ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Liptovské zvony rozozvučali sa vážnym, smútočným tempom. Sprvu iba veľký sám, zhlboka, vo dvoch prestávkach, za ním menší. Tenký hlas tohto usiluje sa za hlbokými údermi váženého svojho druha, akoby sa mu chcel vyrovnať, keď i nie silou a krásou zvuku, aspoň výrazným prízvukom žiaľu, ktorý zvestuje.

Staručký pomocník liptovského hrobára Martin Juríček zbožne naddvihol klobúk.

„Komusi pánboh popraje pekného odprevadu, keď ho povolal priam na veľkonočné sviatky,“ pomyslel so záujmom. „Slnko svieti ani ozaj o Ďure, na nebi ani mráčka — ak to tak bude i zajtra, na pondelok môžu byť i chodníčky…“

Sťažka zdvihol sa z lavice a pristúpil k malému obloku — jedinému, ktorý zásoboval nevľúdnu chyžu sporým svetlom. Výhľad z neho bol veľmi obmedzený: starec vídal z neho kúsok sadu a v ňom pár stromov, smutne čnejúcich machom obrastenými konármi dohora. Ďalší výhľad zacláňa stodola, strecha ktorej hodne sa prešinula pod ťarchou snehu; hrozí prevaliť sa už roky, hoci má nového gazdu, ktorý ináče Juríčkovie grunt popremieňal od základu… Starec prizerá sa na ňu denne bezpočtukrát, a čo už i dávno prestal byť gazdom pozemku, stavov i celého od rodičov zdedeného majetku, vše sa zľakne, keď za rána zazrie nový kus opadnutej vakovky alebo odškerenú škridlu na jej streche.

No, darmo: nový majiteľ Ármin Silber viacej hľadí si krčmy ako stodoly alebo stavania, ktoré potreboval iba na bírešne.

Starec Juríček zná síce každý konár v sádku, ba vari sčítal už i tehly neovakovanej steny stodoly — a jednako celé dni pozerá von oblokom, spokojný so skromným výhľadom.

Tak už roky baví sa pozeraním na drahé predmety, na stromy, z ktorých niektoré rástli s ním. A pozerajúc, v stareckej skromnosti, baví sa skromnými spomienkami, zrastenými s neveľkým týmto kúskom zeme. Sú to zväčša epizódky z detstva, ďaleké a bezvýznamné, no ony prenášajú ho z prítomnosti do ďalekej, detskej doby — a už tým, že ožívajú v jeho duši a bavia ho, sú jediným dobrodením jeho bezútešnej staroby.

On, napríklad, denne rozpomína sa, ako, ako sedemročný šarvanec, vyškriabal sa na jabloň, aby vybral mladé stehlíky. A hoci dôležité, otriasajúce fakty z jeho mužného veku zbledli v jeho mysli, stratili na dôležitosti i markantnosti, cele jasne sa rozpomína na veľký strach, aký ho prenikol, keď kĺzajúc sa dolu pňom s holíčatmi v pästi, padol rovno do náručia otcovho. Prísny muž ho netrestal, iba so zachmúrenou tvárou vysvetlil mu veľkosť priestupku tak dojímave, že malý hriešnik so slzami v očiach, kľačiac odriekal, čo mu otec predriekol: odprosoval „pánbožka“ a sľuboval byť poriadnym človekom.

Pozdejšie, už ako šestnásťročný, stál tu s otcom v sádku nad vykopanými základmi humna. I tento obraz vrezal sa mu do duše; jasne rozpomína sa na cit hlbokej zbožnosti, s ktorou spolu s otcom spúšťali základný kameň, s prežehnaním tri razy udrúc na kladivo.

Bolo to krátko pred otcovou smrťou — príkladný hospodár ledva vládal usporiadať gazdovstvo. No usporiadal ho šťastne: syn nezdedil síce veľa, ale i grunty, i hospodárstvo vôbec boli ako máloktoré v obci.

A zasa si pripomína, ako hodne pozdejšie (starcova myseľ ako by náročky preskakovala dôležitejšie deje) učil ho syn, jeho jedináčik Janko, štepáreniu. A ako vtedy, i dnes, pri rozpomienke, usmieva sa vážnosti, s akou vysvetľoval otcovi v škole získané známosti štepárske. Starý krivák, s ktorým syn robil prvý pokus, opatruje ešte i dnes; vrúblik bol síce nezručne zastrúhaný, malá ruka triasla sa pri dôležitom diele, ale ujal sa predsa. Prvý štep vyrástol v košatú hrušku, že v lete radosť pod ňou posedieť…

Koľko ráz od tých čias sa záhrada zazelenala! Koľko ráz zastrela sa snehovým prikrývadlom! Detstvo prešlo, mládenecké roky privčas zamenila doba mužná. Stal sa gazdom prv, akoby bol dospel. A v starostiach o hospodárstvo dospel v muža, ani neprežívajúc veselých, bezstarostných, bujných rokov, zábav, pekných, i nepekných dobrodružstiev seberovných. Zato mužný vek doľahol naň s celou ťarchou nedariacich sa životných povinností…

No prešlo i to. I najboľavejšie: strata rodinného života, strata majetku prestala byť bolestnou a dôležitou. Čas nezlomil ani jeho silu, ani jeho vieru v predurčenie božie — čas ho iba zohol podľa svojej vôle, takže dnes on, starec šesťdesiatpäťročný, stojí nad prežitým ako nad prázdnou bezobsažnou priepasťou — nad hrobom.

Nie je tomu ani desať rokov, čo sa z milosti obce stal výpomocným hrobárom — dovtedy ešte, ako majetný gazda, nebol upriamený na zárobok. Teraz ide do roboty, ktorá ani mu nepristane, ani mu ľahko nepadne, najmä v zime a z jari, keď je toľko blata ako teraz. No hrobár Strúčik, ktorý prijal ho na tajný dohovor s obcou, aby si i starec niečo zarobil i nebolo to ako almužna, usiluje sa poľahčiť mu a nežiadať od starca veľa; iba keď má súrnu robotu v poli, necháva ho pracovať na smutnom diele.

Juríček teraz už rád vychodí so Strúčikom: je večne sám, spoločnosti nevyhľadáva už i z ostychu pred ľuďmi, že tak neslýchane upadol.

Robota v cintoríne je jediným vyrušením v jeho bezútešnej osamelosti a kopanie hrobu — posledná služba na večnosť sa poberajúcemu — zrovna je primeraná jemu, odsúdenému k nečinnému predčasnému odumieraniu. Dielo jeho života je dokonané — žije sám v kutici, ktorú mu syn doživotne vykázal; práca v cintoríne čím ďalej tým viac prichodí mu ako veľká, dôležitá povinnosť, ktorou je ešte životu zaviazaný.

Chyža, v ktorej dožíva svoj strastný, nepožehnaný život, je akoby prilepená k rozsiahlym gazdovským stavom, ktoré asi od desiatich rokov patria Silberovi. Dal ju vystaviť on, Juríček, kým majetok bol ešte jeho: bola to stajnička pre teliatka, ktoré on veľmi rád mal, ako rád mal všetko nevládne a nežné. No nestávali v nej dlho: syn bol už vtedy kdesi v Pešti veľkým pánom a že neprestajne dochodili ho zvesti o zlom šafárení otcovom, zrazu prišiel a Juríček ani nezvedel ako, len keď majetok prešiel do rúk Silberových. Nie jeho vinou, on nezmrhal ani haliera; no, darmo tajiť, ani neprigazdoval… Bol vdovcom, od rokov v dome bola platená gazdiná, lebo ženiť sa po smrti svojej prvej ženy nechcel — celé gazdovstvo bolo na cudzích rukách. A pri nich ver’ sa nevzmáhalo. On síce vstával s východom slnka, pracoval, kde a koľko vládal, ale čeľaď na uzde držať, ani rozkazovať nevedel. Gazdiná schraňovala pre seba, čeľaď utŕhala na práci, nehoda prichodila za nehodou: v humne zatrúsili oheň, zhorelo i s celou úrodou, raz zasa vinou pastiera odhynuli mu voly na ďateline. A tak to šlo rok po rok. Po nehodách gazda nie žeby sa bol energicky postavil, on ešte viacej zmäkol: dobrota a fatalizmus boli jeho skazou.

