ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedela pri šijacom stolíku, hlavu rukou podopierajúc, a dívala sa neveľkým oblokom do záhrady. Zdalo sa, že uprene pozoruje, ako slnce mizne za horou, ako nebosklon za ním zahorel, zahral do ružova, ako farby bledli, až ostal z nich iba jasný pruh nízko nad horou. A nebo posialo sa hviezdami.

No ona natoľko bola zahĺbená do svojich myšlienok, že celá skvostná hra, premietaná na podklade nebies nedostihnuteľným umením rukou Najväčšieho Majstra, prebleskla bez toho, aby si bola uvedomila jej velebnú nádheru. Prechod svetla vo večerné tiene zbadala len vtedy, keď znova chytila lístok so zlatorezom, zaváňajúci heliotropom, vystrojením upomínajúci na ľubolisty. Bol to list dávnej priateľky a či skôr len známej z dávnych čias, vcelku nesúvislý, obsahujúci pozvanie na návštevu.

„Rozpomenuli sme sa s mužom, že chodievala si do našej ,zemianskej kúrie‘ s nebohou tetou Annou, a preto azda neodoprieš navštíviť i nás,“ stálo v ňom medziiným. „Ako vieš, podľa vôle tety Záhorskej gazdujeme ešte vždy na majetku po nej zdedenom. Eduard vše síce chcel by ho dať do prenájmu, lebo starosť je s tým veľká i trápenie, no ja vravím, že nesmieme hľadať osobné pohodlie, keďže takto gazdovstvo vynáša aspoň o polovicu viac — najmä odkedy zadovážili sme si moderné stroje a nové druhy obilia i zemiakov. Vieš, teta Záhorská bola hodne zaostalá a ako vo zvykoch, tak i v hospodárskych vedomostiach hodne ,konzervatívna‘. Opravy stali sa pod dohľadom môjho otca a z môjho vena, a tak môj muž i v tomto riadi sa podľa mojej vôle. A ja nemohla by som sa rozlúčiť so Záhorím. Všetko je tu také príhodné: byt pohodlný (a tiež moderne zariadený — uvidíš!), záhrada na zeleninu, ovocný sad, vysadený najlepšími druhmi — a čo viac, i s chovom hydiny som veľmi spokojná. Mám celú menažériu operencov — od holuba až po morky. Kačky a husi daria sa mi obzvlášť, lebo potok tečie nám hneď za dvorom — ale i morčiatka sú vydarené. Viem, potešíš sa i ty! Len príď čím skôr! Práve kosia sa lúky, doba na dedine vari najkrajšia. Príď teda, i tak nevideli sme sa už desať rokov…“

,Desať rokov!‘ vzdychla, v mysli príduc k tomuto odstavcu. Pomerne krátky rad rokov — ale aká nekonečná, dlhá to doba, keď prežili sme ju bez zvláštnych radostí — jednotvárne! Keď celý ten rad rokov neprinesie ani odtienka šťastia, ktoré pred desiatimi rokmi veľkodušne sľuboval… No s úsmevom musela uznať, že čas obdaril i ju (hoc i nie tým čakaným a želaným): v poslednom desaťročí úplne vžila sa do úlohy učiteľky ručných prác, stala sa mladistvou priateľkou mladých svojich učníc, s titulom „starej slečny“, vždy hotovou vypočuť ich srdečné žiale, porozumieť a poradiť v srdcových problémoch práve tak, ako pri vyšívaní monogramov na výbavu. Stala sa v svojom kruhu potrebnou. A tým, že je potrebná a užitočná, zakotvila v jej srdci spokojnosť…

,Spokojnosť?‘

Terézia sa smutne usmiala. Len včera nebola by za toto slovo položila otáznik, prezrádzajúci, že sama neverí v jeho pravdivosť — a dnes…

Susedná chyža sa rozjasnila, jasné svetlo padlo cez otvorené dvere jasným pruhom na podlahu, vyumývanú na bielo. Párik kanárikov v klietke v obloku zavesenej zašveholil zo sna, no hneď stíchol. Svetlo zjasnilo polovysokú starodávnu skriňu, na nej plno kvetistého porcelánu. Medzi ním z jednoduchého dreveného rámca pozerá podobizeň statného muža; roky, čo ovinutý je čiernym flórom. Ovíja podobizeň ako smutné rozpomienky a ešte vždy neutíšený žiaľ objímajú pamiatku toho, koho zobrazuje… Nad posteľou šerie sa počerný obraz, predstavujúci Spasiteľa. Stojí na zažltnutom úzadí, jednou rukou ukazujúc k nebu, druhou žehnajúc. V úzadí rozlieva sa žiara, na Jeho tvári nadzemský svit a výraz božskej veleby: kamkoľvek staneš, On hľadí ti rovno do očú. Obraz celkom prostý, myšlienka spracovaná nesčíselne ráz, no nemôžeš pozrieť naň, aby ťa neprenikol cit posvätnej úcty… Kút, kde sedí ona v dumách pohrúžená, je v príjemnom pološere; záclony, vyšité v slovenských národných farbách a veľké kytice poľných kvetov dodávajú chyžke ladnosti: v súlade so staromódnym zachovalým zariadením.

Ale jej majiteľke Terézii Selenskej prichodí teraz celé jej okolie také chudobné, také neútulné! Obyčajne riadi a zdobí si svoju chyžu s potešením, miluje v nej každý predmet. No teraz, sediacej tu osamelo v polotme a zvierajúcej v ruke list dávnej priateľky, nadchodí ju silná nespokojnosť vzpierajúcej sa, nevyžitej mladosti… Z jej listu veje sebavedomie, sila, život, prúdiaci bohatým, rezkým tokom; tá je už desať rokov jeho ženou, a ona ako odlomená, prúdom na piesok vysotená, vädnúca vetev…

Už dvanásť rokov prežíva tu so svojou matkou jednotvárny život predčasne starnúcej učiteľky ručných prác. Žijú z jej neveľkého platu a zo skromného príspevku, ktorý matka, žena okresného notára, riadne dostáva od svojho ešte vždy žijúceho muža. Kým stará pani zametá, varí, umýva, zatiaľ ona s večnou trpezlivosťou vštepuje svojim mladým žiačkam náuku, ako z jedného očka tvorí sa pančuška a ako z nekonečnosti jednotvárnych stehov povstanú úhľadné papučky. S ochotou opätuje, čo povedala sto ráz, a len keď zatíchne štebotanie večne veselých učníc, vychodí do poľa, ako z klietky vypustené siré vtáča; postojí v šírom poli, načúva mlčaniu zanemelej hory, zadíva sa na oblaky, letiace v sladkej akejsi lieni belasejúcim sa nebom. A vracia sa s kvetmi v rukách do domu, kde v ten čas ozývajú sa tiché, pred dcérou tajené vzdychy opustenej… Strovia skromnú večeru, a kým matka slyšateľným šepotom číta z nejakej nábožnej knihy, Terézia pilne točí koleso ševky: šije výbavu pre slečnu A alebo B.

A pritom nadchodia ju také zvláštne myšlienky! Obyčajne rozmýšľa, ako najlepšie dalo by sa pracovať za národ, budiť, dvíhať národné slovenské povedomie v srdciach svojich žiačok. Možno usmiali by ste sa, keby ste mohli čítať v jej rozohnenej mysli. Ale tvár slečny Terézie je pri tých myšlienkach veľmi vážna a jej mladistvé sivé oči lesknú sa opravdivým nadšením…

Pravda, z celého toho nadšenia dievčenskej duše do života nevychodí veľa: iba trochu drobnej práce… Na veľké činy je slabá, čo ako hotuje sa k nim jej silný duch. Kedysi úfala, že i na činy by došlo pri jeho boku. No čo zmôže slabá, osamelá ženská?! Iba že priúča svoje žiačky výrazom svojským miesto cudzích, že jej vplyv vytisne z niekoľkých rodín cudzie „Modernblatty“ a „Képeslapy“ a vnesie ta naše časopisy. Že jej pričinením mladé devy schodia sa po domoch, čítajú slovenské básne, spievajú slovenské piesne…

,Málo je toho, málo! Je to len slabunký odraz činnosti, o ktorej sme kedysi snili…‘ dumá zavše skláňajúc hlavu nízko nad šitie. A jej tvár červená sa pritom ako tvár šestnásťročnej dievčiny.

Mysľou vše zatanú jej nadšené slová, ktoré kedysi s ním o vážnom tomto predmete pohovorili. Ona a mladý medik, šuhaj úprimných belasých očú, v ktorom žiarilo oduševnenie. Bol medikom, no tajne hútali, že prejde na práva, aby mohol hájiť práva svojho ľudu z advokátskeho poprišťa…

Nestal sa ani lekárom, ani advokátom, skvelé sny nabájené zašli hmlou všedného žitia. Ale ona s vyhášajúcou vierou vlastnej dôslednosti nevzdala sa povedomia, že on jednako splní, čo sľuboval. Ba práve: zo zapadlého utvorila si obraz nových farieb — ideál, ktorý vyplňuje medzery, čo život vyplniť zabudol. V nových farbách zmenil sa obraz mladého šuhaja, ktorého kedysi ľúbila ostýchavou ľúbosťou pozde vyvinutej dvadsaťročnej dievčiny: je to v jej fantázii vyrastená, reálnosti unikajúca, a predsa so skutočnosťou nerozlučná bytnosť — muž sily a ducha, muž neohrozený a zápalistý, ako si ho sama vybájila…

*

Bol to malý, prostučký román, ten román jej lásky — taký prostý, že spisovateľovi ani by sa nezachcelo opisovať takú nenapínavú hru osudu so životom.

