ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Míňajú sa tie časy rýchlo až napodiv. Hodina za hodinou uteká a sotva sa minie dvadsaťštyri hodín, už je tam deň, a tridsať dní je mesiac a dvanásť mesiacov už je rok. Za jarou príde jeseň, leto, zima, a zase jar, leto, jeseň, zima, a človek so zadivením sa obzerá, čo tak skoro ubehli dva-tri roky, ani nevie kam a ako.

A mládeži ešte rýchlejšie ubiehajú časy. Neobzerá sa na budúcnosť, veď jej je zasľúbená, nemá starosti, žije si ako to vtáctvo nebeské, načo by i počítala dni a mesiace a roky ľahko hynúce?

I našim bratom takto rýchlo a skoro ubiehali roky. Štefan už tretí rok trudil sa s bohoslovím, Janko študoval, aspoň mal študovať práva, keď ti z čista jasna ako dáky neočakávaný meteor zjaví sa rok 1848, poobracia všetko čím hore tým dolu, nič nenechá na mieste, čo stojí, to rúca, ale nestavia.

Pozatvárali školy, rozpustili žiakov, i bohoslovecké ústavy nemali a nenašli pokoja. Žiactvo bez ohľadu na budúce povolanie, právnik tak ako lekár, múdroľubec ako bohoslovec, všetko hrnulo sa už alebo domov, do náručia svojej rodinky, alebo pod vábne volajúce ho zástavy. Každý šiel tam, kde ho volal zápal, nadšenie alebo pokoj milujúca duša.

I naši bratia prinútení boli pretrhnúť svoj školský beh, a ako sa dalo od nich očakávať, ponáhľali sa do rodných krajov, do náručia drahej matky, do rodných lesov, zverených otcovej správe.

V osudnom roku 1848 nachodíme ich zase doma a žili tak ako aj predtým, v ich spôsobe žitia nebola vstave ani domáca vojna urobiť zmenu; tu v tomto ukrytom zátiší málo alebo nič neznali o tom, čo sa deje inde vo vlasti, nestarali sa o to, dosť boli sami sebe a v rodinnom kole nachodili celý svet. Len keď Janko tu i tu do mestečka podľa svojej obyčaje odbehol, stade donášal najnovšie zpravy, ktoré ale nemilo účinkovali na domácnosť a ktoré počúvali ustavične s akousi nevypovedateľnou bázňou a strachom a hoci poryvy svoje každý ukrýval svedomite, predsa obličaj prezradzoval, čo cíti duša, aký boj panuje v ich vnútornostiach. A že táto starostlivosť obnovovala sa zakaždým, keď Janko šiel do mestečka a doniesol rozličné chýry, prosili ho, aby tam čo najmenej chodieval a len vtedy, keď to požadovať bude nevyhnutná potreba, lebo vraj načo robiť si a pripravovať zlé dni, keď bez nich možno byť; načo sužovať sa tým, čo robia zaslepenci, keď oddialení sme od nich a nemáme žiadneho spojenia s nimi.

Bola nedeľa. Janko vybral sa do mestečka, aby nakúpil všelijaké veci, vybral sa, že tam prenocuje, mal mnoho známych, všade ho radi videli a tak nemal starostí o nocľah. Čo mu bolo treba, nakúpil a potom podľa svojej obyčaje šiel, aby sa zabavil s peknými dievčatami. Veď to bolo prirodzené, že jeho mladistvé srdce ťahalo ho do kola krásnych panien, s ktorými si možno príjemne poštebotať, zabaviť sa, uradostniť ducha.

Zabávali sa u Z. až do mraku, keď hviezdičky počali trblietať na jasnom obzore neba, rozišli sa z veselého kola. Janko sprevádzal pannu Irmu domov, pred domom zastali.

„Nech sa ľúbi hore k nám,“ povie modrooká Irma.

„A nebude nemilá moja prítomnosť?“ opytuje sa Janko.

„Oj, nie,“ odpovedá krásne dievča, „tešiť nás bude vaša návšteva.“

„A je to skutočne tak?“

„Ako hovorím, uvidíte, rada bude moja matka, i otec, ale tento sotva je doma, on už bude v kasíne a zabaví sa tam ako obyčajne do deviatej.“

Janko nezdráhal sa viac a šiel s krásnym dievčaťom. Idú hore schodmi a počujú živý rozhovor.

„Zdá sa, mate hostí,“ zastanúc hovorí Janko; „nerád by som byť nepríležitým.“

„Neznám, kto to môže byť u nás,“ vetí Irma, „ale čo by ste mali byť nepríležitým? O tom niet otázky.“

„Ktozná, aká tam spoločnosť?“

„Všetko jedno, nech sa len ľúbi. Ak nechcete, nepôjdeme do svetlice, kde sú hostia,“ povie panna, „vojdeme do mojej chyže a zvieme, kto je tam.“

Janko šiel za Irmou do jej chyžky. Zastali a naslúchali, čo je za rozhovor v susednej izbe. Irma zhodila kepienok i klobúk, Janko načúval a počul takýto rozhovor.

