ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po svadbe Jankovej premenili sa všetky pomery a okolnosti v živote našich bratov. Janko i so svojou mladuchou presťahoval sa do novej hospody. Štefan tiež premenil hospodu, nechcel dlhšie bývať v hospode samotný, ktorú obýval so svojím bratom. Nepotreboval toľko priestoru, a tak dal si vyhľadať obydlie a presťahoval sa hneď po odchode Jankovom i on. Neznám, či to bolo náhodou, že býval práve v tom dome, v ktorom panna Milka, lenže o jedno poschodie vyššie, to ale zabezpečiť môžem, že sa tak stalo, o to on žiadnej, ani tej najmenšej zásluhy nemal a skôr by bol odoprel novú hospodu, než by bol šiel ta bývať, keby bola bývala nejaká možnosť vyhnúť tomuto zlu. Ale čo bolo robiť? Starú hospodu vypovedal na zaručenie úradného sluhu, že už má nové obydlie. Nespytoval sa kde, veď jemu to bolo všetko jedno. Prišiel čas presťahovania a len vtedy, pravda už pozde, spozoroval, kde ho vrhol osud. Hovorili síce ľudia, že na vynájdenie toho nového obydlia mal veľký vliv Janko a ešte väčší jeho manželka, ale to len ľudia rozprávali, no a to vieme, že tí vravia často i niečo také, čo nemá žiadneho základu pravdy. Ja by som aspoň nechcel ručiť, že aj teraz hovorili pravdu, hoci práve by to nebolo bývalo nič zvláštneho a neobyčajného, keby i tak bolo.

Štefan presťahoval sa do nového obydlia, zato ale nevyčistil starý kvas a neobliekol rúcho nové. Nie, on i v novej hospode zostal ten starý Štefan.

Ako predtým, tak i teraz, ba snáď ešte väčšmi vyhýbal každému stretnutiu a zídeniu sa s Milkou a ak zbadal, že by tomu vyhnúť nemohol, radšej premeškal i úradnú hodinu a zostal doma sedieť, kým sa neodstránila prekážka. A tá prekážka často stála mu v ceste. Už neviem, či to nápoky bolo a či Milka skutočne mala čo robiť tuvon vždy vtedy, keď Štefan mal ísť do úradu, dosť na tom, že obyčajne bola vonku zaneprázdnená, keď bola úradná hodina. Chudák, Štefan, mal ten trápenia a starosti a neraz radšej, by bol mal hospodu v pekle ako v tomto dome. Rozmýšľal, ako možno vyhnúť tomuto zlu i umienil si, že o hodinu vyjde skorej z domu, a tak bude mať pokoj. Ale sklamal sa. To je pravda, že podarilo sa mu to raz, dva razy, tretí raz už Milka o siedmej hodine ráno pracovala tuvon; Štefan vyjde z chyže, vidí ju, a v tom okamihu bol zase nazad vo svojej izbe. Div ho nepuklo od hnevu. Rozmýšľal o vypovedaní hospody, ale vtedy bol by musel ísť k Milkinmu otcovi, možno stretnúť sa tam s ňou, a to mu nešlo do hlavy. Trpel a mlčal čakajúc, že nejaká prajná náhoda vyslobodí ho z tohto opravdivého sitna. Ale náhoda nechodila, ba ho radšej prenasledovali nehody až na smrť.

„Nie,“ hovorí sám sebe, chodiac po svojej chyžke, „toto je už nie na znesenie. Ja tu zostať nemôžem, nielen že zanedbávam povinnosti, veď nikdy nemôžem byť o ôsmej v úrade, ale trpí i moje zdravie. Navidomoči hyniem. A prečo? Štefan, Štefan, maj rozum a neobzeraj sa na ňu, potom ti dá pokoj. Len prečo žiadne dievča nie je mi také protivné ako práve ona? A prečo, čím viac jej vyhýbam, stavia sa mi v cestu? Hm, to je práve ten háčik. Ja sa zhovárať s ňou nechcem, nebudem, to je zavŕšená vec, o tom niet reči. A predsa zbaviť sa jej nemôžem. Eh, budem ja tu veľa okolkov robiť, pôjdem k jej otcovi a vypoviem mu hospodu. Tak sa najmúdrejšie a najkratšie zakončí dielo.“

S týmto rozhodnutím uspokojil sa Štefan, vzal klobúk a šiel do úradu. Milka bola vo dvore, šiel popri nej, nepozrel na ňu, poklonil sa bokom a odišiel. Milka hľadí za ním, kýva hlávkou utešenou, prelietne úsmev po jej tvári, hneď na to zamračí sa čelo, ešte raz pozrie a vojde dnu. Či skončila už svoju prácu? Či novú hľadá v svojej chyžke?