Vyrástol pod ochranou starostlivých rodičov, poslušnejšieho syna nad neho nebolo — no ani nie povoľnejšieho manžela. Oženili ho mladého s energickou susedou, samostatnou vdovicou, o ktorej išla povesť ako o dobrej gazdinej. Jej prvý muž kupčil s dobytkom, ona viedla hospodárstvo, ba časom i do remesla sa mu stihla zamiešať. Pri volení nevesty rodičia mysleli hlavne na seba: mať, skľúčená lámkou, potrebovala opatery, dom gazdinej.

Juríček mal vyhľadané dievča tiché a nežné podľa svojho vkusu i vlastného sklonu. Ich známosť trvala temer od detstva; no, až pokorne podriadený vôli rodičov, nezmohol sa na odpor, sám nerozhodný, čo bolo by lepšie: či to, čo určili títo, či iné, kam ho srdce ťahalo. Skoro bez odporu vzal si vyhľadanú vdovicu a len po nečase vytýkal si muža nehodnú slabosť, že nevedel sa zastať svojej lásky. Večer pred sobášom kradol sa k známemu oblôčku — ešte vždy v nejasnej myšlienke, že všetko malo by sa zmeniť, roztrhať, zakľúčiť iným šťastným obratom… No len zaplakali spolu a rozlúčili sa navždy. Tichá, nenáročivá ľúbosť mladých duší zapadla medzi upomienky prvej mladosti, milé i jasné, ale pre opravdivý život bezcenné a nevýznamné…

Mladý muž zhrýzal sa iba pozdejšie — potom, keď ani príťažlivosti medzi ním a ženou, ani lásky v dome vôbec nebolo. Rodičia pomreli nečakane skoro, obaja pred smrťou oľutujúc výber nevesty, s ktorou pribudlo síce poľa i lúk, ale ubudlo pokoja a vnútornej zhody. Mladá chápala sa vlády ešte za ich života, po smrti starých chopila sa jej cele.

Na svoju skazu on skoro obľahčene si vydýchol, že starosť prešla nie na jeho, ale na jej hlavu. Za celý život naúčal sa len poslúchať, riadiť sa vôľou iných — všetko prichodilo mu takým nesmierne dôležitým, že na samostatné konanie v ničom nemal sebadôvery.

Ináče hospodárenie, ako prirodzené zamestnanie, vždy ho tešilo. S radosťou vychodil z jari do oračky, s radosťou kosil vonnú, bujnú trávu zakvitlých lúk, s potešením načúval cveng kovanej kosy alebo energické údery cepov, vyrážajúcich skladne, rytmicky zladené tempo. No nebol to reálny zmysel práce, čo ho tešilo. Z jari neraz dlho, so zbožným zabudnutím, pozeral od pluhu za vyplašeným škovránkom, ktorý z blankytnej výšky lial obdivuhodné svoje piesne. S natešením pozeral na žltnúcu pšenicu — nie pre ťažkosť klasov, lež pre nádheru poľného kvieťa, ktoré pestrelo sa v nej až prismelo. Že lúka, prerastená živo pozerajúcim záružlím, pre mokraď dáva seno temer neupotrebiteľné, že obilie pre nezdobu v ňom nemá slušnej ceny, nad tým sa skorej divil, než smútil — veď roľa i lúka boli na pohľad utešené.

Juríčkovo manželstvo nebolo šťastné. Ako na poli a lúke jeho oči hľadávali iba kvety, tak v manželstve v prvé roky hľadal nehu, teplotu lásky. No skoro prestal ju hľadať: jeho telesne i duševne mimoriadne silná žena nemala pri sebe ani tieňa vlastností, za ktorými túžil jej neuvedomelý idealista-muž. Ona pracovala, rozkazovala, určovala i najnepatrnejšiu prácu v dome i na poli, ba ešte i kupovala sama a predávala. Pravda, nie bez výčitiek, že koná to za muža-nedbalca, ako ho bezohľadne zvala. Juríček z prirodzenej túžby po zhode ustupoval z postate, na ktorej ešte ani nebol cele zastal, vďačný, že prenecháva mu jediné neobmedzené právo: právo na synovu lásku. Celú nežnosť preniesol na jedináčka; vo vzťahu k synovi vyžíval celý veľký fond vlastnej nehy a lásky.

No ani v dieťati nedožíval sa radosti… Otcom až úzkostne maznaný jedináčik odvracal sa od neho hneď, ako prišla mať, prinášajúca mu lakoty a vše nové popanštené hábky. Oddala sa totiž i ona na nezvyklé ženám kupčenie s dobytkom, zachádzala na najbližšie jarmoky, odchodila a prichodila s hŕbami peňazí, z ktorých mužovi počtu nevydávala. Zdalo sa, darí sa jej dobre; muža sa nikdy o radu nepýtala a on napokon, vidiac, že na jeho dohovory nemilých vychádzok po jarmokoch nenechá, prestal sa i mrzieť i nedôverovať. Pred jarmokom obyčajne prichodil k nim z mesta bývalý pravotársky osnovník, človek hotový zapliesť sa do hocijakých, i nie statočných obchodov. Pohovoril s ňou potajomky, ako vravela, o dobytčích pasoch — po jarmoku prišiel opäť… A prichodili rozliční kupci, existencie pochybnej statočnosti, nečistí a krikľaví, zakaždým zaniesli tichý ináče dom zápachom a drsnými zaklínaniami prešpikovanými rečami. On, gazda, v nevôli zakaždým strácal sa z domu, ponechávajúc žene voľnú ruku. Veril jej — a veril, že ženie sa za grošom kvôli synovi, aby časom bol bohatým — pánom.

Jednotvárne roky manželstva, prežitého akoby vo dvoch múrmi prehradených temniciach, odrazu zavŕšili sa katastrofou.

Jedného dňa rozniesol sa chýr, že pisára v meste lapili pre falšovanie peňazí. Juríčková bola práve na jarmoku; ako prišla, muž videl, že hádže do pece hŕbu bankoviek. Zatým odviedli ju žandári. Z väzenia vrátila sa na tretí deň, zatvorila sa do izby — povrávalo sa, že sa pokúsila otráviť. Prišlo vyšetrovanie, súdy… Juríčková, ako spoluvinnica, prišla o celé svoje imanie, ba, keďže našli sa zmenky s mužovým podpisom, i hodná časť juríčkovského. Pisár kýmsi činom z väzenia ušiel, zanechajúc v obehu hŕbu do nerozoznania verne napodobených stovák, ktoré i Juríčková pri kúpe a predaji vedome zamieňala.

Po tomto manželia odcudzili sa cele; ona pracovala v dome ďalej (z neho vlastne už vôbec nevychodila), ale jej energia klesla. Často zatvárala sa i na dva-tri dni do chyže; obyčajne páchlo od nej éterom, ktorý dodával jej mladý, v obci sa osadivší žid Silber.

Jedného dňa neočakávane umrela, ranená srdcovou mŕtvicou.