„To je všetko jedno, tu alebo nie tu, treba ho chytiť.“

„Veď ja nedbám,“ odpovedá iný hlas, „ako ráčite rozkázať, pán slúžny.“

„Teda naskutku vyšlite dvoch mužov, čo ho tu lapia a štyroch pošlite do domu Štefanovovho, ktorí dovedú Štefana.“

„Oho,“ myslí si Janko, „to je o nás reč.“

„Ale preboha, mužíčku,“ počuť ženský hlas, „čo vám urobili tí Štefanovovci, že ich lapáte? Veď sú to tichí ľudia, nikomu neublížia.“

„Do toho ma nič,“ odvetí pán slúžny, otec Irmin, „dostal som taký rozkaz a punktum. Či urobili dačo lebo nie, všetko jedno, dosť je na tom, že sú panslávi.“

„Keby som vedel, či sú ešte tí mladí u Z., tam by sme ho najľahšie chytili.“

„To je pravda,“ zase pán slúžny, „tam zo zábavy ho dajte vyviesť a hneď poviazať.“

„Teda idem.“

„Počkajte ešte,“ a pán slúžny rozpráva sa s druhým tichším hlasom, takže Janko nič viac nepočul.

„Panna Irma,“ hovorí Janko, „musím ujsť, čo som počul, poučilo ma o tom, že mojej a bratovej slobode hrozí veľké nebezpečenstvo. Blahodarím vám, že ste ma povolali sem a že som vyrozumel hroziace mi úklady. Zbohom!“

„Zbohom!“ odpovedá Irma.

Janko pritisol krásnu pannu na srdce, vystískal, vybozkával ju v oboje líčka a ona — sa nebránila.

„Všetko bude dobre,“ hovorí druhý hlas, otvárajú sa dvere a dolu schodmi počuť kroky rýchlo stúpajúceho muža.

„I ja idem!“ vraví Janko.

„A čo bude z vás?“ slzavo hovorí Irma.

„Vyprevaďte ma na čisté povetrie, tu je tak úzko, tak dusno.“

A Irma vyprevadila záhradou Janka, za záhradou ešte jedno vrelé objatie, vrelšie pobozkanie a Janko zmizol v nočnej tme.

Dlho stála a dívala sa za ním Irma, dlho, keď už po ňom ani stopy nezostalo, až ju chladný vetrík vzkriesil a privolal k životu.

„Škoda ho, škoda, že musí utekať,“ slzy utierajúc a vracajúc sa domov, hovorí Irma.

Janko zaberal omilýchpäť do svojich rodných hôr, aby dal návestie bratovi a prinútil ho na útek. Sotva vyšiel von z mestečka, začali biť hodiny, čítal a načítal ich desať.

„Oho, do polnoci je nič už z domu! Ale všetko jedno, bude po polnoci,“ a zdvojnásobil svoj krok.

Ide temnými horami, dumnými lesmi rozmýšľajúc, čo tu robiť, kam ísť, kde sa obrátiť. Doma bezpečnosti niet. V horách sa zdržovať? I tam ho môžu nájsť, prezradia ho rubári alebo uhliari a je po slobode.

„Eh, veď je svet široký, nájde sa pre mňa kútik, kde nájdem úkryt, kde sa zachránim.“

Už sa klonil Veľký voz na druhú stranu nebies, znak to, že sa minula polnoc, keď prišiel k otcovskému domu.

V dome ticho, mŕtvo, akoby všetko bolo vymrelo. Ani len tí psi nezabrechali, nezaštekali. Či vari znali, že Janko prišiel domov? Či zabudli strážiť dom?

Zabúcha na oblok Štefanov. Tento skočí z postele.

„Kto to?“ opytuje sa.

„Ja!“

„Ty, Janko? Čo mátaš, čo búriš? Poď spať, otvorím ti.“

„Netreba. Štefan, zle je s nami.“

„A čo?“

„Lapajú nás.“

„Prečo?“

„Že sme panslávi!“

„Len nerob pletky!“

„Myslíš, že by som pre pletky bol pribehol po polnoci z mesta? Už idú drábi, čo ťa chytia, obliekaj sa, ešte máme čas na útek; daj mi pušku, prach a kapsu, skoro podávaj a stúpaj, lebo hneď bude pozde.“

Štefan mu podal pušku, prach a kapsu.

„Tu máš, choď sám, ja nejdem.“

„Maj rozum, Štefan, a poď.“

„Nejdem, ako tu nechať otca, matku?“

„Zobuď ich a odober sa od nich.“

„Nejdem, čo sa mi môže stať? Nič som neurobil.“

„Preboha ťa prosím, poď, lebo hneď bude pozde, už počujem blížiacich sa hovoriť.“

„Teda choď, choď, sprevádzaj ťa ruka Pána. Zbohom, Janko, zbohom putuj, ja ostanem, čokoľvek bude.“

„Ha, už je pozde, už sú tu, pozdrav otca, pozdrav matku, a pros ich o požehnanie pre mňa. Zbohom, Štefan môj, brat drahý, bohzná, kedy sa zase uvidíme.“

„Zbohom,“ zatvárajúc oblok, hovorí Štefan.

