ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poľný strážca na panstve grófa N-ského prebudil sa dnes akosi pozdejšie; slnko, jeho celoročný časomer, bolo síce zaoblačené, takže nedalo sa určiť, ako ďaleko čas pokročil, ale Ondráš tušil, že je pozde, že on včaššie vstáva. Vlastne jeho nočný odpočinok nebol vymeraný na určitý čas. Ako strážca dyňového poľa, kde je práve teraz plno zrejúceho ovocia, nanajvýš lákavého ako pre ľudí, tak i pre štvornohých škodcov, proti ktorým Ondráš ako vyslaná stráž stojí ustavične v zbrani, nemôže, ako iní ľudia, uložiť sa na nočný odpočinok. Iba podľa toho, ako práve okolnosti dovoľujú. Ba práve: v noci jeho pozornosť musí byť dvojnásobná. Pre zlodeja nič nie je príhodnejšie ako nočná tma: ak by si len trochu povoľkal, veľmi ľahko prebudil by sa na nemilé prekvapenie, že z majetku jemu zvereného chybujú čo krajšie kusy. A akože by sa to zhodovalo s jeho dobrým menom strážcu! Preto Ondráš vždy volí si čas na odpočinok tak, že nemusí sa obávať nezvaného hosťa: obyčajne spí cez poludnie, keď každý utiahne sa pred pálčivosťou slnka, alebo nad samým ránom. A i vtedy napolo, niekedy na medzi, na holej zemi, aby nezaspal nadlho. I tak vonku, pod šírym nebom, lepšie sa mu spí ako v kolibe; je nízka a taká malá, že ani nesprace sa pohodlne do nej. Jednoduchá, z trsti spletená strecha, pripevnená pri samej zemi na troch koloch, bez okien a bez dverí — to jeho obydlie. Náradia v nej nieto; trochu slamy na podlahe potrúsenej, zaplátaná halena, slúžiaca Ondrášovi za odev, perinu i ochranu vôbec pred zimou i úpalom slnka, džbán na vodu a trojnohá panva: to celý jeho majetok a ľahko sprace sa do koliby. Obydlie skromné a chatrné. Ale Ondrášovi dostačuje. A keď príde jeseň, jeho nepriateľka, ktorá prinúti ho presťahovať sa do panského dvora, skoro vždy s plačom lúči sa so svojou kolibou, svojím kráľovstvom.

Veru, ani nejaký malý kráľ panuje tu nad najlepším kusom grófskeho poľa, neobmedzene, voľne. Skoro na jar, sotva sneh zmizne pod lúčmi slnka, vyjde si ta, aby bol prítomný pri oraní poľa — a už nevráti sa na svoje zimovisko, do „sluhovskej“ panského dvora, až opäť na jeseň. Okopáva, pleje, zalieva a stráži sebe zverené rastlinky; im venuje celú svoju pozornosť, celú svoju schopnosť duševnú i telesnú — celý svoj život. Ako malý chlapec dostal sa ta a hoci odvtedy minulo zo štrnásť rokov, ani mu nepríde na um zameniť svoje nie práve najzábavnejšie povolanie za iné. Lepšie by mu i tak nebolo, ani čo by sa hneď stal bírešom: tu má riadne obydlie, každý druhý deň prinesú mu zo sluhovskej kuchyne jedlo i chlieb na dva dni. A keď raz dyne začnú zrieť, už nebojí sa hladu. Ani o odev nebolí ho hlava: grófsky záhradník, jeho pán, tu i tu podaruje mu nejaký obnosený kabát a halena, ešte vždy v dosť dobrom stave, slúži mu od rokov. I v ohľade odevu Ondráš je spokojný a skromný až do krajností.

Vytiahol sa pred kolibu, pretrel oči rukávom a rozhliadol sa dookola. Šírošíre priestranstvo zelenie sa vôkol ako nejaký nádherný koberec, krásne zelený, tu i tu žltým kvetom pretkaný; spomedzi listov miestami vykukuje okruhlastý povrch už-už dozrievajúcich plodín, ktoré najmä toho roku vydarili sa nad očakávanie. Pôda je čierna, piesočnatá, a pri starostlivej opatere Ondrášovej úroda býva hojná, je chlúbou nielen samému Ondrášovi, ale i jeho pánovi, záhradníkovi grófa N-ského. Toto potešenie zo zdarilej práce je ostatne jedinou, dobre zaslúženou odmenou za osamelý, pustovnícky život Ondrášov: pole vzdialené je na hodinu cesty od najbližšej dediny a temer pol hodiny od panského dvora. Na červeno zafarbená strecha kaštieľa so štyrmi štíhlymi vežičkami vyčnievajúca spomedzi vysokých topoľov a húštinky jedlíc, a ďalej nižšie strechy hospodárskych stavísk, obohnatých bielou stavanou ohradou — to všetko, čo Ondráš vidí „zo sveta“. Žije tu ako na ostrove, samotný, osihotený. Cesta ide síce hneď povedľa, ale vedie iba do poľa a keď niet poľných prác, sotva kedy-tedy ukáže sa tu sedliak so záprahom, alebo nejaká stará ženička zablúdi sem za zelinkami alebo zo zvedavosti.

Ondráš zahodil na plecia halenu, pritiahol ju remienkami, vzal do ruky „čugaňu“, palicu s ohromnou zahnutou rukoväťou, a dal sa na svoju obvyklú prechádzku okolo poľa. Vykračuje si vážne, akoby v povedomí svojej dôležitosti, ustavične sliediac napravo i naľavo, či niekde neukážu sa stopy nezvaného hosťa. Halena, ktorú pri takejto obchôdzke nezloží ani v čas najväčšej horúčosti, kolembá sa mu na pleciach, nestrojne visiac na chudej vysokej postave a pri každom kroku uchyľujúc sa na jednu stranu. Ondráš totiž napadá na ľavú nohu. Táto chyba mu ináč nevadí, lenže dodáva mu výzoru akosi zbedovaného. Výzor ten ešte zvyšuje jeho chudá tvár so silne vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, a už teraz hodne zvráskavená. Ondráš má sotva devätnásť rokov, no, podľa výzoru súdiac, pridal by si mu ešte polovicu toľko. Nuž zdá sa hodne starším, než je. Azda zavinili to ustavičná robota a nedostatok. Iní parobci v tom veku žijú si zväčša bezstarostne. U niektorých v tých rokoch ešte trvá poetický čas prechodu chlapčenstva v mládenectvo. Ondrášove detské roky boli práve tak zahlušené prácou, nedostatkom a strádaním ako celá jeho mladosť vôbec. Radostí nezažil nijakých; celé jeho potešenie pozostáva v tom, keď vidí, ako jeho pričinením vyrastá tu zo zeme bylina, ako z púpätka vylúpi sa žltý, kalíškastý kvet, z neho malinká bobuľka, rastúca viac a viac, až vyvinie sa v poriadny, tekvici podobný plod. A potom prídu oberačky, zástup panských sluhov s vozmi, nožmi, s dobrou vôľou a spevom — jediné to hlučné dni tuvon, v ktoré i on má úlohu akosi vynikajúcu.