Vyrástla v horách zapadnutej dediny ako kvet, ktorý nikto nepotrebuje. Otec, notár neveľkej obce, ani nestihol, ani nedbal o duševný život dcérin; matka, jednoduchá, ustavične chorľavá žena, nerozumela a ani nesnažila sa jej porozumieť. Sama prísne nábožná priúčala ju prekľačať dlhé modlitby; no ako ujíma sa jednostranná výchova, nad tým nikto sa nezamýšľal. Jej schopná, vnímavá myseľ túžila po duševnej strave a nachodila ju v knihách: brala bez výberu, čo poskytovali knižnice dvoch peknoduchých slovenských domácností: fary a školy. Z národného ohľadu bolo to pre mladú devu veľmi cenné: čítanie takrečeno v detskom veku vštepilo jej do srdca lásku k slovenskému slovu, ale ináč neujasnilo jej pojmy a len zveličilo jej náklonnosť k romantickému blúzneniu. Trpiac neukojenou túžbou po vyššom vzdelaní, smutne prežila do dvadsiateho roku, neprivíňajúc sa k večne stonajúcej matke, a vzdialená otcovi, o ktorom sa potajomky dozvedela, že pestuje intímne styky s vdovou svojho bývalého pomocníka… Oddávala sa až chorobnej citlivosti, z ktorej odrazu bola vytrhnutá udalosťou nečakanou a pre ňu desnou, hoci od rokov vlastne pripravovala sa na ňu nielen jej matka, ale najmä otec: po príkrom výstupe odhaľujúcom nielen otcove tajné hriešne cesty, ale i jeho plány pre ďalší život, zlomená mať sa vzpružila k energickému činu — odišla k sestre s rozhodným úmyslom nevrátiť sa nikdy viac. Rozčesnutím rodinného života Terézia akoby sa bola prebrala: nemajúc dostatočného rozhľadu, vinila matku, pridala sa láskou k opustenému, znamenite zronenosť simulujúcemu otcovi. Svedomite starala sa o domácnosť, vinula sa k nemu, nahrádzala chýbajúcu mať, kým otec trochu rozpačite jej neoznámil, že pribral do domu gazdinú… Prišla mladá, robustná a pod zámienkou, že Terézia je slabá konať domáce práce, už v prvé dni zariadila sa tak, že dcéra stala sa úplne zbytočnou. Pochopiac situáciu, odišla bez odobierky za matkou; k otcovi sa viac nevrátila. Všetkej ťarchy zbavený a ešte svetom poľutovaný Selenský dal sa preložiť kamsi k Dunaju; i bez prinútenia riadne posielal žene a dcére istú sumu na výživu. Zvesť o ňom tvrdila iba toľko, že na novej stanici uviedol nový, svieži, radostnejší život… Ani žena, ani dcéra nezišli sa s ním nikdy viac.

Sestra Selenskej, ku ktorej sa ona a pozdejšie i Terka uchýlila, žila v severnom kúte Slovenska ako nevydatá stará panna. Bola učiteľkou ručných prác. Živo zúčastňovala sa národného i spoločenského života svojho okolia, a nemajúc ani tieňa z príslovečných vlastností starej panny, bola všeobecne obľúbená. Berúc k sebe sestru s dorastenou dcérou, nerobila to bez peknoduchej vypočítavosti: sestra obstarávala domácnosť a chápavá Terka veľmi dobre ju mohla zastupovať vo vyučovaní najmenších žiačok. Tiché, nadané dievča zapáčilo sa jej už i svojou vedychtivosťou: prirodzená vychovávateľská schopnosť starej slečny mala nový vďačný materiál. Knižnica tety Anny bola neveľká, no obsahovala samé dobré, vyberané knihy; s jej pomocou šíril, prehlboval sa duševný obzor chovanky. Najmä spolužitie s jemnocitnou, i spoločensky i národne vzdelanou tetou Annou dopomohlo, že za dva u nej strávené roky Terézia dospela duševne, hotová ísť cestou, ktorú jej ona svojím príkladom ukázala.

Ku priaznivej zmene prispela ešte i iná okolnosť. Terézia zoznámila sa s mladým medikom, študujúcim na útraty bohatej príbuznej; táto hospodárila na Považí na vlastnom majetku. Predčasne zostarnutá vdova vzala chlapca z rodiny, obdarenej početnými deťmi, aby ho vychovala, no netajila pred ním, že celé svoje imanie poručí na humánne ciele. Za dobrodenie zachodila s chlapcom neláskavo, panovito; pod vplyvom ustavične rozdráždenej stareny vyrastal z neho nesamostatný, predvídanou borbou o existenciu znechutený mladík; zvykol na pohodlie dať sa upravovať jej rukou. Na šťastie dostal sa do kruhu mladíkov národne prebudených: ich zásluhou počal zmýšľať vážnejšie i zamiloval si slovenskú reč s celou vrelosťou; vrúcne mladistvé blúznenie slôk Sládkovičovej Maríny ho zrovna opojilo.

Odvislý od vôle tetkinej, sám nemohol voliť svoje povolanie — starena, popri nervóze trpiaca ešte poltuctom namyslených chorôb, určila ho za lekára. Hoci pri pitevnom stole na prvý raz omdlel hrôzou, bol by sa stal lekárom, keby nie malichernej náhody: starena prehrala roky sa ťahujúcu pravotu so susedným mladým statkárom, ktorý zapoľoval si v jej revíre a zastrelil v ňom prekrásnu jelenicu. Nespravodlivosťou do krajnosti roztrpčená starena rozhodla sa nechať Eduarda doma, oddať mu hlavnú starosť o hospodárstvo s výhľadmi na pekné dedičstvo.

Rozhodnutie padlo Eduardovi ako manna z neba: tichý dedinský život, prechádzky po poli a snívanie v hore úplne zodpovedali jeho rozpoloženiu mysle. Najmä keď zoznámil sa s Teréziou, ktorá prišla s tetou Annou do Záhoria (teta Anna chodievala k zámožnej vdove každoročne na dlhší čas).

Mladá deva sprvu hľadela placho, uťahovala sa zo spoločnosti mladíka. Pozdejšie letmá známosť zmenila sa v priateľstvo a napokon v tichú nevyslovenú lásku. Čo ich hlavne pojilo, boli knihy a u oboch vzácne národné cítenie: oba zastrájali sa k národnej činnosti s rojčivým oduševnením. Po štvortýždňovej známosti rozišli sa s poznaním, že rovnaké túžby i ciele spájajú ich na celý život. Terézia sľúbila, že o rok zasa príde s tetou Annou k pani Záhorskej — ďalšie ponechali prajnému osudu.

No krátka idyla Teréziinej prvej lásky sa tým už i skončila… Písali si síce rozkošné listy, plné básnických citátov i veršovaných výlevov — no keď o rok Terézia prišla s tetou do Záhoria, stretla Eduarda s mladou dámou, dôverne opierajúcou sa o jeho rameno. Bola to príbuzná pani Záhorskej, dcéra majetného obchodníka, ktorá po prestátej chorobe prišla k nej na zotavenie. Slečna Flóra bola od Eduarda o dva roky staršia, silne zaimponovala mu svojou ráznosťou — jej pekné spôsoby a živá, veselá myseľ získali jej i náklonnosť jeho tetky. Flóra živo zaujímala sa o kuchyňu i hospodárstvo — o niekoľko dní miesto domácej panej (ktorá práve prechorela) už ona rozkazovala v celom dome, lichotiac tetke a usmievajúc sa na všetkých roztomilým úsmevom. Skorej žartom ako vážne podrobila si všetkých, počnúc od Eduarda, večne naučeného podrobovať sa ženskej nadvláde, až po starého kočiša Miša. V dome zavládol rezkejší život, prítomnosť mladej, energickej veliteľky zelektrizovala všetkých. Sama tetka, ustatá večným lopotením sa, zmäkla akosi, s úľubou dala sa Flóre obsluhovať, zamýšľajúc sa pritom nad plánom, ktorý skrsol v jej mysli…

Flóra už v prvý deň obájila i tichú Teréziu. Prijala ju čo najmilšie, nadšene ju uisťovala, že budú si žiť ako sestry, sľubovala jej večné priateľstvo — no zostalo to zväčša pri slovách. Nie že by to Flóra nebola myslela úprimne, ale boli povahami tak rozdielne, že na splynutie duší, ktoré si sľubovali, vôbec nedalo sa myslieť. Teréziu zarážala istota a sebavedomie krásavice, Flóre zasa zavadzal vážny, hlbšiu zádumčivú myseľ prezrádzajúci, do duše vnikajúci pohľad družky. A čo hlavné: od prvej chvíle obe inštinktívne vycítili jedna v druhej sokyňu.

No kým Terézia bez výboja vzdala sa závodenia o priazeň mladého muža (jej hrdosť nedovolila ináč), Flóra právom koketnej „sesternice“ zostrila komando, pod ktorým bol u nej. Terézia neraz sa zapálila, keď Flóra zachodila s Eduardom ako s chlapcom, raz hrajúc sa s ním a zasa hrdo, blahosklonne, ako rytierska slečna ku svojmu panošovi. A zavše červenal sa i on a v rozpakoch klopil zrak — veď zádumčivé oči Teréziine vtedy obyčajne hľadeli na neho s výrazom ľútosti. No pozdejšie zvykol a pokladal za celkom správne, že mu Flóra káže podávať si varešky, zaväzovať fľaše zavárania alebo dočahovať misky, ktoré náhodou viseli privysoko. A smial sa s ňou, keď koketne vysmievala jeho nezručnosť.

Ale zato jeho zabávanie sa a dráždenie s Flórou neprekážalo, aby kedy-tedy nezahľadel sa na blednúcu Teréziu pohľadom, v ktorom kedysi stretali sa ich duše.

Po návrate domov Terézia s vážnou, urovnanou mysľou prichytila sa do práce. Popri vyučovaní ručných prác učila sa i sama: tajne chystala sa na skúšku, aby si mohla zadovážiť učiteľský diplom. Vážne zaujatú temer ani neprekvapila ju ružová karotka, oznamujúca zasnúbenie Flóry s Eduardom.

No ani sám Eduard nepremýšľal veľa. ,Je to môj osud,‘ podumal s rezignáciou. Ako ľudia slabej vôle, pochopil celkom správne, že tetka láskavo, ale určite ponúkla ho uchádzať sa o Flóru. Lichotivá starostlivosť Flórina priviedla ju na myšlienku neporučiť majetok sirotincu: po smrti mal on pripadnúť obom v rovných dieloch a len z hotovizne určila istú sumu na cieľ dobročinný.

Flóra prijala návrh s nečakanou radosťou — veď cítila sa už v Záhorí celkom doma. Šelmovsky dovolila, aby ju snúbenec bozkal na líce a s kamarátskou dôverou potriasla mu ruku…

Čas plynul jednotvárne, vyplňovaný povinnosťou a drobnými starosťami všedného života. Jedinou významnejšou udalosťou bolo, že Terézia zoznámila sa s úradníkom berného úradu, pánom Karlom Stromským. Bol už asi tridsaťpäťročný, dosť príjemného zovňajšku. V jeho spôsoboch i obleku (odieval sa vždy čierno) bolo čosi i mimoúradne pedantného; ale robil dojem muža zrelého, vážneho, na ktorého s dôverou mohla sa oprieť žena k nemu primeraná. Terézia vyhýbala jeho očiam, ktoré zavše postriehla skúmavo upreté na svojej tvári, no nebolo jej nepríjemné počúvať jeho príjemný, akoby vnútornou ozvenou sprevádzaný hlas. Ak sa zišli na prechádzke, na ktoré riadne vychodili s tetou podvečer, Stromský pripojil sa k ním — zdvorilosť, s akou od rokov nechoval sa ani k jednej. Lenže Terézia v svojom rozpoložení mysle toto vyznamenanie nevedela si ceniť… Vo dne zaujatá pomáhaním v malej domácnosti i vyučovaním, nemala času sa zamýšľať, ale večer obyčajne usínala uplakaná slzami sklamania. Až teraz poznala, že milovala Eduarda, a hoci vždy verila, že bude dosť silnou zrieknuť sa lásky k nemu, ak vyžadoval by to jeho záujem, teraz zakúšala, že cit ľúbosti zakorenil sa ďaleko hlbšie v jej srdci, aby sa dal prosto vylúčiť… No zakaždým usínala uspokojená predsavzatím celý život venovať iným: chcela pracovať v svojom okolí ako neohrozená Slovenka, aby i on časom videl, že nespreneverila sa ideálom, o ktorých spolu snívali.

