E-mail (povinné):

Mikuláš Štefan Ferienčík:
Bratia

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Peter Kovár, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XXII

Navrátil sa Štefan domov nie v najlepšom rozmare. Janko rečami svojimi podotýkal sa všetkých možných záhybov jeho duše, obrazil i tie, ktoré už dávno zabudnuté, dotknutím tým akoby k životu vyvolané, dávali znaky svojho jestvovania, a to nepokojilo Štefana. Žil dosiaľ v tom povedomí, že niet človeka, ktorý by znal alebo aspoň pamätal a chcel rozpamätať sa na jeho prešlú mladosť, žil, zabudnúc na túto a na túžby svoje, ľahostajnosť zaujala dávny zápal za národ, a tu jeho brat nezabudol na to, ale spomína celú jeho mladosť a brat jeho predsa bol najbližším svedkom jeho zápalu a nadšenia. Ako ho to nemalo pohnúť, ako nepobúriť jeho pokoj? Žijú svedkovia zmárnenej mladosti, čo tí budú súdiť o ňom? To ho nepokojilo.

Ale i inšie veci dotkli sa dostupných a citlivých stránok. Príduc domov, našiel chyžu dávno nezametenú, posteľ nepopravenú, háby nevyčistené, obuv blatom zašpinenú a plesnejúcu a mimovoľne prišli mu na um reči Jankove. Mrzel sa, nie že to tak bolo u neho, zato nie, veď táto neporiadnosť trvala už od dávnejšieho času a nemal pre ňu zraku; ale mrzel sa len preto, že Janko tak živo opisoval všetko, že to znal, čo on dosiaľ nevidel, a to poranilo jeho samolásku. A niet horšej veci ako obrazenie tejto. Rozmýšľal Štefan, krútil hlavou v omrzenosti svojej, chodil po izbe a kde pozrel, všade videl neporiadok. Pod posteľou plno smetí, kúty izby samá nečistota, na stole na prst prachu, po stenách samá pavučina, obloky až temné od špiny. Naprostred izby roztratený popol a pozostatky dohánu, ktoré tam pred svojím odchodom pometal, vytriasajúc fajku. Predtým to všetko nevidel, teraz mu to hneď padlo do očí.

„Eh, čert ma najal ísť!“ začne hovoriť, „nebol by som zbadal nič, ale on ma upozornil a teraz mrzím sa nič po nič. Veď aj za študentstva nebolo ináč u nás, ak som neporiadil ja, on veru nie, on robil neporiadok. Nuž čože teda chce? Aký on bol vtedy, taký som ja teraz. — Hm, ale to je práve to zlé, to je ten prevrátený svet, za mladi som bol čistotný, poriadny; a teraz? Fuj, až hanba pozrieť na to. Štefan, Štefan, veruže má pravdu ten tvoj mladší brat.“ — A mlčiac chodil po izbe, na jeho tvári vidieť znaky hlbokej zamyslenosti.

„Ale, čoby mal! Čo koho do môjho poriadku, kto má právo starať sa do mojich obyčají. Som slobodný človek, žijem, ako chcem, či vari mám násilie trpieť pre dákysi zdanlivý poriadok? — To je geniálnosť, takýto nešvár, neporiadok, v ňom má záľubu môj duch, tak si to mať žiadam a punktum.“

A uspokojil sa Štefan. Rozumkárstvom pre všetko našiel výhovorku a uspokojil sa ňou. Zmieril sa s tým neporiadkom, ktorý sa len pred chvíľou hnusil jeho duši, a nečistota, neporiadok stali sa mu milými, veď duch jeho túžil po geniálnosti, a neporiadok podľa pochopov rozumkárov je zvrchovaný moment geniálnosti.