„Už zrejú…“ myslí, tu i tu zastaviac sa pri niektorom pekne vyvinutom plode a spokojne sa usmievajúc. S úľubou obzerá si mimoriadne krásnu úrodu: akoby náročky poukladané ležia si tu pomedzi lístie jedna, dve až do päť dýň na jednom koreni. Na každej beleje sa známka; podľa zvyku každá označená je číslom, vydlabaným do jemnej kôrky. Ondráš nevie síce počítať veľmi vysoko, ale pozná každú zvlášť a i vo tme našiel by každé číslo osobitne: ak by zlodejovi zvláštnou náhodou podarilo sa potiahnuť niektorú, jeho vycvičené oko poznalo by neúplnosť na prvý pohľad.

Ondráš sa zrazu zastavil: z protivnej strany, od poľa, vysadeného kukuricou, počul podozrivý šum. A hľa, pomedzi listy skutočne beleje sa čosi, ukrčené pri samej zemi, a práve tam, kde sú najzrelšie kusy, dnes-zajtra na grófsky stôl určené! Ondrášova osmahlá tvár sčervenela hnevom a jeho ruka kŕčovito zovrela mocnú čugaňu, hotovú udrieť nemilosrdne, bez ohľadu a rozvahy. Tichý praskot rozpoltenej dyne poučil ho, aký je to zlodej.

„No, počkaj!“ mrmle, škodoradostne sa usmievajúc.

Opatrne zakradol sa brázdou dookola, majúc vražedné úmysly. Už cele jasne bolo počuť, ako si zlodej pochutnáva… Ondráš zdvihol čugaňu a silnou, vycvičenou rukou zalúčil ju prosto do ukrčeného nad dyňou. Strašný výkrik ozval sa poľom, sprevádzaný chechotom Ondrášovým. Veľký biely Dunčo uháňa smerom ku panskému dvoru, ešte vždy bolestne zavýjajúc a nadhadzujúc sa o troch nohách.

„Ehe, hamuje!“ smeje sa Ondráš, kuľhajúc ku miestu, kam čugaňa bola zaletela. Jedna z najkrajších „gréckych“ leží rozkúskovaná medzi lístím; chutne zružovelé vnútro zaváňa vábivo. „Beštia zatratená!“ hundre Ondráš, starostlivo zbierajúc zbytky hriešnej hostiny, aby si zasa on pochutil na nich.

Pravdu vyznajúc, Ondráš sa ani veľmi nehnevá na takéto vyrušenie: vziať zrovna pre seba, a to ešte z prvých, najvzácnejších, to nedopustí mu svedomie. Takto vše dostane sa i jemu na rováš štvornohých škodcov. I pre takéto prípady je totiž istý poriadok: nízky krov koliby celý dorezaný je čiarkami — to rováš Ondrášov, na ktorom zaznamenáva kusy „zhynuté“ alebo vzaté na panský účet.

I teraz vážne zaznačil chýbajúci kus. Potom vyňal spoza krovu kabelu, z nej vytiahol kus čierneho suchého chleba, a usadiac sa pred kolibu, dal sa raňajkovať. S vážnou tvárou a úplnou pozornosťou ukrajuje si dyňu kus po kuse a zajedá chlebom. Niekedy máva iba suchý chlieb, inokedy zasa, ak poponáhľa sa s prinesenou „porciou“ v prvý deň, hladuje až do poludnia. Sú to zlé dni pre neho, a opätujú sa dosť často: Ondráš ľúbi jesť veľa, toľko, koľko len má. Jedenie je jediný pôžitok, aký pozná a pre ktorý vyplatí sa mu jeho služba. Predvčerom náhodou priniesla mu Mara, slúžka zo dvora, mimoriadne veľkú porciu; ináč raňajky neboli by také úplné… Pre jeho zdravý, ustavične požadujúci žalúdok nebolo to síce veľa, ale jednako dostačuje, aby vydržal do poludnia.

Spokojne vystrel sa na rozostretú halenu a pozerá do diaľky. Slnko vykonalo už asi polovicu svojej predpoludňajšej dráhy; nevidno ho síce úplne, pozastierané je jasnošedými oblakmi, ale zato je horúce, ani v najjasnejší letný deň. Už po dve noci prehnali sa ponad chotár prudké búrky, aby sa vyčasilo na deň, na deň opravdivých letných horúčostí. Posledná noc bola pokojná. Ale nad ránom opäť zatiahlo sa celé nebo jednotvárnymi oblakmi, akoby celé potiahol šedastým závojom. Príjemná teplota rozlieva sa po celom tele Ondrášovom. Skoro horúce mu je, ležiacemu tak nehybne; no on práve tak otužený je proti horúčosti, ako proti chladným, mrazivým nociam. Vlastné jeho pohodlie vždy ustúpi do úzadia, nech to len osoží jemu zverenej úrode. Na seba nemyslí; niet nikoho, kto by na neho pamätal, alebo pre koho by sa on šetril…

Ako divá hruška, vyrastená v poli bez opatery a bez potreby, tak vyrástol i Ondráš, v ustavičnom nedostatku, špine stajní, úžasnom strádaní opovrhnutej chudoby. Detstvo jeho bolo plné bied tých úbohých, sto ráz poľutovaniahodných bytostí, ktoré sa zrodia, aby nevinne stali sa predmetmi opovrženia a storakých ústrkov, ktorým často nedostane sa ani toľko súcitu a pozornosti ako náhodou nájdenému štenaťu.

Nikým nežiadaný, ba ako výčitka zjavil sa v jedno ráno v pustej sluhovskej chyži, plačom prihlasujúc sa k životu. Neprijal ho vrelý bozk matky, ani radostný úsmev otca: jeho matka, panská slúžka, skoro s nenávisťou hľadela na toho drobného mrzáčika, čo trepotal sa na perinke z hrubej, belasej látky. Bol malý a slabunký; zdalo sa, že nedožije večera. No, akoby napriek neláskavému prijatiu, biedne tielko živorilo a živorilo ďalej.