Syn, už vtedy študent, na pohreb neprišiel. História o postupe matkinom a najmä o strate majetku roztrpčila ho úplne. Rodičom vlastne odcudzil sa už predtým: vo svete naučil sa hanbiť sa za matku, ktorá o jarmoku prichodila za ním neusporiadaná, v polopanských, polosedliackych šatách, nevediaca panskej reči. O otcovi už ako chlapec slýchal, že je netrebný dobrák, i naučil sa hľadieť na neho ako takého. K tomu otec nemohol ho ďalej vydržiavať v školách. Zval ho domov. Syn nešiel; premenil si otcovské meno a dostal sa zo šiestej triedy kamsi za úradníka. Otec a syn zostali si úplne ďalekí a cudzí navždy…

Všetky tieto udalosti dnes zdajú sa Juríčkovi veľmi-veľmi ďaleké… Náhla premena v dome, strata majetku, zronenosť, aká nastúpila v jeho duši, to všetko otupilo myseľ muža i tak slabo vystrojeného do životného boja. V tom boji vlastne naučil sa len rezignovať, odriekať sa v povedomí, že všetko, čo sa deje, ináče sa diať nemôže. A najmä vo vedomí, že koná všetko čo najsvedomitejšie, nevedel brániť ani seba, ani svoje záujmy. Zato riadne písal i dal písať synovi o všetkom, žiadal od neho súhlas, radu pri každej dôležitejšej veci. Ale syn odpovedal iba stručne, pozdejšie i mrzute a konečne s výčitkami: bolo vidno, že má svojho zpravodajcu, ktorý oznamoval mu, jedinému dedičovi, zvesti o gazdovaní otcovom. Bol to Silber, ktorý tajne omaľúval otca pred synom ako márnotratníka, ba napísal mu rovno, že ak mu nechá voľnú ruku i ďalej, dedičstvo príde onedlho na bubon.

Syn prišiel nečakane domov, mračný a inkvizítorský. Zprávy, rozumie sa samo sebou, boli zlomyseľne prehnané: Juríček i pri pokročilom veku a pri cudzej pomoci hospodáril nie najhoršie, dlhov, okrem niekoľko stovák u Silbera, nebolo. Jednako syn, navedený úlisnými rečami, nahovoril otca dať majetok Silberovi do prenájmu.

A on, zmätený i zahanbený synovou nedôverou, ani sa veľmi nebránil… Spamätal sa síce, ale už dávno bolo po všetkom: Silber sedel na majetku, syn odišiel, zanechajúc otca v chyži narýchlo zo stajne prerobenej, so sľubom, že mu bude riadne posielať „na vyživenie“. Práve takým činom sa potom majetok i predal: syn konal sám, otec iba poslúchal. Pevná vôľa popanšteného, už ani otcovo meno nenosiaceho syna pretvorila muža v nevládneho starca. Odcudzený syn razom sňal z neho všetky povinnosti života okrem jedinej: dožívať trápny život a čakať, až príde smrť a vyslobodí ho z neresti, do ktorej bez svojej viny zapadol…

Kedysi, keď vozieval syna do škôl, nazdávajúc sa, že vychová z neho kňaza, inakšou predstavoval si svoju starobu…

„Hľa, tak je to!“ povzdychne zavše, keď sa zamyslí do minulosti. „Syna som vychoval, tešil som sa, že ma na starosť opatrí — a zostal som sám ako prst. Svet mi ho vzal, svet mi ho odcudzil… Keby som umrel, oči mi nemá kto zatlačiť…“

A jednako, hoci sklamali ho všetky v synovi zložené nádeje, všetku vrelosť, ktorá ešte nevytuchla v jeho duši, sústreďuje na neho. Otcovskú lásku nezničil ani čas, ani dosť závažné okolnosti. Zatvorený v nedobrovoľnú samotu, medzi vlhkými, nezdravotu šíriacimi stenami, myslí na syna. Je na neho hrdý — hrdý, že vyšinul sa nad otca. Za čím túžil, čo si žiadal, sa splnilo: je pánom, tam kdesi má ľahší a krajší život… Opätuje si to sto ráz cez deň a náročky zažmuruje slabnúci zrak, aby nevidel kontrast svojich nádejí. Kedykoľvek syn prišiel, vždy potešil sa z jeho panského chovania, z ľahkosti, s akou hovoril so Silberom inou, cudzou rečou. A syn imponoval otcovi najmä duševnou silou, energiou, ktorej on nikdy nemal, lebo nebol vychovaný ako muž, ani nikdy nevedel sa zastať ako muž…

Dnes, keď mu už život ukázal, kde chybil a kde sa odchýlil z cesty na scestie, dnes by už vedel konať i on… A sotva, sotva bol by pristal dať syna na vysoké školy…

Starcove myšlienky večne točia sa okolo jediného predmetu, okolo syna — hoci zná o ňom len toľko, že je „pánom“, že sa v Pešti oženil a má dvoch synov. Len zvedavcom, spytujúcim sa naň, veľa zná o ňom rozprávať. No keď je tu tak sám, keď zavše chybí mu i najpotrebnejšie, vtedy upadá do ťažkomyseľnosti… A nie div! Odkedy je majetok v Silberových rukách, videl syna iba raz. I listy akosi veľmi zriedka dochodia, ba v posledné časy už nedochodia vôbec. Iba šesť zlatých prichodí riadne začiatkom mesiaca na meno Silberovo; no darmo sa spytuje, či nebolo pri nich niečo pripísané…

Vše ešte, i pri trpkej skúsenosti, prichodí mu na um čakať pozvanie od syna…

Na dverách ktosi ticho zaklopal. Juríček rýchlo zotrel slzy, čo mu pri trápnej spomienke nadišli do očí, a otvoril. Vošiel chlapec asi desaťročný, syn hrobára Strúčika. Juríčkova tvár sa rozjasnila.

„Poď, syn môj, poď! Čo si mi priniesol?“ spytoval sa dychtive, usádzajúc chlapca ku kachliam, v ktorých už dva dni nebolo ani iskierky.

Mal deti rád, ony upomínali ho na jeho jedináčka. A najmä na tie časy, kým bol ešte jeho.

„Tatíčko vám odkazujú, žeby ste šli za nich hrob kopať. V noci, keď išli hlásiť, sa pokĺzli, nuž im noha zapuchla.“

Starcovi zišlo na um, že počul zvoniť, a hoci to bolo pre neho veľmi dôležité, lebo sa úfal zárobku, teraz pre myšlienky i na to zabudol. Mimovoľne sa usmial. „Chvalabohu, aspoň bude na dohán!“ pomyslel si. Ale hneď zamrzel sa za nepeknú myšlienku. No keď je človek dva dni v nekúrenej chyži a nemá ani niekoľko grajciarov na dohán, nie div, že prichodia na um i nekresťanské myšlienky.

„To je zle, to je naozaj zle!“ preriekol hlasne, pokrúcajúc hlavou. „A nevieš, kto to umrel?“

„Vraj ktosi u Kotlárov na hornom konci… A hľa, tatíčko vám poslali balík dohánu, ak by ste nemali.“

Starcova tvár sa rozjasnila. Chtive siahol po doháne a počal zhľadávať fajku. Koncom mesiaca obyčajne vyložil ju niekde za hradu; v lete fajčil orechový list, čo si opatrne sušieval, no k jari ani toho niet.

„Keby len nebolo toľko blata!“ vraví už celkom veselo, opatrne napchávajúc do fajky. „Ako sa len dostanem do cintorína?! Cesty niet, ani chodníka, nohy viaznu do blata. Takému starému dedkovi, ako som ja, ťažko z neho vyliezť.“

„Jojha, dedko, a vnukov nemáte,“ zasmial sa Janko.

„Mám, syn môj, mám — a akých ešte! Ani anjelici v kostole na obrázku,“ smial sa dobrodušne, s pôžitkom púšťajúc husté oblaky dymu. Či dávno nezažitá rozkoš fajčenia a či rozpomienka na ďaleké, jeho sny príjemne vypĺňajúce bytosti pôsobila, že sa rozveselil a zatúžil po zdielnosti. „I syna mám — ale ďaleko, až v Pešti. Ale on je nielen taký ako ja alebo tvoj otec: on je pán!“

Chlapec s detskou vnímavosťou díval sa mu do tváre.

„Prečo ste tu — prečo nejdete k nemu?“ spýtal sa nevinne.

