ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odprevadili sme Janka do Viedne v sprievode dvoch národovcov, mladých rezkých šuhajov slovenských. Vo Viedni našiel viac spoločníkov strastí a utrpenia a mal sa dobre, keď bol v hojnej spoločnosti. Opustíme ho teda a vrátime sa k iným osobám našej povesti.

Nechceme opisovať krvavé udalosti neblahej pamäti rokov 1848/49, načo by to bolo? Deje týchto dvoch rokov čerstvo zapísané sú ešte v pamäti našej, videli sme ich, okúsili sme ich nehody a iste nie tak ľahko zabudneme na ne.

Necháme vojnu byť vojnou, bojovať tých, ktorí oddali sa bojovaniu, a nepôjdeme ani na ľudskou krvou zbrodené bojiská, aby sme sa hrúzou naplnili nad skazou, ktorú donáša vojna; ani do veľkých miest, kde kopí sa hriech, nemravnosť a skazenosť, všetko to nevyhnutné následky domácej vojny, od ktorej na veky vekov zachráň a zachovaj nás, pane bože náš trojjediný!

My, pokojamilovní ľudia, pobavíme sa tam, kde pokoj nachodíme, ďaleko od hluku zbroja, surmít a bubnov, vzdialení od nápadov nepriateľských, od bojov plných pomsty.

V pokojnom zátiší nájdeme to, čo hľadáme, čo zodpovedá rozpoloženiu duše a ducha nášho.

A pokojné zátišie obýval náš pokojamilovný Štefan, ktorého teraz navštíviť mienime, aby sme mali pred očami ustavične jeho osud.

Známe, že pán slúžny dal Štefana nielen zavrieť, ale aj reťazou opatriť, a videli sme posledný raz Štefana v šatlave dobre známeho nám mestečka. Slušno, aby sme od tejto chvíle pokračovali vo vypravovaní našom.

Tu sedel Štefan osamote a mal času dosť rozmýšlať o svojom stave, o svetských náhľadoch, o ideáloch svojich a ako nezrovnáva sa svet a jeho pomery so svetom ideálov, utvoreným v jeho duchu. Aké veľké to protivy skutočnosť a ideálnosť, ako nebo a zem, ale Štefan v dumách svojich vždy prichodil k tomu výsledku, že terajšie vzbury sú následok prevrátených pochopov a skazenosti ľudskej a že nebude dobre dovtedy, kým neustúpi terajšia záhubná skutočnosť tomu, pravda, dosiaľ len ideálnemu svetu, ktorý utvoril jeho duch.

Spoliehal sa v domnení svojom primnoho na akéhosi dobrého génia národov, ktorý tieto by bol mal osvietiť a priviesť na cestu pravú, poukázať im na priepasť, ku ktorej sa blížia a v ktorej neomylne nájdu záhubu, ak sa nevzmužia a nenastúpia inú, tŕnistú síce, ale jedine a bezpečne vedúcu cestu k spáse národov.

Dobre mu slúžili dumy jeho, ukracovali dlhý čas väzenia, zaoberal sa nimi duch jeho ustavične, takže neostávalo mu času na rozmýšľanie o vlastnom stave a žil, akoby ani neznal, že sedí vo väzení. Veď čo je väzenie? Obmedzenie slobody osobnej. Jeho duch ale neznal túto obmedzenosť, požíval úplnú slobodu, lietal šírym svetom, rúcal a zase staval a tvoril nové svety, neznal teda väzenia a zabúdal naň.

Ej, ale nezabudli tí, čo ho uväzniť dali. Takto Štefan sedel pokojne v komôrke svojej asi dva týždne, keď zrazu prišiel k nemu pán slúžny a za ním štyria ozbrojení gardisti:

„Dostal som rozkaz,“ hovorí slúžny, „aby som vás poslal do stoličného väzenia. Tu dolu stojí voz hotový a tu,“ ukazujúc na obrancov vlasti, „sprievod váš. Ak máte niečo na pokonanie, pokonajte si, o hodinu treba vám odísť.“

„Trebárs v tom okamihu,“ odpovedá Štefan. Vstal a stúpal za pánom slúžnym, odchádzajúc z väzenia. Ozbrojenci obstúpili Štefana a viedli ho k vozu. On sadol na voz a ozbrojenci s ním. Jeden po jeho boku, dvaja oproti nemu, jeden ku kočišovi, všetci držali napohotove pušky v rukách. Ale pre lepšiu istotu a bezpečnosť priviazali ho o voz. Tak to žiadala bezpečnosť vlasti. Pán slúžny medzitým odišiel preč.