Tmavý, vlhký kút sluhovskej nebol ani trochu príhodným miestom pre slabé, choré dieťa. Ale malý Ondráš jednako žil a rástol ako-tak. Po troch rokoch jeho osud stal sa natoľko lepším, že už sám mohol sa preštverať cez prah sluhovskej. Bývajúc viacej na očiach, skorej sa mu ušlo pozornosti od niekoho z panskej čeľade, ktorá pomaly zvykla na tohto nového, nepotrebného člena. Často celé hodiny presedel nehybne niekde v kútiku, alebo na podstení, vždy špinavý, vo vetchej, kratučkej košieľke, schúlený, tenké, chudé nôžky pod seba majúc podložené a uhryzujúc kôrku čierneho chleba, alebo pol dňa ohlodávajúc kuraciu labku, čo súcitná kuchárka pohodila mu z panskej kuchyne.

No to bol ešte život znesiteľný oproti tomu, aký dostal sa mu, keď zrazu umrela mu matka a on zostal v pustej sluhovskej sám a sám… Nedali mu síce zahynúť, ale úbohé, sotva päťročné a už cele osirelé chlapča potĺkalo sa ako zlý peniaz, každému bolo v ceste, od všetkých odstrkované.

Jedného dňa komusi z čeľade prišlo na um, že obvyklý kútik Ondrášov už dva dni zostáva prázdny; počali sa spytovať po ňom, a tu vysvitlo, že malého Ondráša už tri dni nik nevidel vo dvore. Kam sa podel, nevedel nikto, a po krátkom hľadaní ani veľmi nezháňali sa po ňom. Pozdejšie vysvitlo, že zatúlal sa v poli a že panský pastier „strýk Nemčík“, ako bol všeobecne zvaný, podržal ho pri sebe.

Zvesť bola pravdivá. Ondráš vysťahoval sa zo sluhovskej, aby sa vrátil ta až na zimu so „strýkom“, a to už potom riadne každý rok, akonáhle pasienok pokryl sa snehom.

To bol šťastný obrat v jeho živote, ak vôbec pojem šťastia možno spojiť s ďalším osudom Ondrášovým… Ani tamvon nekynulo mu síce oveľa viac lásky ako vo dvore, ale tam aspoň nebol nikomu v ceste, nik sa oň nepotkýnal. Strýk Nemčík bol človek azda ešte hrubší, drsnejší než tí vo dvore, a ani neprijal ho azda z prílišnej sústrasti, ale viacej z vypočítavosti.

,Ktovie, načo sa zíde,‘ pomyslel si Nemčík, prinášajúc Ondráša, skrehnutého zimou a chladom, do svojej koliby. Pred rokmi práve tak zatúlal sa k nemu malý psík; privábil si ho, vychoval, a hľa, psík mu už pomáhal pri statku. Nuž prečo by i teraz neobetoval kúsok chleba, keďže, ktozná, či i tento kedysi nebude mu na osoh!

A nemýlil sa: malý Ondráš na dobrom, sviežom vzduchu a riadnej strave („Ryšaňa“, živiteľka Nemčíkova, dávala mlieka nadostač pre oboch), už v prvé dva roky zmocnel natoľko, že cez leto Nemčík už pohodlne mohol si hovieť v tieni — Ondráš a Lapaj zastali ho úplne. Pozdejšie strýka Nemčíka — prečo, prečo nie — preložili za strážcu dyňového poľa, prirodzene, i s Ondrášom, a Ondráš dosť skoro stal sa z priživujúceho sa živiteľom. Na pohľad síce bol vždy biedny, ale telo mal otužené, otvrdnuté, hravo vykonával robotu, ktorá Nemčíkovi bola už na ťarchu.

Tak žili si Nemčík s Ondrášom rok po roku vo voľnej prírode, od skorej jari až do pozdnej jesene, odkázaní výlučne jeden na druhého. Ondráš priľnul k svojmu vychovávateľovi s onou inštinktívnou príchylnosťou, ktorá vrodená je i zvieraťu, k dobrodincovi; tomuto prináležal jediný nežný cit jeho srdca. Oni pomaly stali sa nerozlučnými. Hoci roky minuli od toho večera, čo Nemčík našiel malého Ondráša v brázde, odvtedy podľa rokov z dieťaťa stal sa chlapec, z chlapca mládenec — duševný svet jeho predsa len málo sa vyvinul. Do roboty bol síce bystrý (nakoľko mu jeho chyba dovoľovala), i spoľahlivý, ale nesamostatný, iba na rozkaz konajúci. Málovravný, drsný pastier neznal cesty k útlej detskej duši. O svete znal Ondráš veľmi málo, iba toľko, koľko pochytil v zime v sluhovskej od čeľade. Svet ten, v ktorom bol taký cudzí a odstrčený, naháňal mu úzkosť: vždy s plačom lúčil sa s kolibou, kde cítil sa istým, voľným, ba v istom zmysle i šťastným. Nemčík s Ondrášom dostačovali si jeden druhému úplne. Tamten starý, drsný, omrzený, tento mladá detská duša, ešte ani nepohnutá na rozvinutie, utvorili zvláštny, dosť súladný celok. A keď pred troma rokmi toto náhodné združenie dvoch takých rozdielnych duší pretrhnuté bolo smrťou Nemčíkovou, zdalo sa, že Ondráš neprežije tej zmeny.

No ponechali ho pri robote, ponechali mu jeho pole, kolibu, a Ondráš zabudol dosť skoro. Ľudia málo mysliaci, duševne obmedzení ľahko zabúdajú i najvýznamnejšie premeny v svojom živote a ľahko prispôsobujú sa novým okolnostiam.

Ondráš zvykol svojej opustenosti tým ľahšie, že v posledné roky robotu i tak len sám konal. No a že „porciu“ tiež neumenšili… Zvykol na samotu, a keby nemusel, ani v zime nevzdialil by sa odtiaľ. Tamdnu, v panskom dvore, celé dni musí drevo píliť, vodu nosiť do kuchyne; pritom kde-kto zadrapí sa do neho. Smejú sa na ňom, prezývajú ho, socajú, odstrkujú ako niečo cele zbytočného — a tu si je neobmedzeným pánom. Raz, zunujúc robotu a dopálený žartmi čeľade, ušiel do poľa a celý deň zostal tam, probujúc, či nedalo by sa žiť tak ako v lete. Ale mráz bol taký ostrý, že ani halena nechránila ho pred zimou, a všade, kam len oko dovidelo, samý ľad a sneh — sneh a ľad. Ba ani „porciu“ nepriniesli, a on zasa bol prinútený vrátiť sa do dvora.