„Hja, to nejde!“ odvetil Juríček náhle, začervenajúc sa a dívajúc sa kamsi stranou. „Ani by som tam nezvykol — keby ma i zvali… keby som i šiel… A veď je mne i tu dobre…“

„Ale máte tu zimu. Prečo nekúrite?“

„Hja, nemám dreva, synku! Mal som, kúpil mi syn tu od Silbera, ale sa už minulo. A kúpiť nemám za čo. Pán Silber nechcú dať, aby som čakal, až mi syn pošle. No, veď ja počkám…"

Veľká, medze presahujúca trpezlivosť dobráckeho starca nezdala sa ani chlapcovi. Pozerá na neho nedôverčive, tušiac, že starcova bieda vymyká sa z radu obyčajnej chudoby, akú vídal i v iných domoch. Uľútilo sa mu starca, takže bolo mu úzko pri srdiečku. Rozpačite potiahol Juríčka za rukáv.

„Poďte k nám, u nás je teplo — a mama pečú koláče; zarobili plné koryto. Dáme i vám…“

Detské oči starcove sňali sa s umným, chápavým pohľadom dieťaťa — nemo porozumeli si navzájom. Obaja obľahčene vydýchli.

Juríček počal sa zberať do roboty. Zobul vetché kapce, natiahol čižmy a halenu — jedinú lepšiu zaodev, čo zachoval si z lepších čias.

„A už pôjdete k nám?“ spýtal sa Janko trochu zľakane: vedel, že koláče budú až k poludniu.

„Nie, syn môj, nie,“ usmial sa starec porozumejúc, „prídem až podvečer. Teraz idem hrob kopať. Musím ho vykopať ešte dnes, lebo zajtra je veľký deň — deň Vzkriesenia. Hriech je robiť, keď sa nemusí… Povedz doma, že ho do večera azda vykopem i sám… Najtiaž sa dostať do zeme, potom to už ide…“

Pohľadal ešte miešok na dohán a skoro inštinktívne siahol do slamy v posteli po okrúhlej sklenke, v ktorej do takejto roboty brával so sebou „posilnenie“. No hneď sa spamätal: u Silbera už včera riekli, že mu „na veru“ nedajú. Miesto fľaše vzal dlhú vŕbovú tyčku — mieru, ktorou meriaval mŕtvych, ak Strúčik pre niečo nemohol.

Zamkol drevenou závorou a pobral sa na ulicu — nie hospodárskym dvorom, lež sádkom, okolo stodoly, lebo terajší majiteľ nerád vidí, keď niekdajší gazda prechodí dvorom; šomre, že „každý žobrák sa cez dvor vláči…“ On mu síce na nič ani prsta nepoloží, no radšej vyhne, akoby mal byť na pohoršenie. Ba vždy radšej vytratí sa poza humny ako prechodiť spustlým dvorom, kde kedysi on bol pánom.

Zamieril rovno k cintorínu. Dom Kotlárovie, kde mal byť mŕtvy človek, bol mu v ceste; hneď išiel premerať mŕtve telo, aby znal, akú jamu kopať.

Hoci bola včasná jar, čas bol pekný, slnko svietilo na zem, rozmočenú jarným dažďom a chystajúcu pokryť sa dobre prezimovavšími oziminami. Po záhradách čvirikali vrabce, bezočivo vypásajúce gazdinám včasné priesady; kde-tu cez plot dôverčive pozerali zlaté kašky a jednoduché primule so žltým očkom. Vybielené domce vo sviatočnom očakávaní pozerali vyumývanými oblokmi v ústrety radostným sviatkom: Smrtná nedeľa utopila Morenu, nedeľa Kvetná priniesla kľúče, Veľká noc slávnostne otvorí znovuzrodenú jar.

Hoci bolo pekné počasie, na ulici bolo mŕtvo. Juríček rád by sa bol spýtal, kto umrel, no nablízku nebolo nikoho. Zastavil sa tedy pred Kotlárovie domom, otriasol blato z čižiem a vošiel do dvora so sňatým klobúkom v ruke. No pitvorné dvere boli zapreté na závoru. Neiste rozhliadol sa dookola: prišlo mu na um, že okrem Kotlárovie mladých býva tu vo dvore ešte ktosi v chyži, s oblokmi do sadu vyzerajúcimi. A pri tej spomienke on, starec šesťdesiatpäťročný, pocítil čosi nezvyklé: dávno necítenú nežnosť i trápne tušenie…

Neistým krokom prešiel cez násyp a vošiel do pitvora: i v pitvore, i v chyži bolo úzkostné ticho. Chvíľu čakal; keď napokon siahol na kľučku, ruka sa mu zatriasla.

Prišlo mu na um, že je tomu temer štyridsať rokov, čo posledný raz — v predvečer svojej svadby — stál za týmto prahom, naslúchajúc tichému, ale bolestnému plaču, aký prúdi len z mladého, zraneného dievčieho srdca…

Temer prudko otvoril dvere a vošiel dnu — no hneď pri dverách prekvapený zastal, s detskou zostrašenosťou pozerajúc k oblokom.

Medzi oblokmi, pod zrkadielkom, zastretým čiernou šatkou, na vysokom postlaní ležala mŕtvola stareny, dopoly zastretá bielym priezračným rúškom. Na bielom úzadí tvrdo odrážala sa tvár mŕtvoly svojou voskovou farbou. V tvári nebolo ani stopy po smrteľnom zápase: bola hladká, zvláštne zaokrúhlená ako zväčša tváre mŕtvych starcov v prvých hodinách po smrti. Ani výraz tváre sa nezmenil, ba otočená jemnou sviatočnou šatkou z mladých liet, bola ešte zduchovnelejšia než za života. Po najvýznamnejšej chvíľke, po rozlúčení sa večného s časným, keď už zlomený zrak naveky zatlačený je akoby skamenelými viečkami, keď už zhasol úsmev, za ktorým skrývala sa bolesť sklamaného života — akoby z tej tváre náličnica bola spadla. Z tej tváre s unavene zatvorenými očami, s nevýslovnou vážnosťou sovretými ústami, on, starec, jasne čítal taje, ktoré mu za života zostávali hádankou…

Ako v zrazu roztvorenej knihe, ako zrazu nasadenými sklami duchovnej, pri smrti sa vyrovnávajúcej jednotnosti čítal v tej tvári všetko utrpenie osamelosti, za života skryté v najtajnejšom úkryte v ústraní roky odumierajúceho života.

Malým, bočným oblôčkom vpadol lúč slnka: sadol na svieže byľky muškátu, zjasnil jemné, mriežkované prikrývadlo, pod ktorým ostro dvíhali sa kostnaté, na hrudi složené ruky mŕtvoly, s jasným pruhom padol na hladkú, pieskom posypanú zem. Chyža bola útulná, jasná, príjemná; steny beleli sa, umele podkasané priamo bezvadnou líniou žltej „obrovnávky“. Na stenách rady kvetisto maľovaných tanierov a džbánkov — vzácnych pamiatok rodinných. Nad lôžkom nakopené pružné periny, v kúte pod pecou praslička, omotaná bielou šnúrkou. Na obloku roztvorená modlitebná knižka, na nej okuliare s čiernou kostenou obrubou… Všetko poukazovalo na život — na život, milujúci súlad a krásu; len ona ležala tu mŕtva — dojemný kontrast všetkého, čím sa v peknoduchom úsilí okrášliť si život obklopila.

Starec pristúpil k postlaniu: sila spomienky na dávne časy neodvratne pútala jeho zrak k tvári zosnulej. Ako prekročil prah dobre známej chyže, sťaby bol vkročil do dávneho, kamsi zapadlého a teraz znovu sa vynorivšieho sveta… Stál nad mŕtvou nachýlený a dívajúc sa do jej dávno zabudnutej tváre, usiloval sa odstrániť nakopenú vrstvu, pod ktorou živo vystupovala mladosť, deje, na ktoré rozpomínal sa však už len hmlisto a bez vzrušenia.