Vošla dnu, sadla k obloku, oprie anjelskú hlávku o snehobiele dlane a dumá. Ticho ako v hrobe, počuť klopanie jej srdca, počuť hlboké vzdychanie; var i slzy roní?

A prečo? — Trvá dlhú chvíľu toto mlčanie. Akoby z hlbokého sna zobudená skočí, utrie oči zaslzené, letí rukou v tú stranu, kde počuť bitie srdca, akoby ho chcela utíšiť a v chvíli zmení sa celá. Niet znaku bôľu, ani sĺz, ani žiaľu. Vyjasnená tvár, ľúbym úsmevom ozdobené ústa, rumenec vrátil sa v anjelské líca.

„Ale som ja blázon!“ hovorí, „čo sa sužujem za nič pre nič? Ja znám, že ma ľúbi, to mi dosvedčuje to starostlivé vyhýbanie, cíti on, že som mu nebezpečná. On ma ľúbi, ale nemá smelosti priblížiť sa ku mne, to je to, čo trápi jeho i mňa. Tak lebo tak rozhodnúť treba. Máme trpieť, sužovať sa, nemúdri my, a zato, že je on bojazlivý čudák, mám umoriť sa ja? To by bol nerozum. Keď on nemá ducha smelosti, budem ho mať ja. Tak a nie ináč to bude. Láska je vraj slepá, no dobre teda, nech si je, uvidíme, či nám neposlúži slepota. Štefan, Štefan, keby si ty mal smelosti, akí šťastní mohli by sme byť. Ale je to aj nie na uverenie, taký múdry a vzdelaný šuhaj a medzi dievčatami mŕtvy ako omelo. Bude to práce s ním; ale nič to preto, tým milšia a sladšia odmena za namáhanie.“

Takto rozmýšľala nahlas Milka a my ďakujeme tejto okolnosti, že môžeme podať priebeh jej myšlienok. Ináč neviem, či by to bolo možné.

Štefan umienil si vypovedať hospodu a minuli sa dni, i týždne, a rozhodnutie jeho zostalo bez výsledku.

Milka si umienila, odložiac na stranu ostýchavosť a skromnosť panny, ba radšej zdanlivý stud, urobiť rozhodný krok, a nerobila ho. Blížila sa k Štefanovi, na jazyku majúc prvé slová, už-už vyrieknuť ich chcela, a dáky vnútorný hlas prekážal jej v tom. Nemohla. Tak zostalo všetko pri starom. Štefan býval v dome, vyhýbal Milke, kde len mohol, a ona stavala sa mu v cestu a zakaždým chcela ho osloviť, a zakaždým odoprel jej jazyk poslušnosť. Pomery ich boli o mesiac tie isté ako pred mesiacom, ani vzdialenejšie, ani bližšie.

Zato ale Štefan mnoho trpel. Priatelia jeho a spoluúradníci ustavične ho prekárali, a to bolo veľmi nemilé. Kde len mohli, zadrapili sa do neho a že Milka a hospoda jeho v jej susedstve hlavnú úlohu hrali v týchto úštipkoch, o tom ani hovoriť netreba, to rozumie sa samosebou.

„A čo robí tvoja suseda?“ opytuje sa ho jeden.

„Viem ja?“ odpovedá Štefan.

„Myslí na neho,“ dodáva druhý, „tichá voda brehy podmýva. Štefan je veľký potmehúd, človek by myslel, že nezná slova preriecť, a tu figliar, čo mu páru niet.“

„Tak, aby bližšie bol k nej, nájde si u jej otca hospodu. Je to majster, drží sa podľa tej národnej piesne:

„No a potom nielen to, ale svet nezná nič o tom, vyhne všetkým klebetám a ohováraniam.“

„Nedivím sa už ani, že tak pozde chodieva do úradu. Bože môj, veď už ráno zíde sa s ňou, zhovára sa a tak ďalej, a lepšie vraj niečo zrána ako celý deň nič.“

„Prosím vás, nedomŕzajte ma,“ hovorí Štefan, „čo to za radosť človeka hnevať. Hovorím vám, nehovoril som s ňou, ako tam bývam.“