Začiatkom októbra, niekoľko dní pred Eduardovou svadbou, náhodou zišla sa s ním na stanici. Prišiel ta za akousi majetkovou vecou, ona zasa vyprevádzala priateľku, a ako dávny známy ponúkol sa jej za sprievodcu. Zišli sa po prvý raz od jeho zasnúbenia. Oba boli roztržití, zamĺkli, vážni. On vše ukradomky pozrel na ňu; prostý sivý plášť a prostý klobúčik, ozdobený jedinou bielou astrou, dodával jej pôvabu jednoduchej elegancie, ktorý na Eduarda, zvyknutého na pestrú farbitosť, akú Flóra v odeve milovala, silne dojímal.

Mlčky prešli neveľký park, vedúci od stanice k mestu; zažltnuté listy ukazovali sa na konároch líp, hriadky pestreli sa astrami, bohaté dálie ozdobovali trávnik svojím živo sfarbeným kvetom. Vlažným vzduchom niesol sa pridusený ruch mesta a tiahly hvizd rušňa vzďaľujúceho sa vlaku. Eduard zabočil okľukou, mimovoľne predlžujúc cestu; bol vzrušený a naozaj rád, že sa zišiel s Teréziou: jej prítomnosť vždy nalaďovala ho pre hlbšie vznety. Výraz jej tváre potvrdil, že ona trpela obratom, cítil sa zaviazaným ospravedlniť svoj krok. A ani neznal ako, dostal sa k predmetu takému chúlostivému, o náhlom prevrate, ktorý rozhodol nad celou budúcnosťou. Prehovoril o osude, ktorý zahráva si s nami ako s hračkou (Eduard vedel tak pekne vravieť!), celkom podľa svojho rozmaru. Vychválil veľkodušnosť pani Záhorskej, ktorej ďakoval za svoju existenciu (chcel povedať: šťastie, no zháčil sa); spomenul strádania a životný zápas, aký by ho čakal — ba i nevďak, keby neprijal pomocnej ruky, ktorá sa mu týmto spôsobom podáva. Hovoril dlho, sám úprimne veriac svojim rečiam — a pritom, badal, dávny cit nežnosti k nej roznecoval sa každým slovom. Ako vždy, jej prítomnosť mu lahodila, ľahko vznetlivý opäť už-už oddával sa chvíľkovému dojmu, keby nie pomyslenie, že na prílišnú dôveru a rozcítenosť je už — pozde.

Terézia počúvala mlčky, zachytávajúc do duše každé slovo pre chvíľky, v ktorých mali jej byť potechou i pohodou… Prešli sadom, ulicami, námestím — odprevadil ju až do dverí. Mlčky podala mu ruku — a on, vzdychnúc a zaželene dívajúc sa jej do tváre, povedal:

„Verte, slečna Terka, ja som si vždy myslel, že to s nami bude ináče…“

„Buďte šťastní!“ preriekla a, neobzrúc sa, vbehla dnu…

Bolo to pred desiatimi rokmi, ale ona živo rozpomína sa ešte i na prízvuk každého jeho slova…

*

Pán Stromský náhodou práve v ten čas už po tri dni zamieňavo dostával v hostinci raz presolenú polievku a neprepečené mäso a opäť neslanú polievku a pripálenú pečienku, čo ho napokon domrzelo a urýchlilo proces, ktorý tajne odohrával sa v jeho mládeneckom srdci.

Keď Terézia udýchaná, rozčúlená práve prežitým ,dobrodružstvom‘, vbehla do chyže, našla tam pána Stromského. (Teta Anna sa pod zámienkou vzdialila.) Slávnostný výraz v jeho tvári i slovách prezrádzali cieľ jeho návštevy. Ona nerozhodne zastala, nevediac, či zostať, či sa vzdialiť — no práve prežité dodalo jej smelosti vypočuť ho, ak by sa vyslovil.

A vyslovil sa. No nie tónom, aký ona očakávala: v jeho reči nebolo ani stopy po náruživosti, ba ani o láske nevravel tak, ako čakala. Terézia prečítala hŕbu románov, a preto zrovna s mrzutým sklamaním počúvala tiché, rozvážne slová. Vravel o sebe, o ťažkostiach, s ktorými prichodilo sa mu boriť, kým dosiahol dnešné postavenie. Ďalej vylíčil jej rodinný život, ako si ho on žiada: tichý, pokojný, v ktorom ako muž má byť umom a silou, prenášajúcou starosti o hmotný dobrobyt, tak žena zasa má byť srdcom — kňahyňou práce, poriadku a lásky.

Terézia mlčala. Už pri prvých slovách bola sa rozhodla, a keď pán Stromský, zrejme zadivený jej bezúčasťou, zdôrazňoval svoj výklad, i jej pozornosť klesla. Dívajúc sa na jeho snehobiele manžety a jeho akurátne zostrihané nechty, zamyslela sa o Eduardovi… Keby bola mohla súdiť triezvo, iste bola by ho videla v inom svetle: bola by videla mladíčka, nemajúceho vlastnej vôle ani energie pre samostatné počínanie, ale kloniaceho sa v tú stranu, kam ho osud a či len ruka iného poťahovala.

No ona, ako zaľúbení idealisti vôbec, nemohla sa zriecť osvetlenia, do ktorého si predmet svojich citov stavala. Ona ozaj videla „obeť pomerov“ a „žertvu osudu“. Triezvej, rozvážnej povahy, akou bol pán Stromský, sa ľakala, a preto, roztržito počúvajúc dôvody: na akom základe musí sa stavať rodinný život, ak má sa stať ozaj prístavom manželského blaha, odhodlala sa radšej zostať starou pannou, ako vydať sa za muža bez vzletu a, ako si myslela, bez schopnosti opravdovej lásky.

City, aké slová Stromského vyvolávali v jej duši, museli sa zračiť na jej tvári, lebo on, práve keď sa mal určite vysloviť, zrazu zastal a opäť, ako na počiatku, začal rozvíjať svoj názor o dôležitosti vzájomného porozumenia si. Možno robil to preto, aby Terézia nie nepripravená prijala jeho vyznanie; možno, nazdával sa, že ak rozvinie svoju rečnícku schopnosť, že ju okúzli a získa. Terézia to zbadala, usmiala sa — a on sa zmiatol. A obávajúc sa, že on, rozvážny úradník, starší od nej o pätnásť rokov, môže sa jej zdať smiešnym, rozčuľoval sa ešte viac. Konečne videl, že treba skončiť, ak chce, aby scéna nestala sa trápnou, i vstal a riekol doprosta, čo vlastne chce.

Terézia zadívala sa naňho pozorne a vnímavo: stál pred ňou vzrušený a nečakane pokorný, s málo vznetlivým výrazom v tvári, a celý jeho zjav akoby chcel upozorniť, že nebolo to včera, čo mladosť preletela ponad neho. Neisto prehovoril:

„Slečna Terka, chcete byť mojou ženou?“

Opanoval ju divný, nechuti podobný cit — mysľou preletel jej obraz iný, celkom iný…

A sama neznala, ako vyriekla osudné, pozdejšie i ťažko oželené „nie“ takým tónom, že pán Stromský zrovna urazený opustil byt tety Anny, aby sa v ňom viac neukázal.

To bol prvý i posledný nápadník, ktorý bol ochotný uviesť ju do svojho domu a podľa svojej predstavy urobiť ju šťastnou.

Od toho dňa uplynul celý rad rokov a všetky prechodili, neprinášajúc zvláštnych dušu uchvacujúcich radostí… Teta Anna za roky so želením pripomínala jej nápadníka a neodpustila jej do smrti. Umrela, zanechajúc jej svoje postavenie. Terézia ostala učiteľkou ručných prác, a toto zaujalo ju tak, že vôbec prestala myslieť na možnosť zmeny: predčasne zabudla nároky na život. Opravdivá mladosť, prejavujúca sa v túžbe po šťastí a vo viere v jeho dosiahnutie, prešumela ponad ňu nebadane. No jej duša nestratila vyššieho vzletu, ba naopak, všetko pekné v nej utužilo sa, zjasnelo, túžba po práci, po zdarnom pôsobení sa uskutočnila. Mladá učiteľka neučila len ručnej práci, ona učila i milovať rodnú reč, spev, slovenskú spisbu. Povedomie, že je čo i v malom užitočnou, ju ukájalo. Jemná v citoch a bohatá vo viere v dobro, s jasnou mysľou prijímala, čo život podával. Pravda, tu i tu prichodili i chvíľky nespokojnosti — no vtedy si pripomínala, ako chystala sa byť v živote mocnou. A spomínala i na Eduarda. Ale nie s trpkosťou odriekania, ani s ľútosťou. S tichou radosťou si predstavovala, ako on zodpovedá snu, ktorý si o jeho živote vybásnila. Život otvoril mu široké pole činnosti; žije s ľudom, pozná jeho dobré i zlé vlastnosti, vidí zblízka krivdu na ňom páchanú, vidí bezprostredne, kde a ako treba pomáhať. Slovom: osud postavil ho na postať, na ktorej krásne môže pracovať za národ, čo i tichou, drobnou prácou.

A ona pevne verila, že sa nespreneveril ideálom mladosti, a v rojčivých myšlienkach tohto druhu nachádza ukájajúcu pohodu.

Len dnes, zvierajúc v ruke list jeho ženy, nenachodí v pomysloch na neho obodrujúceho uspokojenia. Listom vzbudená, skrsla v nej túžba osviežiť dávne dojmy — rozpomienky, ktoré ako postriebrená niť vinuli sa jej tichým, temer jednotvárnym žitím…

*

A na tretí deň po obdržaní listu bola už na ceste. Bolo jasné letné ráno: výletníci zamieňavo vychodili i prichodili z ciest, rušný turistický život plnil nocou prevetrané vozne vlaku. Obrazy sa zamieňali v oblokoch, vábili zraky a vynucovali výkriky obdivu. No ona iba chvíľami všímala si krás Považia. Myseľ vopred zalietala k známym krajom — ta, kde miesto mladého, citlivého šuhaja verila stretnúť muža, muža práce, vážnej, blahodárnej…

Veď, hľa, zmenila sa i ona. Obrazy mladosti zašli, rozplynuli sa sťa rozmarom prírody rozklenuté farby jarnej dúhy. Prišiel život, prinášajúci iba prácu, raz radostne a zasa s ťažkosťou konanú — po ťažkosti opäť nastávali chvíle, keď i nie šťastia, ale iste uspokojenia…

S tým istým uspokojením zoskočila z vlaku a dala sa na cestu. Rovno od stanice viedol chodník, ťahajúci sa pomedzi dozrievajúce obilie a opäť pasienkami, okružujúcimi Záhorie v polokruhu. Dosť skoro zazrela pred sebou vysokú, štíhlu vežu, vôkol nej drobné domky — dedinu pod strmo založeným hájom, pod ktorým bola utúlená ako lastovičie hniezdo pod štítom domu. Za dedinou belel sa osamote stojaci dom — kúria Záhorských. Chodník k nemu ťahal sa lúkami, na nich veselé hrabáčky obracali včera skosenú povädnutú trávu. Terézia znala tu každý krík, každá jelša popri potoku privádzala jej do umu dávne chvíle spoločných prechádzok s Eduardom. Mladý rojčivý medik a sentimentálna, život len ako v zrkadle vidiaca deva… Myšlienka, že ide do jeho domu na návštevu zrazu budila v nej pocit ostýchavej stiesnenosti.

