ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Navrátili sa naši hrdinovia do mesta, každý k svojmu zamestnaniu. Janko nemal úradných prác a prežíval čo najlepšie svoju slobodu, v ktorej oddýchnuť si mal od mnohých a naliehavých starostí v ťažkom jeho povolaní.

Zato neustále pracoval jeho činný duch. Teraz hlavne zaoberal sa otázkou, ktorú cestu nastúpiť, aby dosiahol cieľ a aby zachránil pred neomylnou záhubou svojho rodného brata. Zachránil ho pred úpadkom a zachoval životu, aby sa z neho stal ešte poriadny a užitočný úd ľudskej spoločnosti, činný a účinlivý syn národa, ktorý mal síce dary ducha a povolaný bol k činnosti, ale upadnúc, nemilobohu trávil svoj život, hlivel a len živoril, až kým by došla chvíľa konečného zahynutia. Už dávno prišiel na častejšie spomínaný výsledok: tu že len hodná žena odpomôcť môže zlému, vzbudiť dobrého ducha k činnosti a vzkriesiť v Štefanovi človeka, kresťana, Slováka.

Prichodili mu na um i iné spôsoby, ale rozvažujúc ich do podrobností, videl, že tie nielen nepovedú k želanému cieľu, ale nebudú vstave už hlboko upadnutého ducha bratovho ani len upozorniť na jeho poblúdenie, lebo boli v nebezpečenstve, že ich Štefan dôvodmi nešťastného svojho rozumkárstva pokorí a podrobí, ako pokoril a podrobil každý v jeho duši sa vzmáhajúci lepší cit.

Ak sa však ožení, žena neomylne vzbudí v ňom záujem, tento povedie ho k činnosti a skutočnosti života; obcovanie s ňou vyplní medzeru jeho života a tak oddiali ho od zlých a skazonosných spoločností. Slovom, stvorí z neho človeka. Ak by už ani žena nebola vstave dosiahnuť cieľ, to videl Janko dokonale, že vtedy niet viac pre Štefana žiadnej pomoci a je stratený.

Šlo mu o to, či má obetovať dobrú dušu, Milku, tomuto, čo do výsledku neistému podujatiu. Či sa neprehreší proti nej, ak jej obeť zostane bez prospechu? — A ďalej, či bude mať Milka dosť obetavosti posvätiť sa tomuto kroku? Či sa nezhrozí, keď spozná celú priepasť už samej myšlienky? A ak, tak čo potom?

Trpkosťou a žiaľom naplňovali tieto úvahy jeho dušu, už aj tak bratovým životom dostatočne zarmútenú. Často umienil si zrieknuť sa beznádejného pokusu, nechať a pustiť celý beh prozreteľnosti božskej a čakať čas, ktorý môže uzdraviť Štefana. Ale sľub daný matke a potechyplné a nádeju vzbudzujúce slová ženy nedali mu pokoja a teda nanovo pribral sa k činu, prípravy robil a pravda, najviac čakal od múdreho riadenia božieho, na tomto zakladal celú budovu svojich nádejí.

Divili sa svokrovci jeho terajšej zamyslenosti a zádumčivosti; ale netrápili ho otázkami. Zato žena jeho často prinútená bola brániť ho pred rodičmi a ospravedlňovať jeho samotu milujúci život.

„Podozrivá mi je táto zmena, dcéra moja!“ hovorí matka, „tvoj muž predtým taký veselý, zábavný, a teraz odrazu uťahuje sa do samoty, ustavične zamyslený.“

„Nechajte ho, mati moja drahá,“ odpovedá dobrá a s mužom svojím úplne súhlasiaca žena, „jemu načim rozmýšľať, má veru o čom dumať. A samota najlepšie zodpovedá terajšiemu rozpoloženiu ducha. Príde čas a uvidíte, ospravedlní ho pred vami.“

„Ale o čomže toľko rozmýšľa? Ty len budeš vedieť, či ani tebe sa nezdôverí?“

„Zdá sa to byť jeho tajomstvom, a to ani ja nemám práva odhaliť, kým on hovoriť nebude.“

„Ach, ty si taká ako on,“ hovorila s touto odpoveďou neuspokojená matka a nechala dcéru v samote.

„Veď je to to najlepšie, ak som taká ako on. Sme si rovní a rovnosť je základ šťastia v manželstve,“ myslí si mladá pani. „Nech len tá rovnosť medzi nami panuje, tak blažená bude i naša budúcnosť, ako je prítomnosť a bola minulosť.“

Tak myslela si dobrá žena a mala pravdu a znám, za pravdu to uznajú všetci, ktorí nielen vážne rozmýšľali, ale i v skutočnosti zažívali blahé časy manželstva.