,Škoda, že je v zime sneh a nie pekne, teplo, ako v lete,‘ myslí zavše, spomínajúc si storaké nepríjemnosti sťahovania; ,keby nie snehu, i v zime rástlo a zelenalo by sa všetko a ja nemusel by som ísť do dvora. A Mara vždy priniesla by mi jedlo až sem…‘

Už pri samej tejto myšlienke sa usmieva, a tým viac zarmúti ho vedomie nemožnosti. Vopred zasmúti, spomenúc si, že ako každoročne, tak i tohto roku opäť príde mu sťahovať sa, že pole zostane pusté, mráz zničí i posledné stopy jeho milej úrody. A čas ten nie je už ďaleko: príde, ani sa nenazdá. Sotva prvé zrelé dyne odvezú stadiaľto, potom už jedno za druhým budú prichádzať s vozmi, aby naložili na ne ním vypestovanú úrodu, dyne krásne zeleno sfarbené, s jemne zružovelým vnútrom, a iné zasa žlté, šťavnaté a jemné ako maslo…

Už zrejú…

Dyňové listy zašuchotali… Ondráš bystro zdvihol hlavu a naslúcha… No opäť je ticho dookola: to iba vetrík zavial a na chvíľu rozrušil mŕtvosť a dusivé sparno. Slnko síce ešte vždy skrýva sa za oblakmi, ale ako postupuje do výšky, tak horúčosti pribúda. A nebo ešte vždy sfarbené je tak ako ráno, iba tamto od severu pozdvihlo sa pár bielych obláčikov, ktoré vznášajú sa na šedom úzadí vyššie a vyššie…

Ondrášovi je horúce, tak horúce, že odev prilipol na ňom, hoci leží nehybne, v pokoji, ako nejaký pán. Prichodí mu na um, ako teraz trápia sa tí zo dvora, tí, čo ho v zime tak ustrkujú: jeden so záprahom, iný kosí, mláti a bohzná čo — ani jednému z nich nie je tak dobre, ako jemu. On si tu hovie, a chovajú ho ani „kadeta“…

Prišlo mu na um, že onedlho bude poludnie. Čochvíľa príde Mara s jedlom… Usmial sa príjemne. Trpezlivo čaká ďalej, spomínajúc si Maru a vše sa usmejúc.

Mara je jediná, ktorú Ondráš rád vidí. Skoro tak rád, ako nebohého Nemčíka. I ona síce smeje sa na ňom, možno ešte viac než tí druhí, ale Ondráš preto nehnevá sa ani mak. Ba skoro milo mu padne jej jasný, veselý smiech. Počúval by ho neviem dokiaľ. Veď tuší, že nesmeje sa na ňom tak ako iný, ale iba preto, že ona večne musí sa smiať. Mara smeje sa ustavične, a vše i on sa uškrnie, keď začne rozprávať. Mara rozpráva ustavične — a neraz také divné, predivné veci… O muzike, tanci, a panskom kočišovi Mišovi, o jarmoku v meste a ktozná o čom všeličom. Ondráš obyčajne počúva so zatajeným dychom. Pritom pozerá na ňu tak hlúpo, že Mara rozchichoce sa, pľasne ho po tvári a odletí ako straka. A hoci sa Ondráš niekedy i mrzí, i bolí ho „polaskanie“ Marino, jednako nemôže sa hnevať na ňu, ale zasa ju len čaká, čaká netrpezlivo… Veď Mara zavše prinesie mu i niečo zo svojho: to kus koláča alebo inú lahôdku. A po jej odchode vše schytí ho akási milá, príjemná, ustatosti podobná nálada. A zamysliac sa o jej rečiach, na chvíľu temer zachce sa mu do toho jej sveta, o ktorom ona tak veľa vie mu rozprávať…

A z tých jej rozprávok, z tých nejasných, roztratených epizódiek, ktoré Mara zveruje mu v čas poludienku, utvárajú sa v duši jeho hmlisté, neurčité obrázky. A, čo mu prvej neprišlo na um, teraz zavše kreslí si v mysli ten svet neznámy a ďaleký, ktorý, hľa, ťahá sa i ďalej, i za čeľadník a panský dvor. Ondráš síce nie je taký hlúpy, aby nevedel o svete ničoho, veď strýc Nemčík, bývalý vojak, narozprával mu dosť a dosť. Ale o tom druhom, o tom, z ktorého Mara berie svoje rozprávky, o tom iba od nej počuje ponajprv.

A divno! Marin tajomný svet stáva sa mu akosi pochopiteľným, známym, hoci ďalekým, ďalekým… A skoro zdá sa mu, akoby tým „svetom“ dostával istý rozhľad, a pozorujúc, porovnávajúc seba a Miša a opäť Maru, tú večne veselú, smejúcu sa Maru, nevdojak schytí ho clivý, strachu podobný pocit, taký asi, ako kedysi, keď za chlapčenstva sám zostal v poli, bez strýca. A tu s istým, dávno zabudnutým žiaľom spomína si Nemčíka. Spomína si, ako sedávali spolu, utúlení v jednej halene, v jasné, teplé, letné noci, od večera až do svitu, pozerajúc ku hviezdam a naslúchajúc ševelu lístkov… Niekedy v také chvíle strýc rozprával mu poviedky, z ktorých on síce nerozumel veľa, z ktorých však predsa jednotlivé čiastky utkveli v jeho duši. A tie zachytené dojmy, zachytené polodriemajúcou mysľou, oživené slabunkou, detskou fantáziou, teraz, pri tých rozprávkach Mariných, ožívajú, splývajú s nimi, spletajú sa ako drobné iskierky alebo drobné prášky, ihrajúce v pruhu slnečnom…

Kto porozumel by neistej hre obrazotvornosti, kto vystihol by neurčité obrázky, vynorivšie sa v mladej duši, v prebúdzajúcom sa srdci? Kto vnikol by v dumu, ktorá nevolaná, sama sebou povstane v duši a potom už žije tam nepestovaná, utvárajúc vôkol seba kruh nových dúm, snov a pocit istej sladkej úzkosti a nejasnej túhy po čomsi tajomnom, neznámom a ďalekom, akú pocítiť možno najmä v tichej letnej noci, keď vôkol teba šero a vôňa a nad tebou hviezda pri hviezde…

Ktože by porozumel tým predstavám Ondrášovým — keďže ani on sám im nerozumie?! Spýtajte sa ho, čo myslí vtedy, keď po Marinom odchode tak zamyslene pozerá do diaľky, kým v duši ešte vždy zneje mu jej veselý, zdravý smiech. Akiste podivil by sa vašej otázke a sotva vedel by odvetiť. Najviac ak by povedal, že myslel na strýca, ktorý bol k nemu taký dobrý. Alebo na Lapaja, s ktorým hrávali sa a spávali spolu na jednom vreci ako dvaja dobrí kamaráti. Isteže sa vtedy rozpomínal na nejasné, hmlisté obrázky, zachytivšie sa v duši jeho z rozprávok Nemčíkových, alebo v dlhé zimné večery v sluhovskej počutých — najmä však na zlatovlasú princeznú.