Prechodiac popri jelšovom kriaku, Terézia slabo skríkla: zrovna pred ňou zrazu vynoril sa z neho ktosi, vyrušený jej príchodom. Zazrela muža nízkej postavy, až smiešne tučného, hovejúceho si v tieni. Kabát pohodený mal pod kriakom, mäkká rozopätá košeľa odhaľovala až nevkusne tučné zarastené prsia. Akiste spal, lebo ako sa vzpriamil, zahľadel sa na ňu polonepovedomým pohľadom, s úsmevom previnivšieho sa decka, takým komickým, že sa Terézia mimovoľne rozosmiala.

Toto stretnutie sa s neznámym smiešnym spáčom prebralo ju zo stiesnenosti: o chvíľu už veselo pozdravila sa s mladou pani Litavskou, jeho ženou, ktorá, milo prekvapená, radostne vinula ju k sebe a voviedla do salónu.

*

Objímuc ju ešte asi desať ráz, pani Litavská usadila Teréziu na pohovku, zahrňujúc ju otázkami, na ktoré nestačila odpovedať a na ktoré odvety ani nečakala. Ako vravela, bola veľmi milo prekvapená, keď Terézia prišla tak neočakávane. Že oznámila svoj príchod, to bolo jej podivné, lebo oni vôbec nijakej správy nedostali. Ináče bol by Eduard išiel na stanicu s kočiarom. A ten (pani Litavská myslela svojho muža) ešte ani teraz netuší, aké prekvapenie ho očakáva. Je totiž v poli (poľné práce sú teraz v plnom prúde); on, chudák, ani nevie, kde prv prizrieť. Vôbec: dedinský život je nepretržitá reťaz práce a starostí. I ona má ich až cez hlavu. Tu na pole myslieť (nemôže predsa so všetkým na muža čakať!), tu práca záhradná, hydina, kuchyňa, deti atď. atď.

Terézia pod návalom otázok a vysvetľovania, ktoré len tak plynuli z úst pani Litavskej, ani nestačila postihnúť jej slová. Viacej pozorovala ju samú, hoci toto pozorovanie už v prvých chvíľach priviedlo ju do istej zádumčivosti. Celou cestou myslela na zmenu, aká sa asi stala s Eduardom, s jeho ženou i celým domom vôbec. Flóra bola práve taká, ako sa dalo očakávať; ale nebola to už tá svižká, rozmarná Flóra; stála pred ňou žena vážna, povedomá svojej nezbytnosti v dome a, ako už pri prvých slovách dalo sa súdiť, povedomá i svojej dôležitosti a vážnosti v kruhu rodinnom, čo sa Terézii zapáčilo. Jej postava, pravda, stratila na peknom útvare, pohyby nemali už tej svižnej elegancie, ktorú kedysi na Flóre tak obdivovala: rozvitá, až v tučnotu prechádzajúca, s laločkom pod bradou a už i s istou, hoci slabou zvädlosťou pleti, robila dojem oveľa staršej, dômyselnej dámy. Pri jej už hodne menej plných perách javila sa dosť ostrá črta, prezrádzajúca vraj panovitosť; ale jej malé, čierne oči žiarili príjemne a veselo, skoro tak, ako kedysi. Terézia všimla si i obleku, čo pani Litavská i spozorovala, lebo, začervenajúc sa trochu, vyhovárala sa, že na dedine, pri ustavičných prácach a starostiach, ani nieto času myslieť na také veci. Ona kedysi rada obliekala sa vkusne, ale teraz — pri ustavičnej práci a starostiach o hospodárstvo, záhradu, kuchyňu, deti, hydinu atď., atď…

„Hostia i tak zriedka prídu, a strojiť sa azda kvôli čeľadi…“

„A muž?“ spýtala sa Terézia, sama neznajuc, ako prišla na túto otázku.

Pani Litavská sa chutne rozosmiala… Práve vbehli deti, chlapec asi osemročný s dvoma sestričkami. Nedbajúc na hosťa, bežali k mame, aby rozhodla medzi nimi roztržku o akúsi hračku.

*

Dosť skoro, vyhovárajúc sa hotovením obeda, zobrala deti von a nechala Teréziu samotnú. Navrhla jej, aby si obzrela byt a najmä susednú chyžu, ktorú pre ňu určila.

Terézia prešla do susednej izby, z ktorej vidno bolo rad izieb, jej dobre známych ešte z tých čias, keď chodievala sem k tetke Eduardovej. Ale nebolo tu temer ničoho, čo by bolo upomínalo na ten čas: všetok nábytok bol nový, zariadenie moderné. Salón, ako si hneď povšimla, robil dojem mestského salóna, vyjmúc pár zle volených obrazov, nemajúcich nijakej umeleckej ceny a primeraných skorej do detskej izby. Ináče všetko bolo tu vkusné, len príliš páchlo poriadkom a uhladenosťou. Hosťovská, do ktorej ubytovali Teréziu, bola práve tak akurátne vystrojená, poskytovala možné pohodlie, ba i mnohé nepotrebné toaletné pomôcky, ako keby bola bývala vystrojená podľa nárady „dámy veľkého sveta“, autorky veľadôležitej knihy „Zdvorilosti v salóne a v domácnosti“.

Uhládzajúc si vlasy pred veľkým, pohybujúcim sa zrkadlom, Terézia spomenula si na svoju malú chyžu s podlahou na bielo vydrhnutou, s bielymi záclonkami z lacnej látky, s nízkym stolom, pri ktorom toľko pracovala, a — usmiala sa…

Páčilo sa jej tu, ale jednako prvý dojem nebol taký, ako si ona žiadala. Dom Litavských robil dojem zámožných ľudí, poukazoval na hmotný dobrobyt a zriadenosť; ale Terézia už v prvej chvíli spozorovala, že nemá vzhľadu domu slovenského, rodiny slovenskej. V salóne videla skvostné väzby kníh, ktoré nesplodila literatúra slovenská: diela domáceho, časopisu našského nevidela. No možno, že je to všetko uschránené v jeho izbe — tešila sa v naivnej mysli, nazdávajúc sa, že to ani ináče byť nemôže, len ako si ona predstavuje.

A táto domnienka aspoň čiastočne ju nesklamala.

Z pozorovania vyrušila ju staršia dcérka pani Litavskej, ktorej „neznáma teta“ iste sa pozdala, lebo, nechajúc sestru i bračeka pri hračkách, ona prišla ju pobaviť. Ako Terézia spozorovala, bolo to milé, umné dieťa, ale, iste následkom nedostatočného dozoru, príliš voľne vyrastené. Rozprávala, že menuje sa Helenka, ukazovala „tete“ albá, potom zvala ju pozrieť svoje bábiky. Terézia rada mala deti: i preto, že už povaha ťahala ju k dušičkám ľahko prístupným nežnejšiemu citu, i preto, že už od rokov ustavične zaoberala sa nimi. Preto, nerozmýšľajúc veľa, chytila sa podávanej rúčky a dala sa viesť cez chodbu do izby, kde vraj Helenka svoje bábiky schovávala.

Ale už na prahu nevoľky ustúpila. Bola to vlastne chyža rodinná a, ako sa dalo usúdiť, slúžiaca zároveň za spálňu, jedáleň i pracovňu domáceho pána. Preto Terézia váhala trochu vstúpiť ta bez vedomia domácej panej; no istá zvedavosť, ktorá hlavne vzťahovala sa na písací stolík, vábila ju ďalej…

Nie podľa salóna a parádnych izieb možno cele iste súdiť na charakter a ducha rodiny: on javí sa hlavne, výrazne a neodkšriepiteľne v chyži, kde sa rodina zhromažďuje, kde žije sama sebe, a nie pre svet, jeho požiadavkám a predsudkom…

Tu, v tejto chyži zapratanej náradím, vykázaným z predných izieb, panoval duch cele iný, že Terézia nevedela si vysvetliť, ako zrovnáva sa to až s pedantnou prísnosťou poriadku, panujúceho v chyžiach, do ktorých bola uvedená.

No Terézia vôbec nebola taká prísna, aby neprezrela pohodené detské šatočky, zabudnutú šáločku a zbytky raňajok na stole, stopy rúčky na obloku — ona vôbec neuspela všimnúť si toho. Jej pozornosť obrátená bola hlavne na stolík, na ktorom zazrela knihy, časopisy a papiere, na stolík, pri ktorom iste Eduard pracovával. Ju tak zaujímalo, čím sa asi zamestnáva, čo číta, čo robí, ako kedysi pred desaťročím bola si predstavovala jeho budúcu činnosť.

No teraz skoro bola by sa zasmiala nad tými svojimi predstavami…

Nebolo tu ničoho zvláštneho, ničoho vynikajúceho, ba ani len zo všednosti vystupujúceho. Zazrela síce časopisy našské, ale mnohé boli ešte v obálke, iné už odhodené, rozdriapané; okrem toho ležali tu hromady hospodárskych účtov, písaných na nečiarkovanom papieri, neladne a rozličným atramentom, akási kniha o umelom naprávaní pozemkov, nedofajčená cigara, zastrčená miesto zátky v atramentovej sklienke, začatý list s ohromnou kvapkou na titulnom riadku, dolu manu propria ktoréhosi z detičiek a konečne nad stolíkom rad fajok, ktorými páchla celá chyža.

Terézia, nechtiac a neprezerajúc, prezrela toto a rýchle obrátila sa na odchod, obávajúc sa, že ju niekto nájde. Tušila, že domácej panej bolo by akiste málo príjemné zvedieť, že nazrela do svätyne rodinnej, ktorá nemala byť videná.

Pojmúc Helenku za ruku, pobrala sa chodbou do hosťovskej; no pri dverách zrazu zastala a, trochu rozpačitá, mechanicky sa uklonila…

Vo dverách stál muž nízkej postavy, v bielom plátenom obleku, na ktorom vidno bolo stopy lôžka v sene improvizovaného, muž až smiešne tučný, s okrúhlou, červenou, zdravím kypiacou tvárou a s plešinkou na temene.

