E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XX

Odišla matka z návštevy, odišla s ňou Gustina, vezmúc so sebou svoje drobné, milé, štebotavé deti. Ostal Janko sám. Veď Gustina nebude sa dlho baviť u matky a vráti sa onedlho nazad.

Odprevadíme Gustinu na jej návštevách.

Vrátila sa po viacročnom vzdialení sa do rodného mesta. Akú to zmenu našla v ňom, všetko jej divné, čudné prichodilo, a predsa mesto zostalo to isté, i obyvatelia tí istí, pevne pridŕžajúci sa zastaraných svojich obyčají, ktoré zdedili a ktoré i svojim potomkom zanechať mienili. A predsa Gustine tak všetko kromobyčajné sa zdalo. Nie div, od rokov vzdialená z tunajších pomerov žila v inej spoločnosti, stýkala sa s inými ľuďmi, svet posudzovala podľa tamojších pomerov, a preto táto do očú padajúca jej premena. A ďalej, veď i ona zmenila sa v svojich náhľadoch. Ako neobyčajne a nemilo dotklo sa jej to zastarané lipnutie za všetkým, čo bolo cudzie, tu v tomto jej rodnom meste, aká nepochopiteľná bola zaslepenosť jeho matiek, nasilu z dietok svojich chcejúcich mať cudzorodných figurantov; aké neslušné to slepé nasledovanie a osvojovanie si cudzinských obyčají.

A to všetko nachodila tu, a to v hojnej miere. Nebolo tu Janka, čo by ráznosťou svojou bol zasiahol do živého, ktorý by sa bol pustil do boja s mrzkými predsudkami, učiacimi haniť a potupovať všetko, čo je domáce, vlastné, čo by ako dobré a osožné bolo, a lipnúť nezmyselne za cudzinskou, čo ako mrzkou a škodnou obyčajou.

Nemilo sa jej dotkli tieto okolnosti a sotvaže prišla do rodičovského domu, už zatúžila po odchode, ta by bola hneď letela do náručia drahého muža. Tak jej to tu všetko chladne prichodilo, všetko bez všetkej srdečnosti a úprimnosti, také silené, neprirodzené, cudzie, že sa až ošklivosť zrodila v jej duši.

Našťastie mala svoje krásne a milé deti pri sebe, s tými sa tešila, pri nich zabúdala na všetky bolestne sa jej dotýkajúce okolnosti, ktoré tu zakusovala, s nimi trávila svoj čas a v rozhovore so štebotavým Ivanom zdalo sa jej, že zhovára sa s drahým mužom a v oku Boženy videla zápaluplné oko mužovo.

Otec tešil sa úprimne príchodu dcéry a srdečnú radosť mal z utešených svojich vnúčat. Pravda, povinnosť nedovoľovala mu dlho bavievať sa s nimi; ale keď bol doma, bavil sa s nimi. Jeho radosť bola kolísať na kolene malého Ivana, ktorý mysliac, že sedí na bujnom koni, vykrikoval: „Hihi, hotta, hotta, hopsa, hopsa!“ a starý otec mladol pohľadom na zdareného vnuka. To vzal zase malú Boženu na ruky, hojčkal ju, bozkával, milkoval sa s ňou, až lvan začal kričať: „Hi, otec, hi!“ A starý otec prinútený bol oddať vnučku radosťou plesajúcej dcére a kolísať na nohe nezbedného a neposedného Ivana.

Hneď po svojom príchode navštívila Gustinka drahú svoju priateľku Milku. Vyjmúc nutných, iné návštevy ani nerobila. Príduc k Milke, našla ju sedieť zamyslenú pri obloku, o dlaň podopretá hlava a na lícach znaky sĺz. Ale aj zmenila sa tá krásna čiernooká Milka. Predtým rozvinujúca sa a krásou svojou okúzľujúca stolístka, teraz vädnúca sirôtka, ktorá na žiari slnka kloní dolu svoju hlávku.

Bolestne dotkla sa táto zmena Gustinky a zaplakala súcitná duša nad utrpením milej priateľky. Oko bez zápalu, líca vpadnuté, bledé. Veru mnoho žiaľov niesla Milka, že takúto spustu porobili s ňou.

