ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď po návrate svojom, podľa urobeného sľubu, uchádzal sa Štefan pri stoličnom predstatovi o povolenie na dva týždne. Predstata mu dovolil, nebolo pri úrade mnoho práce a zastaraných pozostatkov žiadnych. Neutrpel teda beh úradného stroja, čo i vystal Štefan na dva týždne.

Povolenie oznámil Gustinke a tá hneď robila prípravy na odchod. Porobila rozlučné návštevy a všetko bolo hotové na odcestovanie, len sa ešte mala rozlúčiť s Milkou. To bola posledná návšteva, posledná, bo najvážnejšia a lúčenie najbolestnejšie, preto si ho odložila na poslednú chvíľu. Ó, ako rada by bola vyhla tomuto lúčeniu! Ale čože robiť? Nevyhnutná potreba vyžadovala, bolo sa jej treba pokoriť.

„Zbohom, Miluška, do skorého, šťastnejšieho videnia. Nádejam sa, že zasvieti i tebe onedlho slniečko šťastia a i ja okrejem na príjemnom jeho teple.“

„Uslyš pán boh, hoci ty nepotrebuješ jeho teploty, rada budem deliť šťastie svoje s tebou, veď delila si ty žiaľ a nešťastie moje so mnou.“

„Nezabúdaj na to, zabudni na nemilú minulosť, posudzuj milostiplne prítomnosť a hľaď s vierou v boha a istou nádejou naplnenia svojich — a dovoľ mi povedať i našich túžob, budúcnosti v ústrety. — Ešte raz zbohom!“

Lúčili sa priateľky; žiaľne lúčenie, ó, keby ho nebývalo nikdy.

„Kedyže sa zase uvidíme?“ opytuje sa Miluška.

„Ak ti ďaka, i zajtra ráno pred mojím odchodom. Príď, drahá duša, vyprevadíš ma, ešte raz sa uvidíme, objímeme sa, potešíme sa. Všakver prídeš?“

„Ako odoprieť niektorú tvoju žiadosť? To nemôžem!“

„Ó, ty dobrá duša, a ty nemala by si byť šťastná? Budeš, budeš, to ti sľubujem ja!“

„Nesľubuj mnoho, Gustinka, aby si potom neľutovala.“

Rozlúčili sa, ale len do rána, bo ráno nasledovať malo to konečné, neodvolateľné lúčenie.

Na určenú hodinu ustanovil sa Štefan u pána predsedníka stoličného súdu, tam už našiel Milku a zarazil sa, ale podľa obyčaje svojej málo hovoril a rád bol, keď sadli do kočiara.

Gustinka rozlúčila sa s matkou, s otcom, a najvrúcnejšie s priateľkou. I Štefan uklonil sa matke, otcovi, uklonil sa Miluške a sadal do kočiara.

„A čo ty, Štefan, ani len ruku nepodáš Milke na rozlúčku?“

„A načo to?“

„Tak? Ešte sa opytuješ? Hneď jej podaj ruku.“

A Štefan poslúchol nevoľky Gustin rozkaz.

Podal Milke ruku, ale nepozrel na ňu, hľadel do zeme. Bohzná prečo; či ho trápilo svedomie? To mi povedať nemožno.

Milka sa zapálila, kočiar zahrkotal a zmizol im z očí.

Janko už očakával svoju žienku a milé deti, znal deň ich návratu, preto im vyšiel v ústrety. Vidiac ich, zďaleka im kýval a dával znaky, vítajúc najmilších svojich, a zdvojnásobila sa radosť jeho, keď vítal viac rokov nevideného brata svojho.

Už bol večer, keď prišli domov a ustatí súc z cesty, po večeri odobrali sa hneď na pokoj.