Terézia poznala v ňom naivno-smiešnu figúru, ktorej sa temer zasmiala, keď prešla popri nej na lúkach a keď on polorozospatý zahľadel sa na ňu.

A na svoje zadivenie poznávala v ňom i niekdajšieho hrdinu svojich dievčenských snov — Eduarda Litavského.

Z neďalekých dverí vyšla domáca pani. Ani netušila, ako prišla vhod, aby ukončila trochu trápne rozpaky Teréziine.

V nasledujúcej chvíli však Terézia už sa spamätala a pri stole bola už celkom pokojná — nepotrebovala sa ani nútiť. Len, sediac v kruhu Litavských, majúc po pravej strane domácu paniu, po ľavej jej muža a oproti sebe tri nádejné prírastky rodiny, akosi dala si otázku, kde sa ona tu vzala medzi nimi a čo tu vlastne hľadá. Miesto odvety bolo jej akoby sedela v kruhu ľudí cudzích, neznámych, jej duchom i srdcom takých ďalekých!

Bola to sama od seba vzniknuvšia myšlienka, ale už nevládala sa jej striasť a zasa vpadnúť do toho tónu, s akým vítala sa s pani Litavskou.

Rozhovor točil sa okolo vecí celkom všedných, bol celkom takej povahy, ako obyčajne vedie sa medzi osobami, stojacimi v rodinnom pomere, ale postavením i zmýšľaním rozdielnymi. Spomínali rodinu oboch strán, bližších i ďalších známych, novinky i staršie historky, ešte z tých čias, keď Terézia tu bývala so svojou matkou. Eduard vravel o nebohej tetke, ako žila a ako skončila, trpiac nervózou i lámkou až do ostatného dňa. Podotkol, aký pekný pomník dal jej postaviť (veď bola to predsa šľachetná duša!), a reč svoju skončil tým, že pri kupovaní pomníka v hlavnom meste aké znamenité kurča jedol „U zlatého džbánka“. Pani Litavská upozornila muža, že bolo to akiste „U zlatého jeleňa“; on tvrdil, že nie, ale „U zlatého džbánka“; pani odporovala, až vyvinula sa z toho tuhá debata, ktorá mala byť zábavnou, ktorá však, podporovaná trochu priráznymi, odporujúcimi slovami pani Litavskej, bola dosť nechutná, zbytočná a pre Teréziu trápna. Preto prišlo práve vhod, že slúžka doniesla poštu, a tak prerušila ďalšie dôvody. Medzi inými, práve došlými zásielkami Terézia zazrela i Národnie Noviny, čo vyvolalo u nej milé pocity a čiastočne zahladilo divný dojem, pod akým nachádzala sa temer od chvíle svojho príchodu.

Previedla reč na pole, na ktorom Eduarda chcela postihnúť v jeho zmýšľaní: začala o národe. Ako pozorná čitateľka našich časopisov, zručne prechádzala z predmetu na predmet, tešiac sa, že vybŕdli z rozhovoru bezvýznamného a mĺkveho, ktorý ju unavoval, najmä tu zdal sa jej ešte prázdnejším, než skutočne bol.

Eduard sprvu vravel vážne a rozumne (vravel oveľa viac než kedysi), no Terézia dosť skoro zbadala, že niekedy nevie, o čo ide, nemá dostatočného rozhľadu; spozorovala to i pani Litavská, lebo vypomohla mužíčkovi tak, že pri ustavičných prácach a starostiach ani nieto vraj času na čítanie a ani nie je div, že mnohé číslo zostane neotvorené. Ona nestihne, a Eduard, ten zasa, čo by i mal času, odvykol akosi od toho.

„Ale ženička!“ bránil sa, zbadajúc udivený pohľad Teréziin, akosi nesmelo a v tvári celý červený.

„Povedz, že nie?!“ dorážala pani, ani nie cele v žarte. „Neraz ti vravím — ale čože, keď nevezmeš si času ani pre články hospodárske, nie to pre politiku…“

„Čože robiť? Mám svoje starosti a — politika odjakživa nezaujímala ma veľmi,“ vravel, žmurkajúc a nepokojne obzerajúc sa ku dverám. „Ale aby si videla, hneď teraz idem a prečítam si…“

„… Idem, ľahnem si na pohovku a pospím si!“ napodobňovala pani Litavská svojho muža. „Choď len, choď, veď ti vidno na tvári, že už dávno pomýšľaš na spanie a nudíš sa medzi nami. Ty už nikdy nezanecháš ten zlozvyk…“

A naozaj, už o chvíľu až sem niesol sa zdravý chrapot pána Litavského, odbývajúceho svoj riadny popoludňajší spánok.

Teréziu zobrala pani Litavská pozrieť hospodárstvo, záhradu, komoru, ale ona len napoly počúvala dôkladné vysvetľovanie hostiteľkino, tak bola zabratá do svojich myšlienok. Už po doterajších skúsenostiach cítila istú skleslosť mysle, aká u nej obyčajne nasledovala, keď skúsila, že nie je niečo tak, ako si to ona predstavovala. Hoci život nešumel jej tichým, lahodným tokom, jej predstavy riadne zahrávali do ružova.

Dom a vôbec celá domácnosť Litavských bola krásne zariadená, všade panoval vzorný poriadok a bolo poznať ruku domácej panej. To všetko slúžilo jej ku cti, ale… Tu sa Terézia akosi zarazila a trpko sa usmiala. Z Flóry stala sa gazdiná, a jedine gazdiná: z Eduarda, z niekdajšieho snivého Eduarda, jej vplyvom stal sa síce muž práce, no nie práce blahodarnej, ale práce, ktorá stavia jedine v jednom smere: v smere pozemského dobrobytu. Terézia v duchu pomenovala to prácou egoistickou, najmä keď badala, že ani ďalšie ciele nepozdvihujú sa nad všednosť. A to ju bolelo.

Preto ani neznala dostatočne oceniť pilnosť pani Litavskej, ktorá stavala pred ňu na obdiv výtvory svojej činnosti v podobe nekonečného radu fliaš so zaváraním, v množstve sušených húb, zeleniny a pre čeľaď naschránených zásob strukovín ešte od dvoch-troch rokov. Počúvala ju ticho, bez slova, dívajúc sa na jej tvár, ktorá pri tom výklade žiarila tak jasne, že Terézia, v prúde reči chytiac ju za ruku, povedala:

„Ty si akiste veľmi, veľmi šťastná?“

„Nuž — áno. Chvalabohu, mám všetko, čo som si kedy zažiadala. Keby len boli priaznivé časy pre tohoročnú úrodu, aby sa mohlo niečo odložiť…“

„Máš hodné, zdravé deti…“ prerušila ju Terézia.

„Ach, áno! Ale to je práve hlavné závažie starostí. Vidíš…“ pani Litavská sa usmiala, „moja Elenka je sotva osemročná, a ja už starám sa o ňu… Vieš: chcem, aby moje deti kedysi poriadne boli zaopatrené a nie práve posledné partie… Som matka!“ doložila ako na ospravedlnenie, vidiac podivný výraz, aký pri tých slovách ukázal sa na tvári Teréziinej. „Ty ma iste odsudzuješ, že už teraz pomýšľam na veci také ďaleké…“

„Nie, neodsudzujem,“ preriekla Terézia vážne, „len sa divím, že ideš v starostiach tak ďaleko, a bližšie, oveľa vážnejšie nechávaš nepovšimnuté. Hľaď najprv vystrojiť dušu dcérinu, hľaď vypestovať jej vlastnosti, ktoré budú jej venom, majúcim v živote cenu pre dušu, a keď už chceš myslieť tak ďaleko — majúce cenu i pre muža vzdelaného, akého si iste budeš žiadať pre ňu…“

Terézia sa zarazila, lebo tvár panej Litavskej zachmúrila sa trochu.

„Viem, čo myslíš,“ preriekla akýmsi chladnejším tónom; „tebe sa zdá, že deti svoje nevychovávam tak, ako treba?“

„Naskrze nie. Ja vôbec vravím len o budúcnosti — že trápiš sa starosťami, ktoré — na ktoré ešte času dosť.“

„Duša moja, ty si bola odjakživa trochu podivná a naše mienky rozchodili sa vždy,“ prerušila ju Litavská netrpezlivo. „Ja chcem vychovať dcéry svoje tak, aby boli z nich dobré gazdiné, a nie blúznilky, ktoré pre svoje rozumkovanie zabúdajú nielen svoje povinnosti, ale i hlavný cieľ…“

„Aký cieľ myslíš?“ spýtala sa Terézia, celá červená v tvári.

„Nuž: vydať sa.“

„Á, to je krásne!“ rozosmiala sa Terézia so silným prídychom irónie v hlase. „Teda to má byť hlavný cieľ: vydať sa, bez ohľadu na to, či jej schopnosti siahajú ďalej od varešky a zmetáka, vydať sa bez toho, aby si bola istá, že jej vlastnosti môžu oblažiť muža, že bude mu tým, čím ozaj mu má byť: nielen strojom mechanickej práce, ale dušou, srdcom jeho domu, jeho ozajstnou pomocou v práci, úľavou v povinnostiach, útechou v bojoch a protivenstvách…“

„Dosť, prosím ťa. Vravíš o veciach, ktoré, odpusť, vidíš vo veľmi ,ideálnom‘ svetle, a veru divím sa, že v tvojom veku…“ — pani Litavská na chvíľu sa zamlčala — „no, že ešte vždy máš také, povedala by som: nevyzreté náhľady. Myslíš, že ti nerozumiem? Práve zato, že rozumiem ti celkom dobre, vravím: hľadaj muža, ktorý želal by si také vlastnosti u ženy a pritom prezrel i chudobu, i kedy-tedy presolenú polievku, pripálenú zápražku a pečienku ako podošva…“

„Z toho, čo som povedala, ešte nenasleduje, že taká žena nemusí sa zaoberať vareškou — veď i to je jedna časť povinností oproti mužovi. Ale ak tá, nám tak urputne prisudzovaná, ,vareška‘ bude hlavným cieľom našich snažení, ak jedine na ňu obmedzíme všetky svoje schopnosti…“

Vošla slúžka, oznamujúc, že prišli hostia, a tak rozhovor bol zrazu prerušený. Terézia ešte chcela preriecť niečo. Litavská chytila ju za ruku a povedala:

„Dovoľ, nechajme si to na príhodnejší čas. Ak chceš, môžeme si o tom večer prehovoriť. Veď si sa mi celá rozpálila v tej reči! Vidíš, ja neviem sa rozčúliť pre niečo, kde každá diskusia je daromná… Poviem ti doprosta: už či má byť tak alebo inak, ale ja nemohla by som zniesť, keby sa moje dievčatá nevydali… No, viem, čo chceš namietať, ale teraz nemáme času. Zdá sa mi, že je to pani doktorová Čierna,“ doložila, zamykajúc komoru a probujúc, či je zámka dobre zamknutá. „Aspoň sa trochu zabavíme: je to milá, veselá pani.“

Terézia mlčky dala sa viesť do salóna, kde ich už pani doktorová netrpezlivo čakala. Litavská s vrelými slovami uisťovala o nevýslovnej radosti, pobozkala sa s ňou po tri razy a podľa spoločenských pravidiel predstavila obe strany navzájom.