Ale skoro zabudla na svoje myšlienky, lebo pribehol Ivan s krikom, že Božena pýta sa k matke a matka slyšiac to, bežala k dcéruške svojej, aby ju zabávala a tešila sa s ňou, vezmúc ju na nežné svoje ramená. Vrátila sa s Boženou a Ivan tiež. Ona bavila sa s útlym dieťatkom a Ivan zabával sa s oboma. Tu usmieval sa Božene a zas šklbal matku za šaty, robil krik, skákal, behal, ako to obyčajne robievajú chlapci v jeho veku. Možno sme aj my tak robievali, kým nás prísny pohľad matky alebo ostrý prút otcov neodkázal na poriadok. Ivanovi to inšie bolo, matka rada mala jeho krik, tešila sa jeho živosti a preto mu nikdy neriekla slova, čo by bol robil aj väčší krik. Otca tu nebolo, a čo by bol aj býval, ten mu pomáhal krik robiť. Lebo sú i takí slabí otcovia, čo nie sú vstave zabrániť ani len robiť krik svojim deťom.

Ale náhle umĺkol krik Ivana bez prúta, bez prísneho pohľadu, bez zákazu, bo dnu vstúpila jeho teta Milka, ktorú mal veľmi rád.

„Ach, teta Milka, vitaj, vitaj, daj mi pyštek!“

Milka objala a vybozkávala Ivana, uvítala sa s Gustinkou, vybozkávala milú Boženu.

„Teta, hrať sa poď so mnou,“ kričal Ivan.

„Poď ku mne,“ sadajúc na pohovku, hovorí Milka.

„No, počkaj, dovediem aj koňa, aj voz,“ a šiel do druhej chyže.

„Ako sa máš, Miluška?“

„A ty, Gustinka?“

„Veď vidíš, len trápenie s tými detvákmi.“

„Milé je to trápenie,“ vzdychnúc hovorí Milka.

„Pravdaže, milé, veď je to všetka naša radosť.“

„To verím, máte sa aj čomu radovať.“

Ivan voviedol koňa a voz, sadol na koňa a kolísal sa na ňom, a dal tete pokoj, zabudol, že sa mala s ním hrať.

„Čo u vás nového?“ spytuje sa Gusta.

„No nič, ako obyčajne, všetko to pri starom.“

„Jaj, mám ti čosi vyprávať,“ začne Gustinka: „Včera bol u nás Štefan. Zabavil sa mimoriadne dlho, otec i matka odišli spať, Janko pustil sa s ním do rozhovoru. Skoro sa povadili. Ale naostatok len bolo poznať, že Štefan popúšťa, že nemá čo hovoriť na svoje ospravedlnenie. Sľúbil, že i dneska večer príde, teším sa na ich rozhovor. Ja som medzi rečou spomenula i teba —“

„Načo si to urobila?“ skočí jej Milka do reči. „Bude si naposledy myslieť, že z môjho návodu, a to by som nerada —“

„Neboj sa, znám, čo mám povedať, aj keby; dosť na tom, spomenula som i teba a on, akoby ho oparil, zastal a nevedel slova predniesť, len hľadel na mňa, začervenal sa, potom sklopil oči a mlčal. Janko mi urobil okom znak, a ja som videla, že veru Štefan na teba ešte nezabudol a že myslieva na teba.“

A Milka na to odvráva: „To sú len vaše domnienky, nehovorme o tom, bude múdrejšie. Ja nezdieľam s vami nádeje, bo nemám viac žiadnej; nespomínajúc ho, aspoň nerozkrvavím hlboké rany a menší je bôľ.“

„A už ja ti len to neprestanem hovoriť,“ odvetí Gusta, „ver a dúfaj, a uvidíš, dočkáme sa víťazstva.“

Príchod Jankov pretrhol ďalší tok rečí priateliek.

„Spolu ste?“ hovorí, podávajúc Milke ruku. „Teší ma, chcel som sa poradiť s mojím tajným radcom a nachodím dvoch, tým lepšie! Viac očí viac vidí, viac rozumov viac vie.“

„Ty nepotrebuješ naše rady,“ hovorí Milka, „ba čo by sme ti my aj mohli poradiť?“

„Veď on to vždy tak, Milka moja,“ hovorí Gusta, „a potom miesto aby mu radila ja, radí on mne; ale je to múdre.“

„Ale teraz bez všetkých žartov a smiechov, potrebujem vašu radu.“

„No, teda akú?“

„Vidíte, toľko som myslel, čo s tým Štefanom robiť, až ma hlava bolí. Na moj pravdu, čo by mi hneď bol aj brat, keby tu nebolo teba, Milka moja, veru neobzrel by som sa oň.“

„Pre mňa sa ti škoda trápiť,“ hovorí Milka, „mne je to už naostatok všetko jedno!“

„Ej, horkýže jedno, neverím ja to. Už je ono len lepšie ako dobré,“ vraví Janko. „A potom, veď i mne ide o brata a matku.“

„No už, Janíčko môj,“ hovorí Gusta, „prosím ťa, len rob dačo, čím skôr, tým lepšie. Vidíš, ja rada mám Štefana a pre teba odpustila by som mu všetko, ľúto mi je aj dobrej našej matky, ale hlavná vec je pokoj Milkin. Pre tento, prosím ťa, a potom aj pre šťastie a vyslobodenie Štefanovo, rozhodni sa a konaj.“

„Veď ja som hotový všetko urobiť,“ odpovedá on, „len to neviem, či vy pristanete na môj plán, a to je hlavná vec, lebo bez toho nič nevykonám. Nemajúc vás za sebou a po svojej strane, daromné bude moje namáhanie.“

„Teda nám povedz ten svoj plán, potom ti povieme, či pristaneme naň, alebo nie,“ rečie Milka.