Štefan osamote rozmýšľal, aký je šťastný ten jeho brat, akú má hodnú, peknú, poriadnu, milú, láskyplnú ženu, aké utešené deti a potom tá poriadnosť v dome, krásna hospoda, všetko mu prišlo na um. Zrovnával to so svojím stavom a po dlhom rozmýšľaní povie:

„Na moj pravdu, ožením sa už i ja.“

S týmto úmyslom ľahol si a spal pokojne a blažene do rána.

Nie tak Janko a Gustinka. Tí mali mnoho, dlho čo vyprávať, už dávno odbila polnoc a oni ešte rozprávali. Gustinka mu podrobne rozpovedala všetky svoje skúsenosti, návštevu u jeho rodičov, opisovala mu živými farbami stav Milkin a život Štefanov a zdôverila sa mu, že Štefana len preto doviezla, aby on účinkoval na neho, aby zmenil svoj život.

Zarmútil sa Janko nad počutými povesťami a nemilými chýrmi, a rozmýšľal, čo tu robiť. Gustinku dávno prevládal sen a on ešte dumal o spôsobe, ktorým by mohol účinkovať na Štefana. Konečne i on usnul. Včasráno búril Ivan, robil krik, dopytujúc sa na svojich vtákov, svoju pušku, svoje zvery a neupokojil sa skôr, až to všetko bolo pokladené na stôl.

Zo sladkého sna krikom synovým zobudení rodičia vstali a otec divil sa dobroprajnosti svojho otca, ktorý vysoko vážil si toto vtáctvo a zvery a teraz obdaroval nimi vnuka. Ale vysvetlila mu to Gustinka.

„Musíme zachrániť tých vtákov, škoda by bolo, keby ich Ivan skazil. I v staršom veku bude mať z toho radosť!“

„Pravdu máš, ale ako, aby sa nerozplakal?“

Janko pustil sa do zhovoru so synom a syn podbal na reči otcove a dovolil, aby mu jeho vtákov a zvery poukladali na kasne a zrkadlá, že sa vraj nebude s nimi hrávať, ale len zďaleka dívať na ne.

Janko dosiahol svoj cieľ, šiel bratovi priať dobré ráno, lež nenašiel ho v jeho chyži. Štefan vstal včasne ráno, zišiel do záhrady a tam tešil sa z prírody a — verte, alebo neverte — vážne rozmýšľal o svojej budúcnosti.

My sme videli priebehom našej rozprávky prevrátené a bludné jeho náhľady a ponímanie sveta a stade pochodiace bludy. On to sám nahliadal a zatracoval v duchu svojom, lež nebol by to za celý svet uznal, ukrýval lepšieho človeka v sebe, pred ľuďmi zastával zásady, ktoré v duchu svojom zatracoval, ale či pre zlé pochopenie dôslednosti, či pre zdanlivý stud a či preto, že necítil v sebe dosť smelosti, zostával pri bludných svojich náhľadoch a im podroboval svoj život.

Vskutku v ňom ešte nevyhasla, ba snáď i prevahu mala životná sila lepšieho človeka, to on znal najlepšie; že ale raz bol nastúpil bludnú cestu, protivil sa tej lepšej sile a hnal sa samovoľne do záhuby. Myslíme, takto poznali ho dosiaľ všetci, ktorí dali si toľko práce oboznámiť sa s ním a trpezlivo sprevádzali pôvodcu vo vypravovaní týchto, zväčša pravdivých a na skutočnosti základ majúcich udalostí. Život svedčí o tom, že zo svojich v mladosti najvýtečnejších mužov národ náš od niekoľko rokov v živote nič nemá, nič nevidí. Ktorí sľubovali byť náčelníkmi, stali sa nulou v živote; tí, na ktorých v mladosti málokto dbal, ďaleko predčili tamtých.