Janko zmizol v hore bez stopy a znaku. Štefan ľahol si na lôžko. Ale sotva sa uložil, zaštekali psi akoby ich vlk napadol, brechali, až sa ozývali údolia. Nasledoval buchot na vráta.

„Kto to?“ opytuje sa starý polesný.

„V mene zákona otvorte!“

„Kto ste?“ nasleduje otázka starého Štefanova, strhol dvojku zo steny a priložil k lícu, „hovorte, lebo strelím.“

„Ach, preboha, nestrieľajte, veď sme my dobrí ľudia, pán richtár nás poslali z mestečka na rozkaz pána slúžneho, aby sme chytili vášho syna.“

„Otvorte im, otče môj!“ príduc k otcovi, hovorí Štefan.

„Ale teba chcú chytiť.“

„Čo je, čo?“ hovorí zo sna prebudená matka, „môjho Štefana chytiť? Ja si ho nedám — neotváraj, starý!“

„Teda otvorím ja,“ odpovedá určite Štefan.

„Ale, syn môj, majže rozum. Čože robíš?“

Otec zapálil sviecu a vyšiel otvoriť vráta. Štyria ozbrojení vyslancovia mestskej moci vstúpili do chyže. Štefan sa obliekol a bol hotový ísť s nimi. Matka lamentovala, zalamovala rukami, ale to nič neprospelo. Štefan ju tíšil a podarilo sa mu upokojiť žiaľnu svoju rodičku.

„A kde je Janko?“

„Toho v meste chytili,“ odpovedia ozbrojenci.

„Pozdravuje vás i otca, i matku,“ hovorí Štefan, „a prosí vás o vaše rodičovské požehnanie. Janko je na slobode, kde, neviem, ale že ho nelapili, to iste viem.“

„Bože, bože, čo si urobil, syn môj, že ťa lapajú?“

„To iba pán boh vie a tí, čo ma chytať dajú.“

„Toto je predsa hrozná vec, takto v noci ako dákeho zbojníka ťa lapajú,“ ozve sa otec, „či už niet spravodlivosti? Ha, hovorte, vy nájomníci!“

A ozbrojenci sa triasli, iba jeden sa ozval:

„Veď my, prosím ponížene, nemôžeme zato, že nás poslali, neráčte sa hnevať na nás, my sme nevinní.“

„Teda do rána nepôjdete ani krok. Stará, vstaň, urob večeru, dones vína, napijeme sa na rozlúčku.“

„Veru to, prosím ponížene, nezaškodí, ustali sme, aj premrzli, lebo taký chladný vetrík povieva, až huj!“

A starostlivá Anna doniesla pečene, vína a chleba a učastovala zbrojnošov.

Sadla si k synovi, otec bavil sa s gardistami a pripíjal im tak bystro a hodne, že títo obrancovia slobody ani nezbadali, keď sa našli všetci pod stolom.

Štefan zhováral sa s matkou, rozprával jej o úteku Jankovom, ako i jeho volal a vykladal jej mnohonásobné príčiny, prečo on uskočiť nechcel, ubezpečoval ju, že žiadnej viny nie si je vedomý, takže sa mu nič nemôže stať, aby sa nič nebála, keď ho i chytia, dokáže sa jeho nevinnosť a o dva, o tri dni vráti sa domov.

Matka uverila jeho slovám, dala sa presvedčiť a uspokojila sa s osudom Štefanovým. Ale kam šiel Janko, čo z neho bude, to jej ustavične vrtelo v hlave.

„O Janka sa ja nebojím,“ ozve sa otec, „ten má rozum, ten neskape, to je šuhaj súci do sveta. I ty Štefan, ak chceš ujsť, môžeš, títo tu pod stolom ťa nebudú chytať.“

„Ja neuskočím, nech ma chytia a odvedú.“

„To som si myslel, že tak odpovieš, pristane ti to; ale aspoň týmto mamľasom urob fígeľ.“

„A aký?“

„Choď sám do mesta, oznám sa u slúžneho, veď ťa on dá zavrieť, neboj sa o to. A títo nech spia, a keď sa vyspia, pošlem ich domov.“

„Ešte by padli do pokuty,“ ozve sa Štefan.

„No, teda ostaň a choď s tými ožranmi,“ nevrlo odpovedá otec, „vidím, z teba nikdy nič nebude.“ To pohlo Štefana a urazilo.

Keď začalo svitať, zobral sa Štefan, rozlúčil sa s otcom, ťažšie bolo lúčenie s matkou, a vybral sa sám do mesta. Rozmýšľal celou cestou o svojom osude, ale nikdy nenapadla mu myšlienka, že by bolo múdrejšie ujsť ako dať sa bez príčiny väzniť, nie, šiel bez všetkého odporu, ako ide krotký baran pod jatku.