Štefan sedel pokojne a spokojne očakával ďalší svoj osud. Už všetko bolo hotové na odchod, priblížila sa krásna panna k vozu a pozrela na Štefana pohľadom plným útrpnosti a súcitu; pohliadla na neho a rumenec zafarbil jej zblednutú tvár.

„Pozdravte Janka, ak sa zídete s ním.“

„A vy pozdravte moju matku a otca. Zbohom!“

Voz zarachotal, Irma zmizla v protivnú stranu a Štefan šiel do stoličného mesta.

A chvíľu zaoberal sa pozdravom, ktorý mal vykonať Jankovi, potom ale upadol do obyčajnej svojej zasmušilosti a mlčal.

Tak šiel, až prišli do stoličného domu. Tam oddali ho obrancovia vlasti pánu kastelánovi, ten oddal im poistenie na neho a dal ho zaviesť do novej hospody, kde mal čakať ďalšie veci.

Štefan sedí vo väzení svojom, ktoré bolo síce priestrannejšie ako to predošlé, ale zato ani o steblo príjemnejšie. Výhľad doskami zabitý, len zvrchu padalo svetlo do chyže; nemohol sa tešiť teda ani pohľadom na krásu prírody, ani na národ, hemžiaci sa okolo jeho obydlia; odkázaný bol sám na seba a tak sám v sebe prinútený bol hľadať útechu a zábavu. Duch jeho ohradený pred všetkým vlivom tohto sveta slobodne tvoril svety ideálov, a čím obmedzenejšia bola jeho osobná sloboda a čím menší priestor mu vymeraný, tým slobodnejšie lietal duch, tým širšie tvoril svety. Telo späté železami hlivelo vo väzení, ale činný duch povznášal sa letom kráľovských orlov až k slncu, pozeral zrakom plným ľútosti na mizerný tento svet; zaletoval i nad slnce v rajské končiny nebies, tam prehliadnuc bystrým okom svet, usporadoval ho, zavádzal obnovy, predpisoval zákony a pravidlá, ktoré iste viedli by svet a tento obývajúce národy k šťastiu a blahu, ak by len mohli byť uskutočnené.

Míňali sa dni, týždne a mesiace, čo Štefan sedel vo väzení bez toho, žeby bol vyšetrovaný a súdený, žeby bol mal príležitosť očistiť sa z nesvedomite mu pripisovanej viny. Sedel, akoby na neho boli zabudli, a predsa znali o ňom, veď pravidelne dostával stravu, biednu síce a len kárancom príslušnú, ale predsa dostatočnú pre jeho telesné požiadavky.

Dávno už príroda premenila svoje rúcho. Opadalo lístie zo stromov, biely sneh pokryl zem a mrazivé fujaky zahnali teplé letné časy. Štefan znal, že je zima, veď každé ráno to pozoroval na srieňom zatiahnutých oblokoch svojho väzenia. A trpké jeho položenie ako sa nemenilo, tak sa nemenilo.

Mohutne účinkujú okolnosti i na spravodlivosť tohto sveta, hoci táto vo všetkých pomeroch mala by byť rovná, vždy jednaká, spravodlivá. Ale ľudia sú krehké nádoby a ľudia prisluhujú spravodlivosť; kto môže teda zato, že i táto je taká, akú ľudia chcú mať, aká hodí sa ich pomerom a náhľadom.

Okúsil to Štefan, keď po štvormesačnom a či päťmesačnom svojom uväznení nezvedel ani len príčinu tohto uväznenia. A to bolo už priveľa i na jeho trpezlivosť, začínal šomrať, zlostiť sa a domáhať sa spravodlivosti. Ale to všetko bolo márne namáhanie. Dozorca väzenia, ktorého o to žiadal, neopovážil sa pánov sudcov upozorniť na tohto väzňa, a tak všetko ostalo i napotom tak, ako bolo predtým.

