ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Bola som v shromaždení detí, ktorým bola sľúbená povesť. Známy priateľ dietok z ďaleka prišiel rozprávať deťom o láske k vlasti, k rodnej reči, pritom o veciach, ktoré bár by pravdou neboly!

Boly tam deti veľké, ktorým už do kalicha duše stihla padnúť pleva a ktoré týmto poznaním naučily sa loviť z pravdy lož. Boly tam i deti malé, zvyklé ešte hľadať pravdu i vo lži. A i veľké i malé deti rozžialené boly sľúbenou povesťou… Veľké pre pravdy v nej sa nachodiace, malé pre pravdy, ktorých v nej nenachodily.

Známy priateľ detí rozprával nasledujúce:

Zunujúc jednotvárnosť večnosti, Najvyšší Sudca pozval národy pred súdnu stolicu, aby sa presvedčil, ako plnia Jeho poslanie a k čomu dospely sverenými schopnosťami. Správne žijúci národ mal ostať na dráhe k moci a sláve — nesprávne postupujúci mal byť vyhladený zo života a zatratený.

Radom prichodily národy pred trón boží, národy rozličných jazykov i schopností. A Najvyšší každému meral podľa zásluhy.

Napokon prišiel národ malý, biedny, ktorý každý tisol do úzadia. Postavy vraj shrbené, prácou sodraté, ruky tvrdé, oči nesmelé…

Boli to Slováci!

Mlčky predstúpili pred Najvyššieho. A Najvyšší ledva ich zazrel, zmraštil velebnú tvár a riekol:

„Choďte do zatratenia, Slováci, lebo zatratili ste si deti!“

A vždy ochotný diabol už-už sa rozbehol, že smetie odsúdených do ohňa večného.

V tom spočinuly oči Hospodinove na rukách Slovákov, ktoré boly plné mozoľov — i kývol rukou (diabol už aj letel do priepasti pekelnej) na znamenie milosti.

„Choďte,“ — hovorí, „svojou cestou… Vidím, že ste pracovali…“

Takto znela povesť o súde božom nad Slovákmi.

A hoci sa zdanlivo skončila cele dobre, i malí i väčší zostali sedieť smutní, zarazení. Povesť neuspokojila ani tých, čo hľadávajú v pravde lož, ani tých, čo ešte i lož prijímajú za pravdu. Lebo podľa detských pojmov v povesti i pravda i nepravda musí sa snovať inak!

I mne bolo smutno na duši. Bolel ma vývod, že Hospodin zatratil môj národ — a opäť ešte viacej rozžialil ma súd: že Boh omilostil ho len pre to, čo dvojnásobným robilo ho rabom: pre jeho mozole.

A vidiac, že celý ten kŕdeľ malých a najmenších želie tak ako ja, lebo miesto očakávanej krásy ukázali mu všedný tvrdý život, i mňa chytila sa nedôvera maličkých.

„Nie! tak to nemohlo byť! Povesti čosi chybí,“ myslím si. „Alebo ubral ktosi z jej obsahu, alebo nevložil doň, čo mal…“

A za umilenej hviezdnatej noci, za noci, v akých po mliečnej ceste sťa po chodníku vystlanom lupeňami nebeských ľalií predstupujú pred tvár božiu slovenské túžby, sny a nádeje pre obsah posvätenia — vzala som povesť, zahľadela sa na ňu cez skielko milujúceho slovenského srdca — a hľa! Záhada bola rozlúštená!

Povesť bola pravdivá — len nebola zakončená.

Známy priateľ detí podal ju správne — iba neriekol, ako sa to skončilo. Neriekol, lebo sám nevedel. Prečo?

Preto, lebo posol, ktorý zvesť o súde božom z neba doniesol a rozšíril, nedozvedel sa jej pravého zakončenia.

Totiž, ako to už býva pri každej zvláštnej udalosti, i pri poslednom súde boli novinári vyslaní vypočuť priebeh a za horúca zreferovať o výsledku.

A naozaj!

Veľká sieň naplnila sa národmi od výmyslu sveta. A čo len trochu zdatnejšie, tlačilo sa na predok. Ba dôkladný Nemec už i v pitvore vytasil sa legitimáciou na prvé miesto, uhodnovernenou verejným notárom.

Prirodzene, bolo tam hádok a kriku, až v ušiach zaliehalo. Národy hádaly sa už cestou a chvastaly sa na úkor jedon druhého. A mohly sa smele: jedon druhého nerozumel ani slova. Bolo to tam priam ako pri Babylone — keby nie Slováka. Ale Slovák rozumel všetkých.

A čože by nerozumel?! Veď Slovák odjakživa chodil svetom medzi národmi a roznášal im zo svojej chalupy, čo ktorý potreboval. Berlínu umelé pasce, bez ktorých by Nemca myši boly zjedly. Prahe staré žbánky, za ktoré by sa ona hocikedy „utloukla“. Viedni bošácku borovičku, Petrohradu olejky, Bukurešti chutné vytočené točky, Parížu vyšívanie „s bielym a žltým zlatom“, bratskej Srbii opálky. Amerike dodával najlacnejších robotníkov, Pešti nevyhnutný cesnak a Segedínu statočných ľudí.