Táto geniálnosť jeho šla tak ďaleko, že ho pripravila o všetku samostatnosť a stal sa mŕtvym; ducha a vôle pozbaveným strojom, hýbajúcim sa podľa rozkazu, hračkou súc v cudzích rukách. Skleničkovú spoločnosť navštevoval pilne a tam bavil sa najviac. Zato ale neprestával chodiť päť minút pred ôsmou a druhou hodinou s fajkou v ruke alebo v ústach strmým svojím krokom do úradu. Úrad nepremeškal nikdy, stroj koná svoju povinnosť. A všetko šlo a darilo sa mu podľa vôle, len ho mrzelo, že Milka ustavične sedáva pri obloku, pozorujúc každý jeho krok. Nie, to nebude ďalej trpieť. Vypovedal hospodu. Pravotár D. ľutoval, ale prijal vypovedanie a skoro našiel iného do hospody. Prišiel čas presťahovania sa a Štefan nemal inej hospody. Kde ísť, kde sa vrhnúť? Vysťahovať sa treba, a nemal kde hlavu skloniť. Zase nová mrzutosť. Neuvedomil si, že keď vypovedá hospodu, treba sa postarať o inú. V poslednom okamihu bol by dal neviem čo za hospodu, ale jej nikde nebolo. Pravda, sám neurobil za to kroku, ale našli sa ľudia, čo za odmenu ochotne prevzali túto jeho starosť na seba. A kde nič, tam nič hospody.

„Čo mám robiť? Nemám hospody a zajtra neomylne musím sa presťahovať zo starej, poraď, ak si dobrý priateľ!“ oslovil priateľa Z.

„Poď ku mne bývať, mám dve chyže a nepotrebujem len jednu. Až o mesiac sa ožením a do toho času bude mi prázdna jedna chyža.“

Štefan prijal toto ponúknutie, dvaja nosiči naraz odvliekli celý jeho nábytok. Mal zase hospodu a bol spokojný.

Tak žil Štefan Štefanov. Páčila sa mu nová hospoda, sluha, ktorý čistil a riadil chyžu Z., jednou cestou riadil a čistil i jeho chyžu. Nemal žiadnej starosti.

Že nemal? Ba mal. Ktozná skade poslali mu geletku bryndze. Bryndza dobrá, chutná; ale ako ju jesť, keď chleba nemá? Hm, nová starosť. Kúpiť? A kto mu kúpi chleba? „Eh, i tak málo jedávam chleba pri obede a večeri,“ myslí si, „a nechám ho hostinskému bez osohu, schovám si ho do kabáta a donesiem domov.“ Urobil tak a nosil si chlieb z hostinca a pochutnával si na mastnej bryndzi. A zase žil spokojne, bez starosti.

A keď si tak ujedal večer po návrate z hostinca bryndzu, hovoril sám sebe:

„Niet nad geniálnosť! Múdra hlava zná si pomôcť.“

Ale čakali ho nové starosti, lež o tých neskoršie prehovoríme, navštívme Milku, obzrime sa, čo ona robí.

Štefan opustil ich dom, stratila ho z oka, zato ale duša bavievala sa ním.

„Odišiel, bohzná prečo — ale odišiel, on vie, čo robí. — Horkýže vie, keby vedel, nerobil by. Ale darmo je, veru nie hoden ľútosti, nie je hoden, že toľko trpím pre neho, ten nevďačník!“ a zamyslela sa, po chvíli zase.

„Teraz pôjdem k tete, dávno ma volá k sebe, odkladala som s návštevou, kým on bol v dome, ale teraz už pôjdem. Zabavím sa tam, snáď ho zabudnem! — Zabudnem? — To nie, to je nemožné, to pretrpieť, čo pretrpela som ja, toľko zniesť a môcť zabudnúť, to je nemožnosť!“

A znovu za zamyslela Milka, ale vyjasnilo sa čelo, usmiala tvár a robila prípravy na odchod.

Matka zaradovala sa srdečne nad úmyslom Milkiným navštíviť jej sestru, lebo si myslela, že táto návšteva neomylne blahodarne bude účinkovať na jej ducha, rozptýli jej trudnomyseľnosť, ktorá podrývala jej zdravie a ničila krásu mladosti.

A akoby sa bola bála, že Milka ešte snáď zmení svoj úmysel, durila na čím skorší odchod a sama prichytila sa do práce, aby uskorila prípravy.

„Len čo sa jej stalo,“ myslí si matka, „že tak odrazu chce preč a preč? Dosť som sa jej nahovorila, naprosila ju, aby šla, a ona nikdy, ani počuť nechcela; načo by ta šla? Vraj, čo tam budem robiť? Umorí ma dlhá chvíľa; a teraz zrazu idem a idem. Ale dobre, nech len ide, veruže to dobre poslúži jej zdraviu a vráti sa mi nazad ako rozkvitnutá ruža.“

A už vopred tešila sa matka na návrat uzdravenej dcéry.

Milka odišla na vidiek ku svojej tetke a bavila sa tam už asi dva týždne, keď vraciame sa k Štefanovým, spomenutým už novým starostiam.