Zjav princeznej, jasný a svieži, najlepšie hodí sa do rámca nálady, vyvolanej prítomnosťou Marinou a jej hrubým láskaním. Veď princezná nie je zjav vybájený, ale ozajstná, skutočná bytnosť. Videl ju na vlastné oči: prišla k nemu na koči striebrom a zlatom vykladanom, v šatách nebeskej farby, s bielym obláčikom na zlatých vlasoch, v tvári biela ako sneh a v lícach červená ako ruža — práve taká, akú si ju vyžiadal hrdina poviestky, jej vysloboditeľ. Zastavila sa so svojím kočiarikom tu neďaleko, kývala Ondrášovi hlávkou — a on len stál s otvorenými ústami nad tou krásou a díval sa… A ona sa zasmiala; ale nebol to smiech, lež ako zašveholenie striebristých zvonkov: tak smejú sa iba princezné, ozajstné čarovné princezné. A na kočiariku sedeli ešte dvaja a jeden z nich bol práve taký ako Mišo, Marin milý, lenže jeho oblek posiaty bol zlatom a na hlave sedel mu akýsi podivný, vysokánsky klobúk ani nejaký komín. To bol iste ten čarovný klobúk, čo si princezná vzala v paláci trojhlavého draka!

Naozaj: zjav mladuškej, krásnej princeznej spomína si Ondráš v tie chvíľky — a vše i obraz Marin spletie sa akosi s tou zosobnenou predstavou krásy. A zavše príde mu na um, prečo Mara nie je princeznou, alebo princezná Marou? A ako by to bolo, keby Mara nebola Marou, slúžkou v panskom dvore, ale princeznou? Vtedy zaiste nemusela by posluhovať v kuchyni a chodiť za hydinou, ale vyšla by k nemu každý deň a azda každý deň priniesla by mu drobcovú polievku a makové opekance…

*

Poludnie sa blíži, a Mara nejde. Ondráš stáva sa nepokojným. Od rána je tak dávno, žalúdok upomína na svoje právo — a Mara nejde! I horúčosť je neznesiteľná. Lenivo vstal, pretiahol sa a pošiel obísť si pole. Má síce celé svoje kráľovstvo pred sebou ani na dlani, nemôže mu ujsť ani najmenší pohyb; no skoro minie sa čas a on ľahšie dočká sa obeda. Ako ráno, opäť prešiel dookola, tu i tu zastaviac sa pri niektorej zvlášť peknej dyni.

Už zrejú…

Inokedy myšlienka, že už onedlho zoberú peknú úrodu, že príde jeseň a za ňou dlhá, dlhá zima, naplňovala ho úzkosťou. Ale tohto roku sa teší. Záhradník mu totiž sľúbil, ak sa úroda vydarí, vyšívanú halenu s červenými výložkami a strapcami — jediný predmet Ondrášovej túžby. Aká radosť to bude prechodiť sa v novej, peknej halene ani nejaký pán! Veru, závidieť mu bude celý svet! Keby len záhradník bol spokojný, že by zasa nestalo sa ako vlani. I vlani sľuboval, sľuboval, a potom nedal nič. Ale teraz musí, musí, lebo úrody dávno takej nebolo ako tohto leta. Akoby náročky rozsypal tu množstvo pekných, vábivo zaváňajúcich plodín — dve, tri, až ktozná koľko na jednom koreni. A všetky zdravé, svieže — onedlho už možno ich zobrať!

Už zrejú…

Cestičkou od panského dvora blížila sa ženská postava. Ondráš temer skokom poskočil jej v ústrety. Je to Mara, prinášajúca mu stravu na dva dni. Udychčaná skladá objemný kôš pred kolibu a zásterkou utiera si spotenú tvár. Je nízka a tučná; krátka suknica a šatka nedbalo cez ňadrá previazaná robí jej plné formy ešte plnšími. Jej tvár husto posiata je pehami a ani zďaleka neupomína na krásu; ibaže jej oči, jasnobelasé, sú krásne. Keď sa zasmeje, v obrube jej plných červených pier ukážu sa dva rady drobných, bezúhonne pekných zúbkov… Ale teraz sa Mara nesmeje. Je namrzená, že v tejto horúčosti musí niesť obed pol hodiny cesty.

„Tebe je dobre — leňoch!“ vraví Ondrášovi, vybaľujúc chlieb a kladúc ho k hrncu, z ktorého zapácha cesnakom. „Nerobí nič, iba že Pánu Bohu do oblokov pozerá, a ty vleč mu za to jedenie! O hlade by som ťa nechala, na moj pravdu, mohol bys’ pozerať! Ale tebe ani pavúkovi…“

Ondráš smeje sa veselo a s chuťou poberá sa do jedenia. Nedbá na mrzuté slová Marine, ktorými korení mu každý obed. Celý zaujatý je pôžitkom jedenia; chtivo loví z hrnca kúsky cesta, zavarené v cesnakovej polievke. O chvíľu obsah hrnca zmizol. Ondráš usmial sa svojím širokým úsmevom, dodávajúcim jeho tvári výzor hlupáka. Je spokojný s obedom, i zachce sa mu pobesedovať.

Ale Mara akosi nemá sa do rozhovoru. Sadla si pred kolibu a zložiac šatku z hlavy napráva si vlasy. Vrkoč rozplietol sa jej cestou, riava krásnych červených vlasov temer ju zahaľuje, dodávajúc jej zvláštneho pôvabu. Ondráš pozoruje ju ľahostajne, no predsa badá, že je akási smutná.

„Mara, zasmej sa!“ vraví, uškľabiac sa tak smiešne, že by Mara inokedy neodolala; no teraz zostáva vážnou.