Pominula sa zima, blížila sa jar, a príroda i všetko, čo žilo v nej, tešilo sa zelenej jari a oslavovalo Hospodina. Štefan pocítil premenu túto, nemrzli viac obloky jeho, prestali kúriť v jeho peci, ale v jeho položení nepremenilo sa nič, všetko ostalo pri starom.

„Hm, divní to sudcovia,“ hovorí reťazou štrngajúci Štefan, „divná i spravodlivosť; väznia ma, neviem prečo, ani mi nepovedia, ani ma neťahajú na zodpovednosť, zdá sa, že zabudli na mňa. No, ale predsa toto už prevyšuje všetku trpezlivosť ľudskú, už čo by som bol z kameňa a mal som trpezlivosť nadľudskú, už by bola vyčerpaná. — Ej, zhrešil som, zhrešil, proti sebe, proti drahým svojim rodičom a proti vrelemilovanému svojmu národu, zhrešil, že som neposlúchol dobrú radu brata môjho. Ako on mohol som byť aj ja slobodný. — Ale ktože to vie, či je slobodný, či i jeho niekde nechytili a či mu útek jeho nepripisujú za bohznáaké veľké previnenie? Akoby túžba, vrodená túžba v srdci človeka po slobode mohla byť previnením. Lež kto sa spytuje na to, či je to vskutku previnenie alebo nie? Na to sa nepýta nikto. Čo som urobil ja? A minuli sa už dlhé, dlhé mesiace a ja bez viny pripravený o najdrahší poklad Syna božieho, človeka, pripravený o slobodu hyniem tu v smrtonosnej nečinnosti, rovný tomu, ktorý vypálil aspoň päť dedín! A tento je predsa zločinec. A ja? Svedomie moje nezná o žiadnej vine. Či mi azda pripisovať budú za zločin, že milostivý Otec nebeský doprial sa mi narodiť zo slovenskej matky a otca Slováka? I to je možné, veď je v tejto vychýrenej slobodnej krajine zločinom milovať svoj národ, zrada vlasti je priznávať sa k svojeti; životom vážiť znamená povedať ,ja som Slovák!’ akoby ja niečo iného mohol byť.“

Takto hovoril osamote Štefan; ale čo prospelo mu všetko rozumovanie? Mŕtve, obtáčajúce ho a jeho slobodu obmedzujúce steny nemali súcitného srdca pre výlevy rozžalosteného srdca; nik nečul jeho spravodlivé náreky a ony zväčšili jeho žiaľ, ale nikde nenašli súcit.

Sudcovia, ktorí mali rozhodnúť o jeho vine alebo nevine, starali sa viac o svoju osobnú bezpečnosť než o prisluhovanie spravodlivosti. Neisté ich postavenie, neprajné, ustavične dochádzajúce chýry a zo dňa na deň zväčšujúce sa a istotu nadobúdajúce povesti o porážkach, ktoré utrpeli obrancovia vlasti, nedopúšťali zostrašeným sudcom, aby slúžili podľa povolania a prísahy svojej právu a pravde, a uspokojili sa tým, keď uväznili tých, pred ktorými sa triasli strachom a bázňou, a väznili ich bez rozdielu a bez uváženia, či sú vinní alebo nevinní.

Umĺkli hrúzyplné povesti a ustúpili miesto neodškriepiteľnej skutočnosti. To, o čom s neistotou veštili chýry, naplnilo sa navlas a sudcovia, opustiac stanovisko svoje a bojac sa spravodlivejšieho súdu, než ho oni prisluhovali, utekali s utekajúcimi, v úteku hľadajúc spasenie svoje a zabúdajúc na svojich väzňov, ktorých zanechali neistému osudu.

Stoličné mesto, v ktorom sedel Štefan, obsadil sbor slovenských dobrovoľníkov. Zmenili sa okolnosti neočakávane, ale o zmene tej neznal Štefan vo svojom väzení nič; on len znal, kedy počínal sa deň a noc, kedy svitalo a mrkalo, čo sa viac dialo, o tom nevedel zhola nič.

