E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XIX

Ján Štefanov i v novom stanovisku svojho úradovania získal si za krátky čas všeobecné uznanie a každý bol rád, môžuc považovať sa za jeho priateľa. Spôsob jeho obcovania bol príjemný každému, lahodnosť v reči, prívetivosť v tvári, skromnosť neomylne vyvolali dôveru, z dôvery pochodilo priateľstvo, oddanosť a s týmito spojená úcta a vážnosť. Divný beh sveta, z ľahkomyseľného, nepilného študenta zrobila prísna skutočnosť života poriadneho človeka, opravdivého a činného národovca, dobrého manžela, milého otca, a trebárs prísneho, ale svedomitého úradníka. Vlastnosti tieto klonili všetkých lepších duchov k nemu. Nie najmenšiu zásluhu v ohľade tomto mala i jeho ženuška, ktorá nielen krásou svojou, pôvabnosťou a vnadami tela zaujímala a získala si uznanie, ale i správaním sa svojím vzbudila všeobecné obdivovanie. Ak bola niekde zábava, Štefanovovci nesmeli tam chybovať a domoví držali si to za zvláštne šťastie, môžuc ich uvítať v kole svojich hostí.

Janko spokojný bol s preložením už aj preto, že zase prišiel do slovenského kraja, cítil sa tu akoby doma medzi svojimi rodákmi, preto aj nepadlo mu ťažko navykať na nový život, pomery. Príduc sem, našiel tu rodné svoje obyčaje a zvyky, tie isté pomery, zmenili sa osobnosti, no okolnosti zostali tie isté. Nový jeho život v nových pomeroch bolo len milé a príjemné pokračovanie predošlého života.

Nechybovalo mu priateľstva, každý sa ho domáhal a on potreboval len skusovať duchov a voliť, všetci stáli mu k službám, hrdí na jeho priateľstvo. No on dobre bol s každým, žil v svornosti a kresťanskej láske, ale priateľstva v opravdivom zmysle tohto výrazu, a nie v tom obyčajnom svetom zneužívanom, toho priateľstva nebolo. Lebo k priateľstvu tomuto nepostačuje len povrchný súcit, pochodiaci z prvého stretnutia sa, nepostačuje číra náklonnosť k jednej alebo druhej osobnosti, ktorú rodí telesný pud; tam načim, aby rozumeli si duše, aby súcitili vo všetkých ohľadoch a pomeroch, aby mali rovnaké túžby a snahy. A toto nájsť nie je veľmi ľahká vec. Ťažko to bolo menovite medzi úradníkmi, kde všetci, oblečení súc v rovnošatu presiaknutú nemectvom, tajili a ukrývali opravdivé zmýšľanie svoje, aby im to neprekážalo pri postupovaní v hodnostiach. Znali to dobre, že úradníkovi mať národnosť a priznávať sa k nej bola neodpustiteľná vina, bol na celej správnej sústave spáchaný zločin. A predsa, čo vrodené je človeku, čo osvojila si mladosť mnohoročnou prácou a namáhaním, to ukryť, utajiť na čas možno, vykoreniť nikdy.

Janko skusoval duchov a boh požehnal namáhanie jeho, lebo v radoch úradníkov po dlhom skusovaní našiel dvoch verných a stálych národovcov slovenských. Tí stali sa jeho priateľmi a navzdor nepriaznivým okolnostiam dali sa spojenými silami do práce a účinkovali podľa svojich možností a síl na zvelebení drahého národa.

Žena jeho s nadšením a zápalom načúvala ho, vyprávajúceho o dávnej sláve národa, plakala nad jeho úpadkom, liala slzy bolesti nad jeho tisícročným ujarmením a pokorením; kojila nádeje v jeho znovuzrodenie a zachvátená výrečnosťou mužovou, presvedčila sa o neomylnom jeho vzkriesení k novému životu, na ktorom i ona všemožne pracovať si umienila a sľubom anjelským zaviazala sa podporovať všetky kroky svojho muža.