„Daj mi pokoj,“ odvráva nadureno, „nechce sa mi tvojich hlúpostí, keď mám iných starostí dosť.“

„Čo ti je, Mara?“ spytuje sa Ondráš a tvár jeho stala sa vážnou.

„Všeličo… Včera odkapali mi odrazu tri morčiatka a dnes pávik, vieš, ten najkrajší. Gazdiná dobre ma nepochytila… a čože ja môžem za to? Dosť ľúto mne samej — ešte ona dopaľuje… A ustavične! I kuchárka sa hnevá, že kačky dochnú, nebude čo dať na pekáč. Ja nie som na vine, keď Boh dopustil — a jednako obe do mňa ani osy.“

„Hm, a čože si počneš?“ vraví Ondráš už cele vážne. Ponosy Marine dojali ho, nemôže sa ubrániť súcitu. „Preto si ty nič nevykážeš.“

„Vykážem: utopím sa — ak to tak ďalej pôjde. Načo je na svete sirota bez otca, bez matere? Každý zadrapí sa do teba, každý ti len zle. I ten, za koho bys’ dušu položil — i ten samá faloš…“ Sklonila hlavu a zamĺkla. Opravdivý smútok zobrazil sa v tvári a samému Ondrášovi tak smutno je na duši… „Načo som na svete, keď nemám na ňom nijakej radosti? Utopím sa, alebo čo iné vykážem — a bude všetkému koniec…“

Ondráš sklonil hlavu a šúchajúc bosými nohami po udlávenej zemi, zamyslel sa. Ozaj, ako smutno je na tom božom svete! I tu, i všade. Hľa, i nebo potiahnuté je mračnami, i ono je smutné. A každý sa do teba zadrapí, a všade samá faloš… Ak to ďalej tak pôjde, Mara sa utopí — a bude všetkému koniec…

„Neutop sa, neutop sa, Mara,“ zaprosil úzkostne.

„Utopím…“ dotvŕdza Mara žiaľne.

A Ondrášovi už nič nemôže prísť na um, čím by vyvrátil jej strašný úmysel, čím by ju rozveselil a priviedol na iné myšlienky…

„I Mišo je taký…“ pokračuje Mara po chvíli, úporne dívajúc sa do zeme. „Myslela som, že aspoň on, aspoň on… Ale i on je taký… ešte horší! Čo nasľuboval sa teraz: naveky, naveky!…“ Mara hlboko vzdychla. „Včera celý čas tancoval s Betou, o mňa sa ani neobzrel… falošník falošný!“

Hlas Marin trasie sa zdržiavanými slzami. Nie strata najkrajšieho pávika, bolesť zraneného, ľúbiaceho srdca predstavuje jej svet v takej neveselej farbe.

Ondráš v nedorozumení zadíval sa na ňu. Mara vždy rozprávala mu o Mišovi, ale takto ešte nikdy nie. Vždy s radosťou, chlúbou, rozkošou. Hľa, i ten jej svet, ten Ondrášovi taký tajomný, taký vábny, ale ďaleký, je smutný… A on si myslel, že v ňom je vždy jasno, vždy veselo… Nechápe, prečo Mara smúti, že Mišo tancuje s inou, ale jednako tieseň nešťastnej zaľúbenej dievčiny zaúčinkovala i na jeho málo vnímavú myseľ.

„Čo ťa po ňom, Mara; preto ty nemusíš byť smutná,“ vraví po chvíli.

„Čo ťa po ňom! Ľahko ti tak hovoriť, keď nevieš, čo je to… Nevieš ty, čo je verná, úprimná láska… Ani Mišo nevie. Keby vedel, nerobil by mi toto — tieto muky!“

Opäť zamĺkla, i Ondráš mlčí. Ozaj, Mara má pravdu: nevie on, čo je to, že Mara plače pre Miša. On by neplakal. Odjakživa nemal Miša rád: je pyšný a v zime zavše zadrapil sa do neho. Raz zviazal ho „do kozelca“, že všetky kosti v ňom prašťali. A keď Ondráš pustil sa do plaču, ešte sa rehotal. On by nesmútil za ním…

„A už by mi ani nebolo, keby som si ja bola najprv zmyslela na neho. Ale nebolo by mi ani na um prišlo, keby nie on ustavične: ,Len ty jediná — alebo ani jedna na svete!‘“ Mara sa odvrátila a potajomky zotrela si slzy z belasých očí. „A keby to ešte ináče — ale teraz, práve teraz!… Odíde onedlho, nevidíme sa, možno i za tri roky — a predsa takýto je ku mne! Ba ktovie, či sa i vráti z vojny: veď čo sa ho tam namučia…“

„A dobre mu tak!“ rozveselil sa Ondráš. „Keby ho len dobre — ale dobre!… Je zlý; hľa, vlani ako zviazal ma do kozelca! Keby jeho tak — ba ešte lepšie! Neľutoval by som ho ani mak. Ani ty ho neľutuj — čo ťa po ňom! Ja by som neplakal, ani čo by tam bol naveky.“

Marin pohľad zmeral ho opovržlivo.

„Bože, aký je hlúpy!“ myslí, a skoro ľutuje, že dala sa zverovať mu najtajnejšie city, mysliac uľaviť tým rozbolestenému srdcu. „Rec mu, rec, keď je Nemec!“ vzdychla žiaľne.

„Počkaj, Mara, až bude muzika, tak ťa vyzvŕtam, až radosť!“ vraví Ondráš, chtiac ju rozveseliť, a uškŕňa sa k tomu tak smiešne, že ona ozaj sa rozosmiala.

„Jaj, čudák akýsi! Vari boso! Veď ani čižiem nemáš; iba krpce. I tie sú ti vyšmatlané…“

„Nech — ale budem mať halenu. Veru halenu — takú s červenými výložkami a strapcami. Pán povedali, že kúpia — nuž budem mať. A potom ťa výzvŕtam, Mara.“

„Akživ nebol na muzike, a chcel by tancovať. Myslíš, že je to len tak: tancovať!“

„Jojha! Dajtimibože! Pozri, veď je to ľahko…“

Ondráš vstal a postaviac sa pred Maru, počal preskakovať z nohy na nohu. Dlhé ruky ako drevené klátili sa mu po strane — celý bol pritom taký smiešny, že Mara zachádzala sa smiechom. Pomaly rozveselila sa tak, že zabudla stratu pávika i neveru Mišovu.