A tak Slovák pri poslednom súde rozumel všetkých.

No čo i rozumel, múdre robil sa hlúpym a mlčal ani peň.

Hej! ale zmĺkli ver’ i tí ostatní, keď na ktorého zahrmelo, aby šiel pred súd boží! V strachu iba ukazovali svoje dokumenty: čo ktorý vie, čo vydobyl, čo vyhútal.

A Najvyšší meral každému podľa zásluhy.

II

Ako už rečeno, pri poslednom súde boli i novinári, vyslaní vypočuť súd a rozhlásiť výsledok.

Ledva odznely hrozné slová, ktorými Najvyšší sudca poslal Slovákov do zatratenia, novinári už i leteli dolu na zem.

Ale jeden z nich prvej, než by bol bežal dolu, počítal si riadky, zvedavý, čo dostane za tú mnohým preradostnú zvesť. A tak sa dopočul, že Najvyšší Slovákov omilostil, lebo pracovali.

Ale bol v súdnej sieni ešte jeden novinár. I tomu prichodilo sberať sa za ostatnými. No to bol Slovák a preto nenáhlil veľmi. Iba si vzdychol: „Ach, Bože môj, na takéto zvesti mám vždy času dosť!“

I zostal čupieť v svojom kútku.

A na veľké šťastie! Lebo bez neho nebolo by sa svetu dostalo pravdivej zvesti o súde božom. Slovenský novinár dočkal sa zakončenia.

Hľa, ako to bolo!

Keď Slováci počuli, že sú omilostení, len vtedy im svitlo, že mali byť zatratení — a prečo vlastne?!

Preto vraj, lebo si zatratili deti!

Stáli Slováci, stáli pred tvárou božou i radostní, i zadivení, a pokrúcali hlavami… Nie, to nie je akosi s kostolným riadom!

Že si vraj deti zatratili…!

A odrazu svitlo im v hlave. Nuž veď sa oni, chlapi, s deťmi nikdy nezaoberali veľa! Veď sú na to ženy!

A ak ozaj vinné sú v niečom, nech si ženy zodpovedia!

I predstúpil najsmelší z nich pred Najvyššieho s prosbou, aby pred súd zavolali ženy.

A že v nebi ani jedna spravedlivá prosba nie je oslyšaná, Najvyšší kývol rukou a hneď najrýchlejší anjel letel mliečnou cestou na zem, svolávať slovenské ženy.

Letel anjel boží, letel do Turca, kde najkrajšie slovenské slovo zvoní ako zladené strieborné zvonky. Letel na Považie, kde najkrajšie vyobliekané devy umením a krásou svojho kroja závodia s kvietim nebeským. Letel pod Kriváň, kde rastú najkrajší chlapci, letel na Pohronie, kde sa najsladšie piesne rodia — — a svolával.

Svolával slovenské ženy pred súd boží.

A netrvalo dlho a už zabelely sa doliny a vŕšky, ako keď z jari ranné hmly tiahnu zo svojho tajného zimoviska. Tu kŕdlik žien v bielych plachticiach — tam vo všednom — tamto zas vo sviatočnom parádnom kroji — celá záplava slovenských žien.

A keby len ženy! Ale s nimi celé kŕdle detí — slovenských detí! A akých detí, Bože môj! A ako štebotaly! Jedno sa spytovalo, druhé sa smialo, tretie si spievalo, že sa len tak v nebi ozývalo. Ešte boly iba na podstienke, ešte do brány nevošly, a už anjeli na divy sa sbiehali. Nazdali sa, že kŕdel škorvánkov letí na audienciu pred trón boží.

A hľa, boly to deti — slovenské deti!

A aké pekné boly tie slovenské deťušky!

Jedny maly vlásky hladké ako hodváb, iné kučeravé ani barančiatko. Jedným žiarily z očú hviezdy — iným akoby bola do očiek padla omrvinka oblohy nebeskej.

A ako boly ustrojené! Jedny vo vigančekoch, v čepcoch z čipiek a najpestrejších koraličiek-granátok — iné v rukávčekoch, kasaničke, v krpčekoch s návlakmi, v čižmičkách s podkovičkami a dlhým belasým strapcom. A zas iné v bielej huňke, s veľkým klobúkom, pod ktorým, ak nepršalo, ani nezmokly. Jaj, či boly šumné tie slovenské deťušky! Mnohé z nich nemaly síce ani vigančeka, iba zaplátanú košieľku, ani čižmičiek, iba bosé nôžky, ba ani chudobnej huňky, iba zdrapky kabaníc, a jednako všetky boly pekné, lebo boly deti. A či vám ich bolo veľa! Niektorá mamička viedla si ich až desať-dvanásť, ba i viacej — mala ich nejedna ani kuriatok v slameničke. Iba niektoré z nich neprivádzaly ani jedného dieťatka. Ale i z tých mnohé niesly pred trón boží srdce plné lásky k slovenským deťom. A koľko že mohlo byť tých slovenských detičiek? Bolo ich, deti moje, keď sa tam všetci spočítali, nie ako to známy priateľ detí tvrdil, že milión a niekoľko stotisíc, ale keď sa všetci správne spočítali, detičky, otcovia, mamičky, bolo ich azda i do troch miliónov!