Janko slávil víťazstvo v duchu svojom, bo nepochyboval ani najmenej, že s takými spojencami, akými sú jeho milovaná žienka a drahí priatelia, neomylne dosiahne svoj cieľ. Za heslo majúc — „čo sa nedá razom, to sa poddá časom“ — dal sa do práce a neodstrašili ho ani nezdarené pokusy, ani hrozby obškurantov, ani osočovanie a ohováranie potrimiskárov.

Dom jeho stal sa opravdivým slovenským domom, v ktorom reč obcovania bola výlučne slovenská. Panie, ktoré Gustinku navštevovali, krútili nad tým hlavou, krivili nosom, ale pokorili sa tejto podivnej chúťke, ako ju menovali, kvôli Gustine, ktorej priateľstvo nechceli opustiť. Páni, tí nebrali na to veľký ohľad, pri dobrom víne a chutnej pečeni pohovorí sa to i po slovensky.

Služobníctvo bolo výlučne slovenské vzdor v celom meste panujúcej obyčaji, kde slúžievali Nemci a Maďari.

„Mne sú dobrí Slováci,“ hovorieval Janko, „a načo dôverovať cudziemu, keď môžem vlastnému? Načo podporovať inorodca, keď našinec potrebuje podporu?“

A neoželel to; spokojný býval so svojím služobníctvom, keď iní ustavične ponosovali sa na nevernosť a podlosť sluhov a slúžok, na skazenosť terajšej čeliadky. Ale to ináč byť nemôže, dobrý sluha, poriadna slúžka nerada opúšťa svoje rodisko, nájde tam dobrú službu; len leňoch, len naničhodník, ktorého nikto nechce vo vlasti, ide hľadať službu medzi ľudí, ktorí ho neznajú, nájde ju a čochvíľa ukáže sa v svojom opravdivom svetle. Preto tie žaloby na naničhodnosť, na pokazenosť služobnej čeliadky. Janko nemal príčiny žalovať sa, mal dobrú, vernú, poctivú čeľaď a to bolo všetko, čo od nej žiadal.

Ale nielen v jeho dome, už i vo vonkajších kruhoch rozširovala sa táto zmena. Gustina, kdekoľvek na akejkoľvek zábave a v spoločnosti bola, hovorila len po slovensky. Janko nie ináč a jeho priatelia podobne a navidomoči mizla obyčaj obcovania v reči cudzej, neprirodzenej a jeho miesto zaujímal zhovor v milej, materinskej reči slovenskej.

Nachodili sa zátvrdliví odrodilci, ktorí v odpor stavali sa tomuto novotárstvu, namáhali sa ho prekaziť, ale bez výsledku. Pozvali na zábavy a vyznačili v pozývajúcich lístkoch, že zhovor vedený bude len po nemecky alebo po maďarsky, ale zle si poslúžili. Slobodní duchovia nepokorili sa tomuto obmedzeniu, a tí, čo prišli, nudili sa dlhou chvíľou, opúšťali zavčasu zábavu, až zostali prepiatci sami. Janko a Gusta nikdy nevzali účasť na takejto zábave a pomaly prestali všetky podobné pokusy a život spoločenský pretvoril sa podľa náhľadov Jankových a on s manželkou svojou slávil slávne víťazstvo.

Nezaškodí, keď obzrieme sa i na jeho domáci život, veď je tento opravdivé merítko a vážka šťastia človeka. Navonok často lesk, sláva, doma nepokoj, bieda. To beh sveta tohto, to klamanie a zavádzanie i seba, i iných.

Janko bol šťastný v domácnosti svojej, ani neznám, či môže byť väčšieho šťastia, ako keď milujúca žena víta s úsmevom svojho z práce vracajúceho sa muža, padá mu na hrdlo a bozkom srdečným ho pozdravuje; keď milované deti bežia v ústrety otcovi, volajúc „otec, otec!“ a bozkávajú jeho ruky i ústa.

Manželstvo jeho bolo požehnané, Gustina porodila mu dvoje krásnych detí. Starší syn Ivan mal tri roky, hovoril už, pravda, len ako počiatočník, ale hovoril, behal veselo po chyži, vadil sa s otcom, smial sa mu. A keď otec ako namrzený prišiel z úradu, štebotanie synovo rozohnalo jeho mrzutosť a keď prišla k nemu manželka, i ostatné mráčky objatím a bozkom svojím vzdialila z jeho čela, vyjasnilo sa; zabudol na všetky úradné mrzutosti a stal sa z neho milujúci manžel, šťastný otec.