„Dobré ráno, Štefan! Tak včasne a už hore? Teší ťa príroda? Neznal som, že nachodíš v tom radosť.“

„A kto by v prírode nenachodil radosť? Držíš ma snáď za človeka, ktorý nemá žiadneho citu?“

„Boh ma uchovaj od toho. Ja znám, že si citov plný, znám i o tých citoch, ktoré zvykol si ty ukrývať.“

„Nerozumiem ťa, načim ti zreteľnejšie hovoriť.“

„Ľúbi sa ti môj domáci život, moja domácnosť? Myslím, spoznal si bližšie moju ženu, spoznal si i najväčšiu radosť moju, môjho Ivana a Boženu, videl si spôsob žitia. Hovor, čo myslíš o tom?“

„Ja čo myslím? Čo by som myslel? Že si šťastný, lebo vidím, že si spokojný so svojím stavom a spokojnosť je šťastie. Ja neuspokojil by sa s tým a tak nebol by som šťastný.“

„A prečo nie? Čo by chybovalo k tvojej spokojnosti?“

„Mnoho, ba všetko. Čo teba uspokojuje, ja to držím a vidím v tom nekonečné obmedzenie slobody muža. A toto obmedzenie prekážalo by neomylne môjmu šťastiu, bo by rodilo nespokojnosť.“

„Neznám, ako by to mohlo obmedzovať moju slobodu?“ hovorí Janko. „V ničom neprekáža mi žena, ani deti, ani domácnosť, ba radšej napomáhajú moju slobodu.“

Usmial sa nedôverivo Štefan a o chvíľu hovoril:

„Vidím, že stratil si už aj pochop slobody. Zaviazaný si žene, pripútaný k deťom, prikovaný k domácnosti; aká to sloboda, kde panuje zaviazanosť, pripútanie, prikovanie?“

Vtom prišla slúžka a pretrhla ďalšiu niť zaujímavého rozhovoru, volajúc ich k raňajkám.

Šli a prestali pokračovať v svojom rozhovore. Štefan bol tomu rád a Janko si myslel, že sa ešte naskytne príležitosť pohovoriť s ním, len zvedieť jeho náhľady, ľahšie bude potom ich vyvrátiť.

Gustinka, čarovná a okúzľujúca, uvítala švagra, pobozkala muža, posadali si okolo stola. Hovorili o každodenných predmetoch.

„Ako si spal u nás, Štefan? Zapamätal si si svoj sen?“

„A načo to?“ opytuje sa Štefan.

„Tak hovoria ľudia, že taký sen sa obyčajne splní.“

„Tak? — Škoda, zabudol som ho,“ odpovedá Štefan, ale tu mu prišlo na um, že snívalo sa mu o jeho svadbe.

„Pôjdeš so mnou do úradu?“ opytuje sa Janko.

„A načo? Čo tam budem robiť?“

„Teda ostaň tu!“

„A čo tu mám robiť?“

„Zabávať sa s deťmi, rozprávať s mojou ženou, prejde ti čas, kým sa vrátim.“

„Teda pôjdem s tebou.“

A Štefan šiel s Jankom a bavil sa u neho až do poludnia. Na poludnie prišli domov. Obedovali. Po obede doniesol sluha dohánom napchané turecké fajky, Gusta pripravila čiernu kávu, fajčili, pili kávu. Gusta sadla si k stolíku a pracovala, lebo zabávala sa s deťmi.

Ivan prišiel k otcovi, sadol mu na koleno a jazdil. Otec zabával sa so synom.

„Je to radosť s tými detvákmi, necítiš to, Štefan?“ hovorí Janko.

„Ani najmenej,“ odpovedá Štefan. Gustinka pozrela na neho ľútostivým okom, „ľutujem ťa,“ hovoriac.

„A načo sú deti?“ spytuje sa Štefan.