„Ej, kto by ti to veril, to povedz dákemu bláznovi, ale nie nám. My známe svet a skúsili sme aj, čo je láska.“

„Ale ja vám na moju statočnosť hovorím —“

„Štefan, vieš, čo Slováci hovoria? — ,Kto sa vyhovára, ten sa ohovára,’ teda načo tie výhovorky? Neveríme ti — a punktum.“

„Urobte si, ako chcete, myslite si, čo vám len ďaka, ale prosím vás, mne dajte pokoj. Ja už mám dosť toho prekárania, nahneváte ma a potom —“

„Nonono, len nie tak sprudka, nebojíme sa hnevu a neviem, čo by ťa malo zlostiť? Prekáranie s pekným dievčaťom? Prekárajte mňa a budem vám povďačný.“

„Ja však chcem mať pokoj,“ odpovedá Štefan, „a vyprosím si pre budúcnosť všetky podobné rozhovory.“

„No a my si nedáme zabraňovať, vyprosuj si, koľko chceš, ale to nám nezabrániš, aby sme mysleli o tebe, čo chceme.“

„Bez príčiny nešiel si k nej bývať.“

„A čím viac sa vzpieraš, tým horšie pre teba. Uznaj pravdu a budeš mať pokoj.“

„Ja nemám čo uznávať,“ s hnevom hovorí Štefan, „mňa nič do dievčaťa, berte si ju, keď chcete, ja vám nebránim.“

„Ale prekážaš nám, ako tam bývaš, ani hovoriť nechce s nami. Veď je zbláznená za tebou.“

„A Štefan za ňou,“ dodal druhý.

Štefan mal už dosť. Vyčerpaná bola jeho trpezlivosť, uchytiac klobúk, pleskol dvermi a odišiel preč. Nevedel, kde ide, čo má robiť. Vyjdúc z úradného domu, začal rozmýšľať, čo má robiť.

„Idem a vypoviem hospodu, dám sa ja tu prekárať; nebudem taký blázon, aby slúžil za viechu všetkým úštipkom bláznivých ľudí. Ústa im zapchať nemôžem, ale v mojej moci je oddialiť všetku príčinu posmechu. Veruže som to dávno mal urobiť.“

A šiel rovno k domovému pánovi.

Na jeho nešťastie pána domového nebolo doma.

Zaklope, ženský hlas ozve sa znútra „slobodno“. Hlas ten ho zarazil, nevedel, čo má urobiť; dnu ísť alebo sa vrátiť? Ale ako vrátiť? Keď zaklopal, keď už znali, že niekto je tu. Snáď ujsť ako nejaký zlodej? — A zase, keď už tak ďaleko prišiel, škoda by bolo vrátiť sa a zase nič nevykonať. Vošiel dnu. A nové prekvapenie ho čakalo. Z jedného rozpaku upadúval do druhého. V chyži našiel samotnú Milku. Vidiac ho vstala a líca sa jej zapálili, nie ináč ako zora pri východe slnka. I bledým lícom Štefanovým preletel rumenec a neznal, kde je, čo je.

„Vítam vás, pán Štefanov!“ pretrhne trápne mlčanie čiernooké dievča.

„Prosím, je pán D. doma?“

„Nie je, ale príde čochvíľa. Prosím, ráčte si sadnúť.“

„Snáď prekážam. Oddialim sa,“ a Štefan obracal sa na odchod.

„Ani najmenej, vítaná mi je vaša návšteva,“ hovorí Milka, „ako by mi mohla prekážať? Veď vás i tak nikdy u nás nevídať. Ste vy mne pekný sused. Hneváte sa na mňa?“

„Hnevám,“ bez rozvahy vypovie Štefan, ale spamätajúc sa dodáva: „To jest, vlastne nehnevám, nemám na to príčinu, neublížili ste mi a ja sa nehnevám na nikoho na svete.“ Sadol si proti Milke.