„Beda mi, Milka moja, že sa takto schodíme. Bože môj, čo sa deje s tebou? Si na nepoznanie!“

„Klame ťa zrak,“ usmievajúc sa odpovedá Milka, ale úsmev ten bol výrazom najhlbšieho skormútenia duše, „mám sa dobre, spokojná som, zmierila som sa so svetom a túžim po zmierení s bohom!“

„Nehovor tak, duša moja drahá!“ na vrelé srdce tisnúc priateľku a slzy útrpnosti roniac, hovorí Gustina. „Nehovor tak, lebo to nie je reč šťastia, spokojnosti, ale zúfalstva. Nie si šťastná, to vraví tvoja tvár, nie si spokojná, to svedčia prúdy, ktoré na lícach tvojich zanechal tok sĺz. Čo ti je?“

„Nič mi je,“ odpovedá Milka a posadiac Gustinku na pohovku, sadá k nej. „Čo by mi bolo? Ty mi chybuješ, to je to všetko. Keby si tu bola, keby som teba tu mala, všetko by inak bolo, čo komu súdené, to ho neminie.“ A nevdojak vyronili sa slzy z pohasnutého oka.

„Ó, Milka, hovor, vrav, čo ti je, musím zvedieť, čo ťa trápi, čo ťa zožiera, zdôver sa priateľke a to iste obľahčí bôle tvoje. Isteže len tajenie a ukrývanie, dusenie žiaľov vo vlastnom srdci je hlavnou príčinou tohto hynutia. Nešťastná láska?“ opytuje sa Gusta, aby uľahčila Milke.

„Tá,“ odpovedá tichým hlasom Milka, ukrývajúc tvár svoju na prsiach nevyrovnateľnej priateľky, akoby sa hanbila za svoju lásku, akoby nejaká vina ťažila jej svedomie.

„A Štefan toho vina?“ opytuje sa Gusta.

„On,“ zase temným hlasom vraví Milka.

„Teda hovor, vrav, vyrozprávaj mi do podrobností, možno snáď zmeniť, dá boh, obráti sa ešte všetko v dobré.“

„Už je pozde, drahá Gustinka, niet už pomoci. Na radu tvoju pokúsila som sa vzbudiť žiarlivosť v ňom. Neviem, či som dosiahla cieľ, ale Štefan hrozne, strašne upadol.“

„A ako, preboha?! Ľakáš ma. Ako? Hovor!“

„On pije!“

„Pije? To je nemožné, nerobíš mu krivdu? Milka moja drahá, neklame ťa tvoja nešťastná láska?“

„Oj, nie, sestra moja, moje vlastné oči videli ho tackajúceho sa ísť domov, neznal nájsť dom a obydlie svoje, blúdil hore-dolu, zastal tamto pod tým stromom a stade pustil sa potácajúci sem. — Možno, reku, udalo sa mu to v spoločnosti, ale z istého prameňa znám, že tak robí noc po noc. On je stratený a ja nešťastná s ním.“

„Hrozné veci hovoríš, Milka moja, hrozné; ó, že tu niet Janka, ten by znal radu, znal aj pomoc. Ale dúfaj, duša moja, ja neviem, ale dákysi vnútorný cit mi hovorí, že to ešte všetko dobre bude. Maj pevnú vieru v pána boha a nespúšťaj sa nádeje a on iste obráti to v dobré.“

Tešila Gustinka, sama potrebujúc potechu, svoju skormútenú priateľku. Povesť o úpadku Štefanovom hlbšie dotkla sa jej, než by sa to bolo zdalo, ranila ju, lebo znala, že chýr tento bolestne dotkne sa jej muža a už vopred cítila jeho bolesť a zármutok.

„Ale viem, čo urobím. Štefan pôjde so mnou, odprevadí ma k nám a Janko ostatné urobí. Preto, ešte raz, Milka moja, len nespúšťaj sa viery v boha a dúfaj.“

„Pravdu máš a ja už odhodlaná som bola koniec urobiť tomuto klamnému životu a hľadať útulok u boha. Ale teraz oživla viera vo mne a dúfam. Gustina moja!“ objímajúc a vrelo bozkávajúc ju, hovorí Milka. „Ty si môj anjel strážca, v tebe som dôverovala a ty leješ balzam do môjho raneného srdca. Hospodin požehnaj ťa za tvoju lásku.“

Rozlúčili sa, ale len na krátky čas, lebo od tejto chvíle zväčša boli spolu; Milka potrebovala potechu a pri Gustine ju nachodila, Gustina hľadala spoločnicu a Milka bola jej najmilšou družkou v domácnosti. Tešili sa vzájomne, kochali sa spolu a to dobre poslúžilo obom. Milka vyzdravievala zo svojej nevyspytateľnej choroby, vracala sa pomaly farba zdravia do zblednutých líc, oko zapálilo sa ohňom života a Milka veselila sa a radovala zo života.