Štefan dostal rozkaz, aby šiel v úradných povinnostiach do obce Drevňany a tento rozkaz bol príčinou jeho nových starostí.

„Výlet nezaškodí a dá sa niečo aj zvýšiť,“ hovorí sám sebe, „teda nebolo by zle. Ale načo to? Už keď je dačo nemilé, to mňa nemôže minúť. Druhý by to vďačne vykonal, ale nie, to musia mne prideliť, áno, mne, mňa nemôže minúť zlé, rušiť môj pokoj, pretrhnúť obyčajný život a tam nové pomery. Ej, už je len nespravodlivý ten svet. — Ale čo robiť, protiviť sa nemôžem, musím zahryznúť do tohto horkého jablka. Veru, keby som mohol, zahodil by som všetko a žil by som si bezstarostne. Už nech je akákoľvek starosť na svete, zastaví sa u mňa, neobíde ma. Ale nech to leží, dosť tomu času.“

Večer, ako obyčajne, sedel v hostinci a tu obšírne vyprával svoju nehodu.

„To práve vhod. Zabavíš sa tam dokonale!“

„A načo zábava? A s kým zábava? A vraj dokonale. Budete tam vy, či čo?“

„My nie, ale — tam je Milka!“

„Kde? Vari v Drevňanoch?“

„Tam, u svojej tetky, zídeš sa s ňou a zabavíš dobre.“

„Ďakujem za zábavu, nechcem ju.“

Ale vrtelo mu v hlave, že je Milka tam. „Eh, nepôjdem, dokiaľ tam bude, nezrúca sa zato svet.“

A odkladal. Ale záležitosť bola súrna; a čo mal Štefan robiť? Predstata doliehal na skoré vybavenie.

„Už ma nemôže minúť tento kalich.“

Ide domov. Stretne sa so Z.

„Aký si vyradovaný,“ osloví ho Štefan.

„Ako nebyť? Zajtra mám sobáš, vyplnili sa všetky moje túžby.“

„Už zajtra? A ja nemám hospodu!“ skríkne Štefan.

„Netráp sa, môžeš i ďalej tam bývať.“

„Nechcem, načo?“

„Nebudeš mi prekážať, začas uspokojíme sa i s jednou chyžou.“

„To neurobím. Bože, zase dvoje starostí. Poraď, čo mám robiť?“

„No, čo ti je? Ale len nakrátko, idem k mladuche.“

„Teda choď, ale skorej mi poraď,“ vraví mu Štefan.

„Počúvam ťa, len rozprávaj, čo chceš.“

„Prvá starosť je tá hospoda.“

„Už som ti povedal, netráp sa, bývaj i ďalej, nám zavadzať nebudeš.“

„Ale vy mne!“

„Ako to?“

„Nechcem sa dívať na vaše milkovanie, musím odísť; eh, že si ma neupozornil skorej, bol by som si našiel hospodu. Kde teraz v okamihu vziať? Vidíš, to si ty zavinil. Len trápenie mám pre teba, zle bolo, že som ťa poslúchol a prišiel sem bývať. Teraz ma vyhoď na ulicu, ja neviem, čo mám robiť.“

„No zostaň tu.“

„Ale ja nechcem zostať, tvoja povinnosť je nájsť mi hospodu, ty si ma zaviedol.“

„To je to najkrajšie. Ale dobre, nájdem ti hospodu.“

„Spoľahnem sa na teba, ale nech je dobrá, svetlá, čistá. — Druhá starosť: mám ísť zajtra ráno do Drevnian.“

„Teda choď, nik ti neodhryzne z nosa.“

„Ale je tam Milka.“

„Čo ťa po Milke, konaj povinnosť a neobzri sa na ňu.“

„Ľahko tebe hovoriť, keď sa zajtra ženíš, ale ja —“

„Máš ešte čosi?“

„Len tie Drevňany!“

„Eh, čo Drevňany, choď; no zbohom!“ a Z. odchodí.

„Počkajže ešte, poraď mi, nemohol by si ty ísť za mňa do Drevnian? Možno zvýšiť, zíde sa ti.“

„A pôjdeš ty miesto mňa na sobáš?“ zasmeje sa Z.

„Radšej do Drevnian.“

„Teda zbohom!“

A Z. odišiel. Štefan hľadel za ním chvíľu, zobral sa a odišiel i on.

A Štefan šiel do Drevnian, konal svoju povinnosť, sedel v izbe a neukázal sa za svet na ulicu.