„Nuž teda, a predsa utekáte odo mňa?“

„Ja že utekám? To nie.“

„Ale mi vyhýbate, kde len môžete; to len nebudete tajiť? Čo? Mám pravdu, alebo nemám?“

„Len nechcem byť nepríležitým.“

„A kto vám hovorí, že by ste boli nepríležitým? Ja som to nikdy nepovedala.“

„Tak si aspoň myslím. Ale pán otec dlho nejde.“ Štefan vstával. „Prídem radšej pozdejšie.“

„Ale keď ste už tu,“ odpovedá Milka, „počkajte ho, veď on onedlho príde, len že je nie už tu. A vraj neutekáte odo mňa? Vidíte, i teraz chcete utekať. Ale nepustím vás, keď ste už tu, teraz sa musím dozvedieť, čo som vám urobila.“

„Mne? Nič!“

„Tak komu?“

„Ja neviem, ani nehovorím. Ja mám pokoj s vami, panna Milka,“ hovoril Štefan a mraštil tvár, akoby hrýzol do kyslého jablka.

„Veru, pán Štefanov,“ vraví Milka, „ubližujete mi bez viny. Neviem prečo, ale teraz už ani nepozriete do obloka ako predtým. A mne to bolo milé.“

„Mám mnoho starostí,“ odpovedá Štefan a znovu mraští tvár.

„Pre tie starosti, pravda, keby ste chceli, mohli by ste tu i tu aj pozrieť do obloka, potešili by ste ma.“

„Keď na to zabudnem.“

„To je práve to, čo ma mrzí. Poznať, že vám nič nezáleží na mne. A vidíte, mne by ste urobili veľkú radosť, čo by ste ma aj navštívili.“

„Neverte, mýlite sa,“ zaseknúc zubami a vráskajúc čelom, hovorí Štefan, „neznáte ma, nie som súci do spoločnosti, neviem hovoriť, len by som vás nudil, ale odpusťte —“ Štefan vstával.

„Zase chcete utekať? No len poseďte si ešte, už príde otec.“

A Štefan vyjasnil tvár a sadol si.

„Vaše správanie sa všimla si už aj moja matka. ,Čo ten Štefanov, vraj, bočí od teba?’ ,Neviem, reku, to je jeho obyčaj.’ ,Dačo si mu urobila?’ hovorí matka, ,hnevá sa na teba.’ ,Nič, matka moja,’ odpovedám ja, ,nezhovárala som sa s ním od nášho družbovstva.’ ,No, neverím,’ zase matka, ,medzi vami je niečo, vyhýba ti úsilne, ani sem nepríde.’ ,Veď by som ja, reku, nedbala, keby prišiel, aspoň by som sa ho opýtala, čo má proti mne.’ ,No počkaj, vraj,’ hovorí matka, ,dozviem sa pravdu. Vidíš, vraj, pekný, hodný a poriadny šuhaj je, takému vraj škoda ublížiť.’ ,Ale, reku, neublížila som mu, ja ho, reku, rada mám a keby on chcel, reku, mohol by chodiť sem.’ Takto mi hovorila matka. Nuž vidíte, aký ste vy? — No pomerme sa, sľúbte mi, že budete chodiť k nám, aspoň aby ste presvedčili matku, že sa nehneváte na mňa, ruku na to!“ A Milka podáva Štefanovi ruku.

Štefan skočí zo sedadla, chytí sa rukou za žalúdok, zmraští tvár, zatne zubami, zasipí, vtiahne dych do seba. „Odpusťte,“ skríkne, uchytí klobúk a vyjde von.

„To je blázon,“ hovorí Milka, hľadiac za ním a neznajúc pochopiť túto nekonečnú nezdvorilosť a neslušnosť.

Ale ublížila mu. Ja verím, že by on bol i ďalej počúval jej krásne reči, bol by jej vďačne podal žiadanú ruku, bol by snáď i sľúbil, o čo ho žiadala — či by ten sľub bol splnil, to neznám. Bol by jej kvôli všetko urobil a hádam aj zabudol na vypovedanie hospody, keby — veď čože, keby nebolo keby, nebolo by chyby. Ktozná, či výstup v úradnej izbe, kde ho zlostili a omŕzali jeho priatelia a na to nasledovavšia rozmrzenosť a či inšia dáka príčina, prechladnutie a tomu podobné vlivy poveternosti mohutne účinkovali na neho. Nečakane pochytilo ho strašné hryzenie, akoby mu niekto pálil vnútornosti, nasledovali hrozné bolesti a ducha jeho zaujal z jednej strany strach o zdravie, o ktoré vždy starostlivo dbal, z druhej strany bázeň, čo z toho bude, a on, aby vyhol všetkým nemilým následkom, volil dopustiť sa neslušnosti a nezdvorilosti, len aby sa ochránil od väčšieho zla! A veru bol zvrchovaný čas, že ušiel.