V pravý čas prišla Gustinka, akoby zoslaná bohom k zachovaniu nevinnej, cudzím bludom a pokleskom až na smrť skormútenej duše. A ako sprvu nudnou jej prichodila táto návšteva, tak teraz tešila sa jej a videla v tom múdre riadenie božie. Túžila síce za mužom a jeho prítomnosťou, ale túžbu túto vynahradzovala si stretaním sa s Milkou, ktorú milovala viac než vlastnú sestru, ktorej, pravda, nikdy nemala.

Už asi týždeň bavila sa Gustinka pri rodičoch, a Štefan sa dosiaľ neukázal. Mrzela ju táto nevšímavosť. Myslela, čo môže byť toho príčinou.

„Hanbí sa snáď pre svoj nemravný život? Či nevie o mne? Ale veď je to známe v celom meste a on by to neznal? Iste sa hanbí ukázať sa mi, myslí si, že znám jeho nepekný život. Ak je tak, to je dobrý znak, kto má hanbu, v tom jesto zárodok polepšenia, tam netratím ešte nádeju. Čo by mu písala, že som tu a že by rada hovorila s ním? To bude najlepšie, nebude mať výhovorky a bude prinútený prísť.“

Sadla Gustinka a písala Štefanovi, kde mu oznamuje, že je tu, že by rada s ním hovoriť a že ho prosí, aby ju navštívil. Prečítala, čo napísala, zapečatila.

„Tak, teraz mi nevykĺzne. Musí prísť, ja mu síce Milku ani nespomeniem, to nech koná Janko, on to múdrejšie prevedie. Nahovorím ho, aby šiel so mnou mojich svokrovcov navštíviť, naskytne sa len príležitosť o všeličom hovoriť. Uvidíme, Anka!“

Slúžka vošla dnu, Gustinka dáva jej lístok a hovorí jej:

„Zanes tento lístok do stoličného domu švagrovi, ale hneď, a oddáš ho len jemu do rúk. Či ma rozumieš?“

„Rozumiem, vaša milosť.“

„Teda choď.“ A Anka odišla a doručila lístok Štefanovi.

Gustinka túžobne čakala na výsledok a nečakala dlho, o chvíľu prišiel Štefan.

„To pekný švagor,“ víta ho Gustina, „čo ho prosiť načim, keď chce švagriná s ním hovoriť. Od týždňa čakám na jeho návštevu, a pán švagor ak nejde, tak nejde.“

„Odpusť mi, neznal som, že si tu.“

„Nepravdu hovoríš, Štefan, znal si, môj príchod nebol tajomstvom, kamaráti ti to povedali. Znal si, pre inšie si neprišiel.“

„Potom, mal som toľko práce, neviem, kde mi hlava stojí. Práve som sa zberal sem, keď prišla slúžka a oddala mi lístok. Nuž, akože sa máte?“

„Chvalabohu dobre, akože ty? Oženil si sa už?“

„No to, veď by som vás bol zavolal na svadbu, nebudem sa ženiť!“

„Počkaj, ukážem, ti moje deti, potom azda dostaneš chuť do ženenia!“

„Možno, keby si ty bola ešte na vydaj!“

„Hľa, hľa, pán švagor zná aj lichotiť, to som neznala dosiaľ,“ a Gustinka odišla do susednej chyže.

Štefan sadol si na pohovku a myslel, ale čo, to neviem.

Gustina doviedla deti.

„Vidíš, to náš Ivan. Poznáš tohto ujca?“

„Neznám!“ odpovedá chlapec.

„To je ujec Štefan Štefanov, aby si vedel.“

„Dobre, a ja som Ivan Štefanov, aby ste vedeli.“

„A toto je moja dcéra Božena!“

„A viac?“

„Nie to dosť?“ zapáliac sa odpovedá Gusta.