„Horším sa robíš, ako si skutočne. Poznaj radosť rodičov, ktorú majú z dietok, a inak budeš hovoriť. Vezmi si napríklad mňa: tu máš zhromaždený môj celý svet, tu sú moji anjeli, už teraz znám načo a prečo žijem, a mám komu žiť. Čo by bol môj život bez ženy, bez detí?“

„Nevidím tej radosti,“ vraví Štefan, „ktorú chváliš; deti sú len prekážkou nadšeného letu slobodného ducha, viažu ho k mŕtvej hrude, odkazujú ho na prózu života. To bieda a nie radosť.“

„A čo chceš na tejto zemi bez hrudy? Čo máš bez života skutočného? Načo tvoj život, povedz mi, načo a prečo a pre koho žiješ?“

„Pre koho? Pre seba, pre svojho ducha. Ľutovali ste vy mňa, teraz ľutujem ja vás a menovite teba, brat môj, vidím, že si materialista bez nadšeného ducha, žiješ len hmote. Čo to za život? Komu osožný?“

„Už som ti riekol, komu žijem, komu som osožný. Ty spomínaš nadšeného ducha, mňa nazývaš materialistom, žijúcim hmote, povedz mi, aký je tvoj život? Komu žiješ ty? Čo vyviedol a kde sa zjavil ten tvoj nadšený duch?“

Štefan mlčal, akoby zaťal, a švagriná zasa pozrela na neho plným okom nie síce ľútosti, ale úsmechu.

„Mlčíš?“ hovorí ďalej Janko. „A prečo mlčíš? Lebo trafil som ti do živého, ty zatracuješ u mňa to, čo je moje šťastie a blaženstvo, po čom i ty, o tom som presvedčený, túžiš v duši svojej. A prečo? Lebo tak zazdalo sa tvojmu rozumu. A chváliš mi to, čo nemáš, čo len znáš z kníh nemeckých mudrcov, lietajúcich nad skutočnosťou opravdivého života a blúdiacich po zámkoch, ktoré nastavala v povetrí ich zablúdená obrazotvornosť. A čo mi chváliš, čo? Čoho niet, teda nič, rozumkárstvo tvoje zaviedlo ťa k ničote, ktorú obdivuješ. To je tvoj život. Ver mi, suchá veda bez praktičnosti nie je pre terajší svet. Oboje spojiť, to opravdivý život, a to ty neznáš.“

„Eh,“ vstane Štefan hore, odloží fajku, „s tebou nehodno rozprávať, obrážaš ma, že nechválim tvoju väzbu.“ Vezme klobúk a odíde.

„Choď za ním!“ hovorí Gusta, „aby nám neušiel.“

„Nechaj ho, ide do záhrady a bude rozmýšľať, ranil som ho, to je dobré, neverným stal sa mu rozum, nenašiel zdanlivých dôvodov, ktorými by sa mohol brániť, preto uteká. Pozdejšie pôjdem za ním.“

„Ale aj má hrozné náhľady, ver mi, bojím sa o Milku.“

„Znám ho lepšie ako vy,“ odpovedá Janko, „srdce jeho je dobré, a rozum blúdi, to je celé jeho nešťastie. Tomu popustil uzdu a dal sa na cestu rozumkárstva, a to ešte nikomu neposlúžilo k dobrému. Rúca všetko, čo stojí, lebo to prekáža mylným jeho pochopom, rúca, ale nič lepšieho nestavia. Rozumkárstva neomylný následok je ničota a jeho ovocie preberanie jestvujúcich pomerov a zmiešanie štvoruhlastého s okrúhlym, slamy so senom. V tomto stave je Štefan. Dá boh, vyliečime ho.“

„Len opatrne, dušík, neprenáhli sa, aby si ho nerozhneval,“ bozkávajúc jasné čelo svojho muža, hovorí mladá pani.

„To moja starosť. Ivan, poď sem!“

„Čo chceš, otec?“ bežiac z bočnej chyže, hovorí Ivan.

„Chcem vidieť syna.“

„Tu som.“

„A čo budeš?“

„Vojak.“

„Čo? Vojak? Veď si malý, nevezmú ťa!“

„Ale narastiem, tak ako si ty narástol. Inakší bude vojak zo mňa ako z teba.“

„Ja vojaka nechcem. Choď k matke, tá chce vojaka.“

„Matka chce Slováka a nie vojaka.“

„No teda poď sem, bozkaj ma. Či ideš so mnou do záhrady k ujcovi?“ opytuje sa chlapca Janko.