A hoci je v nebi všelijakých dušiek a dušičiek ani makových zrniek v poli, ani kvapiek v mori, jednako tri milióny duší už i v nebi zaváži!

I sám v kútku učupený slovenský novinár zadivil sa nad výsledkom anjelovho pozvania. I sami Slováci boli zvedaví, čo to už teraz bude?!

A hľa, ženy smelo predstúpily pred trón boží a dôverne volaly:

„Priviedly sme Ti deti, slovenské deti, Hospodine! Súď sám, koľko ich je a aké sú!“

Zahľadel sa Hospodin na zástup detí a usmial sa milostive. Hľadel na ne, hľadel a zrazu zachmúrila sa Jeho tvár. A ako sa zamračil, v zapätí stislo srdce každému.

Medzi slovenskými deťmi mnoho bolo detí nemých — ony hovorily rečou cudzou. Boly mnohé, čo bohatý obsah dušiek svojich, svoje duševné dary, svoje nadanie zaniesly národu cudziemu. Zaniesly ich za hračky: za zisk, za svetskú slávu, za pestré šaty šaška, za šumichrast. Je pravda, nezaniesly ich ta len tak z rozpustilosti azda a samopaše: jedny boly k tomu prinútené, iné svedené.

A zas iné vedené tak, že nevedely o svojom priestupku.

No jednako všetky tieto resty boly hriechom pred tvárou Hospodinovou. A preto prísne a nemilostive hľadel na ne Najvyšší — a celý slovenský národ, shromaždený pred Jeho trónom, triasol sa pred Jeho súdom.

Tu zrazu zpomedzi žien odhodlane vystúpila jedna s dieťaťom v náručí a riekla:

„Zrodila som a vychovala syna, ktorý lásku spieval celému Slovanstvu. Prijmi velikú lásku jeho na vykúpenie nelásky.“

A složila dieťa, syna svojho, slávneho pevca Kollára, k nohám božím.

Hneď za ňou predstúpila druhá!

„Zrodila a vychovala som syna, ktorý, hoci sluha Tvoj, meč tasil za svobodu svojho národa. Prijmi ho za deti neverné. Hospodine!“

A dôverne složila dieťa, neohroženého bojovníka Miloslava Jozefa Hurbana, pred trón boží.

A posmelená predstúpila iná a riekla:

„I ja zrodila a vychovala som syna — ako med tiekly z úst jeho slová sladkej slovenskej reči: prijmi ho za deti nemé!“

A hrdá složila k nohám božím básnika, sladkoústeho Andreja Sládkoviča.

A ledva ustúpila, na jej mieste zastala iná: šťastná mať bohom nadaného Hviezdoslava. A syn jej, veľký láskou, silný krásou, víťazný vierou, sladký nádejou a nedostižný umením slovenského slova, pred trónom božím sám vyvážil mrzkosti tisícich!

Tak predstupoval dlhý rad materí, obohativších slovenský národ i bratské slovanské národy. Bola tam mať Hollého, Šafárika, Moysesa, Ľudovíta Štúra, Mudroňa, Kmeťa, Vajanského a iných veľkých mužov. A za nimi predstúpil húf žien v smútočnom rúchu, nesmelé matky detí neverných: mať Košúta, Petroviča-Petöfiho, mať Kupeckého, Miksáta a iných, celý rad materí zradných mužov, hubiacich svojeť v službe cudzej. A ženy tieto ľútostive volaly:

„Nezatrať pre nás národ náš, Hospodine! Slabé boly sme zachovať mu poklady, ktoré si nám sveril — no jednako deti naše nadaním svojím obohatily ľudstvo… Nezatrať nás, Hospodine!“

A Hospodin vyjasnil tvár Svoju a usmejúc sa milostive, vesele riekol:

„Nezatratím — nezatratím ťa, národ môj slovenský! V mále bol si verným — nad mnohým ťa ustanovím: pred zlým zaštítený sám spravuj cesty svoje!“

A kývnuc láskave, prepustil Slovákov:

„Choďte v pokoji!“

*

Tak skončila sa povesť o súde, o velikom spravedlivom smilovaní božom nad slovenským národom.

Vyčítala som ju z hviezdnatej noci, za noci, v akých po mäkkej mliečnej ceste, sťa po chodníku vystlanom listím nebeských ľalií, slovenské túžby, sny a nádeje v belasom ubraní ako modlitby sviatočné vídam stúpať pred trón boží…