa mu len zdá.“

Štefan skočí z leňošky a chodí strmým krokom po izbe. „Že zaľúbený? — Ach, áno, pekne zaľúbený, a to ešte ja! Hahaha, to by bolo. — A čo mi je dneska? Len mi to nedá pokoja! Čo je to?“ myslí a myslí dlho, hlboko, a len nevie, čo je to.

„Štefan,“ pokračuje v monológu, „vari si žiarlivý, že Z. bol u nej, to ťa tak preniklo? Divíš sa tomu, že mladý šuhaj navštívil peknú pannu? Čo ťa do toho? Ak ti je ľahostajná, čo ťa po nej? Hm, a predsa ma mrzí. Štefan, Štefan, Janko mal pravdu, ty si zaľúbený. Nechcel si veriť, keď bol čas, teraz je už pozde. Už iný chodí k nej.“

Umĺkol, hodil sa zase do leňošky, podoprel hlavu o dlane, mlčal a vzdychal. Štefan vzdychal, Štefan, tento nedostupný muž pre všetky milostné city, tento nepriateľ všetkého, čo bolo ženské, a teraz vzdychá.

Na ňom vyplnila sa pravdivosť toho príslovia: „Kto vzdychať nevie, láska ho naučí.“

„Že láska?“ skočí zase Štefan z pohovky a chodí po izbe, „ja neznám lásku, nechcem ju znať a nebudem ju znať. Horkýže láska, to je len omámenie zmyslov, klamem sám seba, bol som slabý a povolil som srdcu moc nad rozumom, to je to, to moje zablúdenie. Hahaha, ja a láska! To je to isté, čo oheň a voda, spolu byť nemôžu, jedno druhé ničí; tak i ja a láska, my dvaja nikdy sa neznesieme.“

A zase myslí, a myslí dlho, hlboko. Prestal vzdychať, ale ani sa nesmeje; uletel úsmev z jeho tvári a výraz bázne a ľútosti zaujal jeho miesto. Utrápený výzor, starosťou sklonená hlava, bôľ a žiaľ a zase ľútosť stýkajú sa a vedú boj o vládu. Vidieť na tvári jeho, ako domáha sa panstva rozum a ako neústupne háji práva svoje srdce, cit ľudskosti, city človeka. Kto rozhodne a v čí prospech ten boj?

Ticho pozorujme Štefana a uvidíme, kto zvíťazí, kto ako víťaz dobyje stanovisko, kto odstúpi pokorený.

Ale ktozná, ako dlho trvať bude boj? Ktozná, ktoré city vystúpia ešte na pole bitky a zúčastnia sa v bojí? Všetko jedno, s trpezlivosťou dočkáme sa konca.

Štefan zastal pri stole, díva sa dlho na horiacu sviecu, hľadí do svetla nepohnute, zabúda na svet, unášajú ho jeho dumy. Stojí tak dlho, nepohnute. Zrazu prejde si rukou cez tvár, pošúcha čelo, obráti sa a začne chodiť po izbe.

„Že ma vraj ľúbi? — Áno, pekná to láska, mňa miluje a s druhým sa milkuje. Je to ženská obyčaj. Pravda, Z. je pekný šuhaj, zná ženám lichotiť a ten im je najmilší, kto mnoho vraví, lichotí im a klame do sveta, to je im najmilší človek. To ja neviem. Veru ma skoro zabudla, a predsa tvrdil Janko, že ma ľúbila.“

A zase mlčí a len chodí po izbe, pripaľuje na fajku a dumá a začne hovoriť:

„To je obraz budúcnosti, keby som bol dosť dobrý blázon a oženil sa. Neviem lichotiť, lichotili by jej druhí, hneď by bolo po láske a v dome Sodoma a Gomora. Bol by to život, ach! Mužíčku, len sa zabaviť, ten Z. tak pekne zná rozprávať, vidíš, uč sa od neho. A zo zábavy bohzná čo by pošlo a ty, muž, mlč. Nie, nechcem mať v dome peklo. — Ale je to len predsa pekná vec tá vernosť ženská, šťastný, kto jej verí. No ja neokúsim nikdy toho šťastia, ja jej nikdy veriť nebudem. Ale to by predsa nebol myslel o Milke. Naoko vidí sa byť anjel, samá nevinnosť, samá dobrota, a tu máš, pán Z. na návšteve do deviatej večer. To je to anjelstvo. Ó, ženy, ženy, všetky ste rovnaké, niet vo vás vernosti, niet lásky, niet —“

Umĺkol, či už neznal, čoho ešte niet u žien, a či nová myšlienka prelietla jeho mysľou, neznám, ale umĺkol. Možno zhrozil sa sám nad svojím súdom a možno aj uznal v duchu svojom, že nemá práva takto prísne posudzovať Milku; možno mu to prišlo na um: keby ju on navštevoval, že by boli vystali návštevy Z. a všetko by bolo inak.

„Ej, mňa neklamú moje ideály, tie sú mi verné, tým budem žiť, s tými budem žiť, s nimi sa spojím, tie boli mojou milenkou, tie nech budú i mojou nevestou. Tie mi verné zostanú až do smrti a hádam i po smrti. Ale ženy? Tie ani za života, nechcem ich ani vidieť. Zbohom, Milka i všetky ženy, svätím návrat k rozumu.“

Skončil sa zhovor Štefanov, uložil sa na lôžko a spal sladko a chutne, snil bezpochyby o svojich ideáloch a svojej budúcnosti s nimi. Kto zná, či nie aj o Milke!