„Idem.“

„No teda poď. Zbohom, dušík, bozkaj mi Boženu!“ bozkávajúc ženu, hovorí Janko.

Vtom Božena v susednej izbe zaplakala, skočila starostlivá matka ku nej a Janko s Ivanom šli do záhrady pohľadať ujca.

Štefan skutočne chodil po záhrade a dumal. Čo dumal, to len on a pán boh zná, neskusovali sme ducha, nenaslúchali ho —

Zišiel sa Janko so Štefanom, sadli si pod košatú lipu a čochvíľa točil sa živý rozhovor medzi nimi. Slovo vyvolalo slovo, otázka odpoveď a prešlo sa nevdojak zase na vlastný a osobný predmet, týkajúci sa ich obapolného života.

„Štefan, pamätáš sa na krásne časy nášho študentstva, ty bol si pre národ mnohosľubný mládenec, ktorý sľuboval hory-doly, ja v očiach tvojich a našich priateľov sveta lapený, a tak pre národ stratený?“

„Pamätám, dobre pamätám,“ odpovedá Štefan, „a splnilo sa obávanie naše, aký si sa ukazoval vtedy, taký si. Povedz mi, čo si vykonal pre národ?“

Pozrie Janko na brata s usmievavou tvárou, hľadí na neho dlho, akoby okom svojím preniknúť chcel až do jeho srdca, potom odpovedá:

„Nie je slušné chváliť sa dielom svojím, ale keby som nebol za národ môj slovenský preložil krížom slamy, už že splodil som mu syna a dcéru, viac som vykonal ako ty. Povedz mi, čo si vykonal ty?“

„Znáš naše okolnosti a neuveríš, že nie je možné niečo účinkovať.“

„Brat môj, kto nemá chuti, ľahko vykrúti, hovorí naše národné porekadlo,“ pokračuje Janko, „a má pravdu. Moje okolnosti a pomery nie sú odchodnejšie od tvojich a predsa odo mňa — podľa tvojho súdu a pochopu — svetára, žiadaš to, čo si ty neurobil. Vidíš, i tu nič v tvojom živote, i tu ničota, spreneveril si sa mládeneckým zásadám, zabudol si na svoj zápal a nadšenie a dal si sa v službu nie ducha, to darmo hovoríš, ale hrubej telesnosti. Z teba, mládenca plného zápalu, stal sa otrok tela.“

„Nech, zato je slobodná moja budúcnosť, dohoním a dohoniť môžem, čo som premeškal. Ty ale — nikdy, bo ty si otrok ženy!“ rozmrzený odvráva Štefan.

„Pekné to otroctvo,“ s dôrazom hovorí Janko, „dal by boh, aby inakšieho nebolo na svete. Šťastný to otrok, čo objíma a bozkáva svojho tyrana, čo s ním nachodí svoje šťastie.“

„Áno, lebo tak hlboko upadajú otroci,“ odvráva Štefan, „že lížu v svojej podlosti i otrocké putá, nie to svojich trýzniteľov.“

„Ale, Štefan,“ pokračuje Janko, „či anjel, ako moja žena, môže byť tyranom? Ruku na srdce a povedz, či veríš, že je v slovách tvojich pravda? — Ty ale si otrokom svojho tela a hynieš v tomto otroctve. Vyzliekol si zo seba hodnosť ľudskú a znížil si sa až do prachu nemravnosti. — A k čomu vedie tvoje otroctvo? K istej, a to mrzkej záhube. Mňa moje otroctvo, keď ho už tak nazvať chceš, pohýna k činnosti, lebo mám komu žiť, lebo ma čosi viaže k činnému životu, od mojej účinlivosti závisí blaho, šťastie a budúcnosť mojej ženy, mojich detí. To napína moje sily, to ma vedie k účinlivosti i na poli národnosti, k činnosti, ktorú u teba darmo by som hľadal. To rozdiel nášho otroctva.“