Dievča, ktoré jediné v živote miloval, ležalo pred ním v podobe mŕtvej stareny. Rozišiel sa s ňou pred štyridsiatimi rokmi. Zabudol na ňu, ako zabudol i na možnosť vlastného šťastia, ba v neomluviteľnej, neprirodzenej dobrote srdca i na vlastné práva. Vzal si ženu, ktorú viazali k nemu majetkové výhody, jeho k nej neviazalo nikdy nič. Táto tu nevydala sa nikdy — prežila život ako schvelá osika v ústraní.

Vídal ju častejšie, ale od rokov teraz zamyslel sa po prvý raz, nie nad tým, čo bolo, ale čo mohlo byť. Zvláštne, že prišlo mu to na um len teraz, keď život leží za ním nenapraviteľný, zapadlý…

Vídal ju často v chráme, na pohreboch, kam prichodila vždy sama, za roky svieža ako slnkom obchodená fiala — napokon samotou skľúčená, predčasne dohárajúca starena. Časom stretol sa s ňou a pohľad na ňu nebudil už v ňom nijakých citov, ktoré boli by sa dotkli zanemievajúcich strún jeho srdca. Ako jej život, práve tak jemu manželstvo nepodalo nijakého zvláštneho šťastia — no obaja boli pridobrí, aby pomysleli na zblíženie sa potom. A žeby bol ako vdovec napravil, čo skazilo sa už jeho vinou, na to už vôbec nemal ani pomyslenia.

A jednako teraz vzrušil ho pohľad na mŕtvolu tej, okolo ktorej kedysi točila sa celá poézia jeho mladosti. Ako prekročil prah, za ktorým ona prežila desaťročia nedobrovoľnej samoty, jasne predstavila sa mu celá, mylne zodpovedaná otázka životná…

Ako ľahko bolo by bývalo riešiť ju iným spôsobom! Keby sa len nebol poddal osudnej slabosti, keby bol vytrval verne, neústupne pri svojej láske! Iste cele inakší bol by i jeho terajší život, keby ona bola stála pri ňom miesto tej druhej. Iste nebol by dnes opustený. Veď sotva kedy bola by mu prišla myšlienka vychovať zo syna „pána“, čo zaplatil napokon tak draho, tak bolestne draho!… S ňou ináče by sa bolo žilo: jednoducho a proste — ako boh prikázal. Ona bola by bývala oporou jeho slabosti, jeho dobráckej, mäkkej povahe, pre ktorú nebol súci do životnej borby, ktorou sám pripravil sa i o pokojnú starobu.

A ona… jej pekné vlastnosti, ktorými zvábila majetného šuhaja, boli by sa vyvinuli city — akú gazdinú mohol mať ich dom! Sama dobrá, preniknutá životnou múdrosťou, aké deti mohla vychovať!… A všetko to nevykonalo sa — jeho vinou! Jej zostal len tichý kút, ihla, praslička, modlitba a — slzy za dávnym, nenávratným!

A vidí, že i jeho život bol prázdny, a hoci pracoval i syna vychoval, hriešne bezúčelný. Syn vo svete zapadol, opovrhoval rodnou zemou, ba i reč otcovu zapredal — on zostal opustený, sám a sám… Čo podujal pre svoje šťastie s tou druhou, ešte i čo podujal na zabezpečenie svojej staroby, bolo márne…

Starcova tvár sa stiahla ako tvár dieťaťa, keď silne chce sa mu zaplakať; no miesto poľahčujúcich sĺz len zovrelo mu srdce, zastavilo dych: zachytil ho tuhý kašeľ, ktorý ho v posledné časy často napádal. Domotkal sa k lavici a sadol si k hlave mŕtvej — ta, kde pred desaťročiami družne spolu sedávali.

Jeho kašľom privolaná vbehla dnu mladá žena so stučkou plátna v náručí, ktoré v prestrašenosti nestihla položiť. Ako jediná dedička po nebohej, už prezerala v komore pozostalosti; ani nezbadala príchodu Juríčkovho. Bola zmätená a nasilu nútila sa do smútku.

„Pánboh vás navštívil zármutkom,“ preriekol starec spamätajúc sa. „Prišiel som miesto hrobára odmerať mŕtve telo,“ odriekal mechanicky.

„Už sú, neborká, na božej pravde!“ zatesknila Kotlárová. „Boli to dobrá duša — ani muche neublížili! Čo sa natrápili, nabiedili po celý život — a teraz nechali všetko tu. Sami neužili ani radosti, ani ničoho — len na nás pamätali.“

Starec naslúchal ako zo sna. Sedel sklonený, zblízka pozerajúc na tvár mŕtvoly. Bolo mu trápno, ako keby počúval vlastné obvinenie.

„To vám boli sesternica?“ spýtal sa, len aby čosi riekol.

„Ach, nie — oni boli nevlastnou sestrou môjho otca. Ale kým ten žili, ani sme sa veľmi nerodičili,“ podriekla sa. „Z domu dostali tu, hľa, túto chyžu — i tú nám poručili, aby sme ich dochovali — pochovali. No, veď i dobre im bolo pri nás: nechybelo im, len vtáčie mlieko…“

Juríček sa nepokojne poševelil. Dobre znal, že nebohá často i za týždeň nevidela Kotlárovie chleba, musela sa živiť prácou vlastných rúk. Falošná dobrosrdečnosť a skormútenosť Kotlárovej, ba i jej zhovorčivosť dojali ho veľmi nemilo. Vstal a vezmúc tyčku, ktorú bol postavil k dverám, pristúpil k mŕtvole. Majúc svedka, jeho rozčúlenie ustúpilo ľahostajnosti, vyvolanej častejším stykom s mŕtvymi. No jednako počínal si nezručne: tyčka zaprela sa akosi do bielej šatky a odtisla ju z čela, jeho prsty dotkli sa bielučkých, hladko sčesaných vlasov. Striasol sa trochu a zmätený pobral sa preč. Kotlárová ho zastavila, núkajúc ho pálenkou. Nepil už dva dni a hoci v iných okolnostiach chtivo by bol siahol po nej, teraz váhal… No vypil, zaželajúc obvyklou vetou: „Pánboh vás poteš vo vašom zármutku,“ ktorá tu znela skoro ako satira.

Ako rozišla ho pálenka, akoby sa mu bolo rozjasnilo na duši: všetky trápne dojmy, vyvolané rozpomienkou na minulosť, ho opustili. Usmial sa, keď mu Kotlárka podala väčšiu sklenku pálenky, aby mal „silu do práce“.

Vyjdúc predo dvere, vydýchol si a prešiel si rukou po čele, akoby chcel zaplašiť posledné smutné myšlienky. Na ulici osviežel cele; zrezka kráčal cestou k cintorínu. Šiel dosť rezko, hoci pritom hodne chýlil sa napred. Tvár mal síce vráskami zoranú, ale keď sa rozčúlil, ako i teraz, alebo keď rozprával o synovi a jeho sivé oči, z ktorých odjakživa hľadela holubičia krotkosť a dobrota, zaleskli sa dobrotou, zdal sa byť dosť sviežim. Pred pár rokmi mal ešte vlasy čierne a husté — no odkedy sa syn o neho „postaral“, zostalo mu na hlave len trocha šedivých skrutkov.

K cintorínu šlo sa hlbokým úvozom, plným blata; pršalo niekoľko dní, žltá, ako mastná pôda nasiakla dohlboka ešte i po stranách, kadiaľ viedli chodníky. Ledva dostal sa k búde, v ktorej schovával hrobárske náčinie. Vzal rýľ, motyku a ťažký, ostrý čakan na vyvažovanie skália a pobral sa smerom, kde boli hroby posledne zosnulých, nezabudnúc sňať klobúk, keď prechodil popri hroboch svojich rodičov. Hroby stáli vysoko a tesno jeden pri druhom, zväčša označené jednoduchým krížikom s nápisom, napísaným neumelou rukou tesárovou. Cintorín obohnatý bol jelšovou ohradou; teraz ešte bezlisté konáre akosi beznádejne čneli k nerozhodne belasému nebu. V poli sa nepracovalo, ruch dediny nedoznieval na tiché miesto posledného spánku, kam z poverčivého strachu zriedka kto okrem pohrebu zablúdil. I Juríčkovi bolo sprvu clivo; no naučený tu pracovať, zvykol na nemotu a je mu cele ľahostajnou.