Medzi rečami ani nezbadali, že sa čas zmenil: oblaky, od rána pokrývajúce nebo a akosi zvláštne sfarbené, znížili sa, povetrie stalo sa dusivo horúcim ako pred búrkou. A skutočne temné pohrmievanie a hučanie v oblakoch, s úžasnou rýchlosťou blížiacich sa od severu, hlásilo búrku. Marka zobrala riad a temer behom ponáhľala sa ku dvoru.

Sotva odišla, počali padať hrubé kvapky dažďa. Ondráš ľahostajne poobzeral sa dookola, vtiahol sa do koliby a nedbajúc na hukot blížiacej sa búrky, pokojne uložil sa na slamu na zemi potrúsenú. Až do koliby zavial mu zrazu prúd vetra, prudkého a chladného, teplé povetrie jedným zavanutím zmenilo sa v sychravé. Hneď zaburácal úder hromu — za ním druhý, tretí — jedno za druhým…

Ondráš spomenul si svoje dyne. „Vlahy je síce, chvalabohu, dosť — nuž ale nech si poprší,“ podumal, ležiac pokojne, v halene ukrútený. Nebál sa; veď koľko búrok prežil tu každý rok, tak sám a sám!… Teraz bol ospalý, pokojne zažmúril oči…

No už v nasledujúcej chvíli mocné zaburácanie a podivný lomoz prebudili ho. Vyskočil; poloospatý a zmätený podivným hukotom vyliezol z koliby. Vtom čosi mocne udrelo ho po hlave, akoby ktosi skalu zalúčil — opäť a opäť… Prestrašený vtiahol sa znovu dnu, ale i tam, ó, hrôza! Na chatrnú strechu koliby tie isté údery, pri ustavičnom burácaní hromu a ešte vždy vzrastajúcom hukote…

Ondráš ustrnul hrôzou… Kusy ľadovca, veľkosti temer slepačieho vajca, padali udierajúc, lámuc, ničiac jeho celoročnú robotu! Ohlušený a akoby zmyslov zbavený zaliezol do kúta, ukrútil sa do haleny a trasúc sa zažmúril oči.

*

V rozsiahlej sluhovskej je veselo: všetka panská čeľaď, slúžiaca za plat a nie na konvenciu, zhromaždila sa ta na večeru. Živo beseduje medzi sebou. Temer všetci sú mladí: paholci a dievky, ba i kočiš Mišo zatáral sa medzi nich. A všade ho je plno. Smeje sa, žarty vystrája a všetci smejú sa na ňom a bavia sa tak hlučne, že stará kuchárka, dohliadajúca na jedlo pre čeľaď, zavše napomína ich k tichosti. Ona jediná sa nesmeje, hoci inokedy tiež nie je „od žartu“. No úbohá stará žena ešte vždy nemôže sa spamätať z preľaknutia, ktoré spôsobila dnešná hrozná búrka. Ako blesk prehnala sa nad chotárom, prinesúc ľadovec a s ním skazu, na akú sa ľudia nepamätajú. Ešte šťastie, že obilie je zobraté a uložené do krížov; ak Hospodin dopustí to o dva týždne prv, bieda bola by hotová. No i takto polovica úrody každého gazdu, kukurica a repa, je zasiahnutá! I to veľká škoda, a za takú malú chvíľu!

No na panskú chasu ani tá škoda, ani ustavičné napomínanie kuchárky nemá účinku. Keď žartujúci i utíšia sa trochu, opäť len pozabudnú a bavia sa ďalej. Strata ľadovcom spôsobená ich sa netýka: plat dostanú tak či tak. A gróf je dosť bohatý, on tiež nepocíti to veľmi. Čože smútiť?

Iba jeden z nich, v tmavom kúte sluhovskej ukrčený, je tichý. Nezasmeje sa ani žartom Mišovým. Sedí si tam ukrútený v obšúchanej, premoknutej halene a zostrašeno díva sa na baviacu sa mládež. Po hroznej búrke našli ho v kolibe polomŕtveho od strachu a temer bez zmyslov dopravili ho do dvora. Bol premoknutý, preziabnutý a sotva mohli priviesť ho k sebe. Strach síce mu prešiel, ale živelná pohroma tak účinkovala na neho, že zostal ako omámený. Ako vo sne naslúcha smiechu a živému rozhovoru, nechápuc ani slova a cele zaujatý jedinou len myšlienkou: že robota jeho je zničená, že on stál sa v poli zbytočným. Tam jeho samota, jeho panstvo, obedy, voľnosť, ba azda i halena — jediná jeho túžba! Studený pot vyvstáva mu na čele pri myšlienke, že iste príde o sľúbený dar, práve tak ako vlani. Čo si počne, čomu sa už teraz bude tešiť? A čo počne si tu, medzi touto rozpustilou chasou, z ktorej ani jeden neprihovorí sa mu ako seberovnému, ale iba s posmechom a ústrkmi.

Ako sa bál vždy zimy, a teraz i dotiaľ, do zimy, ešte aký dlhý, dlhý čas! Najradšej zobral by sa a utiekol na svoje pole, do svojej koliby. Ale pole je pusté, z bylín zostalo iba niečo sčernetého, do zeme vbitého lístia. Zhrozený videl, ako dyne, plody jeho roboty a starostlivosti, povaľujú sa v blate, doráňané ľadovcom, čo mladšie, nežnejšie, roztrepané na kusy. Zajtra pôjdu po ne s vozmi, pozberajú, zoberú a rozhádžu ošípaným — na grófsky stôl nepríde ani jedna z nich. Ó, vie, dobre vie, že z haleny nebude nič!

Priniesli večeru, všetci sadajú ku stolu; iba Ondráš ticho zostáva v svojom kútiku, v tom istom kútiku, kde kedysi sedával malý mrzáčik Ondráš v kratučkej košieľke a s nôžkami ako sirky. Nevolajú ho medzi seba, náročky zabúdajú na neho, nik o neho nestojí… Iba ak Mara. Azda tá spomenula by si na neho. Ale tej nieto tu. Otvorenými dvermi vidí do pitvora; tam ju zazrel: stojí pri ohnisku a zhovára sa s kýmsi… ach, veď je to Mišo! Vraví jej čosi, švihácky k nej naklonený, vraví presvedčivo a vrúcne — a ona červenie sa ako ruža a rozosmiala sa srdečne, veselo.

Ondrášovi ťažko je na duši; jej smiech pripomenul mu pekné chvíľky poludienkov, obedy a rozprávky Marine, po ktorých vždy bolo mu tak akosi milo: akoby ho boli unášali do iného, krajšieho sveta. „Koniec, koniec všetkému!“ prichodia mu na um slová Marine, a skoro sa rozplakal.