Umĺkol Janko, mlčí i Štefan, tvár jeho zamračená, oko plné neistoty lieta sem a tam, mlčí, bo nezná, čo odpovedať. Pravdu hovoril Janko o jeho činnosti národnej, to uznáva a nenachodí dôvodov, ktorými by bolo možné ospravedlniť sa, konečne hovorí:

„Dajme tomu pokoj, možno nebol som taký činný, ako som mal byť. Zato činnejší môžem byť v budúcnosti. Otvorené mi je pole, mám zdravé údy a mám pevnú vôľu.“

„A chceš znať svoju budúcnosť? Neosobujem si síce ducha prorockého, ale, myslím, uhádnem ju.“

„To by som rád vedel, akú budúcnosť chystá pre mňa duša bratova.“

„Teda počúvaj. Ak sa oženíš už teraz s milovanou devou, verím, že bude ešte z teba činný, poriadny muž. Už posledný raz, keď sme spolu boli, keď lúčil som sa od teba, odchádzajúc sem, riekol som ti, len to ťa môže spasiť, ak sa oženíš. Neposlúchol si moju radu, snáď preto, že som mladší, dosť na tom, neposlúchol si a tak pochybujem, že by si ju nasledoval aj teraz.“

„Veru sotva,“ odpovedá Štefan.

„Tak je v tomto ohľade zakončená vec. Nahovárať ťa viac nejdem, škoda by bolo márniť čas. Zostane druhá možnosť.“

„Len hovor, tú chcem počuť.“

„Zunuje sa ti život tým viac, že číra abstrakcia a suchá veda, ktorých si ty veľkým ctiteľom, bez skutočnosti života nie je pre terajší svet. Stratíš sa v búrach života, nespokojný sám so sebou, so svetom, so všetkými, zmocní sa ťa malomyseľnosť, nespokojnosť. I bez vlastnej vôle a bez svojho pričinenia zachváti ťa skazenosť sveta a ty z výšin svojich ideálov padneš do prachu a blata; prídeš do spolku pijanov, nemravných ľudí, tam ohlušíš lepšieho ducha v sebe, zaľúbi sa ti to, staneš sa i ty pijanom, možno i hráčom. Začas budeš nachodiť tam uspokojenie, ale nie nadlho, omrzí ťa tento život, omrzí doterajší spôsob žitia; prídeš domov, tu prázdno, neporiadok, nečistota, izba tri dni nezametená, posteľ päť dní nepopravená, všetko počne sa ti oškliviť, nespokojnosť sa ťa zmocní, zatúžiš po domácnosti, po tichom, domácom, poriadnom živote. Verím v dobrotu srdca ustavične, pôjdeš k matke, budeš ju prosiť, aby prišla k tebe, usporiadala ti domácnosť, matka dobrá poslúchne ťa, opustí starého otca a príde k tebe. Poriadi ti dom, zavedie poriadok, nemôže ale zostať pri tebe, otec ju volá domov, opustí ťa, nájde ti gazdinú. Ty okúsiš domáci život, zaľúbi sa ti, spokojný si s gazdinou, keby len mladšia bola, odoženieš starú, vezmeš si mladšiu, nájde ťa slabá hodina, a ty — snáď len v päťdesiatom roku, možno i pozdejšie, dáš sa osobášiť so slúžkou. Tu máš tvoju budúcnosť.“ Janko dohovoril a vstal.

„Tej sa nedožiješ!“ odpovedá Štefan.

„Ani nežiadam ju dožiť, ale neomylne tá ťa očakáva, a poznamenať treba, o národnej činnosti v celom tvojom živote nebude ani spomienky!“

„Otec, poďme dnu, ujec sa hnevá!“ hovorí Ivan a ťahá otca do domu. Štefan šiel s ním a druhý deň ráno odišiel preč.