„Poď ku mne, Ivan!“ hovorí Štefan.

„A čo chcete, ujo Štefan Štefanov?“

A Štefan bavil sa s chlapcom, matka mala z toho srdečnú radosť. „Nie,“ myslí si, „zo Štefana môže byť ešte človek, keby len Janko tu bol.“

A nechala ho zabávať sa s chlapcom; potom vstal hore a hovoril švagrinej:

„Pekné, milé deti, radosť baviť sa s nimi. Nedbal by som mať také, veru nedbal.“

„Ožeň sa a budeš mať.“

„Ženiť sa nebudem, pristarý som na to, Ivan Štefanov!“

„Čo chcete?“

„Pôjdeš so mnou?“

„Nepôjdem!“

„A prečo?“

„Tak, lebo ja pôjdem k otcovi a vy ste ujec a nie otec.“

„To múdra odpoveď,“ hovorí Štefan. „Ale odpusť, Gustinka, treba mi odísť.“

„Ty, Štefan, chcem ťa čosi prosiť.“

„Hovor, stojím ti k službám.“

„Chcem napozajtra navštíviť našich rodičov, prosím ťa, poď so mnou. Bojím sa sama s tými detvákmi pustiť na cestu. Odprevaď ma, i rodičia budú mať radosť.“

„Napozajtra?“

„Áno!“

„A ako dlho sa tam zabavíš?“

„Len jeden deň, potom sa vrátime.“

„Dobre, pôjdem.“

„Ruku na to,“ podáva mu Gustinka ruku, ktorú on uchytí a stisne. „Ale ma ešte navštíviš do tých čias.“

„Navštívim, ak dovolíš.“

„Prosím ťa o to. Teda do videnia!“

„Zbohom, ujec Štefan Štefanov,“ hovorí mu malý Ivan.

„Daj mi ruku!“

„Tu máte,“ a chlapec podáva mu drobulinkú rúčku.

Rozišli sa. Ostala matka s deťmi sama, Štefan šiel do svojej práce, držal svoje slovo, každý deň navštevoval švagrinú, bavil sa s jej deťmi a zas odišiel.

Napozajtra šli navštíviť našich starkých polesných, ktorých sme už tak dávno nevideli. Odprevadíme ich na tejto návšteve a nezazlia nám to ani rodičia, ani švagrovia.

Naši polesní žijú v samote svojej spokojne a zase nevedia, čo sa deje vo svete. Od Janka len dostanú poriadne každý mesiac list a tak vedia, že pán boh požehnal mu dvoje dietok, že je šťastný a dobre sa mu vodí. Štefan nikdy nepíše, nevedia, ako sa má, a keď aj raz do roka píše, to len dva-tri riadky a nič viac.

Klonilo sa slnko k západu, pani polesná sedí pred domom, očakáva návrat muža z hory. Už ide.

„Dobrý večer, stará!“ pozdravuje muž ženu.

„Pán boh daj, pán boh daj. Nesieš, otec, dáku pečienku?“

„Nesiem, dve kuropty prišli, tu ich máš. Pochutnaj si na nich“

„Nie to pre mňa. Dostaneme hostí, tým to bude.“

„Neviem koho? Kto by sem prišiel, už ani nepamätám, že by bol niekto u nás.“

„Ale dneska bude.“

„A skadeže to vieš tak iste?“

„Hm, už viem, skade viem. Pred obedom strihám plátno na tvoje košele, padnú mi na zem nožnice a zapchnú sa do podlahy, hm, to znamená hostí.“

„To sú pletky!“

„Oj, nie sú to pletky. Na poludnie krájam chlieb, položím nôž na stôl, zrútim ho, zapchne sa do podlahy, i to znamená hostí.“

„To sú predsudky!“

„Daj si pokoj, popoludní sadne straka na dom, ak rapoce, tak rapoce, ak volá, tak volá, no reku, už nás neminú hostia.“

„Ver ty len na daromnosti, zjeme my sami kuropty.“

„No nebudeme ich jesť sami. Ľavé oko ma ustavične svrbí, v ľavom uchu mi hučí, to všetko dobré znaky. Počuješ, zdá sa mi, voz hrkoce.“

I psi skočili, i polesný napol sluch.