Dcéra Božena na rukách dojky usmievala sa otcovi a úsmevom nevinným vítala drahého otca.

Najväčší jeho poklad boli žena, syn a dcéra.

Gustina vždy veselá, vždy milostná, vždy anjelská dobrota na jej tvári; len niekedy zarmútilo sa jej materinské srdce, vidiac, že prinútená bola zveriť dcéru svoju osobe cudzej, to ju bolelo, že nemohla sama vlastným mliekom odchovať svoj plod.

Ale čože bolo robiť? Hneď po pôrode zachvátila ju choroba a ona stratila všetko mlieko, ktorým by bola chovala svoju dcéru. Útle neviniatko potrebovalo chovu; čo mal robiť otec? Prinútený bol hľadať dojku. Núkali mu Maďarky, núkali Nemkyne, takých bolo v meste dosť, ale on nechcel ani tie, ani tie.

„Len slovenským mliekom chcem, aby chované bolo moje dieťa, len Slovenka môže byť dojkou pri mojej Božene. Neradno je miešať cudzí krm do útleho tela neviniatka; s mliekom vštepuje sa doň zárodok budúcnosti. Mám dôveru len k Slovenke.“

A našiel konečne Slovenku, a v jej opatere vzmáhala sa Božena, rástla až radosť a otec mal potešenie z nej. Vyzdravela drahá žienka, ale nedoprial jej pán boh, aby chovala ona dcéru. To ju bolelo, to ťažko nieslo jej dobré materinské srdce. Lež či sa môže sprotiviť človek riadeniu božiemu?

Dobrý manžel znal potešiť matku, znal upokojiť jej bôle a všetko bolo dobre a šťastie opanovalo jeho dom.

Navštívila matka dcéru, svokra zaťa a návšteva tá dala príčinu k mnohým domácim dohovorom. Stará pani nebola spokojná s mravom, ktorý panoval v dome jej dcéry. Nič sa jej nezdalo, mrzela sa a dohovárala dcére i zaťovi.

„Čo chcete s tou slovenčinou pri deťoch?“ hovorí matka. „Kto to slýchal, aby vo vzdelanom dome deti hovorili po slovensky?“

„To my tak chceme mať, to je v poriadku, deti nech učia sa materinskú reč a keď tú vedia, budú sa učiť iné reči, ale nikdy nezabudnú svoju reč, ktorú ich učila matka.“

„Veď vás celý svet vysmeje, slovenčinu naučia sa i od slúžok a od detí na ulici.“

„Ja ale chcem,“ hovorí Janko, „aby sa ju naučili od svojej matky a mali úctivosť k nej. Čo na to svet povie, o to sa nestarám, súd sveta nezmení presvedčenie moje, lebo svet často blúdi a ja nemám vôle blúdiť s ním. Svet súdi podľa toho, aká je móda, moje deti nie sú dar módy, nechcem, aby sa stali obeťou tejto, ale aby ostali mojimi.“

„Veď je aj pán K. národovec slovenský a jeho deti hovoria len po maďarsky.“

„To ja znám, nájdu sa geniálni blázni, ktorí sú dosť slabí dopustiť sa takéhoto hriechu. Ale títo páni hromžia síce na odrodilstvo, túto škvrnu nášho národa a sami ho rozširujú. K nemu vedú vlastné deti. Matka pred deťmi a za ňou i otec opovrhuje slovenčinou, túto učia sa len od slúžky alebo uličníkov a ak sa opovážia prehovoriť po slovensky, otec alebo matka ich okríkne, že hovoria po slovensky, učia ich opovrhovať rečou vlastného národa; a čo je toho výsledok, že potom, aké vychovali, také majú deti, podlých, hnusných odrodilcov. Ja neverím, že by taký chlapec alebo dievča, ktoré počulo od matky len hanu kydať na slovenčinu, kedysi mohlo byť verné národu a hrdé na svoj rod slovenský. Možno, že nájdu sa geniálni mudrci, ktorí to budú ospravedlňovať, ja ich neprestanem haniť. Lebo:


Len tá reč je milá, čo učila matka,
vernému vlastencu v ústach jeho sladká.“

„Veru, pravdu má môj Janko,“ hovorí Gustinka, „a keby nie on, či by som si ja bola kedy povedala, že som Slovenka? Len jemu mám čo ďakovať, že som i ja nezostala odrodilou dcérou môjho národa.“

Umĺkla matka, neznala, čo odpovedať na tieto dôvody, veď by ona nemala nič proti tomu.