„Plán nie je ešte hotový, ešte som nie úplne rozhodnutý, hoci mám už dosť nazbieranej látky. Ale do zajtrajška sa neomylne rozhodnem. Ak teda budete chcieť zvedieť, prosím, zajtra pohovorím o tom obšírnejšie.“

„Teda dobre, zajtra,“ vraví Milka.

„Čokoľvek uzavrieš, mužíčku, tu ti napred sľubujem, že ťa budem všemožne podporovať, lebo som presvedčená, že čo vymyslíš, to dobre bude a istotne povedie k cieľu.“

„Ak za dobre uznáš i mne prideliť úlohu v tejto hre,“ hovorí Milka, „i ja ti sľubujem spoluúčinlivosť. Pravda, závisí od toho, aká bude úloha.“

„Rozumie sa, hlavná; to netrpí žiadnu pochybnosť,“ odpovedá Janko, „a ver mi, pochybnosť v tomto ohľade prekážala mi najväčšmi v premyslení celého. Teraz ale mám tvoj sľub a — spokojný som.“

„Ja ale len výnimočne sľubujem účasť,“ odpovedá Milka, „nezdá sa mi, že mi dávaš hlavnú úlohu.“

„Uznáš, že tú nemôže zastávať moja žena?“

„To nie, ale ani ja nie!“

„A kto iný, ak ty nie?“

„Ktokoľvek, to mi je jedno. Ostatne uvidím, aká bude tá úloha, či neuškodím svojej skromnosti, dobrému menu a nežnosti ženskej, s pánom bohom, nalož so mnou, ako najlepšie znáš.“

„Za ten sľub dovoľ, že bozkám ti ruku a ak dovolíš, i ústočká.“

„Ale Gustinka bude žiarliť.“

„Oj, neboj sa toho, veď jej ja to vynahradím,“ a pobozkajúc Milku, vybozkával i svoju žienku: „Teda zajtra o tomto čase zviete všetko, dovtedy trpezlivosť a — pán boh s vami.“

„A kde ideš?“

„Štefana pohľadať, dneska som zvláštne dobrej vôle, chcem hovoriť s ním.“

„Pozdrav ho odo mňa,“ hovorí Gusta.

„Dobre, vďačne vykonám, i od Milky?“

„Môj pozdrav sotva by ho tešil, ostatne, ako chceš.“

A Janko odišiel. Priateľky zabávali sa ešte hodnú chvíľu, spomínali dávne časy svojej mladosti, ich detinské zábavy, potom panenské radosti, vystúpenie vo verejnom živote, plesy, zábavy.

„A ako sa to všetko zmenilo,“ vzdychne Milka.

„Bohzná, čo nás ešte očakáva.“

„Teba radosť a mňa — kláštor alebo hrob.“

„Táže s tými zúfalstva plnými myšlienkami, dneska som ti hovorila: ver a dúfaj, a už zabúdaš na moju radu. Veru, Milka, nahnevám sa na teba.“

Tak rozprávali dobré priateľky, ale prišiel čas a rozlúčili sa.

Štefan skutočne prišiel s Jankom i dneska večer a zase zaujímavý pre Gustinku viedli rozhovor, ktorý ako obyčajne zakončil sa tým, že Štefan, namrziac sa na výčitky, ktoré mu robiť neprestával Janko, uchytil klobúk a odišiel preč.

„Krotne,“ hovorí Janko.

„Ale ho aj priveľmi hneváš.“

„Tu spomôžu len ostré lieky; tak alebo tak! Sladkosť a šetrnosť nepomáha, skúsil som to, mrdne plecom a nedbá nič. Ale takto ho ustavične hnevať, domŕzať, dohúdať, porážať ho jeho vlastnými rečami a sľubmi, to raní, to zostane, bo budí dávne rozpomienky, ktoré na večný odpočinok odkázal v hnilobe svojej; a taká rozpomienka, to je výborný liek, nad ten niet. Hanbí sa už sám seba, ušiel by z vlastnej kože, keby mohol. — Všetko dobre. Zajtra pôjdem ďalej.“

„Ak ti príde, ale chrániť sa ťa bude.“

„Veď ho ja pohľadám. Ej, to by škoda bola, keby som mu dal zase usnúť, to by bola daromná všetka doterajšia práca. Nie, to neurobím.“

A Janko dodržal slovo. Nazajtra, ako sľúbil, zveril svoj plán obšírne a dopodrobna žene a Milke, ktorý zoznajúc, Gusta tancovala od radosti, Milka ale prosila vynechať ju z hry, konečne ale na mnohé prosby Jankove a Gustine a po veľkom vnútornom odpore privolila na všetko a hneď chytili sa všetci do práce.

Štefan nešiel, ale zobral sa Janko, hľadal ho všade, až ho náhodou stretol práve idúceho do hostinca do kola priateľov skleníc, zachytil ho so sebou, doviedol domov a pokračovali v známom rozhovore.