Úradovanie jeho trvalo viac dní, na hospode bol u zapisovateľa obce a náhoda spôsobila mu i tu mnoho starostí. Zapisovateľ, spolu učiteľ, býval v susedstve kostola v osamotenom dome, kde bola aj škola. Oproti škole stálo pekné stavanie, dom to tetky Milkinej, a Milka v tomto dome mohla ho vidieť, ak šiel k obloku, ak vyšiel pred školu, zase ho mohla vidieť. Samé starosti, aby im vyhol, sedel ustavične v chyži a neukazoval sa ani v obloku, ani predo dvermi.

Bola nedeľa, utešený, krásny, jasný teplý deň. Už od týždňa Štefan nevyšiel zo školského dvora. Dneska ležala práca, on samotný v dome, bo ostatní šli do kostola. Morila ho dlhá chvíľa a zatúžil po prechádzke na slobodnom povetrí. Znal, že zapisovateľ má záhradu von z obce, znal podľa opisov ta vedúcu cestu, umienil si vyjsť do tejto záhrady. Čakal, kým obyvateľstvo vošlo do kostola, priblížil sa bojazlivo k obloku, vyzeral vpravo i vľavo, či nevidieť nikde oneskoreného kresťana, pozeral na náprotivný dom a ani tam nič. Osmelil sa vytrčiť hlavu z domu, bojazlivo sa obzerá na všetky strany, ale kde nič, tu nič, nevidieť žiadnej živej duše; vyjde pred dom, i tu čisto, vtiahne hlavu medzi plecia, dá sa do úteku, nie ináč než ako chlapec, behajúci za rôznofarebným motýľom, a beží rovno na mostík, príde tam, a — ó beda! — pred sebou vidí dve ženské osoby. Vidieť a obrátiť sa bol jeden okamih, vráti sa a beží druhou cestou, až dobehol bez úrazu do záhrady.

„Čo to za čudný človek?“ spytuje sa jedna.

„Neznáš ho? Veď to zo stolice úradník, u zapisovateľa býva už od týždňa.“

„Nevidela som ho, aha, ako uteká, ach, bože!“ skríkne Milka „veď je to Štefan Štefanov.“

„A kto je to?“ ale Milka neriekla viac ani slova.

Štefan dostal sa do záhrady, ale teraz nastala otázka, ako nazad. — Darmo ho čakali s obedom, darmo vyzerali, nik nevedel, kde sa podel, až pán učiteľ, idúc pozrieť svoje včely, našiel ho tam, volal ho na obed, ale Štefan nechcel ísť, „chcem,“ vraj, „zostať tu, pošlite mi obed sem.“ Zostal tam, poslali mu obed a len keď noc zakryla svet, vrátil sa opatrne domov.

Milka nevidela ho viac v Drevňanoch. Štefan, zakončiac úradné povinnosti, vrátil sa do stoličného mesta. V poslednej dedine rozkázal kočišovi zastať, vošiel do hostinca a večeral, a že mali dobré víno, i upíjal si statočne. Konečne sadol na voz a šiel ďalej. Asi o jedenástej hodine zastal pred svojou starou hospodou, tu všetko pozamykané, trepe, búcha a nik neotvára. Konečne počuť kroky, počuť aj hlas:

„Čo to za mamľasa robí taký buchot?“ opytuje sa Z.

„Otvor!“ kričí Štefan.

„A čo chceš?“

„Domov ísť.“

„Nebývaš tu!“

„Nebývam? A kde bývam? Vari si ožratý!“

„Dakto z nás je, ale ja nie. Presťahoval si sa, bývaš tamto.“

„Tak ma zaveď.“

A Z., vidiac stav Štefanov, uznal za dobre vyplniť túto jeho žiadosť, nechcel robiť ďalší škandál, zaviedol ho, otvoril inú izbu, zapálil sviecu.

„He, kočiš, tu peniaze!“ Štefan vytiahne peniaze, prehadzuje bankovky, a len nevie vyplatiť kočiša.

„Eh, ber si, dosť ti bude.“ Vrhne mu peniaze.

Ale Z. vzal peniaze, vyplatil kočiša, ostatné položil na stôl, uložil Štefana, zahasil sviecu a šiel domov spať.




Mikuláš Štefan Ferienčík

— prozaik, dramatik, formovateľ realistickej metódy v próze, redaktor viacerých novín a časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.