Vyhľadal posledný svieži hrob a hneď pribral sa do roboty. Chôdzou zadychčal sa trochu, no teraz nedbal na to. Náhlil sa, chcejúc byť s prácou do predvečeria hotový, aby mohol ísť na večernú pobožnosť. Lopatou najprv zobral blato a počal kopať do hĺbky. Vo vrchnej vrstve pôdy šlo to celkom ľahko, no ďalej mŕtvina silne smiešaná bola s drobným skálím, vnikanie do hĺbky vyžadovalo väčšie napätie síl.

„Veď mi to boh akosi pomôže!“ preriekol polohlasne, čo robieval vždy, keď bol sám a najmä ako teraz, pri robote.

Tým krátil si čas a vlastne robil to preto, aby tu i tu prerušil svoje myšlienky, ktoré ho vždy a všade trápia. Obyčajne rozmýšľa o svojom synovi. Predstavuje si ho tak, ako by si ho jeho otcovské srdce mať prialo, a zažiali nad mnohým, čo pred svetom tak úzkostlive tají…

No dnes, hoci násilne privoláva si rozpomienky na syna, ony unikajú, na ich miesto pletú sa iné — tie, čo zaujali ho tam pri bolestnom postlaní. Na chvíľu zatlačil ich síce príjemný pocit spokojnosti, ktorý zakaždým vyvoláva u neho okúsenie nápoja. Ale teraz, keď už ochladol, ustavične mu je na mysli ona, pre ktorú tu pracuje. A bohzná prečo, ani tá práca nejde mu od ruky tak ako inokedy.

„Hja, ustávam, akosi veľmi ustávam!“ dumá, vyhadzujúc lopatou hlinu z jamy, siahajúcej už asi do kolena. „Keď blížime sa už k sedemdesiatke a máme toľko nerestí za sebou, nie div, že ťažko padne nám trochu tej roboty. Nie je to už pre mňa… No, čo robiť, keď musím! Ešte keby Janko viac poslal — ale kdeže vystačiť na všetko so šiestimi zlatými! No, veď by on poslal, keby vedel, že mi nestačí,“ vyhovára sám pred sebou svojho syna a trpký výraz tvári vo chvíli mení sa v usmiaty. „Keby som len sám znal písať, že bych mu pekne rozložil, aby poslal každý mesiac aspoň na ten dohán. Ale takto, ktovie, ako Silber napíše? A či list nestratí sa niekde na ceste, keďže od istého času už ani jeden odvety nedochodí… Alebo keby sám mohol s ním porozprávať… Ah — kdeže!“ s rezignáciou hodí rukou.

A zastaviac sa v robote, zamyslí sa o tom, keď posledný raz zhováral sa so synom. Bolo to pred piatimi rokmi, vtedy, keď ešte vždy mal nádej nažívať svoju starobu v pokoji, u neho, ani zďaleka netušiac, že tak sklame sa v tom, za ktorého by on život položil. Netušiac, že syn odcudzil sa nielen rodnej dedine, národu, ale i — otcovi.

Bolo to v štvrtom roku, čo Silber zaujal jeho miesto na majetku — štvrtý rok ustavičného očakávania, že už pozve ho syn k sebe. No pozvanie neprichádzalo… Ba, ako mu jedného dňa Silber povedal, už ani tie peniaze nemali prichodiť tak ako dosiaľ; syn písal vraj, že tie vraj nebude dostávať on do ruky, ale bude mu ich Silber vydávať v pálenke a potravinách. Tak mu to aspoň prečítal. No v ňom hneď skrslo podozrenie, že je to nepravda; veď ako by jeho Janko utrhoval svojmu otcovi kúsok jeho vlastného chleba? Skrsla v ňom myšlienka: dal si napísať list s úplnou adresou a nerieknuc nikomu ani slova, vydal sa na dlhú púť za synom do Pešti. Šiel o suchom chlebe, no konal cestu veselo, s nádejou na radostné zhliadnutie so synom. Prišiel do hlavného mesta — ale kdeže podieť sa v tom hluku, medzi ľuďmi, hovoriacimi akousi divnou „nekresťansky“ znejúcou rečou! A ešte keď neznal ani adresy prečítať! Tu pomohla mu šťastná náhoda: potĺkajúc sa po meste, zišiel sa s krajanom a ten zaviedol ho podľa adresy. Bola to vysokánska budova, na dverách, pri ktorých zastali, skvelo sa niečo zlatými literami napísané. Jeho sprievodca mu vysvetlil, že to znamená: Györfi János. „Györfi?“ Nikdy o takom divnom mene nechyroval! Zaiste zmýlili sa o jeden dom! Na presvedčovanie sprievodcovo dal sa nahovoriť a vstúpil dnu, trasúc sa rozčúlením a horiac nedočkavosťou. Celou cestou bol si predstavoval radostnú chvíľu zhliadania; vopred videl radostné prekvapenie synovo. Zovrie ho do náručia a povie: „Chvála buď milému pánubohu, keď ste len prišli! Odpočiňte si!“ A nevesta dodá: „Už si vás viacej od nás nepustíme…“

Prešiel dlhou chodbou do predsiene a potom do kuchyne, kde všetko jasalo sa ako pozlátené. Panská deva, zamestnaná pri sporáku, nemôžuc mu porozumieť, išla pre pána. Čakal hodnú chvíľu, stojac skromne pri samých dverách a rozpačite otáčajúc v ruke klobúk. Napokon uzrel statnú postavu svojho syna. Chcel preriecť, ale slzy radosti ho zaliali. V tej chvíli mohol len zasmiať sa kŕčovitým, blaženým smiechom. Janko pozrel na neho s podivením, akoby ho nepoznával, a v nasledujúcej chvíli, zachmúriac sa, hlasom, ktorý zmrazil mu srdce v tele, riekol:

„Kde ste sa tu vzali? Čo ste prišli?“ a obzrúc sa, či niekto nenaslúcha, ticho, ale celkom určite dodal: „Moja žena nesmie vedieť, že ste mi otcom: aby ste sa nejako neprezradili!“

S Juríčkom zatočil sa svet. Pocítil, akoby niekto jedným kmasnutím vytrhol mu srdce z tela a vysmial, potupil, pošliapal to, čo v ňom bolo najdrahšie, najsvätejšie…

A videl i jeho ženu, svoju nevestu. Bola mladá, štíhla, pekná, že sotva videl kedy krajšiu ženskú. A za ňou pribehlo dvoje zlatovlasých anjelikov — takých, ako kedysi jeho Janko. Smiali sa, štebotali, ale on nerozumel z toho ani slova; nerozumel ani to, čo riekla jeho nevesta, podávajúc mu s prívetivým, ale neznesiteľne útrpným úsmevom dva šestáky. Znovu zatemnelo sa mu pred očami. Vidiac sa pokladaného za žobráka z Jankovho rodiska, všetka trpkosť, nakopená v jeho duši, už-už hrozila vybúšiť v oprávnených výčitkách, jeho ruka už dvíhala sa ako k hrozbe a či — panebože, odpusť! ku kliatbe; ale miesto toho len siahla k očiam a rozotrela dve slzy — dve najtrpkejšie slzy, ktoré v živote zvlažili jeho viečka.