Terézia zľahka sa uklonila a ticho zasadla k obloku, v myšlienkach ešte vždy zostávajúc pri predmete, ktorý ju tak rozčúlil.

A rozčúlenie, pre ňu vždy trápne, len dovŕšil rozhovor pri olovrante.

Pani doktorová bola naozaj milá dáma — totiž milá v prísne spoločenskom znení. Rozhovor bol živý: obe panie rozprávali o tom, čo ktorú zaujímalo: hosť o svojom mestskom okolí, domáca pani o hospodárstve — tajne obe ľutovali jedna druhú, že myslí na také malichernosti.

Terézia za celý čas ani slovom sa do rozhovoru nezamiešala. Sediac v kruhu besedujúcich, bola medzi nimi vážna, preblednutá, s veľkými belasými očami, v ktorých triasol sa vnímavejšieho pozorovateľa pútajúci výraz smutnej zádumčivosti. V takej chvíli zdala sa oveľa serióznejšou a staršou, ako bola.

Pani doktorová rozhovorila sa o tom, akí neuznanliví sú mužskí oproti domácim starostiam; miesto toho, aby boli svojim ženám pomocou, ešte hľadajú chyby i tam, kde ich niet, kde je zo strany ženinej obetovanie sa, ba zrovna martýrstvo. Tvrdenie úprimne podoprela konkrétnymi prípadmi zo svojej domácnosti.

„Nikdy sa nevydajte, slečna,“ obrátila sa rozhorčená k zasnenej Terézii.

„To je i moja rada,“ so smiechom prízvukoval domáci pán. A s chuťou miešajúc na tanieri maslo s medom, doložil: „A ak by ste sa predsa odhodlali do manželského očistca — podľa milosťpanej totiž — nuž vám radím: počkajte s tým, až ja budem vdovcom.“

Panie sa rozosmiali — Terézia sa zapálila.

„Ľaľaď ho, ako by si vybral!“ urazila sa domáca pani. „No či by Terka zvolila — to je otázka! Možno, ani by za takého starého plešivca, ako si ty, nešla!“

„Ženička, to je urážka!“ bránil sa Litavský.

A obrátiac sa k Terézii, s komickou vážnosťou doložil:

„Prosím vás, slečna Terka, zastaňte sa mojej úbohej vysmievanej hlavy a povedzte: šli by ste za mňa alebo nie?“

„Prečo nie?“ nútene usmiala sa žartu, ktorý, hoci nevinný, dojímal ju veľmi trápne.

Domáci pán víťazoslávne obzrel sa dookola.

„No, hľa, veď som vedel, že mi je slečna, hoci som plešivý, naklonená…“

„Aj!“ rozosmiala sa pani doktorová, „ako to môžete vedieť?“

„Nuž veď nedarmo sa vraví: Stará láska nehrdzavie?“

„No, to je už naozaj interesantná novina!“

„Akože! Musím sa vám priznať, moje dámy, že slečna Terézia bola mojou prvou láskou — no, a ja tiež som jej nebol ľahostajný…“

Domáci pán hovoril žartom, ani čo by rozprával nejaký veselý poľovnícky kúsok, nebadajúc, že Teréziina tvár prezrádza nechuť a rozčúlenie.

„Priznajte sa i vy, prosím vás!“ komicky poprosil napadnutú. „Nieto v tom ničoho ponižujúceho — a bolo to tak dávno!… Slečna bola taká nežná ako kvet — no, a ja som bol vtedy tak básnicky naladený! Bolože to vzdychov a básní! Nevravím, že by ste vy, slečna, boli vzdychali — vy ste len pozerali svojimi i dnes ešte peknými očami tak milo, že to hreje ešte i v rozpomienke…“

„Prestaňte, prosím vás!“ prerušila ho Terézia celkom vážne, márne usilujúc sa prijímať to ako žart.

„Že sa ti chce rozprávať také veci — a pred deťmi!“ mrzela sa i domáca pani, badajúc, ako nepríjemne sa žart hosťa dotýka.

„Prečo by sa mi nechcelo?“ podnecoval Litavský svoju ženu. „Veď predsa na svoju prvú lásku každý rozpomína sa milo — čo by sa i skončila jedine vzdychmi a nevyslovenými túžbami ako naša. Vieš, ženička, ako vravím, slečna Terézia bola celkom podľa môjho vkusu: taká ideálna, nežná, povedal by som: éterická — a ja…“

„Tys’ bol odjakživa labužníkom!“ zavrátila ho pani Litavská.

„A ty odjakživa moja prozaická Flóra! Stavil by som sa, že ty ešte pri oltári myslela si, ako budeš variť, kurčatá chovať, prať a opatrovať svojich deväťdesiatdeväť fliaš zaváraného…“

„Podívajme sa! Viedlo sa ti pritom azda zle?“

„Ó, ani najmenej! Ale jednako človek mojej povahy — ,idealista‘ totiž! — niekedy zatúži pokochať sa i v sladkostiach rozpomienky… ktorá je predsa taká nevinná! Pravda: tebe dostačí tvojich deväťdesiatdeväť fliaš zavárania…“

„Z ktorých ty obyčajne spapkáš riadnu polovicu!…“

„Totiž tie, ktoré ti z vrchu poplesnejú!“

Tento žartovný nápad zostal bez odvety, lebo kým pani Litavská, takto nespravodlivo ranená v najcitlivejšom mieste, sa spamätala, pani doktorová rýchle vytasila sa dobrou radou: nič vraj nie je lepšie, ako do sirupu — kto totiž nezavára s cukrom nasucho — dať trochu salicylového prášku. Pani Litavská sa na toto nahnevala už celkom, a aby dokázala nepravdivosť a „hroznú zlomyseľnosť“ mužovu, nepopustila, kým všetci nešli s ňou do komory, kde vo vzornom poriadku, v dlhých radoch stáli fľaše s delikátnym obsahom. Skutočne, ani na jednej nebolo stopy po plesni (a mnohé boli vraj už trojročné!), len ríbezle vyschli trochu. Ale, ako uisťovala, celkom dobre dajú sa použiť na prívarok ku hovädzine.

*

Na druhý deň pri raňajkách Terézia prekvapila svojich hostiteľov tým, že najbližším vlakom odcestuje. Toto náhle rozhodnutie prišlo tak neočakávane, že sa oba zarazili nad tým. Veď oni mysleli, že Terézia zabaví sa u nich dlhšie, a pôsobilo by im to pravé potešenie. Čo sa jej stalo, že odchodí tak náhle? Či nepáči sa jej u nich a či urazili ju niečím? Pani Litavská bola naozaj rozželená myšlienkou, že jej hosťovi mohlo by sa u nej nepáčiť. Terézia neobyčajne výrečne uisťovala ju znova a znova, že ľúbi sa jej tu, i dobre sa cíti, ale jednako na dlhšie nezostane, ostať nemôže. Ako vidí, domáca pani je dosť zamestnaná i bez toho, a ona sama má svoje povinnosti, ktoré viažu ju k domovu a nedovolia vystať na dlhšie.

„Azda urazila som ťa včera?“ trochu nesmelo spýtala sa pani Litavská. „Odpusť, ak ozaj: ale, vidíš, ja nikdy netajím svojej mienky. Je to už v mojej povahe, že čo myslím, rečiem doprosta — hoci azda niekedy aj nesúdim cele správne. I môj muž mi to vytýka, ale už zvykol na to a moja mienka platí pri všetkom. Ak som ti však ublížila…“

„Naskrze nie!“ uisťovala ju Terézia, čo možno najpríjemnejšie sa usmievajúc. „Veď bolo by nanajvýš smiešne cítiť sa urazeným tým, že iní nie sú tej mienky, čo my. Veď, konečne, snaha môže byť dobrá, cieľ pekný, úmysly čisté, čo i zle volenými cestami a pochybnými prostriedkami ideme za tou snahou, k tomu cieľu. A, možno, práve zato sú šťastnejší tí, ktorí majú cieľ čím jednoduchší: dosiahnuc želaného, bez všetkých bočných ohľadov a — ,blúznení‘ (tu Terézia smutne sa usmiala) — oni oddajú sa drobným svojim záujmom, vyznačia si ciele nové, azda malichernejšie, než ten, čo dosiahli, a v pokoji pretĺkajú sa tým, čo bežne menujú životom…“

A o pol hodiny Terézia už bola na ceste, vyprevádzaná celou rodinou (kone už boli v práci, zasa musela ísť na stanicu pešky). Domáca pani s deťmi odprevadili ju iba na kuse: rozlúčili sa s výčitkami z jednej a zo sľubom skorej návštevy z druhej strany. Litavská netajila svoju mrzutosť nad skorým odchodom hosťa — veď vykonala všetko, aby sa u nich dobre cítila… Terézia vyhovárala sa na prácu a starosti.

A neklamala. No najmä silne zatúžila domov do svojich povinností a do svojej samoty. Po včerajšom nejasnom rozhovore cítila sa rozstrojenou duševne. Nespala skoro celú noc — preto, že v mysli zrovnávala myšlienky, ktorými padalo v jej duši veľa cenného, čím za roky podopierala svoju neraz klesajúcu energiu. V celom svojom živote znala iba povinnosť a odriekanie — tiché svoje vnútorné šťastie nadobúdala iba vzdávaním sa všetkých práv na to, čo iným život podával zľahka a dobrovoľne… Sviežou udržovaná rozpomienka na krátke šťastie Eduardovej lásky bola akýmsi odškodnením za všetko, čoho ďalšie roky pre ňu nemali. Držala sa tej rozpomienky s húževnatou sentimentalitou ženy, v tomto ohľade nevystupujúcej zo všeobecnosti svojej doby. Žartovné poznámky domáceho pána, komický rozbor toho, čím ona roky posvätne živila svoj cit i fantáziu, sťaby ju boli udreli v najboľavejšom mieste. Odrazu nielen že do svetla smiešnosti bolo postavené čosi nedotknuteľného, no zároveň padlo v jej duši, čo dovtedy uctievala: ideál muža, ktorý existoval pre ňu v najkrajšej podobe človeka a národovca.

A na mieste, kde ho hľadala, stretla človeka duševne zleniveného, zanedbaného a podrobeného komandu ženy, ktorá tiež znala iba denné trampoty a pocity — človeka, ktorý pre niekdajšie ideály a city mladosti mal iba úsmešky. Na to, čo ho kedysi dvíhalo na úroveň mysliaceho, zjemnelému citu prístupného človeka, spomínal ako na maškarádu!