„Veď by som ja nedbala, buďte si akíkoľvek, keby len svet bol inakší, ale ten je proti vám!“

„Svet je taký, aký sme ho urobili. To je práve vina naša a našich rodičov. Dali sa omámiť svetu, zabudli svoje, bažili po cudzom a teraz ich deti hanbia sa za svoje. Naša povinnosť je zrúcať a zničiť tieto predsudky a uvidíte, potom inak bude súdiť svet.“

„Ťažko je púšťať sa proti prúdu,“ hovorí matka.

„Ale hlúposť slepo nasledovať klamlivú obyčaj, márnivosť sveta a otrocky koriť sa nezmyselnej móde.“

Zamlčala sa matka, po chvíli ale povie:

„Vás neobrátim, vy ste zátvrdliví.“

„Nechaj nás len, mamička moja,“ hovorí Gustinka, „Janka nepresvedčíš, lebo on má pravdu, ja zmýšľam tak ako on a priala by som si, aby všetky matky slovenské tak zmýšľali. Nechaj nás, my sme v tom šťastní a to je hlavná vec, nech svet súdi, čo a ako chce o nás, čo nás do toho.“

„Dal by boh, aby všetko dobre bolo.“

„Aj bude, keď prestanú predsudky, zaslepenosť, zaťatosť,“ hovorí Janko a matka nehovorila viac proti novotárstvu v dome Jankovom, veď presvedčila sa na vlastné oči, že je to dobre, že je to v svojom poriadku, čo mala teda hovoriť?

„No, veď si robte, ako chcete, ale to jedno nemali by ste učiť deti!“ začne o chvíľu matka.

„A čo?“ opytuje sa Gustinka.

„To vykanie. Hľaď, tvoj Ivan nepovie inakšie, len vy, ako dáky sedliak. To je tak sprosté, tak po sedliacky; nie, to ho odučte.“

„A ako má hovoriť?“ opytuje sa Janko.

„Oni, ako sa sluší na vzdelancov.“

„Oni?“ odpovedá Janko. „Ja neznám väčšej hlúposti v našej reči slovenskej ako to ,oni’. To protiví sa duchu reči, je to nerozumné nasledovanie Nemcov, ktorí hovoria i o tých, čo sú prítomní, akoby bohzná kde boli. Francúz hovorí každému „vy“ a nik mu to nemá za zlé. Že my zbaviť sa chceme nezmyselného nasledovania inorodcov, to je už sprostáctvo. Keď mi dakto povie, že je Slovák a počujem onikať, už viem, koľko bilo, za takého Slováka nedám ani planý groš, lebo ten nezná ani po slovensky.“

„Ale veď už aj tí hlúpi sedliaci, keď sa zídu s pánom, onikajú mu.“

„Pravdaže, lebo naučili sa od svojich odrodených vzdelancov opicami byť a myslia v hlúposti svojej, že vykonali niečo múdre, keď vykonali nezmyselný kúsok. Len pred päťdesiatimi rokmi ešte u nás nikto neznal oni, všetci boli vy a vy, pán, nepán, vzdelaný, nevzdelaný; ale s nemeckým frakom prišlo i „oni“ do módy a opice kochali sa vo frakoch, zaľúbili si to ešte nezmyselnejšie „oni“. Moje deti budú vykať, tak ako i ja vykám každému, a komu sa to neľúbi, nech sa hnevá, to mu je slobodno, zato ja zostanem pri svojom.“

A zase nastúpilo mlčanie. A takto viedlo sa pani matke so všetkými jej námietkami, až naostatok nahliadla a presvedčila sa, že je to všetko v svojom poriadku a že jej zať a dcéra sú predsa len múdri ľudia.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.