Potom už ani sám neznal, ako vysvetlil mu pohnútku svojej návštevy. A už len ako vo sne naslúchal slovám synovým, že to všetko je iba výmysel Silberov a že i ďalej dostávať bude svojich šesť zlatých riadne. A taktiež ako vo sne, bez odporu nasledoval pána, ktorého mu syn dal za sprievodcu. Ten zaviedol ho do peknej krčmy, predkladal mu rozličné jedlá — no on sotva okúsil niečo. Potom zaviedol ho na stanicu, vtisol mu ešte do ruky dva zlaté a železničný lístok a o hodinu potom už unášal ho parný stroj k rodnej dedinke. Všetko to stalo sa tak rýchle, že ho to až omámilo. Spamätal sa až vtedy, keď už bol v svojej chyži sám a sám — biednejší sto ráz, než keď odchádzal z nej. Vrhol sa na svoje lôžko, nedbale ustrojené zo slamy, plachty a neveľmi čistej podhlavnice — a vypukol v bolestné fikanie. Plakal dlho, ležiac dolu tvárou, fikajúc ako dieťa a zatínajúc ruky…

No i ten úder sa zahojil. Čas vyhladil bolestný dojem, otcovská láska zjasnila čiernu farbu, v ktorej sa mu syn posledne predstavil. A znovu vkúzlila mu ho do duše tu i tu takého, akého prial si ho mať. Predstavy o vrelom prijatí, ktorým osladzoval si púť za synom, natoľko zaryli sa v jeho myseľ, že rozprávajúc to niekomu, temer ani sám neveril, že skutočne tak sa stalo. Neraz i sám veril, že slová, na ktoré čakal: „Rád som, že ste prišli — ostaňte navždy u nás,“ naozaj vyslovili ústa synove.

Ale keď je tak na cintoríne sám, ako teraz, na mieste, kde prestáva všetka pretvárka, keď nemusí sa obávať všetečných otázok, ktoré ho vždy a všade prenasledujú — vtedy prestane klamať sám seba, ilúzie rozpŕchnu sa a postavenie jeho stojí pred ním bez všetkých farieb také, aké naozaj je. Vtedy obyčajne zastane v robote a kým jeho myseľ pracuje so zdvojenou rýchlosťou, uprene pozerá pred seba, nevidiac ničoho…

Zvony sa zasa rozozvučali ako ráno. Juríček strhol sa a prestrašene pozrel hore, napnúc sa z hrobu. Nebo bolo jasne zbelasené a slniečko už hodne naklonilo sa k vŕšku, za ktorým ukončievalo dennú púť. Hľa, on preslyšal poludňajšie zvonenie! Čas pokročil už hodne — teraz zasa jej vyzváňajú. A on, miesto toho, aby sa poponáhľal s robotou, stojí tu, ako by nemal inej roboty iba rozmýšľať o minulosti.

„Hja, stará hlava!“ povzdychol smutne, znovu chytiac sa do vyhadzovania zeme z jamy. „Keď raz rozmyslí sa o niečom, tu potom nieto tomu konca a robota stojí naverímboha. A po tých myšlienkach darmo čo duša bolí…“

S novou chuťou pustil sa do roboty, chcejúc nahradiť, čo zameškal. Mal pevný úmysel skončiť robotu ešte dnes, lebo pokladal za hriech pracovať vo veľký deň Vzkriesenia Spasiteľa. Pracoval pilne, napružujúc všetky svoje sily, ktoré — iste následok prechorievania — v posledný čas akosi veľmi ochabovali. No sotva vyhodil lopatou trochu hliny, zasa schopil ho prudký kašeľ. Kašlal dlho suchým, dutým zvukom, lapajúc v prestávkach dych a siahajúc k hrudi, kde zakaždým akoby trhalo sa niečo. Kašeľ napádal ho častejšie, no on nevšímal si ho veľmi. Zima, ktorej sa tak bál, prešla šťastne, ba i marec, nebezpečný starcom, preskočil ho: kto by teraz myslel na smrť, keď ide jar, prinášajúca mladú, obživujúcu prírodu! No a proti kašľu, keď len mal peniaze, ľahko si pomohol: vypil si niečoho a hneď akoby zmietol všetku ťažobu.

Teraz prišla mu na um sklenka s pálenkou od Kotlárky. Po stupňoch v stene hrobu vydlabaných vyštveral sa hore a vyňal ju z rukáva haleny, ktorú bol zavesil neďaleko na štíhlu mladú lipku. Očerstvel hneď, sotva upil si trochu: dych stal sa hneď pravidelnejším, príjemná teplota počala sa šíriť celým telom, dodávať mu pružnosti. Vydýchol si zhlboka a sadol si na vyhádzanú hlinu. Razom bolo mu veľmi príjemne. Sediac tu, mal slobodný výhľad na celé okolie. Hoci bol včasný predjarný čas, už silne badať bolo príchod jari: úzke, do vŕšku zatáčajúce sa stuhy rolí na pravej strane už pokryté boli zeleňou, i úpätie neďalekého vrchu už zmenilo svoju potemnú farbu v jasnejšiu. Machové rastlinky, tak dlho driemavšie pod snehovým pokrovom, počali rozťahovať útlunké ratoliestky a utkávať pôde plnší, nádhernejší pokrov. Stromy boli síce ešte ako mŕtve, ale všadiaľ voňalo výparom zeme. Ba tu na cintoríne už akoby zaváňalo materinou dúškou, ktorej tu v lete taká hojnosť. Preto býva jej tu tak veľa, že ju nik netrhá, lebo náročky voňajúc ju, stratil by čuch, kdežto inde trhaná má liečivú silu. I dievčatá vkladajú si ju do kytky, uvitej na metenie svätojánskej vatry. Pripojujú k devätorakým bylinám na lekárstvo. No často slúži potom i za prostriedok pri ľúbostných čaroch.

Juríček živo zdvihol sklonenú hlavu: materina dúška a svätojánska kytka privolali mu do pamäti svätojánske večery. I on chodieval s parobkami na úpätie vŕšku naklásť ohňa a preskakovať vysoko blčiacu vatru, kým dievčatá s „omelami“ v rukách, uvitými zo sinokvetu, kúkoľa a devätorakých bylín, spievali prekrásne svätojánske piesne. Vatra vyblkuje ani obeť rozradosteného vďačného srdca, vlastnou krásou okúzlená príroda vnímave naslúcha storočiami posvätné zvuky, od sviatočne zanemelých hôr sťaby sa priduseno ohlášali najhlbšie píšťaly mohutného, velebný chorál prehrávajúceho organa…

V taký večer, večer svätojánsky, priznal sa jej, že ju rád, veľmi, večne…

A sediac schúlený nad jej budúcim hrobom, mysľou ožívajú mu drobné, dávno zabudnuté epizódky ich lásky…

„Čo sa mi to pletie?“ vzchopil sa starec temer zlostne, upovedomujúc si nezmyselnosť svojich predstáv. „Rozmýšľať o takých veciach — a teraz, keď ona leží na doskách… Bolo mi ta nejsť — nebodaj preto mätie sa mi v starej hlave, že som videl nebohú… Najtiaž sa niečo dotkne mojej slabej mysle, už nedajbože prestať… Dávno to bolo, dávno všetko — a všetko márne!“

Starec sa opäť zamyslel…

Náraz južného vetra zašramotil v bezlistých korunách, dávno zoschlé vence na krížoch zašelestili. Juríček sa striasol. Sediac na mokrej hline, cítil zimu po celom tele. Vstal a vytiahnuc z haleny sklenku s nápojom, vypil obsah až do dna. Cítil, že potrebuje posily; čas uteká, treba dať sa do roboty s celou chuťou. I tak samému diela neubýva: dávno sa prehlo cez poludnie, môžu byť i tri hodiny — a jama ledva cez pás! Ešte dobre, že mu Kotlárka dala pálenky, ináče ktovie, akoby to šlo vôbec, keď je taký veľmi, veľmi slabý! No, čo si i vypil, cíti, že si musí oddýchnuť, i sadá opäť na najbližší zarastený hrob.

„To iste preto nevládzem, že som už skoro dva dni nejedol nič teplého,“ pomyslel si, usmievajúc sa mdlo.