A nebolo to ani úmyselné. Bolo to v jeho povahe…

Už svitalo, keď zaspala krátkym neosviežujúcim snom. A sotva sa prebudila, hneď uvedomila si včerajšie a tým i neodolateľnú túžbu vyviaznuť z pocitu istej straty a osihotenosti, v akej sa v tomto dome neočakávane ocitla…

Preto zobrala sa tak náhle. Zajala ju mocná túžba po svojom skromnom domove, po matke, čo tiež jej síce nerozumela, no ku ktorej viazala ju spolu prežitá samota a životné trpkosti. Teraz si uvedomila, aká je ona, Terézia, vlastne jednostranná: mala srdce iba pre tých, čo trpia, ktorých život stavia do úzadia. Nielen dievčatá so svojimi pošetilosťami blúznivej ľúbosti — k nej utiekali sa i dedinské ženy so svojimi skutočnými utrpeniami, o radu v chorobách, o potechu či pochopenie v duchovných rozporoch… Ba čo viac i mužskí, s ktorými sa kedy-tedy v neveľkej spoločnosti stretala, výnimočne zverovali jej svoje strasti, svoje túžby — pravda, vždy pripínané k iným ženám. Bola ku všetkým trpezlivá, kamarátsky alebo matersky vážne hľadela na opravdivé i namyslené žiale, vedela ich vypočuť i porozumieť…

A keď sa letmo v mysli preniesla do tohto svojho sveta, pokojne načúvala slovám vyprevádzajúceho ju Litavského. A bokom nazrúc do jeho tučnej, potom zaliatej tváre, musela sa usmiať, ako sa včera rozčúlila pre žart, ktorý od tohto človeka bol trochu nemiestny — no viac nič. Veď prečo nemohol by hovoriť o svojej prvej láske, keďže, okrem žartu, on nenachodí v tom ničoho?!

Toto doznanie i u nej vyvolalo veselosť. Zachcelo sa jej podráždiť svojho sprievodcu tak, ako on myslel to urobiť včera. Usmiata, dívajúc sa priamo, ale nechtiac akosi zvysoka do jeho tváre, povedala:

„Ozaj, či pamätáte, kedy sme boli spolu tu na stanici tak, ako teraz — sami dvaja?“

„Neviem, slečna…“

„Krátko pred vašou svadbou. Určite ste už vedeli, že budete svoji — ale vaša myseľ vše odbočovala inam… sťaby ste boli inštinktívne tušili desnú prózu, do ktorej padáte…“

Litavský, zapálený sťa v nedorozumení pozrel na hovoriacu.

„Vtedy váš mládenecký zápal bol ešte vrelý a, možno, i opravdivý… Až horeli ste túžbou byť osožným svetu, ľudstvu… a či už len pracovať v užšom kruhu… Ešte vždy chceli ste sa stať advokátom, pracovať za národ, brániť jeho práva…“

Hovorila vážne, no tak výsmešne, že nemohol nezbadať schválnosti a irónie jej slov.

„Zostalo to všetko pri snoch, slečna…“ preriekol akosi žiaľne.

„Zostalo! I zostane — bohužiaľ! Narazili vás na inú koľaj… No pomery nevytrhli vás z pôdy, na ktorej jednako dalo by sa byť užitočným ináče. Žijete s ľudom, máte naň priamy vplyv. Vplyv na jeho vzdelanie, dobrobyt, na jeho chápanie svojho položenia… Môžete vplývať naň pri voľbách, oduševňovať ho vlastným oduševnením za našu vec…“

Litavský lenivo hodil rukou.

„Eh, neznáte život, slečna Terézia! Azda mám času na tie veci? Hospodárenie ženie ako stroj: nieto chvíle, aby nečakala na teba neodkladná starosť a práca. Naozaj, ako stroj: práca doháňa večne jedna druhú… Neverili by ste, ako takýto život zotiera z duše všetko vyššie… A konečne — vidíte sami: hlavou múr jednako neprerazíme…“ doložil rezignovane.

Ranil ju na citlivom mieste. Slzy vypadli z jej večne akýmsi vnútorným nadšením rozhorených belasých očú.

„Ste slaboch!“ vyriekla skoro nechtiac, akosi nervózne vyrážajúc každú slabiku.

Boli už na stanici — z diaľky bolo počuť hluk blížiaceho sa vlaku. Popri nich prešiel pán v cestovnom plášti, pozdravil mlčky a veľmi pozorne zadíval sa jej do tváre. Nevšimla si ho; vlak už vjachal s hrmotom pred stanicu. Mlčky podala Litavskému ruku a cez slzy — sama nevedela, či ľútosť, či zlosť jej ich nahnala do očú — zhovievavo sa usmiala.

*

A zasa sedela samotná v malej chyžke svojej a, hlavu rukou podopierajúc, dívala sa von oblokom. Dívala sa upreno, ale tak zabratá bola v svoje myšlienky, že nič nepozorovala, ba azda ani nepočula kanárikov, ktorí, snažiac sa prekričať druh druha, prenikavo spievali.

,Čo sa vlastne stalo, že sa toľko rozčuľujem?‘ dumala v myšlienkach znova a znova vracajúc sa k Litavským, k rozhovorom, ktoré s nimi mala, a ku svojim skúsenostiam vôbec. Kým bola u nich, tak túžila do svojej izbietky, ako keby tu bola chránená pred nemilým, čo tam na ňu zavialo. A teraz, sediac tu tak sama a dívajúc sa na jednoduché, ba chudobné náradie; na bielu podlahu a vyblednuté záclonky, ktoré vždy bolo treba naškrobiť, aby tak veľmi nebadala sa ich vetchosť; na podobizeň v jednoduchom plechovom rámci flórom ovinutom, predstavujúcu človeka, ktorý roky otravoval život ženy a ničil rodinné blaho, ku ktorému popri láske prechovávať mala najhlbšiu úctu, na ktorého však rozpomínala sa jedine s pocitom sústrasti, s akým rozpomíname sa na ľudí, ktorí umreli, nežijúc tak, ako by boli mali žiť — to všetko prichodilo jej takým malým a nízkym, že nenašla tu úľavy, ani uspokojenia. Divný, jej samej neznámy a neodôvodniteľný žiaľ zvieral ju, so sebou strhávajúc všetko, čo ju dosiaľ tešilo.

A to všetko bez všetkej príčiny. Veď vlastne nestretlo ju nič zvláštneho, čo by bolo zavinilo túto náladu. Či azda to, že nenašla u neho všetko tak, ako si myslela? Že on, o ktorom kedysi snila, je hospodárom, mužom svojej ženy a otcom jej detí, zabúdajúcim pritom, že cieľ života môže byť aj iný, ako jedine večné lopotenie a staranie sa o jeho materiálnu stránku. Že pozornosť svoju mal by venovať aj inému, nielen žiť takým životom, ktorý potom v náhradu zotrie z duše všetko to „vyššie“ ako peľ…

,Čo sa mám na tom pohoršovať? Som azda lepšia než on, ktorý stará sa o svoje seno, o to, aby obilie za sucha dostalo sa do stodoly a aby jeho kone mali akurátne pribité podkovy, žeby neokriveli z toho? Čo vykonám ja, čím som užitočná? Ničím, ničím! Čo má svet alebo národ z toho, že pri mojom dozore upletie sa pár tuctov pančušiek, čepcov a iných daromníc? Ju (myslela pani Litavskú) odsúdila som, že žije len v jednom smere, že prechováva o deti starosti, ktoré sú také malicherné: a predsa nie je to také bezcenné, keď sa prizrieme bližšie. Veď všetko to koná z lásky, v dobrej snahe, a tak žije pre ne, im obetuje dni, ktoré by ešte teraz mohla použiť pre seba, á la pani doktorová Čierna. A pre koho žijem ja? Kto vezme osoh hlbšej ceny z môjho účinkovania? Koho blažím ja svojimi snaženiami, svojou činnosťou? Nikoho, nikoho! Ako som sa chválila len včera, že nie je to len práca fyzická, ktorá nedovoľuje mi zanedbávať svoje žiačky — a ako preukázať výsledok svojej práce? Kde on, ten výsledok?‘ Hľa, za to desaťročie, čo sa tu usadila, mnohé z dievčat vyrástlo pod jej dozorom, pod jej rukou akosi, pod jej vplyvom — a čo z toho? Slečna Anna, napríklad, ako krásne vedela rečniť, so zápalom vravieť o národe, a vydajúc sa za maďaróna, dnes vedie maďarskú domácnosť. Slečna Minka, nie menej presvedčená, neodrodila sa síce, ale jej muž závislý je od ľubovôle šéfa, nuž — zľahostajnela. A nielen ona, ale celý rad dievčat a paničiek zapadol, stratil sa alebo len ochladol, oddajúc sa drobným záujmom, venujúc pozornosť svoju šatstvu, zábavám a na zošklivenie duchaprázdnemu dvoreniu duchaprázdnych švihákov z promenády a z tanečnej siene…

,Prišiel život a v jeho všednosti všetko to „vyššie“ zotrelo sa z duše ako peľ…‘

A ako bude ďalej? Panebože, ako bude to ďalej? Či i u nej navždy potrvá táto pozlátka, ktorou ešte dnes vyplňujú jej dušu a nahradzujú to, čo život podáva v podobe drobných radostí — či tie ideály nezaniknú tak, ako zanikli city, o ktorých myslela, že zajali srdce navždy, že rozrástli sa v ňom nevykoreniteľne — naveky, naveky?! Či bude dosť mocnou zachovať v duši to čosi „vyššie“, čo dnes dodáva pred ňou životu opravdivého zmyslu a ceny, keď prídu nové vytrezvenia, nové sklamania? Hľa, teraz nestretlo ju nič, čo v podstate borilo by niečo z jej názorov, a už ochabla akosi; jedine zato, že uzrela obraz nie v tých farbách, ako si to ona vybájila. Ochabla akosi a, pozorujúc svoju minulosť, vidí ju takou plodoprázdnou. A dívajúc sa do budúcnosti, túto, pri svojej slabosti a malomocnosti takou bezúčelnou…!

Tu spomenula si Stromského!

V duchu predstavila si chvíľu, kde on, muž vážny a pevný duchom, stál pred ňou, a s citom, aký by nik pri ňom nebol hľadal, povedal:

„Slečna, chcete byť mojou ženou?“

Nechcela, a tým zavrhla možnosť účinkovať v kruhu sebe primeranom. Možno bola by bývala šťastnejšou popri prácach, za ktoré teraz Litavskú odsudzovala. Azda bolo by sa jej podarilo nájsť spôsob ujať sa svojej úlohy a postavenia tak, aby on nebol pri tom ukrátený, ale aby s uspokojením bol mohol riecť, že našiel ženu, ktorá naozaj stala sa mu tým, čím myslel, že sa mu stane: jeho opravdivou družkou v šťastí i nešťastí.