„I mne sa vidí, naostatok máš pravdu, stará. Len kto to môže byť?“

„Ja neviem, ale sú to milí hostia.“

Voz sa blížil, až zastal pred domom; matka vbehla do domu odložiť kuropty a vybehla von, polesný otvoril vráta a voz vtiahol do dvora.

„Štefan, syn môj! Gustina, dcéra moja! A to naše vnúčatá? Boh vás doniesol!“ Objímajúc, bozkávajúc všetkých radom, hovorí polesná.

„Pravdu si mala, stará, už verím aj ja na tvoje čary,“ hovorí polesný, pomáhajúc neveste svojej z voza a skladajúc krásne vnúčatá.

„Však ste nás ver’ nečakali?“

„No veru nie, ale dobre, že ste prišli.“

A dom bol plný radosti.

„Otec,“ hovorí Ivan polesnému, „dáte mi toho vtáka?“

„Oj, dám, dieťa moje, aj všetky.“

„Áno, všetky, otec, aj pušku?“

„Aj pušku, aj všetko, čo len chceš.“

„Matka, starý otec mi dá všetko, čo chcem!“

A nezbedu robil Ivan, sadal si na psov, hral sa s nimi a jeho samopašou oživol celý dom.

„No, Štefan, kedy sa ty oženíš?“ hovorí otec.

„Nikdy! Načo mi je žena?“

„Pozri na tie krásne deti a máš odpoveď.“

„Veru, Štefanko,“ hovorí matka, „čas by už bol.“

„Ale dajte mi pokoj a nedomŕzajte ma.“

„To je jeho obyčajná odpoveď,“ dodáva Gustina.

„Ej, dievka moja,“ hovorí matka, „urobila si nám veľkú radosť, pán boh ťa za to požehnaj.“

„Požehnáva ma!“ ukazujúc na dietky, hovorí dobrá matka.

„A dlho sa zabavíš v našich krajoch?“

„Ešte asi za týždeň. Len neviem, ako sa pustiť takto samotná domov, keď nemám sprievodcu.“

„Veď ťa Štefanko odprevadí.“

„Keby chcel, ale bojím sa ho prosiť, nerád vidí ženy, a už darmo je, ja som veru žena.“

„Všakver, Štefanko, pôjdeš s Gustinkou?“

Starý polesný vodil Ivana po dome, nedal mu pokoja a mal za celý čas prácu s ním. A rád chodil s vnukom, páčilo sa mu jeho štebotanie, jeho zvedavosť.

„Hm,“ myslí si, „z toho bude človek ako z jeho otca, nie taký ťuťmák ako Štefan.“

„Otec, a pôjdete s nami k môjmu otcovi?“

„Keď budem môcť, pôjdem.“ A ďalej zaoberal sa vnukom.

„A dáte mi aj tohto psa?“

„Keď chceš, i toho, a načo ti bude?“

„Hrať sa s ním.“

Medzitým nahovárali ženy Štefana, aby šiel s Gustinkou a on im na veľa rečí sľúbil, že pôjde, až ho predstata pustí. Keď mali tento sľub, začali zase hovoriť o ženbe, na to prišiel dnu i polesný a i on im pomáhal. Štefan počúval začas, ale omrzelo ho to naostatok, vyšiel von a nechal ich tak.

„Z toho chlapca nikdy nič nebude!“ hovorí otec.

„Ja mám nádeju, že Janko ho vyzdravie,“ vraví Gustinka.

„Už i ja zúfam nad ním,“ dodáva matka, „ak Janko nie, inšie mu nepomôže, dal by boh, aby sa mu podarilo.“

Skoro ubehol čas návštevy a Štefan bol rád, že už odídu. Starý otec napchal vnukovi plný voz vtákov a zverí, dal mu malú brokovnicu a všetko, čo len zažiadalo, milé vnúča, bol by mu i to dal, čo nemal, taký rozkochaný bol v tomto krásnom decku, až omladol ním.

Nasledovalo žalostné lúčenie, lebo udrela hodina odchodu. A matka a otec uspokojili sa len vtedy, keď im Gustinka sľúbila, že onedlho prídu i s Jankom a potom dlhšie sa tu pobavia. Už voz odchodil, a malý Ivan kričal: „Do videnia, starý otec, stará matka! Do videnia!“




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.