Mišo vošiel, zasadol medzi večerajúcich. O chvíľu prišla i Mara. Zazrela Ondráša, pošepla niečo kuchárke a hneď potom prinášala niečo na miske. Ondráš radostne poševelil sa v svojom kútiku; vtom však Mara obrátila sa, v tvári začervenená a tresnúc dvermi vyšla von. Chasa smiala sa na čomsi, až obloky cvendžali, a Ondráš opäť smutne ukrčil sa do haleny. Nepríhodný, ošklivý žart ktoréhosi z chasy pripravil ho o večeru a poslednú kvapku súcitu: Mara viacej sa oň neobzrela.

Zachádzajú s ním ako s vyvrheľom alebo bláznom, hoci dobre vedia, že je nie taký. Vŕšia sa na ňom zato, že neodpustil nikomu z nich, ak dopadol ho kedy pri krádeži. A najmä teraz ich zlomyseľnosť je dvojnásobná: zdanlivá ľahostajnosť Ondrášova len podnecuje ich proti nemu. On sa nebráni; keby to tak tamvon, v šírom poli, iste i čugaňa mala by robotu. Tu je chúlostivý ani dieťa.

„Netreba mu,“ riekol ktorýsi z prítomných, „dosť sa najedol podaromne!“

„Nachovali sa leňocha bez úžitku.“

„Ale už nebudú, už je po jeho sláve! Môže sa pratať — čert! Načo držať zjedihlavu podaromne? Robiť nevie; azda pôjde kosiť alebo čo?! Môže sa pratať…“

„Už je po jeho kráľovstve!“

„I po halene; darmo sa teší! Bol by blázon, kto by dal. Záhradník nedá…“

Ondráš vztýčil sa v svojom kútiku. Doteraz mlčky trpel všetky zlomyseľnosti; poznámka o halene prebudila v ňom nakopený odpor.

„To nie je pravda!“ zvolal, povstanúc a vztýčiac sa hrozivo.

Jeho tenká postava, od prírody trochu nabok nachýlená, strapaté, dohora trčiace vlasy, strachom vytreštené oči a vôbec celý jeho zjav účinkoval tak smiešne, že chasa vypukla v neviazaný smiech. Obstali ho dookola — Mišo medzi nimi.

„Ľaľa: jež! Ako sa rozkohútil!“ zvolal jeden z nich.

„Heš, heš!“ dráždil ho iný, pošklbávajúc ho za halenu.

Halena zviezla sa mu z pliec, pod ňou objavila sa jeho čugaňa s ohromnou, zahnutou rukoväťou. Mišo priskočil k nemu.

„A čo ty, s palicou medzi nás? Chceš nás pobiť — čo? Chceš nás pobiť! No, udri — chrček!“

Mišo chytil ho za ruku, až Ondráš bolestne zosŕkol. Usilujúc sa vyslobodiť, metal sa ako červík, ale ruka Mišova sťa železné puto zvierala jeho rameno. Výraz bolesti a bezvládnej zlosti, aký zobrazoval sa v tvári Ondrášovej, budil veľkú veselosť.

„No, udri, chrček, udri!“ volal Mišo, zvierajúc ho ešte mocnejšie a druhou rukou šklbúc ho za rukáv.

Ondráš zaškrípal zubmi.

„Pusť ma! Čo ma mučíš? Falošník prefalošný! Každého klameš… i Maru si oklamal! Oklamal, oklamal!“ volal Ondráš.

Chasa znovu vypukla v búrlivý smiech; teraz platil Mišovi.

Mišo očervenel v tvári. V nasledujúcej chvíli halena zakrúžila v povetrí, raz, dva razy, spolu i s tenkou, chudou postavou Ondrášovou. Náhle napadnutý, bezbranne strepotal sa v svalnatých rukách Mišových. Ako vyhodená lopta vpadol otvorenými dvermi do pitvora a v celej dĺžke rozprestrel sa na kamennú dlažbu. No už v nasledujúcej chvíli vyskočil; prudký úder do hlavy prebudil v ňom všetku divosť rozdráždenej nezošľachtenej povahy. Ako besný zatočil sa v pitvore, pochytil čugaňu, ktorá bola mu odletela do kúta a zdvihol ruku…

Pitvorom zaznel prenikavý výkrik.

Bol to hlas Marin, hlas, ktorý jediný privádzal mu do duše svet iný, svet pre neho plný svetla a krásy…

Ruka Ondrášova klesla. Nový výkrik úžasu ozval sa pološerým pitvorom. Ťažký červený vrkoč mihol sa mu pred očami a spolu so svojou vlastníčkou padol na kamennú dlažbu…

Úder na Miša namierený zasiahol Ondrášovu zlatovlasú princeznú, Maru…

Keď sa chasa spamätala z úžasu, Ondráša nebolo. Ušiel prv, než ho mohla stihnúť pomsta rozzúrenej panskej čeľade.

*

Po búrlivom dni prišla tichá a trochu chladná noc, noc dýchajúca súladom, mier vnášajúca do duše človeka.

V panskom dvore je ticho. Chasa odobrala sa na odpočinok, denný ruch umĺkol. Počuť iba kroky strážcu, ktorý podľa nariadenia panstva, kým obilie je v stohoch, celé noci obchádza okolo dvora.

Otvorenými dverami pitvora padá pruh svetla na násyp, do šerého dvora a slabo osvecuje dve postavy. Chvíľami zaznie blažený, pritlmený smiech — smiech, akým smejú sa iba princezné, oplývajúce bohatstvom a šťastím…

A veru sotva ktorá z nich je šťastnejšia ako Ondrášova princezná Mara, dôverne opierajúc poviazanú, červenovlasú hlavu na plece Mišovo…

Dookola je tak ticho, tak milo. A na nebi hviezda pri hviezde. Tisíce a tisíce tých drobných, skvelých, jasavých bodov žiaria tam vo výši. Žiaria, trblietajú, zachvievajú sa akoby do taktu tichého šumenia neďalekej rieky…

Predsa nie je ten svet taký smutný. Ani siroba nie je taká žalostná. Ba ani tej falše nieto tak veľa, ako zdá sa niekedy…

*

Ondráš zmizol bez stopy.

Správa v novinách, referujúc o živelnej pohrome, zastihnuvšej chotár -ský a hlavné panstvo grófa N., končila sa nasledovne:

„Všetko nasvedčuje, že búrka vzala v obeť i život ľudský: z rozvodnenej rieky vytiahli mŕtvolu človeka, odetú v starú obšúchanú halenu. Akiste nejaký chudák…“