Zavrhla možnosť šťastia — šťastia nie cele vytvoreného. Veď čo ona vtedy pokladala za nedostatok zmyslu opravdivej lásky a za úradnícku pedantériu, ktorú zo zvyku preniesť chcel z kancelárie za rodinný prah, to bolo vážne ponímanie povinností jedného oproti druhému. Dnes už rozumela; dnes, keď už celkom vyšumelo to blúznenie, ku ktorému sa vtedy tak naviazala. Ale už je pozde! Je pozde, a pozde azda navždy.

A ako ráno, zasa bolo jej tak pusto a otupno, ako nám býva, keď svojou vinou stratili sme niečo. Vedomie nenávratnej straty však už vyznievalo nie v žiaľ, lež iba v túžbu po vyviaznutí z toho stavu bezútešnosti.

A kým Terézia zotrvávala v takýchto neutešených myšlienkach, zatiaľ jej matka zažila veľké prekvapenie. Ktosi zaklopal na dvere, a vošiel neznámy pán, na pohľad asi štyridsiatnik.

„Som Karol Stromský,“ predstavil sa, vidiac, že ho nepoznajú.

Matka prekvapením skoro pustila kávový mlynček, ktorý práve držala. Už nepoznala bývalého nápadníka dcérinho, ktorého táto pozbavila sa svojou svojhlavosťou. Toto neznala jej odpustiť, a v prvé časy Terézia napočúvala sa výčitiek nielen od nej, ale i od nebohej tety Anny. Pozdejšie pomaly zabúdali naňho, ale matka predsa neraz so vzdychom pripomenula jeho meno. Veď jej materinské srdce iný, celkom iný život predstavovalo si pre jedinú dcéru! Neraz, vidiac ju dlho do noci skláňať sa nad prácou, keď Terézia, mysliac si v istote, kládla ubolenú hlavu na ruku, aby už v nasledujúcej chvíli s tým väčším spechom dala sa do šitia, matka s bázňou myslela na budúcnosť… Či dlho potrvá táto schopnosť a chuť do práce — a ako bude to ďalej? Ako to bude, až ona sa pominie a Terézia ostane tu sama, nemajúc nikoho, kto zdieľal by jej starosti, kto by ju miloval a koho by ona milovala…?!

A teraz pri vkročení Stromského dobrú starenku zaujala nádej, vzniknuvšia v jej duši. Čo, ak sa to všetko ešte zmení, ak ešte všetko bude dobre?

„Ach, bože!“ vzdychla odkladajúc kávový mlynček z chvejúcich sa rúk a šuchajúc ich o zásterku. „Aké šťastie, aké šťastie! Nech sa len páči dnu — Terka, moja dcéra, je v izbe.“

„Prosím,“ prerušil ju Stromský s úsmevom, „ja vlastne prišiel som k vám, dovoľte teda…“ a pritiahnuc si stoličku, sadol si neďaleko nej, čím úplne priviedol ju do zmätku.

„Prišiel som vás prosiť o niečo,“ počal Stromský, s dôverou dívajúc sa jej do tváre.

,Azda chce najprv so mnou preriecť,‘ zápäť podumala matka.

V takých chvíľach (ona pevne verila, že nejde o vec malichernú!) mamičky veľmi rýchle myslievajú a podľa okolností prispôsobujú sa situácii.

„Prosím…“ ukláňala sa s prívetivým úsmevom, „poslúžim veľmi vďačne.“

„Nesľubujte. Vec je veľmi vážna. Azda neodoprete vy — ale ak slečna…“

„Božechráň!“ zvolala matka, povzbudená jeho rozpačitosťou a svätosväte veriac, že ide o Teréziinu ruku. „Len ráčte: my obe sme vám k službám.“

„Nejde tu o službu, ale o skutok kresťanskej lásky,“ začal Stromský vážne. „Počul som, že sa slečna zaoberá vyučovaním dievčat. (Matka udivene vzhliadla na hovoriaceho.) Slečna Terézia je známa svojou láskavosťou k deťom (Ako to sem príde? podumala matka nepokojne), i ako Slovenka má peknú povesť (matka len mlčky pokývala hlavou), a keďže hľadám práve takýto dom, prišiel som vás poprosiť, či neprijali by ste moje dve dievčatá k sebe. Mal by som úmysel tu ponechať ich vo výučbe, kým…“

„Ste ženatý?“ prerušila ho, vstávajúc zo stoličky.

„Vy neviete…?“ spýtal sa Stromský, akosi zvláštne sa usmievajúc.

„Ako by som to ja mohla vedieť?“

„Mám dve dievčatká,“ pokračoval pán Stromský po malej pomlčke, nedajúc sa mýliť mrzutým tónom, akým posledná veta vyznela. „Jedno osem-, druhé šesťročné. Sú to poslušné, zdravé deti, ale chybuje im výchova, akú našli by u vás… (matka len záporne zavrtela hlavou, mysliac si, čo ju do toho), a tu popri starostiach a prácach všeličo zamešká sa vo vedení výchovy…“

„Je to naozaj veľmi vážna vec. Ja nemôžem v tom rozhodnúť,“ prerušila ho netrpezlivo. „Ak sa vám páči, ráčte prejsť do izby, vybavte si to s mojou dcérou,“ a otvoriac pred hosťom dvere, ona ostala v kuchyni.

Terézia počula celý rozhovor Stromského s matkou a rozhodla sa hneď. V prvej chvíli, pri počutí jeho mena, jej srdce prudko zabúchalo… Aká zvláštna náhoda chce si zahrať s ňou, že prichádza práve teraz… Nepočula o ňom temer za celých desať rokov ničoho: odsťahoval sa vraj do hlavného mesta — potom šli povesti, že sa oženil, a zasa že pre svoje presvedčenie (Terézia nedozvedela sa istotne, čo je vo veci) utratil službu a prešiel na Považie, a že ešte vždy je slobodný. No tie zvesti boli nehodnoverné. Stromský, kým tu bol, žil dosť osamelo, nestýkal sa bližšie ani s kolegami, a tak po jeho odchode dosť skoro zabudlo sa na neho. Len Terézia tajne kedy-tedy spomenula si, s výčitkami a ľútosťou v duši… A teraz prišiel, prišiel ju žiadať o pomoc pri výchove detí…

No jednako aspoň spomenul si na ňu, a to v starostiach o svoje deti, ktoré obáva sa zveriť neistým rukám.

Myšlienka, že ju vyvolil na to, aby sa starala o jeho deti, razom zaplašila z jej duše všetky neveselé myšlienky a pochybnosti nad samou sebou. Zasa bude mať určitý cieľ, bude mať niečo, vôkol čoho otáčať sa budú môcť jej myšlienky!

Keď Stromský vošiel, šla mu v ústrety ako priateľovi a radostne stisla podávanú ruku. A kým hosť opätoval svoju žiadosť, ktorú už z kuchyne bola počula, Terézia vnímavo zahľadela sa na svojho hosťa. Zmužnel za roky, čo ho nevidela, i ošedivel trochu. No výraz energie v jeho tvári bol ešte určitejší, a keď sa ich zraky nevdojak vnímavo stretli, postriehla v jeho sivých očiach akoby ten istý výraz nehy a mäkkosti, ktorý hľadel z nich na ňu kedysi.

„Počula som vašu žiadosť a hneď som sa i rozhodla,“ riekla veselo, keď zopätoval, prečo prišiel. „Len mi je divné, prečo dávate deti od seba — od matky, a práve ku mne?“

„Dovoľte, to vám vysvetlím pozdejšie,“ prerušil ju netrpezlivo. „Prvé je: či vám deti nebudú na ťarchu, či si získajú vaše srdce?“

„Buďte uistený, že ich budem mať rada ako matka,“ odvetila, priamo pozerajúc mu do očú.

A, strhnutá jeho úprimnosťou, náhle vzbudenou dôverou, doložila:

„Musím sa vám priznať, že váš návrh práve prišiel veľmi vhod… Len či náš tichý dom bude vhodným miestom pre vaše deti?“

„O to sa vy, slečna, netrápte. Deti sa na dedinu tešia. Sú živej povahy síce, no telesne slabé: zdedili to po matke. A mne hlavne ide o to, aby sa dostali do slovenskej domácnosti. Aby mi ich pozdejšie ani škola, ani mesto neodcudzilo. Viem, nikde by sa im nedostalo takého dobrého, slovenského a mravného základu, ako u vás. Predbežne, prosím, ponechajte si ich cez prázdniny — ďalej uvidíme…“

Tvár Teréziina rozjasnila sa úplne.

„Čo sa týka slovenskej výchovy, o tú sa trápiť naozaj nemusíte!“ zasmiala sa mladistvo.

No hneď zvážnela, a sťaby do diaľky zahľadená, doložila:

„Aká zvláštna náhoda, že ste prišli práve dnes, práve keď ma trochu srdce bolelo nad výsledkom… Činnosť moja je taká obmedzená, vtisnutá do takých úzkych hraníc… A výsledok?… Výsledku vlastne ani niet. Zdalo sa mi, že nemožno tak ďalej, že musím hľadať čosi určitejšieho, na čo by som mohla vplývať, oddať sa celou dušou, s láskou… Zželelo sa mi samej seba… A práve prichodíte vy so svojím návrhom! Vaša dôvera dodáva mi sebadôvery.“

„Čože vám vnuklo také smutné myšlienky?“

Terézia sklonila hlavu. Keď vzhliadla k nemu, videla, že díva sa na ňu s úsmevom porozumenia. Proti jej vôli v jej očiach sperlili sa slzy.

„No, hľa, vy sami nie ste dosť silná prenášať, čo život neurovnaného prinesie… A len dnes ráno tak energicky nadali ste jednému pánovi do slabochov!…“

„Ako to viete?“ zadivila sa.

„Vypočul som vás. Bol som na ceste k priateľovi s touto istou prosbou — ale vaše slová upravili ma k vám. Som istý, že deti nikde nenašli by takej výchovy, akej dostane sa im u vás. Slovenský národ nemá veľa takých peknocitných žien, akou ste vy — a potreboval by ich.“

„Nelichoťte mi tak veľmi, prosím vás. Som jednako už veľmi potešená… Až keď uvidíte, keď sa ukážem dobrou vychovávateľkou…“

Priateľsky a, ako sa jej zdalo, až privrúcne stisli si ruky.

*

V jeseni, keď sa hybké lastovice chystali na ďalekú cestu do krajších krajov, sťahovalo sa i dvoje veselých detí z nízkeho dedinského domku do hlavného mesta. Šli nerady, lebo našli v ňom veľa radostí a veľa lásky, za ktorou tak boli túžili ich detské srdiečka…

Ich žiaľ za dedinou miernil iba sľub, že teta Terka príde skoro za nimi — ako ich nová mama. Lebo už svojmu snúbencovi odpustila, čo mu dlho nemohla odpustiť: že pri prvej návšteve zatajil, že je vdovcom…