Žid má sviatky; hoci je už druhého, nedal mu ešte ani haliera — v posledné dni už len pečie si zemiaky. Lenže včera už ani dreva nemal…

Chcel vstať, ale akoby mal miesto krvi olovo v žilách. Keby sa len trochu nepremáhal, zaspal by od slabosti — takým sa cítil zmoreným… Miesto, aby vstal, sadol si pohodlnejšie.

„Len chvíľku ešte, len chvíľočku si ešte oddýchnem…“

Sklonil hlavu a zažmúril oči.

*

Sen zmoril ho, ale nie zdravý sen staroby. Akoby bol prevládaný akýmsi neprirodzeným vplyvom, nasilu socia ho čosi do bezvedomia — a už ani neusiluje sa obrániť.

A bezvedomie nesie ho kamsi, prenáša do iného sveta, akoby do iného života, kde znovu odohráva sa celá tichá, nenáročná tragédia jeho životom sklamanej, hriešne dôverčivej duše. A opäť jeho vlastný život uteká pred ním v rýchle sa zamieňajúcich pestrých obrazoch. No nie život pravý, prežitý, prebolený so svätou dobrotou slovenského srdca až po najstrašnejšie dni, ani zábleskom radosti neosvetlenej, v stajni dohárajúcej jeho staroby — lež iný život. Život, nasnívaný vierou dobrej duše, ktorá vo všetkom vídala vyššie predurčenie, kým skutočnosť driapala, šarpala i poslednú útechu; život, povznášajúci sa do sveta ilúzií. Tento svet jeho predstáv prenáša sa pred ním ako prežitá skutočnosť — prenáša sa v obrazoch jasných, lahodivých, silne kontrastujúcich so skutočnosťou…

Je to sen — či len prelud chorobne napätej mysle?…

Je to skutočnosť — či len žiadostivé predstavy, stelesnené v ihravé obrazy márne túženého?…

*

Prežíva krásou sýtu, polojasnú svätojánsku noc. Svet vonia medovým kvetom lipy… na nebi hviezdy, na zemi z nich zhora s nebeskou rosou padajúca harmónia krásy… Stojí u podvojí bielej chalupy — pri ňom rukou dôverčive o jeho plece opretá ona. Večerný vetrík prehráva vo vonnej korune lipy, ochranne rozvetvenej nad nízkou strechou. Zneje to ako sladký, slastne rozčuľujúci šepot, ako prítulný sprievod k piesni sladko zamierajúcej v striebornej diaľke šťastím lásky presýteného svätojánskeho večera… Ona privíja sa k nemu — svetlom mesiaca obliata podobá sa nebeskému zjaveniu… Veľká kytka poľných ruží, nevädze a materinej dúšky vydychuje zádušlivú, omamujúcu vôňu…

Je mu horúco, horúco a opäť striasa ho celého sladká triaška… Oprel hlavu o chladiacu stenu a hľadí k nej zamierajúcim pohľadom lásky… Zdvihla k nemu belasé oči; dôverne, oddane… a z toho pohľadu slasť prelieva sa do jeho duše…

Svet zatočil sa s ním…

*

Otvoreným oblokom rodného domu vniká rezký vánok, previeva bielou záclonou. Jarné ráno veselo nazerá dnu na zvedy vyslaným slnečným lúčom… Svetlo jasným pruhom leje sa na kolísku, zláti vlásky v nej spiaceho dieťaťa. Spí snom anjela, drobné pästičky zaťaté pri ružovej briadke, na tváričke úsmev z nebeských luhov… Dverami vchodí ona — v tvári blaženosť — ani na obraze svätej Matky božej na oltári — v očiach neha, jemnosť, dobrotivosť… Obaja klonia sa nad kolískou. Ich ruky nachodia sa v nemom vrúcnom stisknutí… Ranný rezký vetrík odvieva bielu záclonku, odvieva, previeva…

*

A zasa je v teplej priestrannej svetlici. Všade znaky dobrobytu… Sedí na čestnom mieste za stolom, pri ňom jeho syn, muž plný sily. Na stole parí sa jedlo, vydávajúce smačnú vôňu — delí ho jeho nevesta, žienka v prostom slovenskom kroji. I synove, i jej ruky sú ohorené, narobené, no obom žiari z tvárí spokojnosť… Zhovárajú sa, radia… Každé jeho slovo je v úctivosti u syna i nevesty. Je vážený, milovaný… Dvere sa roztvoria, dnu vletia dvaja šarvanci, rovno z kĺzačky, napoly zmrzlí. Letia rovno k nemu, objímajú ho, láskajú skrahlými rúčkami… Slnko zapadá, tmí sa — zďaleka ticho a vážne zaznieva velebný hlas zvona…

*

Starec namáhave otvoril oči a polonepovedome rozhliadol so dookola.

Zmrákalo sa — na západe dohárala zora, nad pásmom zavažských hôr dvíhal sa bledý mesiac, kde-tu na nebi pozažíhali sa prvé hviezdy.

Sťažka sa posbieral; celým telom prebehovali mu zimomriavky. V prvej chvíli nemohol sa spamätať, kde je; pošiel napred a potkol sa o kríž na hrobe. Ohmatal ho a sťaby sa len teraz bol prebudil: „Ježiši Kriste!“ — zaspal a prespal na cintoríne dlhý čas, a hrob nevykopaný.

Rozrazila ho triaška. Nebál sa, ale myšlienka, že hrob nevykopal a že zajtra veľký deň božieho Vzkriesenia zneuctí robotou, pozbavila ho rozvahy. Pošiel napred, aby si vzal halenu, ktorú si bol zavesil na lipku pri nedokopanom hrobe, no, vždy ešte ako v polosne, stratil smer. Habkal sem-tam pomedzi hroby, trasúc sa od zimy na celom tele. V ušiach mu znelo, akoby chodil na brehu valiacej sa rieky. Zdesil sa; poverčivosť, v riadnych pomeroch uspaná, prevládala mu i rozvahu.

Potkýnajúc sa v labyrinte vysokých i prepadlých hrobov o kríže a náhrobné stĺpy a zachytávajúc sa ich, zacítil nevýslovný strach. Úsilie dostať sa z desného krážu mŕtvych bolo márne… Zastavil sa: v hrôze poverčivosti inštinktívne tušil, že ak sa obzrie, uvidí čosi, čo už teraz, nevidené, nadháňa mu smrteľnú úzkosť… Poslednou silou skeroval stranou — a zhrozil sa! Z neďalekého hrobu vstávala biela podoba… Vzpriamená pohybovala sa nad hrobom, blížila sa, vystierala dlhé ploché ramená…

Mystická hrôza primrazila ho k zemi… Potom padol a padal kamsi hlboko — hlboko…

Padol dolu hlavou do polovykopanej jamy, nad ktorou, na mladej lipke zavesená, kolísala sa večerným vetrom jeho halienka. Hlavou narazil na ostrý, v hrobe položený čakan — krv vystriekla z rany a stekala slabým pramienkom na vlhkú zem…

No starec už necítil ničoho…

Cítil iba, že akási teplá, nežná rúčka dotkla sa jeho tváre a nežne hladká ho po líci… Vydýchol… vedel, že nad ním kloní sa ona s dieťaťom v náručí. A počul, sladko zmierený so všetkým, čo bolo, i čo malo byť, ako mu presvedčive vraví:

„Neboj sa, duša moja, neboj! To všetko bol iba zlý — zlý sen… a nik nás už nerozdvojí…“

Nad cintorínom plávali biele oblaky. Ako ľahká, presvitajúca striebristá hmla vysoko plávali pod klenbou neba, na ktorej v družnej harmónii ligotala sa hviezda pri hviezde…

Večerom velebno-slávnostne zneli zvony, radostne sprevádzajúce plesanie veriacich:

„… Hallelujah — budiž chvála Bohu vzdána…“