Mrkalo, to videl na hasnúcom dennom svetle, mrkalo a mala nastúpiť tmavá, temná noc. Očakával ju, veď aspoň vo sne mal pokoj, odpočívalo umdleté telo, tešil sa teda noci, ako v noci tešieval sa zase dňu.

Mrkalo a on očakával noc. Zrazu strhne sa hrmot, neobyčajný štrngot zbroja, chodenie sem i tam a neobyčajný tento výjav vzbudil jeho pozornosť, uzatváral, že deje sa niečo mimoriadne, neobyčajné; zostril svoju pozornosť a túžil po vysvetlení tohto výjavu.

Ako tak sedí v napnutosti, pozorujúc každý krok a štrngot, roztvoria sa dokorán dvere jeho žalára a v nich zjavia sa mnohí ozbrojenci. Zastali vo dverách a Štefan hľadí na nich a nezná pochopiť, čo to znamená, či ho povedú pred súd alebo bez súdu na popravisko. Myšlienka táto ako strela preletí jeho dušou a zhrozil sa jej.

„Štefan, kde si? Či žiješ?“

„Oh, Janko, Janko, brat moj!“ Bežiac a reťazou štrngajúc, hovorí Štefan.

A rodní bratia ležali si v náručí dlho, dlho.

Medzitým pristúpili dobrovoľníci bližšie, sňali Štefanovi reťaz, ktorou bol sputnaný, a Janko vyviedol po mnohomesačnom utrpení svojho brata na slobodné povetrie, ba na slobodu.

Mám opisovať ich výlevy srdca po tomto zídení sa? Opisovať rodiace sa v rodných dušiach city? Nie, to neurobím, to by som ani nebol vstave urobiť, pritupé je moje pero, aby dostatočne opísalo tento výjav. Domyslí si ho súcitná duša čitateľova.

„Teda si dobrovoľník?“ opytuje sa Štefan.

„Ako vidíš a počuješ, a blahodarím bohu, že mi doprial tú radosť, aby som ti ja mohol oznámiť a navrátiť slobodu,“ odpovedá Janko.

„A čo ste popravde vy dobrovoľníci?“

„Samí Slováci, ktorí sme sa chytili zbroja za prestol a práva národa. Iste vstúpiš i ty do našich radov.“

„A čo ja medzi vami?“

„Nemáš inej voľby,“ odpovedá dobrovoľník, „teraz je len ten slobodný a bezpečný, kto nosí zbroj. Ani ty nemôžeš inšie urobiť, ako stať sa dobrovoľníkom.“

„Ja a zbroj nosiť? Janko, hovoríš to opravdu?“

„A prečo nie? Si i ty Slovákom, verným národu, chceš pracovať na jeho blahu, no bojuj zaň.“

„Som Slovákom, verným národa synom, chcem a budem pracovať na jeho blahu, ale bojovať nebudem.“

„Nebudeš? Hovor, pre akú príčinu?“

„Janko môj, ak ty nie, kto ma bude znať, ty môj rodný brat, a neznal by si ma?“ s podivením opytuje sa Štefan.

„Znám ťa, znám a práve preto nádejam sa, že vstúpiš medzi nás.“

„Nevstúpim, brat môj, nevstúpim, lebo vstúpiac do vášho sboru, neomylne prichodilo by mi vylievať krv spolublížnych, spolukresťanov, a to neurobím nikdy, nikdy!“

„Štefan, Štefan!“ vykríkol Janko, zalomiac rukami, „teda ani mnohomesačné utrpenie, ani žalárovanie a katovanie nepriateľov národa a slobody nedoviedlo ťa na pravú cestu? — Ešte si ten starý! Škoda ťa byť! Rob, čo chceš, ale ty nie si súci pre tento svet.“

A Janko nikdy viac neoslovil Štefana, aby sa stal dobrovoľníkom, a Štefan nikdy nevyjavil vôľu zúčastniť sa na bojoch nadšenej, zápalistej mládeže slovenskej.